Tí mali pochopiteľne veľký záujem zistiť maximu údajov o technických parametroch novej zbrane, výsledkoch skúšok, ako aj o jej výrobe. Nie menšia bola takisto ich vôľa túto raketovú základňu zničiť. V noci zo 17. na 18. augusta 1943 viac ako 600 bombardérov napadlo raketovú základňu v Peenemünde, spôsobili značné hmotné škody a smrť 753 obyvateľom.
Po tomto útoku sa nemecké velenie rozhodlo premiestniť skúšky a výrobu do iných miest.
Za pokusnú strelnicu bolo vybrané mestečko Blizna neďaleko Krakova. Veľmi rýchlo tu boli rukami väzňov postavené potrebné objekty, sklady, dielne a priestory vypúšťacích rámp, takže už začiatkom septembra mohla 444. školná batéria uskutočniť prvý – neúspešný – strelecký pokus. Po Novom roku 1944 začalo dochádzať k preskúšaniu rakiet zo sériovej výroby, ktoré však kvalitou nevyhovovali – asi len 10-20 % týchto rakiet bolo bez závad. Výroba rakiet V 2 bola zriadená v Harze, v baniach hory Kohlstein neďaleko Norhausenu. Za neľudských podmienok tu pracovali tisíce väzňov koncentračného tábora Dora. Počet ľudí, ktorí zomreli v tomto zariadení sa odhaduje na niekoľko tisíc. Do konca roka 1943 bolo zhotovených 100 rakiet V 2 ešte s použitím dielov vyrobených Peenemünde. Do okamihu bojového nasadenia proti Anglicku – v septembri 1944 – disponovali Nemci 1800 hotovými raketami V 2.

Výroba V 2 na Slovensku

Menej sa už vie o tom, že na výrobe tejto reaktívnej zbrane sa určitým spôsobom podieľala aj vojnová Slovenská republika. Hlavnú zásluhu na tomto zistení má genmjr. Rudolf Tvaroška, ktorý objavil v roku 1967 na šrotovisku fabriky ZTS Dubnica spaľovaciu komoru z rakety V 2, ktorá sa v súčasnosti nachádza ako učebná pomôcka vo vojenskej škole v Martine. Svojho času v Novej Dubnici existoval podnik Škoda Dubnica, ktorý bol počas vojny súčasťou koncernu Herman Göring Werke a v trojzmennej tu vyrábali nielen delostrelecké systémy ale aj letecké motory a torpéda, čo svedčilo o zvládnutí náročnej technológie, pri ktorej vysoká kvalita a presnosť práce boli samozrejmosťou. S prihliadnutím na uvedené renomé do Dubnice na jar v roku 1944 z výrobného podniku v Bochume presunuli výrobu spaľovacej komory rakety V 2. Vznikla tzv. Bochumská hala, v ktorej pracovali väčšinou zamestnanci z bochumského podniku. Vstup do tejto haly bol prísne utajovaný a obmedzený. Nemecká kontrola nad celou Dubnicou bola vôbec veľmi ostrá. Svedčí o tom i prípad brusiča Jána Pätoprstého, ktorého za neúmyselné poškodenie meracieho prístroja označili za sabotéra a 14. novembra 1944 ho pred spolupracovníkmi na výstrahu obesili.