Téma, ktorú som si zvolil má názov rakety V 2 – zázračná zbraň odplaty. Ako každý vojnový vynález, má aj tento dobré a zlé vlastnosti. Tie zlé sú samozrejme už samotný účel, na ktorý boli zostrojené a neskôr i použité, pretože priniesli smrť, bolesť a utrpenie tisícom ľudí v celej západnej Európe. K tým kladným patrí to, že vývoj týchto rakiet priniesol ľudstvu taký obrovský pokrok a rozšírenie ľudských možností, ktorý priniesol v doterajšej histórií len parný stroj a vynájdenie spaľovacieho motora. Vďaka týmto zbraniam hromadného ničenia sa dostal človek do vesmíru a mohol sa poprechádzať po mesiaci, čo bol síce malý krok pre človeka ale veľký krok pre ľudstvo. Tieto rakety nám dnes umožnili také veci ako sú internet, mobilné telefóny, televízne stanice prenášané satelitom a iné veci, ktoré využívame každý deň a ani si neuvedomujeme čomu za tieto možnosti vlastne vďačíme. Popis rakety

Raketu V 2, prvú tohto druhu, Nemci operačne používali od 8. Septembra 1944 do 27. marca 1945 najmä proti Londýnu, ale aj niektorým iným britským a západoeurópskym mestám. Paradoxne dopadlo najviac rakiet V 2 Antverpy a nie Londýn ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Raketa s celkovou dĺžkou 14,2 m a hmotnosťou 12 900 kg niesla bojovú hlavicu obsahujúcu 980 kg účinnej trhaviny amatol. Raketa lietala rýchlosťou 2 900 km za hodinu, na porovnanie takouto rýchlosťou dnes lietajú najlepšie bojové lietadlá a v polovici jej vzniku sa u nás lietalo ešte na dvojplošníkoch. Jej palivová náplň sa skladala s 49 hektolitrov etylalkoholu a 39 litrov okysličovadla, ktorým bol kvapalný kyslík. Do spaľovacej komory sa pohonné hmoty vháňali odstredivými čerpadlami, ktorým vysoké otáčky dodávala parná turbína. Spaľovacia komora mala duté steny, v tejto medzere prúdilo palivo. Palivo malo aj funkciu vnútorného chladenia steny komory. Na vnútornej strane štyri rady dýz privádzali palivo a nad nimi cez dýzy štyroch komôr prúdilo okysličovadlo pod tlakom 1,5 Mpa. Vytvárala sa tak homogénna zmes, ktorá po zážihu mala ťah 245 kN pri priemernej spotrebe 125 kg pohonných hmôt za sekundu. Para pre ňu sa vyrábala chemickým rozkladom peroxidu vodíka roztokom manganistanu sodného. Turbína a dve čerpadlá na spoločnom hriadeli tvorili čerpaciu sústavu s hmotnosťou 160 kg a úctyhodným výkonom 476 kW. Celý systém dopravy pohonných hmôt riadili zložité ventily.

Závesné nádrže vo vnútri trupu obsahovali 3964 kg etanolu a 4983 kg kvapalného kyslíku, toto množstvo zaručovalo dobu chodu v rozmedzí 68-70 s. hmotnosť prázdnej rakety bola 3986 kg. Raketa bola riadená vloženým programom, ktorý pôsobil na gyroskopický horizont. Podľa tohto programu raketa postupne zaujímala požadovaný sklon. Druhý prístroj gyrovertikant slúžil na stabilizáciu kurzu a priečneho sklonu. Integrátor osových zrýchlení plynulo zaisťoval okamžitú rýchlosť rakety a pri dosiahnutí programovanej hodnoty zastavil ďalšiu činnosť raketového motoru. Po ukončení funkcie raketových motorov sa raketa pohybovala po balistickej dráhe. Autonómny systém použitý v rakete V 2 nebolo možné rušiť. Vlastnými ovládacími orgánmi boli plynové grafitové kormidlá, pri väčších rýchlostiach sa používali aj aerodynamické kormidlá na stabilizačných plochách, ktoré mali rozpätie 3,56 m. Základným materiálom pre výrobu rakety a motora bola prevažne oceľ a oceľové plechy.

