politika Stuartovcov mala za následok čiastočnú stagnáciu, obmedzenie slobody podnikania a kapitalistických výrobných vzťahov. V politike sa snaží presadzovať osobné názory bez ohľadu na parlament a nezhody nastávajú aj v náboženskej otázke. V r. 1628 parlament vydal petíciu práv, v kt. označil vyberanie daní bez povolenia parlamentu a väznenie osôb bez súdneho rozhodnutia za nezákonné. Kráľ reagoval rozpustením parlamentu v r. 1629. Nespokojnosť s kráľovskou mocou bola vo všetkých krajinách spojených kráľovskou korunou (Anglicko, Škótsko, Írsko) a kráľ si znepriatelil aj prívržencov iných náb. skupín. V r. 1633 kráľ vystúpil proti presbyteriánskej cirkvi v Škótsku, ale narazil na ozbrojený odpor. Kedže nemal dostatok financií, v r. 1640 opäť zvolal parlament, kt. mal schváliť mimoriadné dane. Parlament však žiadal potrestanie kráľových radcov, zodpovedných za kráľovskú politiku. Kráľ reagoval rozpustením parlamentu – krátky parlament. Na jeseň v r. 1640 kráľ opäť zvolal parlament, k čomu ho prinútili vojenské neúspechy v Škótsku. Ten zasadal až do r. 1653 – dlhý parlament. Opozícia vedená Johnom Pymom nakoniec dosiahla potrestanie kráľových radcov – lorda Strafforda a arcibiskupa Lauda – obidvaja boli popravení. Napätie medzi kráľom a parlamentom nepovolilo a v januári 1642 sa kráľ pokúsil zatknúť vodcu opozície. Pokus bol neúspešný a kráľ odchádza z Londýna a pripravuje sa na vojnu. 22. 8. 1642 začína občianska vojna medzi kráľom a parlamentom. Kráľa podporovalo sever a juh Anglicka, zvyšky katol. cirkvi a anglikánska cirkev. Na strane parlamentu boli predovšetkým rôzne soc. a náb. skupiny označované ako puritánske (snažili sa o očistu cirkvi a mravov). Radikálnou zložkou puritánov boli independenti, kt. žiadali nezávislosť od cirkevnej a svetskej moci. Ďalšiu skupinu tvorili presbyteriáni (prívrženci Kalvínovho učenia, kt. sa snažili o demokratickú správu cirkvi). V občianskej vojne prešla iniciatíva postupne na stranu parlamentu, kt. armádu viedol Oliver Cromwell. V r. 1646 bol kráľ porazený, ušiel do Škótska, ale Škóti ho vydali parlamentu. Medzi víťazmi však nastali nezhody medzi radikálnymi a umiernenými skupinami. Vzniká hnutie levellerov (rovnostárov), kt. sa snažili o rozšírenie polit. práv jenotlivca, z kt. sa vyčlenila skupina diggerov (kopáčov), kt. presadzovali majetkovú rovnosť. V tejto situácii sa kráľovi podarilo ujsť, podpísal spojeneckú zmluvu so Škótmi a začal boj s parlamentom. Bol však porazený a 30. 1. 1649 v Londýne popravený. Bola zrušená snemovňa lordov a Anglicko sa stalo republikou od mája 1649. Do r.