Maturitné otázky z dejepisu

1. Pravek

História je gréckeho pôvodu, používa sa v dvoch významoch:
1. Dejiny alebo odborné skúmanie minulosti
2. Dejepis – veda o dejinách
Dejiny sa členia priestorovo, vecne a chronologicky.
1) Priestorové členenie – rozlišujeme dejiny: a) svetové
b) národné
c) regionálne – sú súčasťou národných dejín
2) Vecné členenie – vychádza z poznania, že predmetom štúdia histórie sú všetky stránky života ľudskej spoločnosti (politika, veda, kultúra, hosp., školstvo). Toto členenie pomáha historikom pri ich práci.
3) Chronologické členenie – najstarší spôsob rozdelenia dejín - periodizácia.

Klasické rozdelenie dejín:
a) Pravek – do r. 3 000 p.n.l.
b) Starovek – do 5. st. n.l.
c) Stredovek – prelom 15/16 st.
d) Novovek – koniec 19. st.
e) Najnovšie dejiny – od r. 1918 al. 1945
Marxistická periodizácia dejín:
a) Prvotná pospolná spoločnosť – pravek
b) Otrokárska spoločnosť – starovek
c) Feudálna spoločnosť – stredovek
d) Prechod od feudalizmu ku kapitalizmu a kapitalistická spoločnosť – novovek
e) Socializmus – najnovšie dejiny

Dejinný proces prebieha nepretržite vo všetkých krajinách a územiach a vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Preto hovoríme o nerovnomernosti historického vývoja. Táto nerovnomernosť súvisí hlavne s osídlením a s prírodnými podmienkami.

Historické pramene
História neskúma priamo a bezprostredne, pretože všetko je už minulosťou. Minulosť môžem poznávať iba pomocou prameňov. Tie delíme do viacerých skupín, kt. sa môžu aj vzájomne prelínať.
1) Písomné pramene úradného charakteru (sú najvierohodnejšie)
2) Písomné pramene súkromnej povahy – súkromná činnosť významných ľudí; patrí sem korešpondencia, denníky, poznámky a zápisníky dôverného charakteru
3) Rozprávacie pramene – patria medzi písomné pramene, sú to jednoduché, chronologicky radené zápisy napr. letopisy, anály. Vyššou formou sú kroniky a cirkevné legendy. Významným druhom písomných prameňov je aj periodická tlač.
4) Hmotné pramene – nemožno z nich zrekonštruovať konkr. dej, väčšinou slúžia ako dokumentácia. Patria sem napr. kosti (telesné pozostatky). Výskumom hmotných pramenňov a telesných pozostatkov sa zaoberá archeológia. Niektoré hmotné pramene poskytujú faktografické informácie ďalším pokoleniam napr. víťazné oblúky, pyramídy. Medzi hmotné pramene patria aj hrady, zámky.
5) Obrazové pramene – tvoria zvláštnu kategóriu.

Patria sem mapy, plány grafika, obrazy, neskôr fotografie, filmy, zvukové záznamy.
6) Ústne dochované pramene – šírili sa ústnym podávaním z generácie na generáciu, čím vzniká tzv. tradícia spätá s určitou dobou. Patria sem povesti, hist. piesne a prejavy ľudovej slovesnosti ako napr. príslovia, porekadlá, pranostiky ale aj rôzne ankety.

Pomocné vedy historické
– pomáhajú historikom pri výskume prameňov.
1. Numizmatika – skúma vznik, vývoj a používanie mincí
2. Heraldika – skúma vznik, vývoj erbov
3. Sfragistika – skúma vznik, vývoj a používanie pečatí
4. Diplomatika – zaoberá sa skúmaním písomných prameňov, pričom zisťuje ich pravosť
5. Epigrafika – skúma písmo na archeologických látkach (kameň, hlina, kov, steny)- nápis na Trenčianskej skale
6. Chronológia – skúma spôsoby merania času
7. Genealógia – zaoberá sa vývojom rodov a jedincov, skúma ich vzájomné vzťahy
8. Historická metrológia – venuje sa mieram (dľžkové, objemové,...)
9. Vexikológia – venuje sa zástavám a práporom
10. Faleristika – skúma vyznamenania a rády
11. Paleografia – skúma vznik, vývoj a používanie písma v rôznych podobách

Hominizácia (antropogenéza)
Pravek je najstaršie a najdlhšie obdobie vo vývoji ľudstva, kt. trvalo milióny rokov. Prvý život na Zemi sa objavil v Prahorách. Vlastný vývoj človeka spadá až do štvrtohôr. Prírodovedec Carl Linné r. 1758 ako prvý zaradil človeka do vývojového radu primátov. Charles Darwin vo svolom diele O pôvode druhov prirodzeným výberom podal náčrt vývojovej línie človeka (od jednoduchšieho k zložitejšiemu).
Moderné triedenie – človek vytvára sasmostatný rod človek (HOMINIDAE) a druh homo sapiens.
Hominizácia je proces, v priebehu kt. sa vyvinul človek. Je to vývoj človeka a jeho vyčleňovanie sa z prírody. Trvala asi 14 mil. rokov. Prejavovala sa hlavne zmenou stavby ľudského tela (stavba lebky, končatín- palec postavený proti ostatným prstom, držanie tela- vzpriamená postava,...).
Vývojové etapy:
1. Homo habilis (čl. zručný) – pred 3 – 2 mil. rokov. Vyrábal jednoduché nástroje, náleziská – J a V Afrika a Jáva. Mal veľké nadočnicové oblúky, čeľusť bez brady a veľké rezáky.
2. Homo erectus (čl. vzpriamený) – pred 2 mil. – 250 tis. Náleziská – V a S Afrika (Tanzánia, Alžírsko), Európa (Nemecko, Maďarsko), Ázia (Čína, Jáva). Mal pomerne vysoké čelo.
3. Homo sapiens (čl. rozumný) – pred 250 tis. – 70 tis. Je takmer zhodný s dnešným človekom. 70 tis. – 40 tis.- počas poslednej doby ľadovej žili neandertálci – náleziská – J a V Afrika, Jáva, Európa (údolie Neandertál). Mali veľké nadočnicové oblúky, vyvinuté čeľuste.
4. Homo sapiens sapiens (čl. dnešného typu) – pred 40 tis.

Rokmi

Periodizácia svetových dejín:
1) Doba kamenná: a) paleolit – 3 mil. – 10 tis. b) Neolit – 10 tis. – 5200 - prvé nálezy z Mezopotámie, vznik poľnohosp. a chovu dobytka (domestifikácia).
c) Chalkolit – 5200 – 3500 - obdobie spracovania kovov
d) Eneolit – 3200 – 1900 (doba medenná)
2) Doba bronzová – od r. 4 000 na Blízkom Východe, veľká majetková diferenciácia
3) Doba železná – na Bl. Východe a v Malej Ázii od pol. 2. tis. Etruskovia, na východe – Chetiti

Periodizácia našich najstarších dejín:
1) Doba kamenná:
a) Paleolit (staršia doba kamenná) – delí sa na
i) Starší – 3 mil. – 250 tis.
ii) Stredný – 250 tis. – 35 tis.
iii) Mladší – 35 tis. – 8 tis. b) Mezolit (stredná doba kamenná) – 8 tis. – 6 tis. c) Neolit (mladšia doba kamenná) – 6 tis. – 2900
d) Eneolit (neskorá doba kamenná) – 2900 – 1900
2) Doba bronzová: 1900 – 700
3) Doba železná:
a) halštatská (staršia) – 700 – 400 - podľa náleziska v Rakúsku
b) laténska (mladšia) – 400 – 0 - podľa náleziska v Švajčiarsku

Doba kamenná:
Starší paleolit – obdobie striedania dôb ľadových a medziľadových. Staropaleolitické osídlenie je na našom území dokázané v okolí NMn/V (Mnešická tehelňa), kde sa našli pozostatky ohnísk a úžitkových predmetov a vo Vyšných Ružbachoch. V tomto období žije homo habilis a homo erectus.
Stredný paleolit – ľudia žijú v blízkosti teplých prameňov a v jaskyniach, začínajú si vyrábať špecializované nástroje (oštepy, škrabadlá,...), poznajú oheň, živia sa lovom väčších zvierat (mamuty, medvede). Vyskytoval sa homo sapiens a jeho neandertálske formy. Náleziská – travertínový odliatok mozgu neandertálca v Gánovciavh (PP), čelová kosť neandertálskej ženy zo Šale. V tomto období vznikajú zárodky rodovej spoločnosti a začiatky náb. a kultúrnych rituálov.
Mladší paleolit – vývinový stupeň človeka bol homo sapiens sapiens. Človek používal špecializované nástroje napr. pazúrikové čepele. Ľudia si začínajú budovať sezónne sídliská. Okrem úžitkových predmetov vyrábajú aj sošky žien a zvierat ako kultové predmety (mladopaleolitické umenie).
Najvýznamnejšie náleziská a nálezy: Moravany pri Piešťanoch – Moravianska venuša, Barca pri Košiciach, Nitriansky Hrádok – Nitrianska venuša, Věstonická venuša, Bojnice – soška medveíka v ZOO.
Toto obdobie bol matriarchát (žena – rozhod. postavenie – pokračovateľka rodu).
Mezolit – nastáva oteplenie, ľudia sa sťahujú k riekam a jazerám, vznikajú nové nástroje – luky, harpúny, lyže.

Zamestnanie – lov, rybolov.
– obdobie paleolitu a mezolitu je obdobím neproduktívneho prisvojovacieho hosp.
Neolit – hl. znakom je tzv. neolitická revolúcia – prechod od neproduktívneho hosp. k produktívnemu, proces výroby potravín a následné zmeny vo vtedajšej spoločnosti. Človek začal využívať prírodu vo svoj prospech, objav striedania ročných období a biologických cyklov v rastlinnej a živočíšnej ríši. Začína aj deľba práce (špecializácia). Ľudia sa stávajú menej závislí od prírody, dochádza k domestifikácii – udomácnenie zvierat. Človek si začína plodiny pestovať. Vznikajú jednoduché domy a tiež počiatky náboženstva (viera v posmrtný život, prvé teórie o vzniku sveta).
Na našom území sa vyskytovali 2 typy kultúr – želiezovská a bukovohorská. Vyznačovali sa jednoduchou keramikou. Nástroje – sekery, motyky, kosáky,...
Eneolit – zdokonalilo sa obrábanie pôdy, základom spoločnosti sa stáva veľkorodina, na čele stojí už muž – patriarchát. Na našom území sa vyskytovali kultúry: lengyelovská – Nitra, polgárska – vých. Svk, bádenská – Liptov.


Doba bronzová:
– delí sa na staršiu, strednú a mladšiu. Bronz – zliatina cínu a medi.
– budovanie prvých opevnených sídlísk (strediská remeselnej výroby)
– kultúry – maďarovská (J Svk), otomanská (str. a vých. Svk)
– vzniká špecializovaná keramická výroba, našli sa prvé meče, existovala mohylová kultúra (spôsob pochovávania) – Očkovská mohyla
– neskôr vzniká aj tzv. lužická kultúra (ľud popolnicových polí) – Bošáca

Doba železná:
Staršia doba železná – na výrobu nástrojov sa začína používať železo, zväčšuje sa majetková diferenciácia, čo dokazujú nálezy z bohatých náčelníckych hrobov. V tomto období prichádzajú na naše územie trácke kmene, kt. sa usadzujú v 6. – 5. st. pnl v Podunajskej nížine. Našli sa kostrové ale aj žiarové pohrebiská.
Náleziská: trojboké bronzové šípy, hlinené pečatidlá, ozdobné predmety, keramika – už vyrábaná aj na hrnčiarskom kruhu.
Po Trákoch prichádzajú Kelti a Skýti (Kelti pochádzali z oblasti Porýnia).
Mladšia doba železná – Kelti a Skýti prinášajú laténsku kultúru, kt. sa prejavila predovšetkým vyspelejším spôsobom obrábania pôdy (pluh so železnou radlicou). Dokonalé boli aj nástroje- motyky, sekery, kosáky. Pestovalo sa predovšetkým proso, pšenica a jačmeň. Rozvinuté bolo hutníctvo, kováčstvo a šperkárstvo (zachovali sa opasky, spony a náramky z bronzu). Objavujú sa aj prvé ozdobné predmety. Kelti vynikali aj v tkaní látok. Postupne sa budujú aj opevnené sídliská, kt. sa stali centrami polit. a hosp. moci – oppidá – najznámejšie na Devíne. Kelti razili mince, kt.

mali názvy keltských kniežat. Boli vyrábané zo zlata a striebra. Naše územie – strieborné mince. Na našom území sa našli mince nazvané biatec, nonnos, devil, busu. Po Keltoch sem prichádzajú Dákovia z územia Dácia (asi r. 60 pnl). Po nich prichádzajú Markomani a Kvádi pod vedením náčelníka Marobuda, kt. vytvoril Marobudovo kráľovstvo (princípy vojenskej demokracie). Z tohto obdobia je známe aj tzv. Vanniove kráľovstvo.


















2.A Staroorientálne štáty

Mezopotámia

Mezopotámia je úzémie medzi riekami Eufrat a Tigris (dnešný Irak). Územie Mezopotámie sa delí na niekoľko častí:
Ř sever – Asýria
Ř stred – Babylonia
Ř juh – Sumer

Obyvateľstvo sa venovalo prevažne poľnohosp. Pestovali sa predovšetkým obilniny, olejnaté rastliny, strukoviny, rozšírené boli aj ovocné sady. Poznali aj zeleninu napr. cesnak, cibuľa, repa atď. Obyvatelia chovali predovšetkým ovce a kozy. Dôležitou súčasťou poľnohosp. bol závlahový systém (systém kanálov a nádrží). Obyvatelia sa sústreďovali v dedinách, kt. sa postupne zväčšovali a stávali sa polit., hosp. a kultúrnymi centrami. Neskôr sa menia na mestá. Väčšina obyv. boli roľníci, kt. stavali aj verejné budovy, kopali kanály, udržovali cesty a vykonávali väčšinu verejných prác. Ďalšia časť sa venovala pastierstvu, ďalšia remeslám a obchodu. Remeselníci zabezpečovali tovar na potreby chrámov a palácov. Dôležitú úlohu mali kňazi a pisári, kt. spočiatku organizovali všetky práce (prerozdeľovali výrobky, organizovali stavbu kanálov, viedli písomné záznamy). Neskôr ich úlohu prebral panovník so svojimi úradmi.
Postupne začínajú vznikať prvé mestské štáty (5500 – 3200 pnl), na kt. území žilo niekoľko tisíc obyvateľov. Najstaršie boli Ur, Uruk, Zagaš, Kiš, Babylon,.. Centrom mesta bol chrám Zikkurat. V staroorientálnych štátoch nebolo veľa otrokov, tí sa získavali iba vo vojnách a prípadne pri zadĺžení. Rozsiahla aministratívna a hosp. činnosť si vynútila vznik písma. Sumeri postupne vytvorili z najstaršieho obrázkového písma tzv. klinové písmo (vznikol Epos o Gilgamešovi).
Od pol. 3. tis. sa začínajú mestské štáty spájať a vznikli tzv. teritoriálne štáty. V rokoch 2340 – 2200 pnl. existovala Akkadská ríša s panovníkom Sarganom I. Táto ríša zaberala územie Babylonie, ale neskôr sa mestské štáty opäť osamostatnili.
Ďalšou významnou ríšou, kt. vznikla na území Mezopotámie, bola Starobabylonská ríša 1894 – 1594 pnl. Centrom sa stal Babylon a najvýznamnejším panovníkom Chammurapi.

Chammurapi vojensky zjednotil celú Mezopotámiu a spísal zákonník (Oko za oko, zub za zub).
Chammurapiho zákonník: určoval postavenie rodín a obyvateľov ríše, upravoval hosp. vzťahy. Spoločnosť sa rozdeľovala na 3 skupiny:
1. privilegovaní (tu platí oko za oko..., iba keď sa proti nim previnil chudobnejší)
2. slobodní roľníci (za každé previnenie bola určená pevná suma, finančná zásada odplaty)
3. závislí – otroci

Chammurapi tvrdil, že je potomkom bohov a boli mu preukazované božské pocty - orientálna despocia.

Sumerské naboženstvo a kultúra
Sumeri vytvorili rozsiahlu mytológiu a náboženský systém, uctievali mnoho bohov – polyteizmus. Bohovia boli zodpovední za dážď, hlad, úrodu,.. Sumeri pozorovali prírodu, vytvorili si kalendár (mesiac mal 4 týždne a týždeň 7 dní). Používali 60-kovú sústavu, vynikali v lekárstve (chirurgia – operácia oka). Staroveký Egypt

Potreba sledovať povodne a budovať zavlažovacie kanály viedla k vzniku poľnohosp. spoločenstiev. Najprv rodové občiny, neskôr susedské. Poľnohosp. osady sa spájali do väčších územných celkov – udny. Tak sa vytvorili 2 rozsiahle územia: Horný a Dolný Egypt.
Za zakladateľa jednotného Egypta sa považuje Meni (3100 al. 3000). Hl. mestom zjednoteného Egypta bolo mesto Menofer. Vládca sa považoval najskôr za syna bohov, neskôr za samotného boha. Verili v posmrtný život a mŕtvych preto mumifikovali. Múmie boli ukladané do sarkofágov zo zlata, prípadne iných kovov podľa postavenia človeka. Faraón vládol pomocou kňazov, úradníkov, pisárov, kt. mohli byť aj členmi panovníkovej rodiny. Tí viedli vojenské výpravy, vyberali dane a organizovali dôležité činnosti v jednotlivých oblastiach. Dôležité postavenie mali pisári, kt. ovládali obrázkové písmo – hieroglyfy. Egyptské dejiny sa delia na niekoľko období a panovníci boli rozdelení do 31 dynastií.

1) Stará ríša (2635 – 2135 pnl)
O prvých dvoch dynastiách nemáme žiadne písomné správy iba legendy. Prvý vrchol egyptských dejín predstavujú vládcovia 3. – 6. dynastie. Podnikali vojenské výpravy, predovšetkým kvôli zlatu, striebru, medi, prípadne otrokom. Faraóni si stavali pyramídy. Najstaršia z nich bola postavená faraónovi Džóserovi. Najznámejšie pyramídy pochádzajú po panovníkoch 4. dynastie (v Gíze pri Káhire) – Cheopsova, Mikerénova, Chufebova.

2) Stredná ríša (2061 – 1785 pnl)
Koncom 3. tis. bola ríša oslabená (vďaka pyramídam). Bolo narušené závlahové hosp., do krajiny prenikali kočovné kmene. Zjednotiť krajinu sa podarilo panovníkom 11. dynastie, kt. sídlili v meste Veset. Z 12. dynastie je známy panovník Senvosret III., kt. sa snažil ríšu rozšíriť a obnovil aj obchodné styky s Palestínou a Sýriou.

V pol. 17. st. začínajú do Egypta prenikať kmene Hyksósovia, kt. oslabili moc faraóna a ovládli sever krajiny takmer na 100 rokov.

3) Nová ríša (1552 – 1070)
Obdobie vlády 18. – 20. dynastie predstavuje ďalší vrchol staroegyptských dejín. Krajina sa upevnila a začínajú výboje do okolitých krajín. Najväčší územný rozsah dosiahol Egypt za vlády Thutmosa III. a ovládol aj Palestínu a ďalšie územia. Hl. mestom v tom období bol Veset. Náboženstvo bolo štátne- uctievali boha Amona (boh vzduchu a plodnosti). Moc kňazov sa pokúsil zlomiť panovník Amenhotep IV. (jeho žena – Nefertiti), kt. začal uctievať boha Atóna (boh Slnka). Ďalší faraón Tutanchámon nastúpil na trón ako 9-ročný a opäť sa podriadil moci kňazov. Poslednými významnými panovníkmi Egypta boli Ramesseovci – viedli výbojnú politiku v Sýrii a Palestíne, kde narazili na silnú Chetickú ríšu. Bitka skončila nerozhodne a panovníci si rozdelili ríšu. Najvýznamnejší panovník – Ramesse II.

4) Neskorá ríša (okolo r. 1200)
Okolo r. 1200 sa do Stredozemného mora dostávajú tzv. morské národy. Egypt už nikdy nedosiahol predošlé postavenie. V r. 525 ho dobyli Peržania. Po Peržanoch sa stal panovník Egypta Alexander Macedónsky. Po jeho smrti vládli v Egypte Ptolemaiovci a približne v r. 30 pnl. pričlenil Oktávius Egypt k Rímu.