Vývoj, skúšku a výroba

Nemecká kolmo štartujúca raketa V 2 mala pôvodné označenie A 4 ( aggregat Nr. 4 ) a až neskôr získala pomenovanie zbraň odplaty ( vergeltungswaffe ) s poradovým číslom 2, teda V 2. Prvou zbraňou odplaty bola bezpilotná lietadlová strela V 1, vystreľovaná zo šikmej odpaľovacej rampy. Prvý štart sa uskutočnil 18. marca 1942 a bol neúspešný. Až štvrtý pokus sa skončil úspešne. Konal sa 3. októbra toho istého roku a raketa pri ňom doletela do vzdialenosti 192 km z odchýlkou len 4 km. Od tohto dátumu prebiehali letové skúšky so stále sa zlepšujúcimi výsledkami a stále sa zväčšujúcou pravdepodobnosťou spoľahlivej funkcie. Od 9 júna 1943 bolo uskutočnených 31 letových experimentov. Rozhodnutie o zavedení rakety V 2 do sériovej výroby padlo už 26 mája 1943, ešte pred porovnávacou streľbou s konkurenčným prostriedkom letectva – lietadlovou strelou Fi 103. Zatiaľ čo dva roky pred týmto dátumom záujem u vedúcich predstaviteľov tretej ríše o vývoj diaľkovej rakety poklesol do tej miery, že sa uvažovalo o zrušení armádneho výskumného ústavu v Peenemüde. Po katastrofách v Stalingrade a pri Kursku a pod dojmom stále sa stupňujúcich náletov zo strany americko-aglických vojsk na nemecké územie, boli do výroby dané dva prostriedky, ktorých vývoj nebol zďaleka dokončený. Svedčí o tom aj 60 000 zmien vo výrobe, ktoré sa uskutočnili v priebehu jedného roka. Operačné použitie už o 11 mesiacov po jej prvom úspešnom štarte možno považovať za pozoruhodné. Pokusné streľby prebiehaliv armádnom výskumnom ústave na ostrove Usedom pri malej rybárskej dedinke Peenemünde a neunikli pozornosti spojencov.

Tí mali pochopiteľne veľký záujem zistiť maximu údajov o technických parametroch novej zbrane, výsledkoch skúšok, ako aj o jej výrobe. Nie menšia bola takisto ich vôľa túto raketovú základňu zničiť. V noci zo 17. na 18. augusta 1943 viac ako 600 bombardérov napadlo raketovú základňu v Peenemünde, spôsobili značné hmotné škody a smrť 753 obyvateľom.
Po tomto útoku sa nemecké velenie rozhodlo premiestniť skúšky a výrobu do iných miest.
Za pokusnú strelnicu bolo vybrané mestečko Blizna neďaleko Krakova. Veľmi rýchlo tu boli rukami väzňov postavené potrebné objekty, sklady, dielne a priestory vypúšťacích rámp, takže už začiatkom septembra mohla 444. školná batéria uskutočniť prvý – neúspešný – strelecký pokus. Po Novom roku 1944 začalo dochádzať k preskúšaniu rakiet zo sériovej výroby, ktoré však kvalitou nevyhovovali – asi len 10-20 % týchto rakiet bolo bez závad. Výroba rakiet V 2 bola zriadená v Harze, v baniach hory Kohlstein neďaleko Norhausenu. Za neľudských podmienok tu pracovali tisíce väzňov koncentračného tábora Dora. Počet ľudí, ktorí zomreli v tomto zariadení sa odhaduje na niekoľko tisíc. Do konca roka 1943 bolo zhotovených 100 rakiet V 2 ešte s použitím dielov vyrobených Peenemünde. Do okamihu bojového nasadenia proti Anglicku – v septembri 1944 – disponovali Nemci 1800 hotovými raketami V 2.

