Technici v Kummersdorfe zase navrhli použitie grafitu na vnútorné kormidlá rakety.
Ale ako každé komplikované dielo bola aj raketa V 2 vytvorená veľkou skupinou osôb najrôznejšieho postavenia a pripisovať jej vytvorenie jednému i keď vedúcemu pracovníkovi, by bolo voči ostatným osobám, ktoré sa na tomto projekte podieľali, nespravodlivé.
Použitie rakety a jej osud po skončení 2. svetovej vojny

K prvému bojovému nasadeniu rakety V 2 došlo 8. septembra 1944 pri bombardovaní Londýna, ktoré trvalo nepretržite až do 27. marca 1945. Celkovo bolo vypustených 2580 rakiet V 2. Po dopade rakety najskôr došlo k výbuchu a miesto dopadu začalo horieť, až potom sa ozval hvizd zo stratosféry prilietavajúcej rakety. Okrem Londýna boli bombardované aj mestá – Antverpy, Lutych, Brusel, Paríž, Lille, Luxemburg, Remagen a Haag. Použitie rakiet spojencov neprekvapilo, veď prvé informácie získali už listom z Osla v roku 1939. Neskôr si obhliadli havarovanú raketu v južnom Švédsku. A nakoniec prišiel bonbónik – poľské odbojové hnutie ukradlo Nemcomraketu priamo zo strelnice a poslalo ju do Londýna. No až do začiatkov útokov nič nevedeli o bojových možnostiach – dolet, presnosť zásahu a pod. Som zvedavý ako sa na to pozerali vrchný velitelia spojencov. V tom čase im bolo okolo šesťdesiatky a v svojej mladosti ich učili viesť vojnu podľa taktiky Napoleónskych vojen. Našťastie okrem odstrašujúceho účinku nemohla V 2 účinnejšie vojensky pomôcť. Jej sila spočívala v použití jadrovej hlavice, namiesto amatolu k čomu našťastie nedošlo. V čase konca vojny sa uvažovalo o bombardovaní miest v USA. Ponorky typu XXI mali dopraviť vo vleku cez Atlantik tri puzdra. Na vhodnom mieste sa mali spodné časti puzdier zaplniť vodou a tak sa mala raketa uviesť do vodorovnej polohy. Tridsať metrové puzdra sa začali stavať v lodeniciach Schichau koncom roka 1944. Ako väčšina projektov ani tento sa neuskutočnil do konca vojny v Nemecku, ale až neskôr v USA a ZSSR, obzvlášť sovieti rýchlo okopírovali posledne spomenutý nápad s ponorkou a raketou. Pri konci vojny obsadili spojenecké vojská závod v Nordhausene, aj keď spadal do sovietskej zóny a odviezli si z neho 341 nákladných vagónov koristi – viac ako 100 neporušených rakiet V 2 a veľké množstvo dokumentácie. Do rúk Američanov bol vydaný aj archív ukrytý z rozkazu von Brauna v dole pri obci Dörnten a zo sovietskej zóny bol tajne odvezený aj archív gen. Dornbergera, veliteľa celého programu V 2, ukrytý v Bad Sachse. 12. mája 1945 sa do amerického zajatia dobrovoľne vydalo 500 popredných nemeckých odborníkov na čele s von Braunom a Dornbergerom. Po vojne došlo vo víťazných krajinách k podrobnému rozboru konštrukcie rakety V 2. K jej ďalším skúškam i k obnoveniu výroby s cieľom získať v krátkej dobe čo najviac skúseností s projektovaním a používaním veľkých rakiet s raketovým motorom na KPH.