Ľudia ako David Livingstone (známy misionár a cestovateľ) verili, že európska civilizácia a kultúra predstavuje pri všetkých svojich nedostatkoch vyššiu formu ľudskej civilizácie.
Nová filozofia ekonomického liberalizmu učila, že bohatstvo národov treba hľadať v slobodnom obchode, v slobode jednotlivca podnikať a súťažiť a v rušení reštriktívnych zákonov (obmedzovanie práva). Táto filozofia odsúdila starý koloniálny systém a novú cestu videla v nastolení slobodného obchodovania. Koncom storočia vrcholil boj o kolónie a kolónie sa stali atribútom modernej veľmoci. Nové územné zisky pomáhali upevňovať národné sebavedomie. Koloniálne územie VB predstavovalo na prelome storočí 1/5 územia sveta a žila na ňom ¼ svetovej populácie. Základom bola India a územia so samosprávnym štatútom (Austrália, JAR, Kanada, Nový Zéland). Pri delení Afriky získala VB Egypt, Sudán, Nigériu, Somálsko, Keňu, Ugandu, .. Francúzsko získalo svoje hl. kolónie na západe Afriky, Madagaskar, Vietnam, Francúzska Guayana, Laos. Ďalšou veľmocou sa stalo Rusko, ktoré expandovalo do strenej Ázie a na Ďaleký Východ. Rusko na rozdiel od ostatných krajín kolónie rusifikovalo a pričleňovalo. Jedinou európskou veľmocou bez kolónií bolo Rakúsko – Uhorsko. Z neeurópskych štátov kolonizovali aj USA a Japonsko. Dekolonizácia
– je to proces rozpadu veľkých koloniálnych ríš a postupné vymanenie kolónií z priamej nezávislosti
Rozklad koloniálnej sústavy bol rýchly, začal 2. sv. vojnou. Veľký vplyv na rozpad kolónií malo ich obsadenie Japoncami počas 2. sv. vojny (Indočína, Filipíny, Malajzia, Barma). Po vojne na každom území zosilneli separatistické hnutia. Udržať v takejto situácii kolónie a znášať náklady nevyhnutné na modernizáciu bolo aj pre bohaté mocnosti neúnosným bremenom.
14. 8. 1941 bola podpísaná Atlantická charta (USA, Anglicko), ktorá zakotvila právo všetkých národov vybrať si svoju formu vlády. OSN vyhlásila právo na sebaurčenie národov za jeden zo svojich zákl. bodov. Valné zhromaždenie OSN sa stalo centrom sťažností utláčaných národov. Menili sa aj názory v cirkvi a v spoločnosti, čo prinútilo verejnú mienku Európanov, aby sa prestala stavať proti dekolonizácii. Napriek tomu prebiehala dekolonizácia rôznym spôsobom.
Veľká Británia sa zmierila so skutočnosťou, že dni klasického britského impéria sa končia a snažila sa zachovať možnosti politickej, hosp. a kultúrnej spolupráce v rámci vytvoreného britského spoločenstva národov. V medzivojnovom období získal nezávislosť Egypt, Nepál, Irak a Sýria a po porážke Japonska sa Briti rozhodli dať súhlas Barme a Indii. Naproti tomu zo Stredného Východu sa Briti sťahovali až koncom 60. rokov (Kuvajt, Omán, Bahrajn).Držalo ich vedomie rastúceho významu ropy. Britská dekolonizačná politika sa dlhodobo javila ako najúspešnejšia.
Francúzsko presadzovalo vo vojne inú politiku.