Výroba V 2 na Slovensku

Menej sa už vie o tom, že na výrobe tejto reaktívnej zbrane sa určitým spôsobom podieľala aj vojnová Slovenská republika. Hlavnú zásluhu na tomto zistení má genmjr. Rudolf Tvaroška, ktorý objavil v roku 1967 na šrotovisku fabriky ZTS Dubnica spaľovaciu komoru z rakety V 2, ktorá sa v súčasnosti nachádza ako učebná pomôcka vo vojenskej škole v Martine. Svojho času v Novej Dubnici existoval podnik Škoda Dubnica, ktorý bol počas vojny súčasťou koncernu Herman Göring Werke a v trojzmennej tu vyrábali nielen delostrelecké systémy ale aj letecké motory a torpéda, čo svedčilo o zvládnutí náročnej technológie, pri ktorej vysoká kvalita a presnosť práce boli samozrejmosťou. S prihliadnutím na uvedené renomé do Dubnice na jar v roku 1944 z výrobného podniku v Bochume presunuli výrobu spaľovacej komory rakety V 2. Vznikla tzv. Bochumská hala, v ktorej pracovali väčšinou zamestnanci z bochumského podniku. Vstup do tejto haly bol prísne utajovaný a obmedzený. Nemecká kontrola nad celou Dubnicou bola vôbec veľmi ostrá. Svedčí o tom i prípad brusiča Jána Pätoprstého, ktorého za neúmyselné poškodenie meracieho prístroja označili za sabotéra a 14. novembra 1944 ho pred spolupracovníkmi na výstrahu obesili.

Konštruktéri V 2

Za najznámejšiu osobnosť, ktorej meno sa najviac spája so vznikom rakety V 2 je nemecký konštruktér Wernher von Braun. 23.3.1912 Wirsitz Nemecká spolková republika -16.6.1977 Alexandria USA. Od roku 1932 pracoval na ríšskom úrade pre zbrane. Najprv podnikal výskumi raketových motorov v Kumersdorfe, pre ktoré sa neskôr hľadali nové priestory. V roku 1939 sa stal riaditeľom novej raketovej skúšobnej základne v Peenemunde, kde bol už o rok podarilo zostrojenie prvého prototypu neskoršej balistickej rakety na kvapalné palivo pod názvom A 4, ktorá sa stala známa pod propagandistickým menom V 2 (vergeltungswafe) zbraň odplady. Vývoj až k produkcii napredoval dlhú dobu veľmi pomaly, pretože vojenský a politický velitelia sa k tomuto projektu stavali skepticky. Až 3.10.1942 sa podaril prvý úspešný test tejto diaľkovej zbrane, ktorej výroba mala neskôr najvyššiu prioritu. Braun, ktorý bol medzitým vymenovaný na profesora bol v jeseni 1943 poverený úlohou zostrojiť zmenšenú verziu rakety pod názvom Wasserfall. Braun, ktorý sa viac zaujímal o cestovanie do vesmíru ako o vojenskú technológiu sa stal vlastizradcom. Za spomalenie prác bol 14.3.1944 uväznený, ale na intervenciu Speera bol znovu prepustený na slobodu. Po príchode červenej armády utiekol zo svojim tímom do Oberammergau kde sa 5.5.1945 vzdal americkým vojskám. Vo svojej práci pokračoval v USA. V roku 1955 prevzal americké občianstvo, v roku 1959 začal pracovať v NASA kde sa podieľal na vývoji nosných rakiet pre satelity a neskôr aj na vývoji Saturn V, ktorá umožnila pristátie ľudskej posádky na mesiaci v rámci programu Apollo. Ako ďalších vedcov, ktorý významne prispeli ku konečnej podobe V 2, by som spomenul dr. Waltera Thiela. Dr. Tiela (ktorý zahyhul pri spomínanom bombardovaní Peenemünde) možno považovať za hlavného tvorcu raketového motora. Na základe jeho výskumov boli učinené dôležité rozhodnutia o výbere pohonných hmôt, o ich najvhodnejšom zmiešavacom pomere, o výhodnejšom tvare spaľovacej komory. Od neho pochádza aj konštrukcia odstredivých vstrekovačov a zmiešavacích predkomôr, ktoré boli následne použité na raketách V 2. Zavedenie vnútorného chladenia vstrekovaním paliva do najviac tepelne exponovaných miest spaľovacej komory pochádza od Thielového spolupracovníka Ing. Pöhlmanna.