Staroveká India

Indická civilizáccia sa vyvíjala v údolí riek Indus a Ganga. Koncom 4. tis. vzniká tzv. Harappská civilizácia podľa mesta Harappa, kt. bolo centrom v celej oblasti. V meste boli vodovody a kanalizácia. Obyvateľstvo sa živilo poľnohosp., chovom dobytka a remeslami. Organizácia spoločnosti si vyžiadala vznik písma (nie je do dnes rozlúštené). V 18. st. v dôsledku príchodu indoeurópskych kmeňov – Árijcov zaniká civilizácia. Árijci priniesli nový spôsob života a spoločnosti. Postupne sa pôv. kmeňové usporiadanie mení na kastovnícky systém – kasty – spoločnoosť bola rozdelená o vrstiev:
1. brahmani – kňazi
2. kšatriovia – bojovníci, šľachta
3. vaišjovia - remeselníci, obchodníci
4. šúdrovia – najchudobnejší
Lit. pamiatky z tohto obdobia sa volajú védy. Okolo r. 1500 vzniká v údolí Gangy tzv. magadhská ríša, kt. si podrobila okolité územia a vytvorila rozsiahly štát. Pôsobil tu aj Budha- zakladateľ budhizmu.
V 6. st. pnl. sa záp. časť Indie dostala pod vplyv Perzie. Alexander Macedónsky podnikol niekoľko výprav do Indie (neúspešne). V 3. st. vládne panovník Ašóka, kt. ovládol celú strednú Indiu a vybudoval pevný štát.

Usiloval sa o náboženskú znášanlivosť a pomáhal nižším soc. vrstvám (nemocnice, útulky). Po jeho smrti ríša upadá.

Staroveká Čína

Čínska civilizácia vznikla v povodí riek Jang-c’-ťiang a Chuang-che. Územie bolo pokryté lesmi a vhodné na pestovanie takmer všetkých plodín. V hosp. živote mali veľký význam technické plodiny a chov priadky morušovej, z kt. sa získavalo hodvábne vlákno. V remeselnej výrobe vinikali hlavne vo výrobe bronzových nádob a drahých zbraní. Vyvinul sa aj diaľkový obchod. V pol. 3. tis. sa začína prejavovať soc. diferenciácia a mestá sa vyčleňujú ako remeselné centrá. V 13. st. vzniká rozsiahly štát Jin. Panovník tu bol najvyšší vojenský veliteľ, kňaz – vládol despoticky. Okrem tohto štátu vzniká aj mnoho ďalších samostatných štátov. Zjednotenie Číny nastáva niekedy v r. 221 – 210 v štáte Čchin. Krajina bola rozdelená na okresy, kt. riadili správcovia priamo podriadení panovníkovi. Cisár zaviedol jednotné váhy a miery, vybudoval cesty a vyhlásil jeden zákonník pre celú ríšu. Zlaté a bronzové mince boli jednotným platidlom v celej Číne. Tento cisár – Čcheng (Čchen-Š’-chung-ti – „Prvý zvrchovaný cisár“)
začal budovať aj Veľký čínsky múr.
Po jeho smrti vzniká ďalší významný štát – Chan. Jeho hranice sa posunuli na juh až k moru. V tomto období prekvitá obchod a vzniká tzv. hodvábna cesta spájajúca Čínu so Stredozemným morom. Číňania objavili kompas, pušný prach, papier, tlačiarenskú techniku,.. Od 2. tis. používajú znakové písmo, kt. označuje pojmy. Toto písmo má asi 40 000 znakov. Na porozumenie tomuto jazyku potrebujeme poznať aspoň 2000 znakov.








2.B Sťahovanie Slovanov

Pravlasť Slovanov sa pravdepodobne nachádzala medzi riekami Visla a Dneper. Názory na ňu však neboli jednotné, pretože časť historikov považovala za pravlasť Balkán a iná časť Podunajskú nížinu. Napr. štúrovci považovali za pravlasť Karpatskú kotlinu. Súčasný názor sa ujal na prelome 19 a 20. st. Slovania sa sťahovali v niekoľkých vlnách od konca 4. – 6. st.
Príčiny sťahovania Slovanov:
1. príchod Hunov do Európy
2. upevnenie Čínskej ríše
3. zmena prír. Podmienok

Slovanov rozdeľujeme na východných (Rusi, Bielorusi, Ukrajinci), západných (Slováci, Česi, Poliaci, Lužinskí Srbi), južných (predkovia Srbov, Slovincov, Chorvátov).
Antickí spisovatelia nazývali Slovanov Venedi – Vinidi, hlavne spisovatelia Priskos , Prokopios a Jordanes. Slovania na našom území obsadzovali územia opustené Germánmi. Pôv. osídlenie bolo prekryté. Od pol. 6. st. sa susedmi Slovanov stali Avari (obri).

Centrum ich ríše bolo v dnešnom Maďarsku a ich najznámejším vodcom bol kagan Bajan. Zo svojho územia podnikali Avari lúpežné výpravy do okolitých krajín, hlavne na sever. Niektoré slovanské kmene boli Avarom podriadené.
(slovanská kultúra – púchovská, kagan – kráľ, kaganát – kráľovstvo, hrinky – kruhové pevnosti).

Spoločenské zriadenie starých Slovanov
- žili v rodoch a kmeňoch
- na čele stáli náčelníci volení radou starších
- rodiny boli monogamné s výnimkou rodín náčelníkov a príslušníkov vládnucej vrstvy
- verili v nadprirodzené bytosti a uctievali prírodné úkazy (napr. hrom, blesk, Slnko)
Starí Slovania boli pastieri a roľníci, budovali neopevnené dediny a ich domy boli z polovice v zemi (polozemnice). Slovania pestovali strukoviny, olejnaté rastliny, ovocie, zeleninu, ľan...
Chovali ovce, kozy, dobytok, ošípané, venovali sa rybolovu, lovu a brtníctvu (včelárstvu). V poľnohosp. prevládal dvojpoľný systém. Pôdu obrábali drevenými neskôr železnými nástrojmi. Mali vyspelé kovárstvo, tesárstvo a hrnčiarstvo. Spracúvali aj kože, kožušiny, textil,.. Remeselná výroba mala domácky charakter.
Keramika z tohto obdobia bola zdobená vlnovkami, modelovaná ručne. Dostala názov Keramika pražského typu.

Samova ríša
Začiatkom 7. st. sa Slovania vzbúrili proti avarskej nadvláde, pretože Avari boli oslabení po porážke od Byzantskej ríše. Za pomoci franského kupca Sama, kt. im dodával zbrane, Avarov viackrát porazili a Samo sa stal ich vládcom.
V r. 631 – 632 sa ríša dostala do konfliktu s franským panovníkom Dagobertom. Dagobert zaútočil, ale v 3-dňovej bitke pri Vogastisburgu bol porazený.
Samova ríša bola kmeňovým zväzom, ale hosp. a spoločenské pomery v nej neboli také pevné, aby sa vytvoril štát. Po smrti Sama sa ríša rozpadla. Centrum Samovej ríše sa pravdepodobne nachádzalo v priestore južnej Moravy, severného Rakúska a západného Slovenska.
Nadvláda Avarov v Karpatskej kotline skončila v r. 791 – 796 po porážke Karolom Veľkým.
3.A Staroveké Grécko

Periodizácia:
1) mykénske obdobie (1600 – 1200 pnl) – kráľ a vojenská družina
2) homérske obdobie (1200 – 800 pnl) – „temné obdobie“ – kráľ a voj. družina
3) archaické obdobie (800 – 500 pnl) – rod. aristokracia – 9 archontov + areopág (rada starších)
4) klasické obdobie (500 – 338 pnl)
5) helenistické obdobie (338 – 146 pnl)

Osídlenie
- Peloponézsky polostrov bol osídlený v 3. tis. kmeňmi neznámeho pôvodu
- v 2. tis. prichádzajú postupne kmene Achájcov, Iónov a Dórov
- tieto kmene dokončili osídlovanie a buď si podmanili alebo splynuli s pôv.

obyvateľstvom

Sparta
Vládnucu vrstvu tvorili potomkovia Dórov (bolo ich 10 000) boli plnoprávni. Vrstva slobodných roľníkov a cudzincov, kt. nemali práva, ale boli slobodní, sa nazývali perioikovia. Otroci, kt. boli štátni a prideľovaní spolu s pôdou sa volali heilóti.
V Sparte vládli 2 králi, kt. radila rada starších – gerúzia. Činnosť kráľa kontrolovali 5 efori. Ostatné obyvateľstvo sa zúčastňovalo na ľud. zhromaždeniach. Spartská ústava je typom zmiešanej ústavy (obsahuje monarchistické, aristokratické a demokratické prvky). Sparťania uzatvárali spojenecké zmluvy s okolitými štátmi a v r. 550 vytvorili peloponézsky spolok.

Atény
Na rozdiel od Sparty bola aténska ústava v klasickom období demokratická. Na polit. živote sa zúčastňovalo veľké množstvo obyv. prostredníctvom ľud. zhromaždenia – eklézia. Tento systém nazývame priama demokracia. Najvyššie polit. miesta (úrady) boli obsadzované každoročnými voľbami. Hl. úradníci sa nazývali stratégovia, najznámejší – Perikles. Niektorí známi politici ako Solón, Kleisténes a Perikles prispeli svojimi reformami k upevneniu štátu a k budovaniu demokracie. Atény podobne ako Sparta vytvorili v r. 478 pnl spolok, kt. sa nazýval délsky neskôr aténsky námorný spolok. Venoval sa hlavne obchodnej činnosti. O rozvoj Atén sa v tomto obobí zaslúžil aj politik Temistoklés, kt presvedčil Aténčanov, aby venovali financie na výstavbu lodí a opevnenie aténskeho prístavu Pireus. 3.B Veľká Morava

Od zániku Samovej ríše až po vznik VM nemáme z nášho územia žiadne písomné správy. V 7. a 8. st. sa na našom území rozvíjala výroba železných nástrojov, keramiky (už aj hrnčiarsky kruh) a obchod predovšetkým so severnými územiami. Dokazujú to archeologické nálezy.
Koncom 8. st. bola úplne rozvrátená avarská ríša, čo umožnilo osamostatnenie sa kmeňov na našom území. Vytvárajú sa 2 kniežatstvá s centrom v Nitre a niekde na Morave. Prvý známy vládca nitrianskeho kniežatstva bol Pribina, kt. sa snažil v krajine šíriť kresťanstvo. Dokazuje to aj vysvätenie kostola v Nitre v r. 828 arcibiskupom Adalrámom. V r. 833 bol Pribina porazený a vyhnaný moravským kniežaťom Mojmírom – vzniká Veľká Morava. Pribina odchádza do Zadunajska, kde od nemeckého kráľa Ľudovíta Nemca dostáva léno v okolí Blatenského jazera (Balaton). Počas vlády Mojmíra bola VM pod silným vplyvom Franskej ríše, kt. platila dávky.
Po Mojmírovi nastupuje na kniežací trón jeho synovec Rastislav, kt. bol dosadený Ľudovítom Nemcom. VM si však aj v tomto období zachovala určitú formu vlastnej správy.

Rastislav spočiatku udržiaval s Východofranskou ríšou priateľské vzťahy, ale snažil sa ríšu upevniť budovaním opevnení (hradísk) a snažil sa aj prijať kresťanstvo. V r. 855 odolal útoku Franskej ríše. V r. 861 bojoval Rastislav na území Blatenského kniežatstva s Pribinom. Pribina v boji zahynul.
Rastislav sa snažil prijať kresťanstvo od východorímskych cisárov, čím by sa osamostatnil od Franskej ríše. V r. 862 požiadal byzantského cisára Michala III. o vyslanie vierozvestov, kt. mu vyhovel.
V r. 869 zaútočil Ľudovít Nemec na VM a po dohode so Svätoplukom, kt. bránil časť VM, zajali knieža Rastislava. Ten bol uväznený (oslepený) a zomiera. Napriek tomu sa Svätopluk nestal kniežaťom a bol takisto uväznený. Po vypuknutí povstania na VM mal za úlohu toto povstanie potlačiť. Svätopluk sa však tajne dohodol s Moravanmi a Frankov spoločne porazili. Stal sa kniežaťom a Franskej ríši platil ročný poplatok. Počas jeho vlády sa VM rozšírila o územia Vislanska, Bulharom odobral územie na ľavom brehu rieky Tiszy, obsadil Latinské kniežactvo, Sedmohradské soľné bane, Čechy a územia Lužických Srbov. V 90. rokoch útočia na VM Frankovia už spoločne s maďarskými kmeňmi. Po smrti Svätopluka – 894 sa odtrhli české kmene a Lužickí Srbi. Maďari sa koncom 9. st. natrvalo usadili v Podunajskej nížine. Po Svätoplukovi sa neúspešne pokúšali vládnuť jeho synovia Mojmír II. a Svätopluk II. Koncom storočia ríša zaniká (907).

Príčiny zániku VM
1) nájazdy maďarských kmeňov a útoky Franskej ríše
2) nezhody medzi Svätoplukom II. a Mojmírom II.
3) nejednotnosť VM – postupné odtŕhanie podmanených kmeňov











4.A Staroveké Grécko

Grécko-perzské vojny
Vznikli kvôli mestám na pobreží Malej Ázie, kt. požiadali o pomoc grécke mestá v boji proti Peržanom. Gréci týmto mestám pomohli, čo bola zámienka pre Peržanov.
1. výprava (492 pnl) – viedol ju Perzský kráľ Dáreios I. a skončila neúspechom (stroskotanie lodi pri myse Athos).
2. výprava (490 pnl)– viedol ju Dáreios I., Peržania sa preplavili cez Egejské more a vylodili sa severne od Atén. Ale v bitke pri Maratone Gréci pod vedením Miltiadésa zvíťazili.
3. výprava (480 pnl) – viedol ju Xerxes, Peržania postupovali po súši aj po mori. V bitke pri Termopylách boli Gréci pod vedením Sparťana Leonida porazení. Peržania vyplienili Atény, ale neskôr v bitke pri ostrove Salamína a v r. 479 pri Platajach boli porazení.

Peloponézska vojna
Po grécko-perzských vojnách sa priateľstvo medzi Spartou a Aténami skončilo a pokračuje súperenie mezi peloponézskym spolkom a aténskym námorným spolkom. Napätie, kt. sa zvyšovalo hlavne kvôli obch.

záujmom vyvrcholilo vznikom Peloponézskej vojny (431–404).
Atény mali prevahu na mori, Sparta na súši. Roky vojny boli striedané mierom (Nikiov mier), kt. však nebol dodržiavaný. Atény boli obliehané (vzniká mor, zomiera Perikles – 429), ale žiadna strana nedosiahla rozhodujúce víťazstvo. Rozhodujúca bitka sa odohrala v r. 405 pri Aigospotamoi, kedy Sparťania podporovaní perzským kráľom Atény porazili. Aténčania museli zbúrať hradby a demokracia bola vystriedaná oligarchiou – vláda bohatých. Porazené štáty neboli spokojné so spôsobom vlády a preto sa snažili obnoviť demokraciu. V r. 395 – 371 vzniká tzv. korintská vojna, v kt. bojovali proti Sparte Atény, Téby, Korint a Argos. Sparta bola porazená. Grécke mestské štáty boli však natoľko oslabené, že v ďalšom období nedokázali čeliť útokom z vonku a boli podmanené Macedoniou.

Najvýznamnejšie reformy
Solón (594 – 593) – upravil ústavu tak, že rozdelil obyvateľstvo podľa veľkosti majetku do 4 skupín. Podľa tohto rozdelenia sa určovalo právo zastávať úrady a služba vo vojsku. Solón tiež vykúpil otrokov zo štátnych peňazí a vydal zákon proti otroctvu slobodných občanov.
Kleisténes – v r. 508 rozdelil obyvateľstvo podľa územia do 10 fýl, v každej z týchto fýl boli zastúpené všetky vrstvy obyvateľstva. Všetky úrady boli dosádzané losovaním, iba úrad stratéga bol volený (1 fyla = 1 stratég).
Perikles (443 – 429) – snažil sa, aby sa čo najviac ľudí mohlo zúčatňovať na polit. živote. Zaviedol diéty – náhrada za stratu času. Obdobie jeho vlády sa nazýva Zlatý vek Atén.
Drakón – spísal obyčajové právo.

Kultúra
- vznik filozofie – Táles, Anaximenés, Anaximandros, Pytagoras, Herakleitos, Aristoteles, Platón, Sokrates
- mnohobožstvo – polyteizmus (hl. boh – Zeus)
- Gréci vynikali v staviteľstve – chrámy, divadlá, stĺporadia, športoviská, knižnice
- sochárstvo – holé sochy, muži alebo bohovia
- kalokagatia – grécky ideál tela, duše, krásy
- r. 776 pnl. – prvé olympijské hry (na počesť bohov)
- venovali sa aj maliarstvu – nebolo moc rozvinuté
- písali tragédie – Sofokles, Aischyles, Euripides; komédie – Aristofanes
- dejepis – Herodotos – „otec dejepisu“, Tuchydides, Xenofón
4.B Byzantská misia

Rastislav sa snažil posilniť ríšu a zbaviť sa závislosti na Frankoch a preto požiadal pápeža Mikuláša I. (rímsky pápež) o vyslanie vierozvestov, kt. by ovládali slovanský jazyk. Ale ten mu nevyhovel, pretože pápež nechcel zasahovať do záležitostí tzv. salzburskej cirkevnej provincie. Preto sa Rastislav obrátil v r. 862 na byzantského cisára Michala III., kt. mu vyhovel. V r.

863 prichádzajú Konštantín a Metod.
Konštantín – Cyril (827 – 869) – bol kňazom, filozofom a vedcom, zostavil hlaholiku a urobil preklady niektorých častí Sv. Písma. Prekladal bohoslužobné knihy, napísal Proglas – predhovor k evanjeliáriu.
Metod (asi 815 – 885) – študoval právo v Konštantínopole, za kňaza a biskupa bol vysvätený v Ríme, prekladal knihy, preložil byzantské cirkevné právo – Nomokánon.
Spoločne založili učilište na výchovu kňazov, kde sa okrem iného vyučovala aj hlaholika a liturgia v domácom jazyku. Svoje učenie museli obhajovať v Ríme a počas svoje cesty navštívili aj Pribinovo kniežatstvo.
Metod bol pápežom vysvätený za biskupa a vymenovaný za arcibiskupa pre oblasť Panónie a Moravy. Na VM sa dostal do konfliktu so Svätoplukom a aj biskupom Wichingom. Po Metodovej smrti sa jeho nástupcami stali Gorazd, Kliment, Angelár a Naum. Boli nútení odísť do Čiech, Chorvátska a Dalmácie, kde neskôr vytvorili z hlaholiky cyriliku. Ich učenie sa ďalej šírilo do balkánskych krajín a na Kyjevskú Rus.























5.A Helenistické obdobie

V Macedónii, kt. ležala na severe Grécka, vládne kráľ, kt. pomáha vojenská družina vytvorená z rodovej aristokracie. Základ macedónskeho vojska tvorili slobodní roľníci. Macedónske vojsko bolo organizované falangou – šík vojska posilnený na pravom krídle.
Filip II. (359 – 336) – viedol výbojnú politiku a vybojoval pre Macedóniu prístup k moru (dobyl polostrov Chalkidiki). V r. 338 pnl v bitke pri Chaironei využil oslabenie gréckych štátov a porazil ich zjednotené vojská.
V jeho politike pokračoval Alexander Macedónsky, kt. vytvoril najväčšiu ríšu vtedajšieho sveta. Ovládol Egypt, Malú Áziu, Sýriu, Blízky Východ a jeho ríša siahala až po Indiu. Najväčším súperom Alexandra bola Perzská ríša. Alexander zomrel vo veku 33 rokov pravdepodobne na maláriu v r. 323. Alexander nazanechal priameho nástupcu a preto sa ríša po jeho smrti rozdelila na 3 časti, kt. spravovali jeho velitelia:
1) Grécko – Antigonovci
2) Sýria – Seleukovci
3) Egypt – Ptolemaiovci

Najpriaznivejšia situácia na vývoj samostatného štátu bola v Egypte. Hlavným mestom helenistického Egypta bola Alexandria. Stala sa aj kultúrnym centrom celého východného stredomoria. Ptolemaiovci tu vybudovali rozsiahlu knižnicu, kde sa zhromažďovali diela antických autorov.
Oblasť Sýrie nebola jednotná a častokrát sa musela brániť útokom z Grécka a Egypta. V Macedónii a v Grécku bojovali aj naďalej mestské štáty proti sebe. Novým najvýznamnejším štátom, kt. vznikol v Malej Ázii bolo mesto Pergamon, v kt.

vládli Attalovci.
Macedónia a Grécko stratili svoju samostatnosť v rokoch 168 resp. 146 pnl, kedy boli podmanené Rímom – vzniká provincia Achája.
V r. 133 pnl. zomiera Attalos III., kt. odovzdal svoj majetok Rimanom – vzniká provincia Ázia.
V r. 30 pnl. bol dobytý Egypt – provincia Afrika.




















