Portugalsko si budovalo svoju ríšu predovšetkým v Afrike, Indii, na Indonézskom súostroví a v Brazílii.
V pol. 17. st. zásluhou silného ľodstva rýchlo rozvýjalo koloniálne panstvo Holandsko. V 17. st. Holanďania vytlačili Portugalcov z východoázijských ostrovov a ovládli tak oblasť produkujúcu vzácne a drahé korenie. Okrem toho sa zmocnili Cejlónu, juhu Afriky a Guayany v Južnej Amerike.
Od pol. 17. st. nastáva éra Anglicka, ktoré sa stalo najvýbojnejšou koloniálnou mocnosťou. Zmocnilo sa viacerých kolónií na úkor týchto 3 krajín a pevne sa uchytilo v Severnej Amerike, Indii, v južnej Afrike.
V pol. 18. st. sa vystupňoval konflikt medzi Anglickom a Francúzskom, v kt. Francúzi podľahli a museli sa vzdať Kanady a indických dŕžav.
Anglicko nazývané tiež „kráľovná morí“ mohlo od 2. pol. 18. st. budovať svoju koloniálnu ríšu takmer nerušene. Angličania získali aj územia v Austrálii a až do zániku kolonializmu zostali najväčšou koloniálnou veľmocou. V tomto období materské krajiny svoje kolónie drancovali a využívali prácu otrokov. Až neskôr pod vplyvom merkantilizmu (hosp. politika, kt. podporuje dovoz drahých kovov, manufaktúry, vývoz a na dovážaný tovar uvaľuje veľké clá) sa uprednostnil vzájomne výhodný obchod a kolónie získali väčšiu nezávislosť od materských krajín.

Koloniálna expanzia v 19. st. V 1. pol. 19. st. zanikli tzv. Iberské ríše vybudované v 16. st. V r. 1810 – 1826 sa Latinskou Amerikou prevalila mohutná vlna bojov kreobského (zmiešaného) obyvateľstva za získanie samostanosti. V Európe, kt. začala vyznávať zásady liberalizmu, sprevádzalo rozpad koloniálneho panstva Španielov takmer všeobecné odcudzovanie koloniálnych praktík. Napriek tomu podniklo Belgicko, Anglicko a Francúzsko nové koloniálne výboje, kt. nadobudli ešte väčší rozmer ako predchádzajúca kolonizácia. Relatívne rýchlo sa k nim pripojilo Rusko, Nemecko a neskôr Taliansko. Koloniálne výboje uskutočňovali aj neeurópania, napr. Japonsko (v Kórei a v Číne). Cieľom expanzie bol doposiaľ uzatvorený Ďaleký vvýchod. Podarilo sa obsadiť časť Číny a ukončilo sa podmaňovanie Indie. Od 80. rokov 19. st. svet zachvátila ďalšia horúčka. Príčiny horúčky:
1) Zdroj nerastných surovín
2) Strategický význam
3) Zdroj lacnej pracovnej sily
4) Odbytiská priemyselných výrobkov

Koloniálnu expanziu v 19. st. motivovala a upevňovala misionárska činnosť, ale aj morálka vtedajších západoeurópskych mocností, presvedčených o svojej povinnosti rozširovať európsku civilizáciu.