Technici v Kummersdorfe zase navrhli použitie grafitu na vnútorné kormidlá rakety.
Ale ako každé komplikované dielo bola aj raketa V 2 vytvorená veľkou skupinou osôb najrôznejšieho postavenia a pripisovať jej vytvorenie jednému i keď vedúcemu pracovníkovi, by bolo voči ostatným osobám, ktoré sa na tomto projekte podieľali, nespravodlivé.
Použitie rakety a jej osud po skončení 2. svetovej vojny

K prvému bojovému nasadeniu rakety V 2 došlo 8. septembra 1944 pri bombardovaní Londýna, ktoré trvalo nepretržite až do 27. marca 1945. Celkovo bolo vypustených 2580 rakiet V 2. Po dopade rakety najskôr došlo k výbuchu a miesto dopadu začalo horieť, až potom sa ozval hvizd zo stratosféry prilietavajúcej rakety. Okrem Londýna boli bombardované aj mestá – Antverpy, Lutych, Brusel, Paríž, Lille, Luxemburg, Remagen a Haag. Použitie rakiet spojencov neprekvapilo, veď prvé informácie získali už listom z Osla v roku 1939. Neskôr si obhliadli havarovanú raketu v južnom Švédsku. A nakoniec prišiel bonbónik – poľské odbojové hnutie ukradlo Nemcomraketu priamo zo strelnice a poslalo ju do Londýna. No až do začiatkov útokov nič nevedeli o bojových možnostiach – dolet, presnosť zásahu a pod. Som zvedavý ako sa na to pozerali vrchný velitelia spojencov. V tom čase im bolo okolo šesťdesiatky a v svojej mladosti ich učili viesť vojnu podľa taktiky Napoleónskych vojen. Našťastie okrem odstrašujúceho účinku nemohla V 2 účinnejšie vojensky pomôcť. Jej sila spočívala v použití jadrovej hlavice, namiesto amatolu k čomu našťastie nedošlo. V čase konca vojny sa uvažovalo o bombardovaní miest v USA. Ponorky typu XXI mali dopraviť vo vleku cez Atlantik tri puzdra. Na vhodnom mieste sa mali spodné časti puzdier zaplniť vodou a tak sa mala raketa uviesť do vodorovnej polohy. Tridsať metrové puzdra sa začali stavať v lodeniciach Schichau koncom roka 1944. Ako väčšina projektov ani tento sa neuskutočnil do konca vojny v Nemecku, ale až neskôr v USA a ZSSR, obzvlášť sovieti rýchlo okopírovali posledne spomenutý nápad s ponorkou a raketou. Pri konci vojny obsadili spojenecké vojská závod v Nordhausene, aj keď spadal do sovietskej zóny a odviezli si z neho 341 nákladných vagónov koristi – viac ako 100 neporušených rakiet V 2 a veľké množstvo dokumentácie. Do rúk Američanov bol vydaný aj archív ukrytý z rozkazu von Brauna v dole pri obci Dörnten a zo sovietskej zóny bol tajne odvezený aj archív gen. Dornbergera, veliteľa celého programu V 2, ukrytý v Bad Sachse. 12. mája 1945 sa do amerického zajatia dobrovoľne vydalo 500 popredných nemeckých odborníkov na čele s von Braunom a Dornbergerom. Po vojne došlo vo víťazných krajinách k podrobnému rozboru konštrukcie rakety V 2. K jej ďalším skúškam i k obnoveniu výroby s cieľom získať v krátkej dobe čo najviac skúseností s projektovaním a používaním veľkých rakiet s raketovým motorom na KPH.

Preto éra rakety V 2 neskončila v máji 1945, ale jej konštrukcia slúžila ako vzor pre ďalší výskum a vývoj v oblasti balistických rakiet – dnes najmohutnejších zbraní moderných armád. Ako sa to väčšinou v ľudskej histórií stáva, tak sa potvrdilo aj prípade V 2, že všetko čo ľudia používajú vo svoj prospech, muselo byť najprv použité na vojenské účely s cieľom priniesť čo najviac smrti a škody. Až potom si niekto uvedomil, že táto vec sa dá použiť aj na niečo dobré a užitočné.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

V 2 zázračná zbraň odplaty