5.B Príchod Maďarov

Maďari patria k skupine ugrofínskych kmeňov, kt. žili v juhoruských stepiach. Od 60. rokov 9. st. podnikali ojedinelé nájazdy do strednej Európy. Prvý známy panovník (maďarské knieža) bol Arpád, kt. pravdepodobne priviedol maďarské kmene do Dunajskej kotliny. Maďarský národ nebol v 10. st. jednotný a tvorilo ho asi 7 kmeňov. Po smrti Arpáda (r. 907) sa až Gejzovi podarilo stať ústredným kniežaťom a tak obmedziť moc kmeňových náčelníkov.
Maďari podnikali výpravy do okolitých krajín a až ich porážka v r. 955 v bitke pri rieke Lech (Oto I.) znamenala, že sa natrvalo usadili v Dunajskej kotline a prešli na usadlý spôsob života. Tento prechod mohol prebiehať rýchlejšie hlavne v oblastiach bývalej VM, kde už existovali zárodky feudálnych vzťahov, osídlenia, štátnej a cirkevnej správy.
Okolo r. 970 pozval Gejza do Uhorska bavorských misionárov, kt. ho pokrstili spolu s jeho synom Vajkom (neskôr Štefan). Ako prví prijali krst náčelníci Ďula a Bulču v r. 953 v Konštantínopole. Po Gejzovej smrti sa kniežaťom stal Štefan, kt. v r. 1000 s pomocou nemeckého cisára a pápeža získal kráľovský titul.
Štefan I. podporoval kresťanstvo, zriaďoval fary a biskupstvá, udelil majetky benediktínskemu kláštoru na Zobore, zriadil arcibiskupstvo v Ostrihome a vo všeobecnosti nadviazal na cirkevnú organizáciu z čias VM. Krajinu rozdelil na župy, kt. centrami boli hrady napr. Bratislava, Nitra, Zemplín. V župách vládli župani menovaní kráľom a delili sa na hradské obvody. Štefan zomrel v r. 1038. Po jeho smrti nastávajú spory kvôli nástupníctvu. Čiastočne ich vyriešil kráľ Ondrej I. (1046-1060) – vybudoval Nitrianske údelné vojvodstvo v r. 1048, kt. dal svojmu mladšiemu bratovi Belovi I. Patrilo sem celé Nitriansko, stolice na vých. Slovensku a v Biharsku (bolo to spolu 15 žúp – asi 1/3 kráľovstva). Vojvodovia mali takmer nezávislé postavenie, razili vlastné mince, mali vlastné vojsko, niektorí viedli vlastnú politiku. Podobne boli na tom aj vojvodovia Gejza a Ladislav – neskôr kráľmi. Ladislav I. bol za zásluhy o cirkev vyhlásený za svätého. Nitrianske vojvodstvo bolo zrušené v r. 1105 kráľom Kolomanom, kt.

ho odňal svojmu mladšiemu bratovi Álmošovi.
Obsadzovanie slovenského územia maďarskými kmeňmi bolo úplne dokončené na konci 11. st. V priebehu 12. st. sa uhorské kráľovstvo rozšírilo smerom na juh. Významný panovník tohto obdobia bol Belo III., kt. robil úspešnú domácu a zahraničnú politiku, uržiaval dobré vzťahy s pápežom a získal územia v Srbsku, Dalmácii a Bulharsku.

Hospodárstvo a sociálna situácia
V 11. – 12. st. prevládalo na našom území poľnohosp., u starých Maďarov pastierstvo. Remeslá sa sústreďovali v niekoľkých osadách, kt. sa špecializovali na určitú činnosť prípadne na službu pre panovníka. Pôda bola obrábaná radlom, kone sa využívali na vojenské účely. V banskej ťažbe prevládalo ryžovanie a povrchová ťažba. Vznikajú prvé stredoveké mestá. V tomto období sa formuje aj vysoká šľachta, kt. bola tvorená príslušníkmi starých rodov alebo vernými členmi kráľovskej družiny, kt. dostávali pôdu od kráľa za verné služby. Nižšia šľachta (zemani) bola vytvorená z pôvodne slobodných vojakov, kt. za prepožičanú pôdu vykonávali vojenskú službu. Patrili sem aj ostatní kráľovskí služobníci.
V 11. a 12. st. prichádzajú na naše územia Sikulovia, Pečenehovia, Polovci. Neskôr prichádzajú aj Nemci, kt. sa usadili na Spiši a v okolí Banskej Štiavnice. Prichádzajú aj malé skupiny Talianov a Valónov.




6.A Staroveký Rím

Periodizácia:
1) Obdobie kráľovstva (753 – 510 pnl)
2) Obdobie republiky (510 – 27 pnl)
3) Obobie cisárstva – Principát (27 pnl – 284 nl)
4) Obdobie cisárstva – Dominát (284 – 476 nl)

Osídlenie
V 12. st. prichádzajú kmene Italikov – obsadili územie pod Tiberom s výnimkou juhu, kt. patril Grékom. Na sever od Italikov boli Etruskovia a Kelti.
Pestovalo sa obilie, vinič, olivy; nerastné suroviny – mramor, železo. Rimania prebrali od Etruskov vyspelejšie štátne zriadenie, prvky v stavebníctve (cesty, kanalizácie,...) remeslá (obrábanie kovov).

Obdobie kráľovstva
Vládne kráľ, pomáha mu senát (poradná funkcia), obyvatelia sa delia na kmene a tie na kúrie. Ostatní obyvatelia sa schádzajú na kurijných snemoch. Moc v rukách má rodová aristokracia – patricijovia – potomkovia pôv. rodov, slobodní a plnoprávni. Nižšiu vrstvu tvorili plebejci – boli slobodní a neplnoprávni, boli to obchodníci, prisťahovalci.
Najznámejší z rímskych kráľov bol Servius Tullius, kt. uskutočnil reformu, podľa kt. rozdelil obyvateľov do 5 skupín podľa veľkosti majetku. Podľa tohto rozdelenia sa určovala vojenská povinnosť a polit. práva. Posledný rímsky kráľ Tarquinius Superbus bol etruského pôvodu a v r. 510 bol vyhnaný. Toto obdobie sa končí v r.

474, kedy boli Etruskovia porazení aj v južnom Taliansku.

Rímska republika
V tomto období získava moc senát, kt. vládne spoločne s 2 konzulmi (najvyšší vojenskí velitelia, správcovia a sudcovia). Prví konzuli: Brutus a Publicola. Neskôr im v súdnych prípadoch pomáhali prétori (mali moc ako konzuli). Nižší úradníci – kvestori – starali sa o finančné záležitosti štátu, a edilovia – starali sa o bezpečnosť a poriadok v Ríme.
Dôležitým úradom bol úrad cenzora, kt. ohodnocoval majetok a zaraďoval do majetkových skupín. V prípade vojny bol menovaný jeden diktátor. Senát mal 300 členov.
Až do skončenia kráľovstva bol Rím malým mestským štátom. S príbuznými latinskými kmeňmi, kt. vytvorili tzv. latinský spolok, bojoval o nadvládu v strednom Taliansku. Po skončení kráľovstva museli bojovať Rimania s Etruskami, kt. definitívne porazili v r. 406 – 396 pnl. Pri ďalšom rozširovaní územia narazili na kmene Samnitov, kt. boli porazení v r. 290 pnl. Na juhu Itálie narazili na Grékov, kt. vodcom bol grécky kráľ Pyrhos. Rimania v r. 275 porazili Pyrha, s najväčším gréckym mestom Tarentom uzavreli mier a ovládli tak celú Itáliu od rieky Pád až na juh. Na oslabených územiach vytvárali vojenské kolónie alebo s nimi uzatvárali spojenecké zmluvy.

Boj patricijov a plebejcov za zrovnoprávnenie
Plebejci nemohli zastávať významné úrady, uzatvárať manželstvá s patricijmi, ale bolo ich viac. Boli nespokojní a pohrozili odchodom z Ríma – secesia. Patricijovia pod nátlakom urobili ústupky. Plebejci získali úrad tribúna ľudu, kt. mal právo veta, boli vytvorené zákony 12 tabúľ (spísané zákony), mohli sa sobášiť, zastávať niektoré úrady (úrad cenzora),.. Tak vzniká splynutím plebejcov a patricijov nová vrstva – nobilita. V dôsledku výbojnej rímskej politiky získal Rím veľa novej pôdy a otrokov. Otroci, kt. robili takmer všetku prácu, zapríčinili rast vrstvy bezzemkov. Vyriešiť problém s bezzemkami sa pokúsili bratia Gracchovci, kt. chceli uskutočniť hosp. reformu (predaj lacného obilia a rozdelenie štátnej pôdy medzi bezzemkov). Tieto reformy neprešli a bratia boli zavraždení.
Významnú vojenskú reformu uskutočnil Gaius Marius, kt. vybudoval žoldniersku armádu.
Na konci 2. st. vzniká občianska vojna medzi dvomi skupinami obyvateľov:
Optimáti – viedol ich Sulla, kt. bol členom bohatej a konzervatívnej aristokracie.
Populári – viedol ich Gaius Marius, opierali sa o ľudové vrstvy, chceli uskutočniť reformy v spoločnosti.
Gaius Marius vydal proti svojim nepriateľom tzv. proskripcie – zákony, podľa kt. mohol každý beztrestne zabiť sullovcov a zabrať ich majetok.

Z občianskej vojny vyšli víťazne optimáti a Sulla sa vyhlásil za diktátora. Po smrti Sullu bola obnovená republika, ale už v r. 60 pnl uzatvorili traja politici Caesar – Galia, Crassus – východ, Pompeius – Hispánia dohodu (1. triumvirát), podľa kt. si rozdelili vplyv v Rímskej ríši. Zatiaľ čo Caesar dosiahol úspechy v Galii, Pompeius získal v Ríme senát na svoju stranu. Caesar predvídal nebezpečenstvo a so svojim vojskom postupoval na Rím. Pompeius ušiel, bol porazený v Hispánii a v Egypte bol zavraždený. Caesar vládol v Ríme ako diktátor, uskutočnil reformy (reforma kalendára), rozširoval územia, ale nakoniec bol zavraždený 15. 3. 44 pnl stúpencami republiky (napr. Grutus) – tento deň sa označuje ako marcové ídy.
Po smrti Caesara jeho stúpenci vytvorili 2. triumvirát v r. 43 pnl: Antonius – východ, Octavius – Rím, Lepidus – Afrika. Nezhody medzi Octaviom a Antoniom vyústili do vojny medzi Egyptom a Rímom, v kt. Rimania zvíťazili a z Egypta sa stala nová provincia.
V r. 27 pnl senát udelil Octaviovi titul Augustus (vznešený) a rôzne iné úrady a privilégiá. Stal sa prvým cisárom. ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
latifundium- veľkostatok, rozsiahla plocha poľnohosp. pôdy

Púnske vojny (264 –146 pnl)

1. púnska vojna (264 – 241) – vznikla kvôli sporom medzi Kartágom a Rímom o Sicíliu (mesto Messana). Po bojoch v r. 241 definitívne zvíťazili.
2. púnska vojna (218 – 202) – zámienkou na vznik 2. púnskej vojny bolo obliehanie hispánskeho mesta Saguntum. Hannibal toto mesto obliehal a s druhou, väčšou časťou vojska prešiel cez Hispániu, Galiu a Alpy do Talianska. V r. 217 sa uskutočnila bitka pri Trasimenskom jazere a v r. 216 bitka pri Kannách. V r. 212 ohrozoval Hannibal Rím a odtiaľ pochádza výrok „Hannibal ad portas.“ (Hannibal pred bránami), ale nedosiahol už výraznejší úspech. (V r. 211 bol v Sirakúzach zabitý rímskym vojskom Archimedes). Záverečná bitka sa odohrala pri Zame v r. 202, v kt. Rimania úplne porazili Kartágo.
3. púnska vojna (149 – 146 pnl) – Rimania hľadali zámienku ako zničiť Kartágo. Ich spojenec, numidský kráľ Massinisa, vyprovokoval pohraničné zrážky s Kartágom. Kartágo sa bránilo a to nesmelo bez súhlasu Ríma a preto im vypovedali Rimania vojnu. Celé Kartágo dobyli.

Spartakovo povstanie
V r. 73 – 71 pnl prebehlo najväčšie povstanie otrokov v Taliansku. Boli to gladiátori vedení Spartakom. Otroci spočiatku dosiahli vojenské úspechy, chceli prejsť na sever Itálie, prekročiť Alpy a vrátiť sa domov.

Keď ich rímske vojsko odrezalo od severu, obrátili sa na juh a chceli sa prepraviť na Sicíliu. Na juhu ich rímske vojsko obkľúčilo a definitívne porazilo. 6.B Slovensko v uhorskom štáte

Začiatok 13. st. bol poznamenaný spormi o trón medzi synmi Bela III. Imrichom a Ondrejom, v kt. zvíťazil Ondrej II. (1205 – 1235). Viedol výbojnú politiku, za zásluhy rozdával kráľovské majetky, prenajímal kráľovské príjmy Židom a izmaelitom (mincovníctvo, obchod so soľou). Šľachta bola nespokojná a v r. 1222 bol Ondrej II. nútený vydať Zlatú bulu:
- šľachta nemusela bojovať mimo krajiny (iba pri obrane krajiny)
- na zahr. výpravách, kt. prevyšovali 3 mesiace, musel kráľ platiť žold
- kráľ nesmel darovať celé komitáty cudzincom
- izmaelity a Židia nemohli zastávať funkcie županov, vyberačov daní a nemohli byť ani povýšení do šľachtickej vrstvy
- v prípade porušenia buly mala šľachta právo na odpor voči kráľovi

V tom istom roku kráľ oslobodil duchovenstvo od platenia daní a vyňal ho z kompetencie svetských súdov. Moc kráľa bola oslabená, čo sa pokúsil napraviť Belo IV. (1235 – 1270). Belo sa snažil získať späť rozdané majetky, ale jeho snahu prerušil tatársky vpád.

Tatársky vpád
V r. 1241 napadli Uhorsko Tatári, kt. prenikli do str. Európy (vodca Tatárov – Džingischán). Šľachta nemala záujem bojovať a preto slabé vojsko vedené kráľom v bitke pri rieke Slanej bolo porazené. Kráľ sa zachránil útekom do Rakúska a na dalmátske ostrovy. Druhý prúd Tatárov prišiel cez Moravu a plienil hlavne juhozápadné Slovensko. V januári 1242 sa pri Ostrihome spojil s hl. vojskami, kt. sa nachádzali v Dunajskej nížine. Tatárskym nájazdom sa ubránili iba dobre opevnené hrady (Bratislava, Nitra, Komárno, Fiľakovo). V lete 1242 Tatári náhle odtiahli domov.

Vznik miest
Novým prvkom na Slovensku boli mestá. Mestá na Svk začali vznikať krátko pred tatárskym vpádom, ale hlavne po ňom. Vyvinuli sa z pôv. trhových osád, do kt. sa sťahovali remeselníci a obyvatelia z okolia. Najstaršie zachované mestské privilégium udelil Belo IV. v r. 1238 Trnave. Pred vpádom dostali výsady aj B. Štiavnica, Zvolen a Krupina. Originály boli zničené. Výsady boli udeľované hlavne po vpáde a do konca 13. st. ich získalo asi 30 lokalít. Medzi zákl. mestské práva patrila slobodná voľba richtára, niekde aj farára a mestskej rady. Richtár bol súčasne aj sudcom. Koncom 13. st. žilo na Svk 250 – 300 000 ľudí, prevažne Slovákov, na juhu Maďari. Od pol. 12. st. sa usadzovali v mestách aj Nemci, hlavne v banských mestách. Židia sa usadili v Bratislave, Trnave a Nitre. Po smrti Bela IV.

panovníci podporovali vznik miest naďalej.
Po Belovi IV. sa jeho nástupcovia dostávajú do konfliktu s Přemyslom Otakarom II., kt. na čas dobyl JZ Slovensko, ale neskôr z nášho územia ustúpil. V r. 1278 porazili spojené R-U vojská Přemysla Otakara (zahynul) v bitke na Moravskom poli. Po smrti Štefana V. vládne Ladislav IV. Kumánsky (1272 – 1290). Toto obobie bolo poznamenané bojom vysokej šľachty medzi sebou a proti kráľovi. Ladislav využíval v bojoch so zemepánmi kumánske družiny, ale aj Tatárov, kt. pozýval do Uhorska. Nakoniec bol zavraždený v kumánskom tábore. Po jeho smrti vládne Ondrej III. (1290 – 1301), kt. sa snažil zastaviť rozvrat v krajine. Oporu hľadal v nižšej šľachte. Koncom 13. st. však feudálna anarchia dosahovala vrchol. S pomocou Matúša Čáka dosiahol niekoľko úspechov, napr. vyhnal Rakúšanov zo záp. Svk a Bratislavy, ale v r. 1301 nečakane zomiera (otrávený) a tým vymiera rod Arpádovcov.
Spor o nástupníctvo prebiehal medzi Karolom Róbertom, kt. do Uhorska pozvala chorvátska šľachta a skupinou veľmožov na čele s Matúšom Čákom, kt. podporovali Václava II. resp. Václava III. (Přemyslovci – po jeho smrti 4. 8. 1306 vymiera tento rod). V r. 1305 zomiera Václav II. a jeho syn sa vzdal uhorského trónu v prospech Ota Bavorského. Po príchode do Uhorska sa Oto dostal do zajatia, takže Karol zostal bez súpera.
Karol Róbert mal podporu pápeža a aj vďaka tomu ho uhorská šľachta zvolila v r. 1308 za kráľa (pápežská kúria vyslala do Uhorska pápežského legáta kardinála Gentilisa, kt. rokoval s uhorskou šľachtou). Najväčším nepriateľom Karola Róberta boli veľmoži, predovšetkým Matúš Čák a rod Omodejovcov na východe.
Karol Róbert sa snažil s Matúšom dohodnúť, udelil mu rôzne právomoci, čo Matúš využil na získanie ďalších majetkov. Kráľ sa rozhodol zničiť najprv silný rod Omodejovcov, čo sa mu aj podarilo v r. 1312 v bitke pri Rozhanovciach. Matúša Čáka sa Karolovi Róbertovi nikdy nepodarilo poraziť a jeho územie získal až po jeho smrti v r. 1321.
V prvých rokoch vlády sa Karol snažil krajinu upevniť a hosp. zreformovať. Zaviedol daňovú reformu, upravil menu a banské podnikanie, zaviedol portálnu daň – daň z každej brány. Karol zaviedol zlatú menu – florény, kt. sa razili v Kremnici. Razil aj uhorské strieborné groše.
V zahraničnej politike sa snažil spolupracovať s okolitými krajinami, čoho dôkazom bolo stretnutie na hrade Višegrád v r. 1335 (Karol Róbert – Uhorsko, Kazimír Veľký – Poľsko, Ján Luxemburský – Česko). Tu urovnali svoje spory – český kráľ sa vzdal nároku na Poľsko a poľský na Sliezsko.

Výsledkom schôdzky bolo aj zlepšenie hosp. vzťahov.































7.A Staroveký Rím

Rané cisárstvo – Principát (27 pnl. – 284 nl.)
Prvým cisárom sa stal Octavius, neskôr nazývaný Augustus, kt. získal tituly – imperátor (dobyvateľ), princeps senatus (1. muž v senáte), tribún ľudu, cenzor, bol najvyšším kňazom. V Ríme zriadil zvláštnu osobnú stráž – prétoriánov (chránili cisárov život). Augustus podporoval tradičné náboženstvá, kultúru, rozvoj krajiny, podporoval chudobných, rodiny, často organizoval slávnosti a hry (realizoval heslo „chlieb a hry“). V tomto období vynikli básnik Publius Vergilius Maro (napísal epos Aeneas) a historik Titus Livius (Dejiny Ríma od založenia mesta). Rímska ríša bola riadená pomocou širokého úradníckeho aparátu. Provincie boli riadené a spravované legátmi. V zahr. politike sa cisár opieral predovšetkým o légie, kt. v tomto období bojovali na severe s Germánmi. V r. 9 utrpeli Rimania v bojoch s Germánmi jednu z najväčších porážok v bitke pri Teutoburskom lese. Na území ČSR vtedy vznikli Marobudovo a Vanniovo kráľovstvo.
Po Augustovej smrti ďalej vládnu: Tiberius, Caligula (vládol despoticky, prenasledoval senátorov, odsúdeným na smrť konfiškoval majetky), Claudius (vládol ako 70- ročný), Nero (prenasledoval kresťanov, pravepodobne dal podpáliť Rím, je známy častými gladiátorskými a kultúrnymi vystúpeniami) – vytvorili julsko-klaudiovskú dynastiu;
Flavius Vespasianus (zakladateľ flaviovskej dynastie) a jeho syn Titus dali postaviť Koloseum. Jeho druhý syn Domitianus znovu prenasledoval senátorov, nechal sa uctievať ako Pán a Boh.
Adoptovaní cisári: Traianus (98 – 117) – za jeho vlády dosiahla ríša najväčší územný rozsah, bol posledný panovník, kt. viedol dobyvačné vojny. Jeho nástupca cisár Hadrianus sa snažil udržať územné zisky a začal budovať na severe Limes Romanus. V jeho politike pokračoval aj Antonius Pius a neskôr Markus Aurelius – bojoval na našom území v markomanských vojnách (r. 179 – nápis na trenčianskej skale), písal filozofické úvahy o sebe samom pri rieke Hron. Rímski historici ho považovali za jedného z najlepších cisárov. Septimius Severus – založil severovskú dynastiu, kt. vládla do r. 235. Za jeho vlády prežívala ríša posledné obdobie pokojného vývoja. V nasledujúcom obobí sa výbojné vojny menia na vojny obranné. Kríza nastáva aj v hosp. predovšetkým v dôsledku nedostatku otrokov.

