Preto asi 220 000 Slovákov odchádza za prácou do Kanady, Francúzska, Belgicka a Argentíny. Do r. 1937 sa do zámoria vysťahovalo 104 000 Slovákov. Niektorí ľudia odchádzali aj na sezónne práce o Čiech.
4. vlna: v r. 1945 – 89 emigrovalo z ČSR asi 100 000 Slovákov, najmä zo vzdelanejších vrstiev. Boli motivovaní predovšetkým politickými dôvodmi. Len po r. 1848 odišlo z ČSR viac ako 200 000 ľudí.




























19.A Medzinárodné vzťahy v 2. pol. 19. st. a zač. 20. st.

V 2. pol. 19. st. sa začínajú vytvárať a prejavovať národno-oslobodzovacie hnutia za zjednotenie. Do pol. 70. rokov sa na Balkánskom polostrove vytvárajú nezávislé štáty – Grécko, Srbsko, Rumunsko, Bulharsko, kt. zvrhli tureckú nadvládu aj za pomoci západných veľmocí. Od pol. 19. st. sa snažia o zjednotenie aj nemecké a talianske územia.

Nemecko
O zjednotenie Nemecka sa snažil hlavne pruský štát vedený Wilhelmom I. a Ottom von Bismarckom, kt. museli poraziť v 2 konfliktoch Francúzsko a Rakúsko, aby sa zbavili ich vplyvu. V r. 1866 porazili v bitke pri Hradci Králové rakúske vojská a pripojili si ich záujmové územia. V r. 1870 porazili v bitke Sedane Francúzsko a tým spojili všetky nemecké územia. V r. 1871 bolo slávnostne vyhlásené vo Versailles Nemecké cisárstvo. Prvý cisár bol Wilhelm I. Po tomto zjednotení sa Nemecko rýchlo rozvíja a stáva sa 2. najpriemyselnejšou krajinou Európy. Taliansko
Taliansko bolo hosp. a politicky nejednotné. Po porážke Napoleona I. sa takmer celý Apeninský polostrov ocitol pod nadvládou Rakúska. Taliani viedli od r. 1920 povstania proti Rakúsku. Najväčšie z nich prebiehalo v r. 1848 – 49, ale talianski povstalci boli porazení. Hlavnú zásluhu na vytvorení samostaného Talianska mali:
Camillo Cavour – ministerský predseda Sardínsko-piemontského kráľovstva (kráľ Victor Emanuel), snažil sa o zjednotenie predovšetkým na politickom poli.
Giuseppe Garibaldi – taliansky revolucionár, v r. 1834 odsúdený na smrť Rakúšanmi, ale podarilo sa mu ujsť do J. Ameriky. V r. 1860 viedol pochod revolucionárov a oslobodil južné Taliansko.
Cavour sa snažil získať podporu západných krajín v boji proti Rakúsku, čo sa mu podarilo počas Krymskej vojny v r. 1853 – 56 (Rusko ↔Turecko, Anglicko, Francúzsko, Sardínia) – Rusi chceli od Turecka získať úžiny Bospor a Dardanely. Účasťou v tejto vojne si zabezpečil prísľub od Napoleona III., že v prípade potreby Francúzi pomôžu Talianom v boji s Rakúskom. Francúzi sľúbenú pomoc poskytli v r. 1859 a v bitke pri Solferine spoločne s Talianmi porazili Rakúsko.