Chýbajúcich otrokov začínajú nahrádzať kolóni (slobodní roľníci) – prenajímali si od bohatých pôdu a každoročne splácali úver. Ak neboli schopní úver splácať, zadlžovali sa a stávali sa otrokmi.
V období približne okolo r. 284 bol štát v kríze a v jednotlivých častiach ríše si légie vyhlasovali vlastných cisárov a samostane bránili svoje územia.

Neskoré cisárstvo – Dominát (284 – 476)
V r. 284 vojsko na východe vyhlásilo za cisára Diocletiana. Ten si postupne upevnil moc a bol uznaný za jediného cisára. Začal používať titul Dominus et Deus (Pán a Boh). Diocletianus uskutočnil niekoľko reforiem, hlavne územných. Ríša bola rozdelená na prefektúry, diecézy, provincie, v kt. vládli úradníci menovaní cisárom. Vojenskú správu oddelil od civilnej. Diocletianus rozumne rozmiestnil légie do stálych táborov na najdôležitejšie miesta v ríši, aby tak zabránil pokusom o uzurpáciu moci. Počas svojej vlády si vybral spoluvládcu a každý z nich si zvolil ešte svojho spoluvládcu. Všetci vládli spoločne na svojich územiach. Tento systém vlády sa nazýva tetrarchia (vlády 4 cisárov). Uskutočnil aj hosp. reformy (zavedenie nových peňazí – zlaté mince solidy, pevné ceny).

V r. 306 začína vládnuť Konštantín Veľký, kt. odstránil tetrarchiu, a aj pomocou nového náboženstva – kresťanstva upevnil ríšu (v r. 313 vydal milánsky edikt – zrovnoprávnenie kresťanstva s ostatnými náboženstvami). Konštantín sa snažil presúvať správu krajiny ďalej na východ a aj preto v r. 330 vybudoval Konštantínopol, 2. hlavné mesto. Zriadil samostatné kresťanské obce, kt. riadili biskupi.
V r. 395 vrcholia útoky barbarských kmeňov na severe a východe ríše a preto sa cisár Theodosius rozhodol zlepšiť obranyschopnosť a správu krajiny jej rozdelením na 2 časti: západnú- Honorius a východnú- Arcadius. Od r. 402 sa hl. mestom ZR stala Ravena, používala sa latinčina. Hl. mestom VR bol Konštantínopol, používala sa gréčtina.

Západorímska ríša – bola rozdelením oslabená viac a stávala sa častým terčom nájazdov barbarských kmeňov. V r. 405 do Itálie vtrhli Ostrogóti, rímsky veliteľ Stilicho ich síce porazil, ale musel oslabiť severnú hranicu. Germánske kmene tak mohli následne vniknúť do Galie, Hispánie a Afriky. V r .410 Vizigóti pod vedením Alaricha vyplienili Rím. V r. 419 si Góti založili na území Galie kráľovstvo. V r. 429 prenikli kmene Vandalov do Afriky, kde založili vandalské kráľovstvo. V r. 455 prenikli cez Sicíliu do Ríma a vyplienili ho.
Západorímski cisári neboli schopní účinne brániť svoju ríšu pred Germánmi a preto čoraz častejšie dochádza k ich spojenectvám. V r.

476 rímsky patricius Orestes dosadil na trón svojho syna Romula Augustula. V jeho službách bol aj germánsky náčelník Odoakar, kt. v tom istom roku cisára zosadil a vyhlásil sa za vládcu Talianska. Symboly cisárskej moci poslal do Konštantínopola.































7.B Slovensko a staroveký Rím

Na prelome letopočtu zničili germánske kmene Markomanov a Kvádov pod vedením Marobuda zvyšky Keltov na našom území. V tomto období postupujú na naše územie rímske vojská, kt. vytvorili na území dnešného Rakúska provinciu Noricum a na území Maďarska provinciu Panónia. Ich prítomnosť viedla k zániku Marobudovho kráľovstva a vzniku vazalského Vanniovho kráľovstva. Rimania sa snažili severnú hranicu posilniť a pokračovať v budovaní Limes Romanus. Táto stavba najviac pokročila za vlády cisára Vespasiana.
Koncom 1. st. boli dobudované základné tábory: Vindobona – Viedeň, Carnuntum – Petronell (Deutsch Altenburg), Brigetio – Komárno, Aquincum – Budapešť (Budín). Medzi zákl. tábormi boli tzv. pomocné, napr. Gerulata – Rusovce, Iža – Komárno. Opevňovacia činnosť pokračovala aj za cisára Traiana. Z tohto obdobia sa na našom území našli nálezy rímskych tehál, keramiky, zbraní,...
Prítomnosť Rimanov vyvolala nespokojnosť, kt. vyvrcholila v tzv. markomanských vojnách (168 – 180). Zúčastnil sa na nich aj známy cisár Markus Aurelius a z tohto obdobia pochádza aj nápis na trenčianskej skale – 179. Po smrti Marka Aurelia bol uzavretý obojstranne výhodný mier. Ďalšie aktivity Rimanov pochádzajú z obdobia vlády cisára Valentiniana, kt. bojoval s kmeňmi Kvádov a Sarmatov. Po uzatvorení mieru už Rimania nevkročili na naše územie (375).






























8.A Sťahovanie národov

V 1. – 2. st. sa na východe vytvoril hunský kmeňový zväz, kt. bol tvorený mongolskými a turkotatárskymi kmeňmi. Po upevnení Čínskej ríše bol nútený nájsť nové územie, začína sa posúvať smerom na západ. Jedna z ďalších možností presúvania sa Hunov je zmena podnebia (podľa historikov). V r. 375 prenikli Huni až k Čiernemu moru, kde rozvrátili gótsku ríšu. Začína sa tak veľké sťahovanie národov (4. – 7. st.). Góti, kt. sa delili na Ostrogótov a Vizigótov, boli nútení hľadať nové územie a preto časť z nich napadla Východorímsku ríšu. V r. 378 pri Adrianopole Góti porazili rímske vojsko. V bitke zahynul rímsky cisár Valens. Rimania boli nútení darovať časť územia Gótom.
Koncom 4. a v polovici 5. st. ovládali Huni takmer celú strednú Európu. Porazení boli v r.

451 v bitke na Katalaunských poliach. Onedlho zomiera vodca Hunov Atila (prezývaný Bič boží) a jeho ríša sa rozpadá. V bojoch s Hunmi pomáhali Rimanom hlavne Vizigóti, Frankovia a Burgundi. Sťahovanie národov zapríčinilo aj sťahovanie Slovanov (koniec 4. – 6. st.). V dôsledku veľkého sťahovania si vytlačené kmene zakladajú tzv. barbarské kráľovstvá:
ü Ostrogóti – Apeninský polostrov
ü Frankovia – Francúzsko (Galia)
ü Vizigóti – Španielsko (Hispánia)
ü Vandali – severná Afrika, oblasť Kartága

Franská ríša
Frankovia pôvodne sídlili na území dnešného Belgicka a Holandska. V období sťahovania národov vytlačili Vizigótov z Galie a začali si budovať vlastný štát. Začiatok Franskej ríše je spojený s menom Chlodovika I. (481 – 511) z dynastie Merovejovov, kt. zjednotil franské kmene a vytvoril silnú ríšu. Ovládol územie až po Pyreneje na juhozápade.
Správa ríše bola podobná rímskej. Bola rozdelená na menšie územné jednotky tzv. grófstva na čele s barónmi. Existovali aj staré germánske kmeňové kniežatstvá na čele s vojvodami. Vo franskej spoločnosti existovali 2 skupiny aristokracie: vojenská a provinčná. Z vojenskej aristokracie sa vytvárali postupne rytieri, kt. začali dostávať za služby pôdu – léno, feudum. V neskoršom období získavajú významné postavenie v ríši majordómovia (správcovia palácov – kráľovského majetku). Každá časť ríše mala svojho majordóma. Tento úrad sa stal v 7. st. dedičným a majordómovia získavajú najväčšiu moc v krajine. Najznámejší z majordómov Pipin II. zjednotil všetkýcch Frankov a dobyl územia pre pápeža. Tým si získal jeho priazeň. Ďalší významný majordómus Karol Martel vládol samostatne a kráľ sa mu vo všetkom podriaďoval. V r. 732 v bitke pri Poitiers porazil Arabov (Maurov) prenikajúcich do Európy. Syn Karola Martela Pipin Krátky požiadal pápeža o udelenie kráľovského titulu, ale ten nechcel narušiť starý poriadok. Preto prinútil posledného kráľa Childericha III. vstúpiť do kláštora a dal sa vyhlásiť za kráľa – začína dynastia Karolovcov. Vzťah medzi pápežom a Franskou ríšou sa naďalej upevňoval, vďaka čomu sa pápež dokázal ubrániť aj nájazdom Longobardov. V r. 768 vládne najvýznamnejší franský kráľ Karol Veľký. V r. 800 bol korunovaný za cisára. Karol Veľký rozšíril územie, napr. rozvrátil Avarský kaganát. Karol uskutočnil aj reformu správy a v okrajových oblastiach ríše vytvoril tzv. marky, v kt. vládli markgrófovia.
Podporoval kultúru, vzdelanie, kresťanstvo a toto obdobie sa nazýva karolínska renesancia. Vzniká písmo latinka, kt. sa používa dodnes.

Po jeho smrti ríša upadá a v r. 843 verdunskou zmluvou rozdeľuje Ľudovít Pobožný ríšu na tri časti:
Ř Západofranská – Karol Holý
Ř Východofranská – Ľudovít Nemec
Ř Stredná ríša – Lotar I.
8.B Vznik a rozvoj stredovekých miest na Slovensku

V 14. a 15. st. za vlády Anjouovcov a Žigmunda Luxemburského sa ďalej rozvíjali mestá, kt. získali privilégiá už v predchádzajúcom období, predovšetkým Bratislava, Trnava, Košice, Prešov, Bardejov, spišské, banské mestá. Medzi ďalšie významné banské mestá začínajú patriť napr. Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová a na východe Gelnica a Smolník. Ako strediská obchodu a remesiel sa rozvíjajú Trenčín a Skalica. V priebehu 14. st. získali charakter mesta aj menej významné lokality napr. Prievidza, Kysucké Nové Mesto, Bytča, Hybe.. V 14. – 15. st. si takmer všetky väčšie mestá dobudovali hradby. Menšie boli opevnené priekopami a palisádami. Väčšie mestá získali niektoré významné práva – právo trhu (výročného, týždňového, každodenného), právo skladu (kupci, kt. precházali cez mesto, museli v meste tovar ponúkať), míľové právo (Žilina, Gelnica) – v okolí 1 míle sa nemohli usádzať cudzí obchodníci a remeselníci...
V mestách sa vytvorili 3 vrstvy obyvateľstva:
1) patriciát – tvorili kupci, banskí podnikatelia alebo najbohatší remeselníci
2) stredná mestská vrstva – väčšina remeselníkov
3) mestská chudoba – tovariši, učni, sluhovia, nádenníci, ...

Plnoprávnimi mešťanmi boli iba obyv., kt. v meste vlastnili dom. Remeselníci sa združovali do cechov (u nás v 2. pol. 14. st., v západnej Európe 12., 13. st.). Tam, kde bolo menej remeselníkov jednej profesie, vznikali tzv. združené cechy. V 15. st. sa prehĺbila špeializácia remesiel, napr. plátenníctvo, barchetárstvo – výroba látky z ľane a bavlny. Sociálna a národnostná štruktúra
V 14. st. bolo na Slovensku asi 3 000 dedín a ich počet sa zvyšoval prirodzeným prírastkom a príchodom nových osdníkov. Tí prichádzajú predovšetkým z Nemecka (nemecká kolonizácia). Nemeckí osadníci zakladali nové osady na tzv. nemeckom alebo emfyteutickom práve – začína v 13. – 14. st., bol tam dedičný richtár (šoltis, fojt), dočasne oslobodený od daní, mali právo na slobodný mlyn, krčmu, pivovar; feudálnu rentu platili v peniazoch. Od pol. 14. st. prichádza na Svk, hlavne z východu, valašské obyvateľstvo (Poliaci, Ukrajinci, balkánske národy). Valasi mali voľnejšie právne postavenie a neboli zaťažovaní vysokými poddanskými dávkami a povinnosťami. Neskôr sa rozšírili na severné a stredné Svk. Obsadzovali hlavne pôdu, kt.

sa nedala poľnohosp. využiť – lúky, pasienky, na kt. chovali ovce a dobytok. V súvislosti s nimi hovoríme o tzv. valašskom práve. Za vlády Mateja Korvína rastie počet obyv. na Svk a zač. 16. st. ich bolo asi 500 – 550 000. Okrem štátnych daní, kt. sa stále zvyšovali, odvádzali poddaní cirkevný desiatok, zemepánsky deviatok a ďalšie rôzne poplatky a služby, napr. novoročný dar. Národnostné zloženie sa príliš nezmenilo a klesol iba počet nemekého obyv. v pol. 15. st. (zo strachu pred husitmi).

Baníctvo a hutníctvo
V dôsledku menových a banských reforiem Karola Róberta sa vytvorili výhodné podmienky na slobodné podnikanie mešťanov a šľachty. V 14. st. sa prechádza na hlbinnú ťažbu. Budovali sa tzv. dedičné štôlne. V 14. st. sa v Uhorsku ťažilo približne 2,5 tony zlata ročne, väčšina v Kremnici, asi 10 ton striebra, hlavne v Banskej Štiavnici. Ďalší kov, kt. sa ťažil vo veľkom množstve, bola meď – Banská bystrica, Ľubietová, Spišská Nová Ves. Rozvíjala sa aj železiarska výroba, hlavne v Gemeri a na Spiši. Meď a železo boli významným exportným tovarom. Baníci tvorili zvláštnu kategóriu obyv., pretože boli osobne slobodní. Vysoko kvalifikovanou vrstvou boli minciari. V slovenských baniach investovali aj Taliani, Nemci a Poliaci. Od pol. 15. st. v banskom podnikaní vynikla rodina Turzovcov. V spolupráci s nemeckou rodinou Fuggerovcov vytvorili turzovsko-fuggerovskú spoločnosť, kt. ovládala predovšetkým medzinárodný obchod s meďou.



















































9.A Cirkev v dejinách stredoveku

Vo vývoji kresťanstva mala veľký význam inštitúcia pápežstva. V časoch Rímskej ríše mal najvýznamnejšie postavenie biskup, kt. bol priamym nástupcom apoštola sv. Petra. Územie, kt. spravoval, sa nazývalo patriarchát. Podobné patriarcháty existovali aj na východe ríše, napr. v Alexandrii, Jeruzaleme. Po rozpade Západorímskej ríše stúpol význam rímskeho biskupa (jediný na západe). Východní biskupi nechceli uznať nadradenosť rímskeho, a preto vznikajú neustále spory medzi západorímskou a východorímskou cirkvou. Na čele východorímskej cirkvi bol cisár (cézaropapizmus) a v západorímskej bol pápež.
Prvým veľkým pápežom bol Lev I. (440 – 461), kt. upevnil pápežstvo tak, že prežilo zánik Západorímskej ríše. Ďalším významným pápežom bol Gregor I. Veľký, kt. výrazne upevnil autoritu pápežstva. Reálna sila pápežstva však nebola v rannom stredoveku veľká.
V 8. st.

ohrozovali územie pápeža Longobardi, a preto vtedajší pápež Štefan III. požiadal franského panovníka Pipina III. Krátkeho o pomoc – r. 754. Po druhej franskej výprave boli Longobardi porazení a Pipin podľa uzatvorenej zmluvy daroval pápežovi mesto Ravena, rímske vojvodstvo a ďalšie mestá. Tak v r. 756 vzniká samostatný cirkevný štát.
Dôležitým medzníkom v dejinách kresťanstva bol r. 1054, kedy hovoríme o tzv. východnej schizme. Nastáva definitívne oddelenie západnej a východnej cirkvi. Počas celého stredoveku sa striedali obdobia sporov medzi svetskou a cirkevnou mocou. Prvým sporom bol tzv. boj o investitúru – ide o spor pápeža a európskych panovníkov o dosadzovanie biskupov. Podľa starých zvykov nemecký kráľ dosadzoval biskupov vo svojom kráľovstve sám. V 11. st. však prívrženci tzv. clunyjskej reformy začali presadzovať moc pápeža pri udeľovaní všetkých cirkevných úradov. V r. 1073 sa stal pápežom Gregor VII., kt. bol vychovávaný v clunyjskom kláštore a bol zástancom teórie o nadradenosti pápeža všetkým kresťanom a teda aj kráľom a cisárom – spor so svetskou mocou. Boj o investitúru skončil v r. 1122 tzv. wormským konkordátom – išlo o kompromis, ale v podstate znamenal posilnenie pápežskej moci. Voľba biskupov bola rozdelená na svetskú a cirkevnú časť. Stala sa výlučne cirkevnou záležitosťou, ale prebiehala za prítomnosti kráľa. Kráľ potom odovzdával biskupovi žezlo ako znak jeho svetskej moci. Až potom udeľovali zástupcovia pápeža biskupovi prsteň a berlu ako znaky duchovnej moci.
Ďalším významným obdobím pre kresťanstvo boli križiacke výpravy. Križiacke výpravy vyhlásil pápež Urban II. v r. 1095 na cirkevných konciloch v Piacenze a v Clermonte. Všetci kresťania boli vyzvaní, aby sa podieľali na oslobodení Božieho hrobu.
1. výprava (1096 – 1099) – bola najúspešnejšia, skončila dobytím Jeruzalema v r. 1099 a vznikom Jeruzalemského kráľovstva (až do r. 1177), na kt. boli zriadené 3 kniežatstvá – Tripoliské, Edesské, Antiochijské.
2. výprava (1147 – 1149) – vznikla kvôli porážke Edesského kniežatstva, ale skončila fiaskom – prepadák.
3. výprava (1189 – 1192) – „výprava korunovaných hláv“, viedol ju cisár Fridrich I. Barbarossa, Richard I. Levie srdce, Filip II. August. Táto výprava skončila dohodou o navštevovaní Jeruzalema.
4. výprava (1202 – 1204) – križiaci chceli dobyť Egypt, kt. bol kľúčom k Palestíne, ale výprava nakoniec skončila dobytím Konštantínopola.
Výprava detí (1212) – bola neoficiálna, pretože pápež ani cirkev ju nepodporovali.

V Európe sa rozšíril názor, že sväté miesta môžu dobyť iba nevinné deti. Skončila predajom detí do otroctva.
5. výprava (1217 – 1221) – križiaci chceli dobyť Egypt, ale obsadili iba prístav Damietta.
6. výprava (1248 – 1254) – organizoval ju francúzsky kráľ Ľudovít IX. Svätý, skončila neúspechom, križiaci stratili Damiettu.
7. výprava (1270 – 1291) – organizoval ju Ľudovít IX., skončila neúspechom, kráľ na nej zahynul a zvyšky jeho armády zasiahla epidémia – mor. Križiacke výpravy definitívne skončili v r. 1291, kedy kresťania stratili aj posledné miesta v svätej zemi. Poslední ochrancovia sa uchýlili na Cypre (johaniti). Križiacke výpravy svoj cieľ nedosiahli, ale znamenali pokrok v oblasti hosp., kultúry, vedy a životného štýlu. Najväčší zisk z výprav mali benátski a janovskí kupci.

Reformácia
V 15. a 16. st. bolo Nemecko rozdrobené a vplyv cirkvi bol veľmi silný. Okrem politického vplyvu mala cirkev aj veľké pozemkové majetky. Najväčší odpor vyvolalo zavádzanie cirkevných daní (cirkevný desiatok). Formuje sa proticirkevná opozícia, kt. dosiahla úspech až potom, keď kritika cirkvi začína z jej vnútra. Jedným z prvých kňazov, kt. cirkev kritizovali, bol Martin Luther (kňaz, učiteľ). 31. 10. 1517 pribil na bránu Wittenbergského chrámu 95 téz, kt. boli namierené predovšetkým proti zneužívaniu odpustkov. Luther tvrdil, že človek si spasenie nemôže kúpiť, a že spasiť ho môže iba viera v Boha. Tiež odmietol ovládanie človeka cirkvou a odmietol nároky cirkvi na svetskú politickú moc. Požadoval nemecký jazyk pri bohoslužbách, zjednodušenie obradov, zrušenie pozemkového vlastníctva cirkvi, podriadenosť kňazov civilnému súdu atď. Vytvoril aj rozsiahle lit. dielo: Traktát o mníšskych sľuboch, O kresťanskej šľachte národa nemeckého a náprave kresťanského stavu (tu zrhnul všetky myšlienky z 95 téz a zo svojich vystúpení). Luther svojim učením získal podporu u veľkej časti šľahty, ale mal aj odporcov napr. cisár Karol V. Luther na žiadosť cisára odmietol odvolať svoje učenie a bol prekliaty a exkomunikovaný (r. 1521). Potom sa venoval prekladom (preložil Bibliu). Jeho myšlienok sa chytili aj roľníci a mestská chudoba, čoho výsledkom bola tzv. sedliacka vojna – 1524 – 1525. Vzbúrenci útočili na majetky šľachty a cirkvi pod vedením Tomáša Münzera. Nakoniec však boli porazení.
K ďalším reformátorom tohto obdobia môžeme zaradiť Zwingliho, kt. pôsobil v Ženeve a Kalvína. V Nemecku sa väčšina šľachty pridala k novému vierovyznaniu – lutheránstvo, vo Švajčiarsku vznikol v r. 1541 kalvinizmus. V r.

1555 bol uzatvorený augsburský náboženský mier, kt. v podstate zrovnoprávnil evanjelickú a katolícku cirkev. Platila zásada: „Koho panstvo, toho náboženstvo.“

Odluka anglikánskej cirkvi – v r. 1534, po roztržke s pápežom Pavlom III. sa kráľ Henrich VIII. vyhlásil supremačným aktom za hlavu anglikánskej cirkvi (kráľ sa stal najvyšším cirkevným predstaviteľom v Anglicku a v duchovnýh veciach mal takú istú moc ako pápež). Henrich VIII. zrušil styky s Rímom a zakázal odvádzať poplatky pápežskej kúrii. Zrušil cirkevné privilégiá a osvojil si právo menovať biskupov.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Západná schizma – predstavuje rozpor medzi pápežom na jednej strane a Anglickom, Francúzskom a Nemeckom na druhej strane a tiež pôsobenie viacerých pápežov naraz. V r. 1302 pápež Bonifác VIII. vydal bulu, v kt. požadoval absolútnu nadradenosť duchovnej moci. V pápežských bulách sa zakázalo platiť dane svetským panovníkom a to bola hl. príčina nespokojnosti. Z tohto dôvodu francúzsky kráľ Filip IV. donútil pápeža, aby sa presídlil z Ríma do Avignonu. Toto avignonské zajatie pápežov (1309 – 1377) sa skončilo návratom pápeža Gregora XI. do Ríma. Po jeho smrti v r. 1378 bol v Ríme zvolený pápež Urban VI. a v Avignone pápež Klement VII. => vláda 2 pápežov. Túto situáciu mal vyriešiť cirkevný snem v Pise v r. 1409, kde boli rímsky a avignonský pápež zosadení a menovaný bol pápež Alexander V. Zosadení pápeži to neprijali a vzniká trojpápežstvo. Západná schizma bola ukončená na koncile v Kostnici v r. 1414 – 1418, kde boli zosadení všetci traja pápeži a bol zvolený pápež Martin V., kt. sídlil v Ríme.


9.B Vláda Anjouovcov

Nástupcom Karola Róberta bol Ľudovít I. Veľký (1342 – 1382) – v r. 1381 udelil Žiline mestské privilégiá. Za uhorského kráľa bol korunovaný ako 16 – ročný a spočiatku mu pomáhala vládnuť jeho matka kráľovná Alžbeta. Po otcovi zdedil skonsolidovanú ríšu, čo mu uľahčilo jeho vládu. V r. 1351 vydal dekrét, kt. potvrdil Zlatú bulu Ondreja II. Dekrét navyše zrovnoprávnil (formálne) zemanov s vysokou šľachtou. Šľachta nemohla predávať ani odkazovať svoje majetky cirkvi ani iným osobám bez súhlasu kráľa. V prípade vymretia rodu pripadol majetok kráľovi. Poddaní sa mohli slobodne sťahovať (po zaplatení dávok zemepánom). Poddaní a mešťania nekráľovských miest okrem ohradených platili zemepánovi deviatok.

Menej významné kláštory a cirkevné inštitúcie nemohli vydávať vierohodné odpisy listín.
Za vlády Ľudovíta dosiahlo uhorské kráľovstvo najväčší územný rozmach a v r. 1370 sa Ľudovít stal aj poľským kráľom (po smrti Kazimíra Veľkého) – vznikla uhorsko-poľská únia. Ľudovít zomiera v r. 1382 na príznaky malomocenstva.
Nezanechal žiadneho mužského potomka a preto sa kráľovnou stala jeho prostredná dcéra Mária. Najmladšia dcéra Hedviga sa stala poľskou kráľovnou a vydala sa za Vladislava Jagelovského (litovské knieža), čím vzniká poľsko-litovská únia. Mária začala vládnuť ako 12 – ročná s pomocou kráľovnej Alžbety. Šľachta bola nespokojná a snažila sa ponúknuť trón Žigmundovi Lexemburskému a Karolovi Malému.
V r. 1385 Žigmund vtrhol do Uhorska a vynútil si sobáš s Máriou. V tom istom roku Karol Malý bol korunovaný v stoličnom Belehrade za kráľa. V r. 1385 stúpenci Márie zranili a zajali Karola Malého, kt. následne zomrel. Podobne Alžbeta a Mária boli zajaté stúpencami Karola a Alžbeta bola zavraždená. V r. 1387 sa uhorská šľachta priklonila k Žigmundovi, kt. bol korunovaný za uhorského kráľa.

























10.A Husitské revolučné hnutie

Príčiny:
Ř prechod od naturálneho hosp. k peňažnému => prehlbovanie sociálnej diferenciácie vo všetkých vrstvách spoločnosti
Ř veľké pozemkové bohatstvo cirkvy a nespokojnosť s cirkvou (cirkev bola kritizovaná kazateľmi a univerzitnými majstrami a jej autorita bola oslabená)

Ján Hus (1369 v Husinci) – najodvážnejší kritik cirkvy a spoločnosti, čerpal z myšlienok anglického reformátora Johna Viklefa. Kritizoval cirkev, predávanie odpustkov, neporiadok v cirkvi, hriešny život duchovenstva, pozemkové vlastníctvo cirkvy .. Bol rektorom pražskej univerzity a na jeho podnet vydáva kráľ Václav IV. v r. 1409 Kutnohorský dekrét, kt. priznal 3 hlasy Čechom proti jednému hlasu cudzincov v rozhodovaní na univerzite => univerzita sa počeštila a Hus sa stal novým rektorom.
Neskôr sa Hus dostáva do konfliktu s aribiskupom hlavne kvôli odpustkom. Pápež dal Husa do kliatby a ten odchádza na vidiek, kde sa venuje kazateľskej činnosti. V r. 1412 vyhlásil pápež nad Prahou interdikt – zákaz vykonávania bohoslužieb. V r. 1414 sa v Kostnici konal koncil (cirkevný snem). Hus veril, že koncil mu dá za pravdu, a že pred osobným postihom ho zachráni aj ochranný list – glejt. Koncil však jeho učenie vyhlásil za kacírske a kedže Hus ho nechcel odvolať bol 6. 7. 1415 upálený.

1. fáza husitského hnutia (1419 – 1421)

V r. 1415 vznikol zväz husitskej šľachty.

K myšlienkam Jána Husa sa prihlásil široký front prívržencov kalicha (mestská a vidiecka chudoba a časť šľachty). Ľud začal prepadávať kláštory, kostoly a domy hlavne nemeckého patriciátu. Konali sa púte na hory, kt. sa stali základňou sedliacko-plebejského hnutia.
V r. 1419 pražská chudoba pod vedením Jána Želivského zaútočila na radnicu, prítomných hradných pánov vyhodili z okien a pobili ich – 1. pražská defenestrácia.
V nasledujúcom období zomiera aj český kráľ Václav IV. a český trón sa snaží získať Žigmund Luxemburský. Nespokojní ľudia na čele s Jánom Žiškom z Trocnova v marci 1420 založili na juh od Prahy mesto Tábor ako hl. mesto husitov (utvára sa rovnostárska pospolitosť bratov a sestier) – mali zaniknúť všetky dane a poplatky a všetko malo byť spoločné. V júni 1420 – 1. križiacka výprava proti Čechám vedená Ž. Luxemburským – porazená na Vítkove. Husitské hnutie bolo tvorené radikálnou stranou chudoby (roľníci, vidiecka chudoba) a meštianskou opozíciou (meštianstvo a drobná šľachta). Zhodli sa na 4 pražských artikulách:
1. Hlásať slovo Božie slobodne
2. Príjmanie pod obidvoma spôsobmi (hostie a vína)
3. Odstrániť svetské panovanie cirkvi
4. Trestať ťažké hriechy svetskou mocou

Neskôr nastali nepokoje medzi husitmi. V r. 1421 Ján Žiška potlačil tábor radikálov a prevahu získala meštianska opozícia.





2. fáza husitského hnutia (1421 – 1437)

V r. 1421 sa konal Čáslavský snem, na kt. bol Ž. Luxemburský (1420 – 1421) zosadený z českého trónu, bola ustanovená dočasná vláda (5 pánov, 7 zemanov, 8 zástupcov husitských miest). V r. 1422 – 2. križiacka výprava – bitka pri Kutnej hore – porazená J. Žiškom. V tom istom roku bol popravený Ján Želivský a 9 jeho poprednýh stúpencov a Ján Žiška odchádza z meštianskej opozície a zakladá nový zväz nižšej šľachty a miest východných Čiech. V júni 1424 – bitka pri Malešove, v kt. Žiška porazil vojská tzv. panskej jednoty (Pražania, katolícka šľachta). Žiška zomrel v októbri 1424 pri obliehaní hradu Přibislav.
Po Žiškovej smrti sa do popredia dostáva Prokop Holý. Vojská vedené Holým porazili ďalšie križiacke výpravy:
Ř 1426 – bitka pri Ústí nad Labem
Ř 1427 – bitka pri Tachove
Ř 1431 – bitka pri Domažliciach

Bazilejské rokovania – od r. 1431, na kt. sa husiti nevedeli dohodnúť a umiernená časť husitov prijala iba príjmanie pod obojím spôsobom. Radikálna strana na čele s Holým žiadala uznanie celých artikul. 30. 5. 1434 bojovali v bitke pri Lipanoch proti sebe husiti proti husitom – radikálni husiti boli porazení.

Zvyšky husitov sa bránili na hrade Sion – viedol ich Ján Roháč z Dubé.
Po úplnej porážke husitov boli v r. 1436 prijaté bazilejské kompaktáta (príjmanie pod obidvoma spôsobmi). Tiež bol Ž. Luxemburský zvolený za českého panovníka (sľúbil, že vráti šľachte majetky). V r. 1437 Žigmund zomiera.

Husitské hnutie bolo najväčšie proticirkevné a protifeudálne hnutie v stredoveku. Došlo k sekularizácii cirkevného majetku a bola obmedzená svetská moc cirkvi. Mešťania a šľachta zaznamenali hospodársky vzostup. 10.B Rekatolizácia

Po Augsburskom mieri v r.1555 náboženské nepokoje pokračujú, čoho prikladom bolo Francúzsko v r.1562 – 1598. Protestanti nazývaní hugenoti bojovali proti katolíkom za zrovnoprávnenie, čoho výsledkom bola anarchia v krajine. 23. – 24. 8. 1572 boli pri príležitosti svadby Henricha Navarského s princeznou Margitou zavraždené veľké množstvo hugenotov (v Paríži aj iných mestách) – bartolomejská noc.
Henrich IV. neskôr prestúpil na katolícku vieru, stal sa kráľom a v r. 1598 vydal nantský tolerančný patent – priznáva náboženskú slobodu hugenotom s výnimkou Paríža a niekoľkých biskupských miest.
Náboženské nepokoje pokračovali aj v 17. st., čoho dôkazom je 30 – ročná vojna (1618 – 1648). Prvým konfliktom tejto vojny bola bitka na Bielej hore v r. 1620, v kt. cisár Ferdinand II. porazil české protestanské stavy. Vo vojne bojovali proti sebe katolícka liga – Španielsko a habsburská monarchia a protestantská únia – nemecké kniežatstvá, Dánsko, Švédsko, Francúzsko. Vojna skončila v r. 1648 Vestfálskym mierom. Žiadna zo strán nedosiahla rozhodujúce víťazstvo, ale najväčší zisk z vojny mali Francúzsko a Švédsko. Nemecké kniežatstvá si zachovali nezávislosť.

Na našom území sa protireformácia prejavila predovšetkým v 17. a 18. st. Úlohu zreformovať katolícku cirkev a obnoviť cirkevnú jednotu si vytýčil už v r. 1545 – 1564 Tridentský koncil. Na čele protireformného hnutia u nás boli cirkevní predstavitelia, napr. Mikuláš Oláh, Peter Pázmaň, jezuiti. Rekatolizácia sa naplno rozbehla až za vlády Rudolfa II. (zač. 17. st.) a vrchol dosiahla za vlády Leopolda I. (koniec 17. st.). Dôležitú úlohu v rekatolizácii zohrali jezuiti, kt. panovníci obdarovali majetkami, čo využívali na vydržiavanie škôl.
Spôsoby rekatolizácie boli spočiatku mierne. Šírila sa prostredníctvom školstva, literatúry a tiež presviedčaním. Postupne však začínajú odoberať kostoly násilne, čo spôsobilo vzbury a náb. nepokoje. Arcibiskup Pázmaň sa vo svojom úsilí sústredil na obrátenie evanjelickej a kalvínskej šľachty.

Podarilo sa mu obrátiť asi 30 popredných veľmožov v Uhorsku, kt. neskôr nasledovala nižšia a stredná šľachta. Politická situácia však neumožnila dôslednú protireformáciu. Sedmohradské kniežatá sa vyhlásili za ochrancov protestantov a spoločne s chudobným ľudom a v spojenectve s Turkami uskutočňovali povstania.
Za vlády Leopolda I. (1657 – 1705) dochádza k mnohým vzburám s tragickými následkami, napr. v okolí Myjavy, v Senici. Represálie vyvrcholili v r. 1674, kedy bolo v BA súdených asi 700 protestantskýh kňazov a učiteľov. V r. 1681 – šoproňský snem – viedenský dvor musel ustúpiť a snem zrušil niektoré opatrenia. Napriek tomu bolo postavenie reformovaných cirkví zlé:
§ meniť náboženskú príslušnosť bolo dovolené iba protestantom
§ zmiešané manželstvá sa mohli uzatvárať iba pred katolíckym kňazom
§ protestanti mohli mať kostoly iba v slobodných kráľovských mestách, umiestnené mohli byť iba na predmestiach, nesmeli mať vchod z ulice, veže, zvony a boli pokladané právne za modlitebne
§ protestanti mohli mať iba 2 kostoly v každej stolici, museli byť malé a z dreva a mohli slúžiť iba miestnemu obyvateľstvu

Väčšina týchto ustanovení sa netýkala stolíc severovýchodného Svk, kde sa počet kostolov ani protestantov nezmenšil. Evanjelické kostoly napr. nikdy nevznikli v Trnave, Skalici, Pezinku, Brezne, Zvolene, .. V období rekatolizácie existovali evanjelické kostoly iba v Bratislave, Modre, Trenčíne, Banskej Štiavnici, Kremnici a vo východoslovenských mestách.
V čase konania šopronského snemu prevládali vo všetkých mestách protestanti. V čase vydania tolerančného patentu bol pomer takmer všade obrátený. Väčšina protestantov povstala iba v Banskej Bystrici, Brezne, Kežmarku, Zvolene, Lubietovej. Čisto katolíckym mestom bola iba Trnava.
Tolerančný patent – 13. 10. 1781 – vydal ho Jozef II. Odstraňoval diskrimináciu evanjelikov, kalvínov a ortodoxných. Mohli mať svojich kazateľov, učiteľov, mohli si stavať modlitebne. Nemuseli sa zúčastňovať na katolíckych obradoch. Katolíckym biskupom odňal právo overovať spôsobilosť protestantských kňazov. Po smrti Jozefa II. v r. 1791 uhorský snem a cisár Leopold II. vyhlásili reformované cirkvy za štátom uznané, čím dosiahli úplnú slobodu.








































11.A Európa vo vrcholnom stredoveku a začiatku novoveku

Periodizácia stredoveku: Periodizácia feudalizmu:
1. Ranný (5. – 12. st.) 1. Ranný (5. – 11. st.)
2. Vrcholný (12. – pol. 14. st.) 2. Rozvitý (12. – 15. st.)
3. Neskorý (pol. 14.

– 15./16. st.) 3. Neskorý (15. – 17. st.)

Francúzsko (9. – 15. st.)
V r. 885 sa Karolovi III. Tučnému podarilo opäť zjednotiť Franskú ríšu. V r. 921 sa králi Východofranskej a Západofranskej ríše dohodli a podpísali zmluvu o nezávilosti oboch kráľovstiev. V r. 987 sa Hugo Kapet stal kráľom a založil dynastiu Kapetovcov – vládli do r. 1328.
Francúzsko vzniká na území Západofranskej ríše a tvorilo ho niekoľko feudálnych panstiev – Flandersko, Normandia, Bretónsko, Burgundsko, Champan, Akvitánia. Každé z týchto panstiev bolo väčšie ako územie Kapetovcov. V 12. st. sa začína vzmáhať aj kráľ, pretože cez jeho územie vedú hlavné obchodné cesty (územie kráľa – medzi zač. Paríža a Orléansom). Francúzski králi zjednotili Akvitániu, Normandiu a Anjou a ovládli celé západné Francúzsko. Silným protivníkom sa stáva Henrich Plantangenet. Snažil sa sa zväčšiť územia, kt. mu patrili vo Francúzsku. Vedie boje s francúzskym kráľom. Ďalším významným panovníkom bol Filip II. August, kt. obsadil väčšiu časť z územia Plantangenetovcov a preto sa dostal do sporu s anglickým kráľom Jánom Bezzemkom, kt. bol porazený.
Filipov vnuk Ľudovít IX. Svätý (1226 – 1270) uskutočnil viacero dôležitých opatrení, z kt. najdôležitejšia bola súdna reforma. Jej cieľom bolo oslabiť feudálov a posilniť kráľovskú súdnu moc. Zomrel na 7. križiackej výprave.
Kráľ Filip IV. Pekný (1285 – 1314) sa dostáva do sporu s pápežom (avignonské zajatie pápežov – 1309 – 1377). V r. 1307 zlikvidoval rád templárov, ku kráľovskému majetku pripojil Champan. V r. 1302 zvolal generálne stavy.
V r. 1328 zomiera posledný Kapetovec (Karol IV.) a na trón nastupuje Filip VI. (dynastia Valois – vedľajšia vetva Kapetovcov).

Storočná vojna (1337 – 1453)
Príčiny vojny:
1) Anglický kráľ Eduard III. si robil nároky na francúzsky trón
2) Francúzsky kráľ sa snažil zabrať anglické dŕžavy v južnom Francúzsku
3) Francúzi zasahovali do záležitostí vo Flámsku (Flandersko), kt. bolo najväčším odberateľom anglickej vlny

Spočiatku vyhrávali Angličania, potom Francúzi. V r. 1346 Angličania zvíťazili v bitke pri Kreščaku (zomrel Ján Luxemburský). V r. 1356 v bitke pri Poitiers zvíťazili Angličania. V r. 1415 utrpeli Francúzi zdrvujúcu porážku v bitke pri Azincourte. V r. 1429 sa do čela ľudového povstania postavila Jana z Arcu. Pod jej vedením dosiahli Francúzi niekoľko víťazstiev. V r. 1431 bola upálená. Vo vojne zvíťazilo Francúzsko – bitka pri Castillone (1453) a Anglicku zostal iba prístav Calais.
Od pol. 15. st.

aj vďaka víťazstvu v 100 – ročnej vojne sa začína Fr. upevňovať. Ľudovít XI. (1461 – 1483) si podrobil odtrhnuté časti Fr. a vytvoril jednotný štát s ústrednou kráľovskou mocou. Vytvára sa jednotný jazyk, stále žoldnierske vojsko a pravidelné dane na udržiavanie vojska.
V r. 1515 – 1547 vládne František I. (prezývaný „knieža renesancie“), kt. podporoval umenie a kultúru (napr. pozval Leonarda da Vinciho) a vedie výbojné vojny, predovšetkým v Taliansku. Za jeho vlády sa formuje hnutie hugenotov. Hugenoti boli potlačení za vlády Karola IX., kt. nastúpil ako 10 – ročný na trón a do jeho plnoletosti za neho vládla matka Katarína Medicinovská.

Anglicko
V 5. až 7. st. väčšiu časť Britských ostrovov ovládli germánske kmene Sasov, Anglov a Jutov. Na prelome 6. a 7. st. tu vzinklo 7 včasnostredovekých štátov: Kent, Wessex, Sussex, Essex, Východné Anglicko, Mercia a Northumbria.
V r. 1066 v bitke pri Hastingse porazil Viliam Dobyvateľ (1066 – 1087) angl. kráľa Harolda II. (posledný anglosaský kráľ) a získal angl. trón. Viliam bol lénnikom fr. kráľa a preto, keď porazil angl. kráľa, fr. kráľ si robil nárok na angl. trón. Anglosaským feudálom odobral pôdu a rozdelil ju normanským a fr. feudálom. Feudálov ovládal a dozeral, aby pravidelne vykonávali vojenskú službu. Zakázal im bojovať medzi sebou.
V r. 1154 nastupuje na trón Henrich II. Plantengenet (1154 – 1189), prvý panovník normansko-anjouovskej vetvy. Urobil viaceré reformy, kt. mali upevniť kráľovskú moc, budoval silnú armádu, kt. sa skladala aj z cudzincov (angl. lukostrelci).
Po jeho smrti nastupuje jeho syn Richard I. Levie Srdce (1189 – 1199), kt. sa o štátne záležitosti takmer nestaral. Väčšinu času strávil na križiackych výpravách s Francúzmi.
Po ňom nastupuje jeho brat Ján Bezzemok (1199 – 1216) – vedie neúspešné boje s Francúzmi (fr. kráľom Filip II. August). Dostáva sa do sporu s pápežom, pretože skonfiškoval cirkevné majetky, zavádza nové dane a rozdáva majetky hlavne cudzincom. Pre jeho vydieranie a zahr. politiku mu odopreli poslušnosť baróni, rytieri aj mestá a prestali platiť dane. Ján Bezzemok bol nútený vyjednávať, čoho výsledkom bola v r. 1215 Magna charta libertatum – Veľká listina slobôd. V nej sa panovník zaviazal, že nebude žiadať od barónov a rytierov väčšie poplatky, ako boli stanovené, mestá dostanú samosprávu, neuväzní barónov a rytierov bez súdu, v prípade porušenia listiny majú baróni a rytieri právo na odpor.
Rok 1265 sa považuje za začiatok angl. parlamentarizmu. Ján Bezzemok a jeho nástupca Henrich III.

listinu viackrát porušili a preto baróni zorganizovali povstanie. V r. 1264 boli kráľovské vojská porazené a moc prešla do rúk barónov (na čele povstania – Simon z Montfortu). V r. 1265 zvolal prvýkrát anglické stavy (1. angl. parlament): baróni, biskupi, dvaja rytieri z každého grófstva a 2 mešťania z každého mesta. Od 14. st. sa parlament delí na dve snemovne:
Ř Horná – snemovňa lordov (baróni a biskupi)
Ř Dolná – snemovňa obcí (rytieri a mešťania)

Parlament postupne získava moc a kráľ je nútený ho rešpektovať.
Vojna ruží – išlo o boj medzi lancasterskou vetvou (červená ruža) a yorkovskou vetvou (biela ruža), kt. sa snažili získať angl. trón. Vojna trvala od r. 1455 – 1485. Spočiatku vládol rod Lancasterovcov, kt. zosadil posledného normansko-anjouovského panovníka Richarda II., ale neskôr, od r. 1461, bol vystriedaný Yorkovcami. Ich vzájomný boj skončil v podstate vzájomným vyhubením a nastupuje tudorovská dynastia, kt. hlavným predstaviteľom bol Henrich VIII. (oluka anglikánskej cirkvi – 1534, bol tyran, vzdelaný, mal 6 žien).
Lancasterovci – Henrich IV. – VI., Yorkovci – Eduard IV., V., Richard III. (1461 – 1485)

Nemecko
Do r. 1871 bolo rozdelené na množstvo samostatných štátov (Bavorsko, Brandenbursko, Prusko, Sasko). Od r. 911 existovalo Nemecké kráľovstvo, ale moc kráľa bola veľmi obmedzená. Až v r. 962 získavajú Nemci cisársky titul (Oto I.) – stal sa cisárom Rímskej ríše. Neskôr ríša zahrňovala časť Apeninského polostrova, Čechy, Moravu, Apeninský pol., alpské krajiny, Švajčiarsko, Nizozemsko.
Od pol. 13. st. sa pre toto územie používa názov Svätá rímska ríša a od r. 1519 Svätá rímska ríša nemeckého národa. Tento voľný zväzok štátov na čele s cisármi z rodu Habsburgovcov prešiel počas novoveku zložitým vývojom, pričom moc panovníka neustále klesala. Po skončení 30 – ročnej vojny stratila časť územia (väčšina talianskych provincií, Alsasko, Holandsko, Švajčiarsko) a stala sa len formálnym štátom. Existovala až do r. 1806. Taliansko
Od konca 10. st. tu vzniká veľké množstvo mestských štátov, kt. boli v 10. a 11. st. pod vplyvom Rímskonemeckej ríše. Neskôr sa osamostatnili a v r. 1167 vytvárajú voľnú federáciu pod názvom Lombardská liga (Miláno, Parma, Matoba, Piacenza, Brescia, Modena, Bergamo). Spoločne s Veronskou ligou (Verona, Vicenza, Padova, Benátky, Pávia) v r. 1176 porazili cisára Fridricha I. Barbarossu v bitke pri Legnane a získali nezávislosť, ale až do r. 1861 nevytvorili jednotný štát.
Od 16. st. až do r. 1706 bol Apeninský pol. pod nadvládou Španielov, od r.

1706 – 1796 nadvláda Rakúska a Španielska, od r. 1796 – 1815 francúzska nadvláda, od r. 1815 – 1861 – rakúsky vplyv.

Španielsko
Od 8. – 15. st. tu vznikajú 3 štáty: Katalánsko, Kastílsko a Aragonsko a v r. 1479 vzniká spojením (sobášom) Isabely Castílskej a Ferdinanda Aragonského Španielsko.

Absolutistické monarchie – Francúzsko, Rusko


























11.B Ohlas husitského hnutia na Slovensku

Husiti podnikali ešte počas husitského hnutia, ale hlavne po ňom, výpravy na Slovensko – spanilé jazdy. Husovo učenie malo svojich stúpencov aj na Slovensku, napr. Lukáč z NMn/V,
Matej zo Zvolena. Po porážke husitov sa bratríci združovali pod vedením bývalých veliteľov, napr. Šafranec, Fridrich z Ostrogu a i. Na Slovensku bratríci obsadili veľké množstvo hradov a zriaďovali si nové pevnosti a opevnené tábory (Topoľčany, Holíč, Trnava, Likava). Prvé písomné zmienky o bratríkoch sú z r. 1445, kedy Ján Jiskra z Brandýsa súhlasil s ich likvidáciou. Ján Jiskra bol český šľachtic, ktorého najala kráľovná Alžbeta, aby chránil záujmy a nároky na trón Ladislava V. Pohrobka.
Niektorí jiskrovci, kedže nemali pravidelný žold, prechádzali k bratríkom. V r. 1453 vzniká bratrícke hnutie (radikálni jiskrovci). Hl. predstaviteľmi bratríkov boli Peter Axamit a Ján Talafúz. Bratríci predovšetkým prepadávali kláštory (aj kláštor v NMnV) a obchodné karavány. Bratrícke hnutie bolo potlačené definitívne v r. 1467, kedy ich v bitke pri Veľkých Kostolanoch porazil Matej Korvín.


































12.A Na prahu novoveku – zámorské objavy

Koniec 15. a začiatok 16. st. je obdobím mnohých objavných plavieb.
Príčiny plavieb:
1) Hľadanie novej cesty do Indie – v r. 1453 dobyli Turci Carihrad a začali blokovať obchodné cesty s Orientom
2) Vidina zisku drahých kovov
3) S príchodom nových humanistických myšlienok prichádzajú aj nové názory na svet (dokázať, že Zem je guľatá)

Diaľkové námorné plavby umožnilo aj zdokonalenie kompasu a stavba lodí. Prvým pokusom oboplávať Afriku a dostať sa do Indie je známy Portugalec Bartolomeo Diaz. V r. 1487 dosiahol mys Dobrej nádeje. Dokázať guľatosť Zeme sa ako prvý pokúsil Krištof Kolumbus. Bol Talian, ale o finančnú pomoc musel požiadať španielskych panovníkov Ferdinanda Aragonského a Izabelu Castílsku. Podpora mu bola poskytnutá až po niekoľkých rokoch potom, ako Španieli ukončili obdobie reconquisty (boj proti Maurom na Pyrenejskom polostrove). V r.

1492 Španieli dobyli poslednú oporu Arabov – Granadský emirát. Vďaka tomu boli splnené požiadavky Kolumba. Kolumbus vyplával 3. 8. 1492 na 3 lodiach – Santa Maria, Nina, Pinta. 12. 10. doplávali na ostrov San Salvador, neskôr sa doplavil na Kubu a Haiti. Kolumbus, domnievajúc sa, že dosiahol Indiu, pomenoval pôvodné obyv. Indiáni. Na to, že Kolumbus objavil nový kontinent, upozornil až cestovateľ Amerigo Vespucci. V ďalšom období podnikol Kolumbus niekoľko výprav, v kt. sa snažil preskúmať strednú Ameriku. Tieto výpravy neboli úspešné.
Do Európy priniesli tieto výpravy nové poznatky, nové plodiny, bavlnu, drahé kovy.
Ďalším významným moreplavcom bol Vasco da Gama – Portugalec. Oboplával Afriku a
20. 5. 1498 pristál v indickom meste Kalikut. Tým objavil cestu do Indie východným smerom. Napriek tomu, že táto cesta bola veľmi dlhá, prinášala Portugalsku a Európe veľké zisky. Obchodovalo sa s korením, kt. bolo vzácne (škorica, zázvor, muškátový orech, klinčeky) a tiež s hodvábnymi látkami, slonovinou a zlatom. Záujem Portugalcov nekončil Indiou, ale obchodné základne mali aj v Číne, Japonsku, Afrike.
V r. 1494 Španielsko a Portugalsko ako najsilnejšie námorné veľmoci podpísali v Tordesillas zmluvu, na základe kt. si rozdelili záujmové sféry vplyvu. Okrem Indie Portugalci prejavovali záujem aj o územie Južnej Ameriky. V r. 1500 sa Alvares Cabral vylodil na pobreží Brazílie a zísakal ju pre portugalského kráľa.
Prvým moreplavcom, kt. sa podarilo oboplávať Zem, bol Fernão Magalhães. Narodil sa v r. 1480 v Porte a podobne ako Kolumbus mal problémy s uskutočnením svojich plánov. Výpravu nakoniec uskutočnil vďaka španielskemu kráľovi. Výprava vyplávala zo Sevilly v auguste 1519 na 5 lodiach. V októbri 1520 objavila výprava Magalhãesov prieliv a tým aj cestu do Tichého oceána. Po Tichom oceáne sa plavili skoro 4 mesiace a pritom Magalhães predpokladal, že nebude väčší ako Stredozemné more. Nakoniec priplával k Mariánskym ostrovom a na Filipíny. Na jednom z ostrovov sa zamiešal do sporu s domorodcami a v boji zahynul. Do Španielska sa nakoniec vrátila 1 loď s 18 námorníkmi v septembri 1522. Chronológia najdôležitejších výprav:
1492 – 1. výprava Kolumba
1493 – 2. výprava Kolumba
1498 – 3. výprava Kolumba
1499 – obsadenie dnešnej Venezuely – Hojeda
1500 – objavenie Brazílie – Cabral
1502 – 1503 – 4.

výprava Kolumba (posledná)
1513 – objavenie Tichého oceánu (Južné more)
1519 – 1520 – cesta okolo Zeme

Všetky tieto výpravy z rokov 1492 – 1522 priniesli v krátkom čase viac geografických poznatkov ako celé storočia predtým. Preto nazývame toto obdobie „obdobie veľkých zemepisných objavov.“

Následky zámorských objavov
1. cenová revolúcia – kvôli prílivu zlata a striebra do Európy poklesla hodnota peňazí a stúpli ceny
2. mestá v Taliansku a hunzové mestá na severe Nemecka strácajú svoj význam a strediská obchodu sa posúvajú na pobrežie Atlantického oceána
3. prepychový tovar prestal byť hlavným podnetom obchodu – zo zámoria sa dováža škorica, kakao, paprika, rajčiny, fazuľa, ananás. Spoznali nové druhy rastlín a zvierat – leguány, papagáje, aligátori

Po prvých objaviteľských plavbách nastáva etapa dobýjania a kolonizácie nových území. Prvé objavené ostrovy, napr. Haiti boli už kolonizované a postupne sa rozvíjali. Hosp. na týchto územiach bolo založené na práci porazených Indiánov. Zlé zaobchádzanie s nimi malo za následok ich postupné vyhubenie. Postupne sa začínajú hľadať nové územia a tým aj nové zdroje pracovných síl a bohatstva. Ako východiskový bod pre výpravy slúžili ostrovy ako Haiti, Portoriko, Kuba, Jamajka. Odtiaľ sa dobyvatelia presúvali na pevninu. Vzrástol aj význam dnešnej Panamy. Jednou z najvýznamnejších udalostí tohto obdobia bolo dobytie ríše Aztékov a Inkov.

Ríša Aztékov
V r. 1519 – 1521 dokázal Hernain Cortéz so 600 mužmi, 16 koňmi a 11 loďami poraziť za veľmi krátky čas obrovskú ríšu s niekoľko 100 000 obyvateľmi. Dôvodov, prečo sa mu to podarilo, bolo niekoľko – dobyvatelia využili nezhody medzi domácim obyvateľstvom, moment prekvapenia a strach domorodcov z toho, že sa vrátili bohovia. Španielom sa podarilo zajať panovníka Montezumu a tým získali prevahu. Hl. mesto ríše Aztékov bol Tenochtitlán. Aztékovia boli vyspelí, čo dokazuje spracovávanie zlata, striebra a surovej medi. Boli zruční vo výrobe bavlnených látok a hlinených nádob. Pestovali kukuricu, tabak, kakao. Ako platidlo používali kakaové zrnká. Používali obrázkové písmo a ich kalendár (s priestupným rokom) bol presnejší než kalendár v Európe.

Ríša Inkov
O niečo dlhšie trvalo dobytie silnej ríše Inkov. Tá mala ešte v r. 1525 dĺžku viac ako 4 000 km. Zaberali územie dnešného Peru a časti susedných krajín. Od roku 1525 prebiehala v krajine občianska vojna, čo využili španielski dobyvatelia v roku 1531 – 1535. Španielom sa podarilo zajať vládcu Atahualpu, ktorý za svoje prepustenie ponúkol výkupné 11 ton striebra a 5 ton zlata. Dobyvatelia vedení Franciscom Pizarrom však vládcu popravili. Hlavné mesto Cuzco bolo dobyté a vyplienené a od roku 1535 sa hl. mestom stala Lima.

Španieli dosadili na trón Inku Manco Capaca. Ten sa však neskôr vzbúril, ale bol porazený. Odpor pokračoval aj za vlády Manco Capaca II, a jeho nástupcov až do popravy posledného Inku Tupaca Amaru I. v roku 1572. Druhým významným dobyvateľom ríše Inkov bol Almagro. Ten sa však neskôr vzbúril, pretože bol nespokojný s rozdelením majetku, bol porazený a popravený. K najväčším objavom z ríše Inkov patria zvyšky mesta v horách Macu Picchu. Veľká ríša mala dômyselné rozvrstvenie spoločnosti, na čele stál najvyšší Inka uctievaný ako syn boha Slnka. Mal neobmedzenú moc a jeho symboly boli ťažké zlaté kotúče. Veľmi dôležité boli rodinné vzťahy, každá rodina vytvárala rod, ktorý mal svojho vodcu. V spoločnosti mal každý prácu, ale nikto za ňu nedostával odmenu. Kultúra bola na vysokej úrovni. Stavali kamenné terasy, polia zavlažovali pomocou kanálov. Vysokú úroveň dosiahlo tkáčstvo, hrnčiarstvo, zlatníctvo, odlievanie bronzu. Inkovia používali namiesto abecedy systém šnúr a uzlov – Quipu. Používali jednotný jazyk – kečua. Podľa povesti Inkovia prišli z posvätného jazera Titicaca.











































12.B Vláda Mateja Korvína

V roku 1458 bol Matej Korvín zvolený za uhorského kráľa. Jeho hlavnými úlohami mala byť vojna proti Turkom, zlikvidovanie bratríkov a upevnenie krajiny. Korvín vytvoril žoldnierske vojsko – čierny pluk, ktoré mu v týchto úlohách pomáhalo. V zahraničnej politike bojoval proti českému kráľovi Vladislavovi Jagelovskému o niektoré dôležité územia, napr. Morava, Sliezsko. Korvín obmedzil moc vysokej šľachty a opieral sa o strednú a nižšiu šľachtu a mestá. Ako prvý udeľoval županskú hodnosť dedične. Podporoval aj boj proti cisárovi Fridrichovi a snažil sa získať nemeckú cisársku korunu (neúspešne). V roku 1490 nečakane zomiera (dostal porážku).

Academia Istropolitana
Korvín podporoval vzdelanie a kultúru, čoho dôkazom bolo vytvorenie prvej univerzity na území Slovenska Academie Istropolitana. V roku 1465 vydal pápež Pavol II. zakladaciu bulu a univerzita začala pôsobiť 20. 7. 1467. Bola vytvorená podľa vzoru univerzity v Bologni a jej prvným kancelárom sa stal Ján Vitéz zo Sredny. Podrobnosti o vnútornej organizácii a študentoch nepoznáme, ale predpokladá sa pôsobenie artistickej (filozofickej) a teologickej fakulty. Existencia právnej a lekárskej fakulty je sporná. Na univerzite pôsobilo aj niekoľko významných humanistov, napr. Vavrinec Koch z Krompách. Každý poslucháč fakulty musel ovládať 7 slobodných umení.

Po pokuse o sprisahanie voči kráľovi bol Vitéz odsúsený a viacerí učenci odchádzajú. Centrom humanizmu sa tak stáva Budín. Presný rok zániku univerzity nepoznáme, predpokladná sa rok 1490. V roku 1485 kráľ presunul svoje sídlo do Viedne a pravdepodobne stratil záujem o podporu univerzity.


























13.A Vznik habsburskej monarchie

V r. 1490 zomiera nečakane Matej Korvín. Po jeho smrti začína boj o uhorský trón. Väčšina šľachty sa priklonila k Vladislavovi II. Jagelovskému (1490 – 1516) – dobrácky a neschopný panovník => kráľ „Dobrze“. Takýto kráľ šľachte vyhovoval a preto jeho kandidatúru podporila aj česká a moravská šľahta. Malá časť šľachty sa priklonila k Jánovi Albrechtovi (mladší brat Vladislava Jagelovského).
Počas vlády Vladislava šľachta upevňuje svoju moc a získala prísľub, že nebude musieť odovzdávať dane zavedené Korvínom. Šľachta postupovala svojvoľne aj voči poddaným, obmedzovala sťahovanie poddaných, za poddaných považovala aj obyvateľov žijúcich v malých mestečkách na ich území. Celková zlá hosp. situácia viedla v r. 1514 k sedliackemu povstaniu – Dóžovo povstanie (viedol ho Juraj Dóža). Pôvodne však toto povstanie malo byť križiackou výpravou proti Turkom, ale vo vojsku prepukla vzbura a poddaní sa obrátili proti pánom. Chceli zlepšiť svoje sociálne postavenie. Po počiatočných úspechoch bolo povstanie porazené Jánom Zápoľským. Dóža a mnohí ďalší boli popravení a uhorský snem prijal zákony, kt. znamenali pre poddaných nevoľníctvo.
Po smrti kráľa nastupuje na trón jeho syn Ľudovít II. (1516 – 1526). Mal najväčšie problémy s Osmanskou ríšou, kt. postupne prenikala do strednej Európy. Sultán Sulejman postupne obsadil dôležité pevnosti Belehrad, Šabac a Zemuň. Uhorsko nemalo v boji proti Turkom medzinárodnú podporu. Rozhodujúca bitka sa odohrala 29. 8. 1526 pri Moháči. Počas bitky zahynul uhorský kráľ (utopil sa). Turci ovládli veľkú časť Uhorska na viac ako 150 rokov.
Po bitke pri Moháči sa uvoľnil uhorský trón, o kt. sa uchádzali Ferdinand I. Habsburský, kt. podporovala česká šľachta a časť uhorskej a Ján Zápoľský – najbohatší uhorský magnát, kt. podporovala hlavne sedmohradská a časť uhorskej šľachty. Ján Zápoľský bol korunovaný za kráľa v r. 1526, Ferdinand v r. 1527. Nasledujúce obdobie je poznačené vzájomnými bojmi a bojom Ferdinanda s Osmanskou ríšou. Ján Zápoľský zložil Sulejmanovi II. vazalský sľub a Turkov využíval v boji proti Ferdinandovi. Výprava Turkov sa v r. 1529 skončila neúspešným obliehaním Viedne, ale v r.

1530 už prekročili Dunaj a zasiahli veľkú časť Slovenska (Hlohovec, Nitra, Bojnice). Turci as vyhýbali hradom a opevneným mestám, ale aj tak odvliekli asi 40 000 ľudí. Slovenské obyvateľstvo sa mohlo zachrániť iba útekom do hôr. Dane platili aj Ferdinandovi I. a častokrát aj Turkom. V r. 1538 Ferdinand a Zápoľský uzavreli mier vo Veľkom Varadíne (Varadínsky mier). Mier rozdelil krajinu na 2 časti. Ferdinand získal záp. časť krajiny, Chorvátsko a Zadunajsko a Zápoľský získal Sedmohradsko, stredné a severových. Uhorsko. Ferdinandovi malo pripadnúť po smrti Zápoľského celé územie. V r. 1540 Zápoľský zomiera, ale jeho dediči mier neuznali. Požiadali o pomoc Turecko (Osmanská ríša), kt. obsadilo stred Podunajskej nížiny a tým sa Uhorsko rozdelilo na 3 časti – 1541: Budínsky pašalík – Tureko, Sedmohradské kniežatstvo, Ferdinandovo kráľovstvo – Slovensko, záp. Uhorsko, časť Chorvátska. Na obsadenom území Turci zriadili vlastnú správu, kt. centrá boli väčšinou dobyté hrady a pevnosti.
Turecká správa:
Ř najväčšia územná jednotka – ejálet (pašalík) – vládol paša
Ř ejálet bol rozdelený na sandžaky – vládnu begovia
Ř najmenšia územná jednotka – náhije. Ferdinand a jeho nástupcovia sa snažili vybudovať jednotnú centralizovanú ríšu, kt. mala zamedziť odstredivým snahám uhorskej a českej šľachty. Najväčší problém však bola protiturecká obrana, kde výdavky boli asi 900 000 zlatých ročne (ostatné výdavky boli 500 000).
13.B Memorandum slovenského národa

Po rokoch 1848 – 49 nastáva v radoch slovenských politikov a buditeľov sklamanie. Ich revolučná snaha nepriniesla takmer žiadne výsledky. Po potlačení povstania zaviedla Viedenská vláda ešte prísnejšiu politiku. 50. roky sa nazývajú aj rokmi Bachovho absolutizmu. Tento absolutizmus spájal myšlienky absolútnej vlády s ochotou modernizovať všetky oblasti života. Na jednej strane potvrdil zrušenie poddanstva, rovnosť ľudí pred zákonom, modernizoval súdnictvo, daňový poriadok, školstvo a podporoval výstavbu železníc, ale na druhej strane likvidoval mnohé demokratické výdobytky – zrušil ústavné formy vlády, samospráva bola nahradená systémom úradov, do kt. boli dosadení loajálni úradníci. Zákl. občianske práva ako sloboda zhromažďovania, slova, spolčovania nahradila cenzúra, polícia a siete tajných agentov. Monarchia bola riadená z jedného centra (František Jozef I. – armáda – katolícka cirkev). Toto všetko určovalo aj ďalšie možnosti Slovákov v ich boji za práva. Absolutizmus potláčal národnostné požiadavky, ale poskytol ochranu pred maďarizáciou.
V r. 1859 sa režim ocitol v kríze.

Panovník – cisár František Jozef I. odvolal Alexandra Bacha a v r. 1860 vydal októbrový diplom, ktorým obnovuje ústavné pomery a práva jednotl. krajín v Habsburskej monarchii. Krajina postupne smerovala k federatívnemu usporiadaniu. Vydanie diplomu oživilo národné snahy národov v monarchii. Slovenskí politici a učenci sa snažili sformulovať slov. nár. program a hľadali prostriedky na jeho uskutočnenie (Ján Palárik, Jozef Miloslav Hurban, Francisci, Daxner, Sládkovič, Kalinčiak). Dôležitú úlohu mali aj novozaložené noviny – Pešťbudínske vedomosti.
6. a 7. 6. 1861 bolo zvolané do Turčianskeho sv. Martina zhromaždenie. Za predsedu zhromaždenia bol zvolený Francisci a základom rokovania sa stal návrh Daxnera. Zhromaždenie schválilo dokument pod názvom Memorandum národa slovenského. Nenastolilo požiadavku samostatného slov. snemu, ani sociálne a demokratizačné požiadavky ako pri Žiadostiach slovenského národa, ale sformulovalo požiadavku tzv. Slovenského okolia (územný celok, kde žije slov. národ). V druhom bode žiadali Slováci vyhlásenie slovenskej reči v Slovenskom okolí za úradnú reč, súdy a školy do slovenských rúk, uznanie národnej rovnoprávnosti, vydávanie zákonov aj po slovensky, zriadanie právnickej akadémie a katedry reči a literatúry slovenskej zo štátnych prostriedkov, primerané zastúpenie Slovákov v Uhorskom sneme. Memoradnum nebolo kompexne dopracované ako národný program. Proti memorandu bola usporiadaná kampaň uhorskou vládou. 26. 6. 1861 bolo memorandum odovzdané predsedovi uhorského snemu Karolovi Tiszovi. Memorandum nebolo úspešné s výnimkou drobných jazykových ústupkov.
V r. 1861 sa prijal návrh na vytvorenie Matice slovenskej – inštitúcia, kt. by rozširovala osvätu, vzdelanosť, publikovala knihy, združovala slovenských vedcov. Na jej vybudovanie sa konala zbierka. Bola otvorená r. 1863, predsedom sa stal katolícky biskup Štefan Moyzes a podpredsedom evanjelický kňaz Karol Kuzmány. Zanikla v r. 1875. Boli aj otvorené prvé 3 slovenské gymnáziá – Revúca – 1862 – evanj. gymnázium, Martin – 1867 – evanj. gymn., Kláštor pod Znievom – 1869 – kat. gymn. Zrušené boli v r. 1874.









14.A Nizozemská a anglická revolúcia

Nizozemská buržoázna revolúcia (1565 – 1609)

Všeobecná charakteristika:
Buržoázna revolúcia je revolúcia, kt. spôsobuje prechod od feudalizmu ku kapitalizmu. V ekonomike nastupujú kapitalistické výrobné vzťahy. Vznikajú dve zákl.

triedy – buržoázia, proletariát.

Podmienky na revolúciu:
- v danom štáte musí byť dostatok kapitálu, lacných pracovných síl, cechová výroba (každý vyrába všetko) je nahrádzaná manufaktúrnou (deľba práce)

V 16. st. bolo Nizozemsko najbohatšou španielskou provinciou. Od r. 1477 bolo súčasťou burgundského dedičstva, kt. vyženil Maximilián I. Habsburský. Holandsko získalo kapitál z obchodu so zámorskými kolóniami a hlavne z textilného priemyslu. Hl. strediskami boli Antverpy, Amsterdam, Utrecht. Peňažníctvo a vysoký stupeň remeslenej výroby vytvorili finančne silnú meštiansku vrstvu. Zároveň sa tu šírila reformácia (kalvinizmus). Španielsky kráľ Filip II. sa pokúsil pevnejšie pripútať provinciu k Španielsku → zvýšil dane, začal prenasledovať nekatolíkov a obmedzil vplyv stavovských zhromaždení => vzniká nespokojnosť. Na čelo odporu voči kráľovi sa postavila šľachtická opozícia podporovaná protestantmi a mešťanmi.
Filip II. vymenoval do funkcie miestodržiteľa Margitu Parmskú a počas jej vlády sa napätie stupňovalo. V r. 1565 vystúpila opozičná šľachta otvorene proti kráľovi, čím začína revolúcia (plienenie kostolov, kláštorov). V r. 1567 kráľ zasiahol proti opozícii a nechal popraviť jej hl. predstaviteľov – lordov (grófov) Hoorna a Egmonta. Toto násilie vzbudilo ešte väčší odpor, kt. získal podporu aj z Nemecka a Anglicka. Vytvárajú sa ozbrojené skupiny tzv. gézov, kt. viedli proti kráľovi partizánsku vojnu. Po vojenských úspehoch vznikla tzv. Dordrechtská únia zložená zo severných provincií. Tá vyhlásila kalvinizmus za štátne náboženstvo. V r. 1579 vzniká Utrechtská únia, kt. bola rozšírením Dordrechtskej únie o flámske a brabantské mestá. V r. 1581 bol Filip II. oficiálne zosadený, čo viedlo k roztržke medzi protestantským severom a katolíckym juhom Holandska. Po ďalšej vojne so Španielmi časť južných a stredných provincií povstanie ukončili, ale severné provincie si uchovali nezávislosť, kt. bola potvrdená v r. 1609 uznaním tzv. Holandskej únie.

Výsledky:
V revolúcii zvíťazila obchodná buržoázia a moc si zachovali bohatí statkári. Vzniká republikánsky systém a na čele štátu stojí miestodržiteľ volený provinciami. Politiku tvoria generálne stavy, kt. zároveň pomáhajú miestodržiteľovi. Holandsko sa stalo prvým európskym buržoáznym štátom a najvyspelejšou krajinou Európy. Amsterdam sa stal svetoznámym prístavom a jeho burza finančným centrom. Vďaka západoeurópskej spoločnosti prenikali Holanďania cez Atlantik a založili Nový Amsterdam (New York).

Anglická buržoázna revolúcia (1640 – 1660)
V r. 1625 nastupuje na trón Karol I. z dynastie Stuartovcov, kt. sa snaží upevniť absolutistické postavenie panovníka. Hosp.

politika Stuartovcov mala za následok čiastočnú stagnáciu, obmedzenie slobody podnikania a kapitalistických výrobných vzťahov. V politike sa snaží presadzovať osobné názory bez ohľadu na parlament a nezhody nastávajú aj v náboženskej otázke. V r. 1628 parlament vydal petíciu práv, v kt. označil vyberanie daní bez povolenia parlamentu a väznenie osôb bez súdneho rozhodnutia za nezákonné. Kráľ reagoval rozpustením parlamentu v r. 1629. Nespokojnosť s kráľovskou mocou bola vo všetkých krajinách spojených kráľovskou korunou (Anglicko, Škótsko, Írsko) a kráľ si znepriatelil aj prívržencov iných náb. skupín. V r. 1633 kráľ vystúpil proti presbyteriánskej cirkvi v Škótsku, ale narazil na ozbrojený odpor. Kedže nemal dostatok financií, v r. 1640 opäť zvolal parlament, kt. mal schváliť mimoriadné dane. Parlament však žiadal potrestanie kráľových radcov, zodpovedných za kráľovskú politiku. Kráľ reagoval rozpustením parlamentu – krátky parlament. Na jeseň v r. 1640 kráľ opäť zvolal parlament, k čomu ho prinútili vojenské neúspechy v Škótsku. Ten zasadal až do r. 1653 – dlhý parlament. Opozícia vedená Johnom Pymom nakoniec dosiahla potrestanie kráľových radcov – lorda Strafforda a arcibiskupa Lauda – obidvaja boli popravení. Napätie medzi kráľom a parlamentom nepovolilo a v januári 1642 sa kráľ pokúsil zatknúť vodcu opozície. Pokus bol neúspešný a kráľ odchádza z Londýna a pripravuje sa na vojnu. 22. 8. 1642 začína občianska vojna medzi kráľom a parlamentom. Kráľa podporovalo sever a juh Anglicka, zvyšky katol. cirkvi a anglikánska cirkev. Na strane parlamentu boli predovšetkým rôzne soc. a náb. skupiny označované ako puritánske (snažili sa o očistu cirkvi a mravov). Radikálnou zložkou puritánov boli independenti, kt. žiadali nezávislosť od cirkevnej a svetskej moci. Ďalšiu skupinu tvorili presbyteriáni (prívrženci Kalvínovho učenia, kt. sa snažili o demokratickú správu cirkvi). V občianskej vojne prešla iniciatíva postupne na stranu parlamentu, kt. armádu viedol Oliver Cromwell. V r. 1646 bol kráľ porazený, ušiel do Škótska, ale Škóti ho vydali parlamentu. Medzi víťazmi však nastali nezhody medzi radikálnymi a umiernenými skupinami. Vzniká hnutie levellerov (rovnostárov), kt. sa snažili o rozšírenie polit. práv jenotlivca, z kt. sa vyčlenila skupina diggerov (kopáčov), kt. presadzovali majetkovú rovnosť. V tejto situácii sa kráľovi podarilo ujsť, podpísal spojeneckú zmluvu so Škótmi a začal boj s parlamentom. Bol však porazený a 30. 1. 1649 v Londýne popravený. Bola zrušená snemovňa lordov a Anglicko sa stalo republikou od mája 1649. Do r.

1653 vládne parlament, ale po nezhodách preberá moc do svojich rúk O. Cromwell, kt. prijal hodnosť lord protektor v r. 1653. Cromwell zomiera v r. 1658 a v r. 1660 nastupuje na trón Karol II., syn Karola I. (reštaurácia Stuartovcov).
V r. 1688 bol miesto Jakuba II. povolaný na trón Viliam III. Oranžský – konštitučná monarchia. V r. 1707 vzniká Veľká Británia spojením Anglicka, Škótska a Írska.

Význam revolúcie:
- vznik buržoázneho štátu, rozvoj obchodu, vzostup anglickej námornej moci














14.B Protihabsburské povstania

Koncom 17. a začiatkom 18. st. vytvorili Habsburgovci pevný štát v strednej Európe. Ich moc bola obmedzovaná do istej miery len Tureckom. Habsburgovci upevňovali svoje postavenie predovšetkým na úkor šľachty, vďaka čomu vznikla kritická situácia v Uhorsku a Sedmohradsku. Uhorská šľachta bola vždy do veľkej miery nezávislá a bránila sa obmedzovaniu svojich práv a výsad, ale aj násilnej rekatolizácii. Napätie spôsobovala aj prítomnosť cudzích žoldnierov a zaberanie majetkov. V 17. st. preto začínajú povstania, kt. nazývame stavovské alebo protihabsburské. Uhorská šľachta sa v týchto povstaniach často spájala s Tureckom, čím trpelo hlavne obyvateľstvo.
1) Povstanie Štefana Bočkaja (1604 – 1606) – vládol Rudolf I. Podnetom bolo napadnutie majetkov Bočkaja v Sedmohradsku. Povstanie bolo podporované Tureckom a protenstantskou časťou šľachty. Povstalci obsadili takmer celé Slovensko a prenikli do Zadunajska, Rakúska a Horného Sliezska. Turci mu dokonca odovzdali uhorskú kráľovskú korunu, kt. však prijal iba ako dar. V r. 1606 bol uzatvorený mier vo Viedni, kde sa cisár zaviazal rešpektovať uhorskú stavovskú ústavu, povolil náb. slobodu a iba uhorská šľachta mohla zastávať vysoké krajinské funkcie.
2) Povstanie Gabriela Betlena (1619 – 1626) – vládol Ferdinand I. Vzniklo tiež v Sedmohradsku, povstalci obsadili najprv Košice a časť jeho armády prešlo cez celé Svk, kde sa spojila s českými stavmi. V októbri 1619 bola vyhlásená náboženská sloboda. Betlen bol zvolený za uhorského kráľa, ale korunovať sa nedal. Počas krátkodobého prímeria cisár porazil časké stavy a v r. 1622 uzavrel s Betlenom mier v Mikulove. Povstanie ešte pokračovalo a definitívny mier bol uzatvorený v r. 1626 v Bratislave. Heslá povstalcov boli napr.: „Za náboženstvo, slobodu a národ.“ Na tomto povstaní sa zúčastnilo málo šľachty.
3) Povstanie Juraja I. Rákociho (1644 – 1645) – vládol Ferdinand III. V tomto období vrcholí rakatolizácia, kt. zapríčinila nezhody medzi obidvoma tábormi.

Rákoci ako najbohatší nekatolícky magnát na Svk sa vyhlásil za ochrancu nekatolíkov a začal ozbrojený boj (striedavé úspechy). Protestantom išlo o náb. slobodu a Rákocimu hlavne o územné zisky. V lete 1645 bol v Linzi podpísaný mier. Rákoci získal 7 východoslovenských stolíc a náb. slobodu. Prvé 3 povstania boli súčasťou 30 – ročnej vojny. Posledné 2 povstania strácajú náb. charakter a odohrávali sa hlavne na východnom Slovensku.
4) Povstanie Imricha Tököliho (1677 – 1687) – vládol Leopold I. Motívom boli polit. a stavovsko-ústavné požiadavky. Povstalci chceli pričleniť Uhorsko k Turecku (Vešeléniho sprisahanie – neúspešný atentát na panovníka). Sprisahanie bolo potlačené a účasť protestantov na ňom využil panovník na nové rekatolizačné opatrenia. Povstalci sa nazývali aj Kuruci (drobní zemania, šľachtici, roľníci). Na druhej strane to boli Labanci (kráľovské vojská). V r. 1678 sa do čela Kurucov dostáva Tököli, kt. obsadil celý juh Slovenska. Kuruci využívali aj prítomnosť tureckých vojsk (1683 – obliehanie Viedne). Nakoniec boli Turci porazení a postupne cisárska armáda vytlačila aj Kurucov. Zvyšky kuruckého vojska boli zlikvidované počas tzv. prešovských jatiek – 1687.
5) Povstanie Františka II. Rákociho (1703 – 1711) – začiatok vojny o španielske dedičstvo využili protestanti a požiadali Františka II. Rákociho o pomoc. Ten získal roľníkov patentom z r. 1703 (poddaní, kt. vstúpili do vojska, boli zbavení povinnosti). Rákoci postupne obsadil takmer celé Svk a dostal sa až k Viedni. K povstaniu sa pripojila aj veľká časť šľachty. Rákoci nesplnil požiadavky roľníkov => nepokoje, nejednotnosť. Cisárske vojská získali prevahu, dobyli Košice, Rákoci ušiel do Poľska. V r. 1711 bol uzatvorený mier v Satmári (Satmársky mier) – koniec povstaní.
15.A Veľká francúzska revolúcia a Napoleonove výboje

V r. 1643 – 1715 žije Ľudovít XIV. – „kráľ Slnko.“ Na trón nastupuje v r. 1661 a počas jeho vlády sa Francúzsko dostáva na vrchol vojenskej a polit. moci v Európe. Viedol výbojnú politiku, kt. vyčerpala pokladnicu. V r. 1664 sa ministrom financií stáva Colbert (merkantilizmus). V r. 1701 – 1715 sa zúčastnil na vojne o španielske dedičstvo. Po smrti posledného Habsburgovca v Španielsku - Karola II. sa uvolnil trón, o kt. bojovali Ľudovít XIV. s Leopoldom I. Francúzi zvíťazili, získali španielsky trón s tým, že Španielsko nemohli pripojiť k Francúzsku.
Začiatkom 18. st. sa absolutizmus dostáva do krízy a začínajú sa šíriť osvietenské myšlienky (myšlienkové hnutie, ktorého cieľom je povzniesť ľudí duchovne, kultúrne a vzdelanostne).
V 2. pol. 18. st.

bolo Francúzsko najmocnejším štátom v Európe. Spoločnosť bola rozdelená do 3 stavov: duchovenstvo, šľachta, meštianstvo. Financie plynuli do pokladnice iba z daní 3. stavu. Preto vzniká voči kráľovi opozícia, kt. žiadala zdaniť šľachtu a duchovenstvo, občianske a polit. slobody a slobodu podnikania. Za vlády Ľudovíta XVI. dochádza k veľkým zmenám v polit. systéme Francúzska. Dostáva sa do finančnej krízy (vojny a nákladný život vyčerpali štátnu pokladnicu), kt. sa snaží vyriešiť zvolaním generálnych stavov – máj 1789. Mešťania žiadali na zasadnutí všeobecné zdanenie a hlásali heslo: „Sloboda, rovnosť, bratsvo.“ Kráľ generálne stavy rozpustil, ale meštianstvo sa vyhlásilo za Národné zhromaždenie.
14. 7. 1789 bola mešťanmi dobytá Bastila a tým začína revolúcia. V auguste 1789 boli zrušené daňové privilégiá a vydaná Deklarácia práv človeka a občana. V r. 1791 bola vydaná 1. ústava, kt. zaručovala volebné právo pre všetkých majetných občanov. Postupne boli zrušené feudálne privilégiá, poddanské povinnosti a cirkevný desiatok. Národné zhromaždenie bolo premenované na Konvent (zákonodarná, výkonná a súdna moc) a Francúzsko sa stalo konštitučnou monarchiou. Veľký význam počas revolúcie mali osvietenské myšlienky, hlavne rovnosť všetkých ľudí a demokracia.
V septembri 1792 pod vplyvom nových nepokojov a kráľovho pokusu o útek bola vydaná nová ústava, kt. vyhlásila republiku. Európske krajiny sa k francúzskej revolúcii stavali nepriateľsky, pretože sa báli nebezpečných revolučných myšlienok. Preto začína vojna proti Francúzskej republike. Revolučné armády sa úspešne bránili niekoľko rokov a zástancovia revolúcie sa postupne radikalizovali. V r. 1793 bolo tesnou väčšinou v Konvente odhlasované popravenie kráľa. V rámci Konventu bol vytvorený tzv. Výbor pre verejné blaho, na čele kt. stál Maximilian Robespiere. K ďalším významným jakobínom patrili Danton, Marat. Jakobíni tvrdili, že nie je možné vládnuť demokraticky, a preto začína obdobie tzv. jakobínskej diktatúri. Jakobínska diktatúra začala narážať na odpor aj v Konvente, v dôsledku čoho bol zatknutý a popravený aj Robespiere – 1794. Po zvrhnutí jakobínov prestalo prenasledovanie kňazov, povolilo sa slobodné podnikanie a voľný trh, štát minimálne reguloval hosp. a sociálnu politiku. V auguste 1795 bola vydaná nová ústava, kt. hovorila prvý krát aj o občianskych povinnostiach.
Počas častých vojen vzrástla dôležitosť armády a jej veliteľov.

Francúzi postupne dosiahli niekoľko vojenských úspechov (vynikol Napoleon – stal sa v 17 rokoch poručíkom delostrelectva, v 25 rokoch generálom, vynikol v dejepise, zemepise, matematike, pôvodom bol Talian – Korzika). V Paríži preberá moc 5 – členné direktórium (výkonná moc). V r. 1799 Napoleon potlačil povstanie v Paríži a zvrhol vládu direktória. Následne si dal odhlasovať nový štátny systém tzv. konzulát (3 konzuli, hlavný – Napoleon). V r. 1804 Napoleon vydal občiansky zákonník – Code civil (rovnosť pred zákonom, občianska sloboda, náboženská sloboda, ...) a tiež bol vyhlásený za cisára. Republika sa zmenila na cisárstvo.
V r. 1805 podnikol vojenskú výpravu proti Anglicku, ale bol v námornej bitke pri myse Trafalgár porazený (bojoval tam admirál Nelson). V r. 1805 sa odohrala aj bitka 3 cisárov (ruský cár a rakúsky cisár – František II.) pri Slavkove, kde Napoleon zvíťazil. V r. 1806 vyhlasuje Napoleon v Berlíne tzv. kontinetálny systém – plán hosp. blokády Anglicka. Prvou krajinou, kt. blokádu porušila bolo Rusko, a preto Napoleon v r. 1812 na Rusko zaútočil (mal 600 000 armádu). V Rusku vládol Alexander I. (┼ -1825 pri povstaní dekabristov). Ruské vojská viedol generál Kutuzov, kt. sa stretol s Napoleonom v bitke pri Borodine – 1812. Bitka dopadla nerozhodne. Napoleon pokračoval smerom na Moskvu a uplatňoval taktiku spálenej zeme. Moskvu našiel prázdnu a kvôli hladu bol nútený vrátiť sa naspäť. V novembri 1812 – bitka pri rieke Berezina, kt. Napoleon prehral. Do Fr. sa vrátilo iba niekoľko tisíc vojakov.
V r. 1813 utrpel Napoleon porážku v bitke pri Lipsku – bitka národov. Táto porážka dovŕšila rozklad francúzskej armády a v r. 1814 sa spojenci dostali do Paríža. Napoleon abdikoval a bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Elba. V r. 1815 ušiel a na 100 dní obnovil cisárstvo. V júni 1815 bol definitívne porazený v bitke pri Waterloo. Bol uväznený na ostrove sv. Heleny, kde v r. 1821 zomiera. Európa bola po napoleonských vojnách znovu zjednotená a nové usporiadanie sa dohodlo na Viedenskom kongrese – 1815 (vytvorila sa tzv. „Svätá aliancia“ – Anglicko, Rusko, R-U, Prusko). Nový európsky poriadok mal byť založený na tzv. spravodlivých nárokoch panovníckych rodín a na právach národov. V skutočnosti sa presadili požiadavky hlavných mocností.
Výsledky: bol vytvorený tzv. Nemecký spolok, vzniklo Nizozemské kráľovstvo spojením štátov Beneluxu, Rusko získalo časť Poľska, z kt. vytvorilo kráľovstvo – kongresovka, kt. sa spojilo s Pruskom personálnou úniou. Posilnená bola aj Habsburská monarchia, kt. získala územia pri Jadranskom mori (Istria, Dalmácia) a v Taliansku.

























15.

B Žiadosti slovenského národa

Boli vydané 11. 5. 1848 v období revolúcie. Ich znenie sformulovali ako celoslovenský program v Liptovskom Mikuláši Štúr, Hurban, Hodža. S podobnými požiadavkami vystupovali aj ostatné európske národy. Žiadosti obsahovali národno-demokratické požiadavky:
1) Uhorsko malo byť krajinou rovnoprávnych národov
2) Slovensko malo mať vlastný snem
3) Rovnomerné zastúpenie národností v celouhorskom sneme
4) Slovenčina – úradným jazykom v slovenských stoliciach a obciach
5) Vlastné školy od ľudových po univerzity
6) Červeno-biela národná zástava
7) Všeobecné volebné právo v Uhorsku
8) Úplná sloboda tlače a zhromažďovania
9) Zrušenie poddanstva malo platiť pre všetkých roľníkov a na všetku pôdu
10) Vrátenie všetkých pozemkov roľníkom

Žiadosti boli zaslané uhorskému snemu, kt. ich neprijal a následne vláda vyhlásila stanné právo a vydala zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu.































16.A Vojna za nezávislosť a občianska vojna v USA

V r. 1620 boli z náboženských dôvodov vyhnaní puritáni z Anglicka. Tí prichádzali do Severnej Ameriky a zakladali osady, kt. anglická vláda pokladala za svoje kolónie. Na východnom pobreží severoamerického kontinentu založili mesto Plymouth. Najväčším strediskom sa stal prístav Boston. V r. 1624 – 1752 bolo založených 13 kolónií. Okrem Anglicka zakladali na americkom kontinente kolónie aj iné štáty, napr. na severozápade – Francúzsko, na juhu – Španielsko. V r. 1756 – 1763 prebiehala v Európe a následne v Amerike 7-ročná vojna. Francúzi a Angličania bojovali o územia. Angličania dosiahli niekoľko úspechov a nakoniec získali veľkú časť Kanady a na juhu Floridu od Španielov. Francúzom zostala iba provincia Quebec. Situácia v anglických osadách nebola napriek víťazstvu dobrá. Po vojne tu ostala 10 000 anglická armáda. Náklady na jej udržiavanie hradili z 1/3 osadníci. Kedže sa kolónie nevedeli dohodnúť, londýnsky parlament schválil zákon o kolkovnom, kt. mal zabezpečiť potrebný zdroj financií. Neskôr boli zavedené na niektoré dovážané tovary veľké clá.
Vzťahy medzi Anglickom a kolóniami sa vyostrovali. Kolonisti trvali na tom, že dane v Amerike môže určovať inštitúcia, v kt. budú aj oni zastúpení. Londýnska vláda nechcela o tom ani počuť. Keď bol odpor v kolóniách priveľký, odvolala niektoré dane, ale vzápätí nariadila nové. V r.

1773 anglická vláda zvýšila clo na čaj a v decembri 1773 osadníci v Bostone prepadli anglické lode s čajom a pohádzali stovky debien čaju do mora – bostonské pitie čaju. Odpoveď Londýna – posilnenie vojsk, protikolonistické opatrenia, uzavretie bostonského prístavu, zrušenie ústavy. V októbri 1774 sa vo Philadelphii zišli zástupcovia 12 kolónií, aby prerokovali otázky spojené s obranou svojich záujmov. Z podnetu tohto kongresu sa začali vytvárať ozbrojené milície. V apríli 1775 pri Lexingtone došlo k 1. ozbrojenému boju. V máji 1775 sa vo Philadelphii zišiel 2. kontinentálny kongres, kt. milície vyhlásil za americkú armádu. Vrchným veliteľom sa stal George Washington. Anglický kráľ Juraj III. odmietol akékoľvek vyjednávania a tak sa zápas za práva osadníkov zmenil na boj za nezávislosť a práva Američanov. V r. 1775 – 1781 – americká vojna za nezávislosť. Po prvých vojenských úspechoch sa na jar 1776 opäť vo Philadelphii rokovalo o osamostatnení anglických kolónií. 4. 7. 1776 všetci účastníci s výnimkou New Yorku prijali vyhlásenie o nezávislosti. Jednotlivé osady sa tak zmenili na štáty a združili sa do únie s názvom Spojené štáty. Autorom tejto deklarácie bol Thomas Jefferson. V októbri 1777 dosiahli Američania v bitke pri Saratoge prvé veľké víťazstvo. V novembri 1777 schválil kongres 1. ústavu Spojených štátov – Konfederačné články. Angličania nedokázali napriek novým posilám zastaviť revolúciu. Američania získali podporu aj v Európe, kt. sa snažila oslabiť pozície Anglicka. Rozhodujúce víťazstvo dosiahli Američania v r. 1781 pri Yorktowne. Anglické vojská kapitulovali a mierová zmluva bola podpísaná vo Versailles.
Po víťazstve nad Anglickom sa vytvorili 2 politické strany – federalisti a republikáni. Federalisti žiadali vytvorenie federálnej vlády, kt. by kontrolovala všetky štáty únie, republikáni žiadali vytvorenie voľného zväzku štátov. Po nezhodách sa zástupcovia štátov dohodli a v r. 1787 vyhlásili ústavu USA (moc bola rozdelená na zákonodarnú, výkonnú a súdnu). Za prvého prezidenta bol zvolený George Washington. Najvyšší zákonodarný orgán – kongres. Vojnou za nezávislosť sa USA vymanili z koloniálnej závislosti od Anglicka. Utvorili sa podmienky pre rozvoj priemyslu a poľnohospdárstva. Nastal problém vytvorenia jednotného štátu. Kúpami a výbojmi sa USA rozšírili až k Tichému oceánu. Rozľahlé územie poskytovalo výhody pri osídlovaní, a preto v 50. rokoch 19. st. prichádzalo z Európy množstvo prisťahovalcov. Väčšina z nich dostalo pôdu zadarmo. Kapitalizmus v USA sa vyvíjal nerovnomerne. Na juhu boli plantáže (bavlna, tabak), využívala sa práca otrokov, predaj otrokov, malá spotreba.

Sever bol priemyselný – prevládal továrenský a bavlnársky priemysel, rozširovali sa železničné stanice – štrajk robotníkov (zlé životné podmienky). Rozdiel medzi Severom a Juhom bol aj v politike. Sever žiadal ochranársku politiku (clá na dovážaný tovar), Juh požadoval voľný obchod, lebo vyvážal bavlnu, tabak. Sever žiadal zrušenie otroctva – potreboval pracovné sily, Juh – otroctvo lacnej výroby. Sever chcel udržať jednotu a preto neskôr vznikla občianska vojna.
Boj za zrušenie otroctva podporovali farmári v nádeji na zisk pôdy. V r. 1854 vzniká republikánska strana farmárov a buržoázie Severu – usilovala sa o zjednotenie, zrušenie otroctva, bezplatné prídely pôdy na Západe. Najvýznamnejší predstaviteľ bol Abraham Lincoln – v r. 1860 sa stal prezidentom USA. Žiadal úplné odstránenie otroctva. 20. 12. 1860 sa 11 štátov Juhu odtrhlo od USA a vytvorili Konfederované štáty americké. Prezidentom konfederácie bol Jefferson Davis. V r. 1861 sa začala občianska vojna „Sever proti Juhu.“ Na začiatku víťazil Juh. V r. 1862 vyhlásil Lincoln zrušenie otroctva a vydal zákon o bezplatnom prideľovaní pôdy na západe – kapitalistický rozvoj farmárstva, vznikali farmy a ranče. V r. 1865 padol Richmond (hl. mesto konfederácie) a Juh sa vzdal – otroctvo bolo zrušené. 5 dní po víťazstve bol Lincoln zastrelený. Vojna Sever proti Juhu a nasledujúce obdobie rekonštrukcie mali charakter buržoáznodemokratickej revolúcie. Výsledkom vojny bolo zrušenie otroctva a obnova USA. Obdobie rekonštrukcie Juhu – trvalo do roku 1877, vyrovnávali sa rozdiely medzi Severom a Juhom, utvorenie jedného národného trhu, prispôsobenie sa pomerom spoločnosti víťazným štátom. Vznikol základ na utvorenie priemyselnej veľmoci.

























16.B Osvietenské myšlienky, reformy Márie Terézie a Jozefa II.

1713 – pragmatická sankcia (Karol III. a VI.) – povolovala nástupnosť žien na trón.
Mária Terézia (1740 – 1780) – po nástupe na trón bojovala s pruským kráľom Fridrichom II. v tzv. vojne o rakúske dedičstvo (stratila Sliezsko a udržala si nezávislosť). V r. 1756 – 1763 bojovala s Pruskom v 7-ročnej vojne, v kt. opäť neuspela. V dôsledku týchto porážiek bola prinútená pristúpiť k reforme krajiny. Reformy narážali na odpor hlavne v uhorskej časti .
1) Najvýznamnejšou hosp. reformou bol Urbársky patent – 1767. Táto reforma skončila vydaním celokrajinského urbára, kt. mal názov Tereziánsky urbár. Tento urbár upravoval povinnosti poddaného voči zemepánovi, chránil ho pred nadmerným zaťažením a určil maximálne dávky.
2) V r. 1777 vydala poriadok pre školstvo – Ratio educationis.

Poriadok určoval povinnú školskú dochádzku od 6 – 12 rokov a vytvoril jednotný školský systém od základných škôl po univerzity. Reforma zaviedla 3 typy škôl: ľudové, gymnáziá (lýceá) a univerzity.
3) Mária podporovala aj hosp., predovšetkým manufaktúry. Jej reformy sa týkali hlavne remeselnej výroby. Priemyselná výroba sa mala sústrediť do rakúskych a českých krajín. Uhorsko sa malo stať zásobárňou poľnohosp. výrobkov.
4) Reforma súdnictva - zakázala procesy s čarodejnicami, zrušila mučenie. Poddaný mal právo na obhajcu. Reformy presadzovala aj v zdravotníctve. Snažila sa zlepšiť zdravotný stav obyvaťeľstva a rast populácie.

Od r. 1792 existovala najstaršia banícka vysoká škola na svete – Banícka akadémia v Banskej Štiavnici. K poradcom márie Terézie patril aj Adam František Kollár – „Slovenský Sokrates“
Jozef II. (1780 – 1790) – bol spoluvládcom Márie Terézie od r. 1765. Svojimi reformami sa snažil urýchliť modernizáciu krajiny a vytvoriť centralizovaný štát s jediným úradným jazykom – nemčina. Bol presvedčený o všeobecnej prospešnosti svojich reforiem.
V r. 1785 vydal Patent o zrušení nevoľníctva (poddaný sa mohol sťahovať, ženiť, vzdelávať bez povolenia pána). Bol vydaný Všeobecný zákonník o zločinoch a trestoch (zrušil trest smrti, rovnosť pred zákonom). Dôležité bolo aj zrušenie cenzúry. V r. 1781 bol vydaný Tolerančný patent. Evanjelici, kalvíni a pravoslávni získali vhodnejšie podmienky (mohli kupovať domy, vzdelávať svoje deti, ...). Súčasťou reformy bolo aj zrušenie kláštorov a rádov, kt. sa nevenovali spoločensky užitočnej činnosti (výchova, opatrovanie starých a chorých) → jednalo sa o viac ako 1/3 kláštorov. Boli založené generálne semináre na výchovu kňazov. Reforma nastala aj v štátnom zriadení. Uhorsko bolo rozdelené do 10 dištriktov (3 na Slovensku) – predtým boli župy. Nariadil zdaniť šľachtu, čo však vyvolalo veľký odpor a otvorený nesúhlas.
Krátko pred smrťou bol prinútený väčšinu reforiem odvolať a nasledujúci panovník František I. sa rozhodol vrátiť len ku konzervatívnemu spôsobu vládnutia.










17.A Vznik kolonializmu a jeho priebeh do konca 19. st.

Objavením Ameriky sa začala postupná koloniálna expanzia niekoľkých európskych krajín. Až do konca 16. st. boli hlavnými koloniálnimi mocnosťami Španielsko a Portugalsko. Zmluvami v Tordesillas a v Zaragoze si navzájom podelili svet. Do pol. 16. st. Španielsko ovládlo celú Južnú Ameriku s výnimkou Brazílie, Strednú Ameriku, Karibské ostrovy, územie od Kalifornie po Floridu a niekoľko oporných bodov na pobreží Afriky.

Portugalsko si budovalo svoju ríšu predovšetkým v Afrike, Indii, na Indonézskom súostroví a v Brazílii.
V pol. 17. st. zásluhou silného ľodstva rýchlo rozvýjalo koloniálne panstvo Holandsko. V 17. st. Holanďania vytlačili Portugalcov z východoázijských ostrovov a ovládli tak oblasť produkujúcu vzácne a drahé korenie. Okrem toho sa zmocnili Cejlónu, juhu Afriky a Guayany v Južnej Amerike.
Od pol. 17. st. nastáva éra Anglicka, ktoré sa stalo najvýbojnejšou koloniálnou mocnosťou. Zmocnilo sa viacerých kolónií na úkor týchto 3 krajín a pevne sa uchytilo v Severnej Amerike, Indii, v južnej Afrike.
V pol. 18. st. sa vystupňoval konflikt medzi Anglickom a Francúzskom, v kt. Francúzi podľahli a museli sa vzdať Kanady a indických dŕžav.
Anglicko nazývané tiež „kráľovná morí“ mohlo od 2. pol. 18. st. budovať svoju koloniálnu ríšu takmer nerušene. Angličania získali aj územia v Austrálii a až do zániku kolonializmu zostali najväčšou koloniálnou veľmocou. V tomto období materské krajiny svoje kolónie drancovali a využívali prácu otrokov. Až neskôr pod vplyvom merkantilizmu (hosp. politika, kt. podporuje dovoz drahých kovov, manufaktúry, vývoz a na dovážaný tovar uvaľuje veľké clá) sa uprednostnil vzájomne výhodný obchod a kolónie získali väčšiu nezávislosť od materských krajín.

Koloniálna expanzia v 19. st. V 1. pol. 19. st. zanikli tzv. Iberské ríše vybudované v 16. st. V r. 1810 – 1826 sa Latinskou Amerikou prevalila mohutná vlna bojov kreobského (zmiešaného) obyvateľstva za získanie samostanosti. V Európe, kt. začala vyznávať zásady liberalizmu, sprevádzalo rozpad koloniálneho panstva Španielov takmer všeobecné odcudzovanie koloniálnych praktík. Napriek tomu podniklo Belgicko, Anglicko a Francúzsko nové koloniálne výboje, kt. nadobudli ešte väčší rozmer ako predchádzajúca kolonizácia. Relatívne rýchlo sa k nim pripojilo Rusko, Nemecko a neskôr Taliansko. Koloniálne výboje uskutočňovali aj neeurópania, napr. Japonsko (v Kórei a v Číne). Cieľom expanzie bol doposiaľ uzatvorený Ďaleký vvýchod. Podarilo sa obsadiť časť Číny a ukončilo sa podmaňovanie Indie. Od 80. rokov 19. st. svet zachvátila ďalšia horúčka. Príčiny horúčky:
1) Zdroj nerastných surovín
2) Strategický význam
3) Zdroj lacnej pracovnej sily
4) Odbytiská priemyselných výrobkov

Koloniálnu expanziu v 19. st. motivovala a upevňovala misionárska činnosť, ale aj morálka vtedajších západoeurópskych mocností, presvedčených o svojej povinnosti rozširovať európsku civilizáciu.

Ľudia ako David Livingstone (známy misionár a cestovateľ) verili, že európska civilizácia a kultúra predstavuje pri všetkých svojich nedostatkoch vyššiu formu ľudskej civilizácie.
Nová filozofia ekonomického liberalizmu učila, že bohatstvo národov treba hľadať v slobodnom obchode, v slobode jednotlivca podnikať a súťažiť a v rušení reštriktívnych zákonov (obmedzovanie práva). Táto filozofia odsúdila starý koloniálny systém a novú cestu videla v nastolení slobodného obchodovania. Koncom storočia vrcholil boj o kolónie a kolónie sa stali atribútom modernej veľmoci. Nové územné zisky pomáhali upevňovať národné sebavedomie. Koloniálne územie VB predstavovalo na prelome storočí 1/5 územia sveta a žila na ňom ¼ svetovej populácie. Základom bola India a územia so samosprávnym štatútom (Austrália, JAR, Kanada, Nový Zéland). Pri delení Afriky získala VB Egypt, Sudán, Nigériu, Somálsko, Keňu, Ugandu, .. Francúzsko získalo svoje hl. kolónie na západe Afriky, Madagaskar, Vietnam, Francúzska Guayana, Laos. Ďalšou veľmocou sa stalo Rusko, ktoré expandovalo do strenej Ázie a na Ďaleký Východ. Rusko na rozdiel od ostatných krajín kolónie rusifikovalo a pričleňovalo. Jedinou európskou veľmocou bez kolónií bolo Rakúsko – Uhorsko. Z neeurópskych štátov kolonizovali aj USA a Japonsko. Dekolonizácia
– je to proces rozpadu veľkých koloniálnych ríš a postupné vymanenie kolónií z priamej nezávislosti
Rozklad koloniálnej sústavy bol rýchly, začal 2. sv. vojnou. Veľký vplyv na rozpad kolónií malo ich obsadenie Japoncami počas 2. sv. vojny (Indočína, Filipíny, Malajzia, Barma). Po vojne na každom území zosilneli separatistické hnutia. Udržať v takejto situácii kolónie a znášať náklady nevyhnutné na modernizáciu bolo aj pre bohaté mocnosti neúnosným bremenom.
14. 8. 1941 bola podpísaná Atlantická charta (USA, Anglicko), ktorá zakotvila právo všetkých národov vybrať si svoju formu vlády. OSN vyhlásila právo na sebaurčenie národov za jeden zo svojich zákl. bodov. Valné zhromaždenie OSN sa stalo centrom sťažností utláčaných národov. Menili sa aj názory v cirkvi a v spoločnosti, čo prinútilo verejnú mienku Európanov, aby sa prestala stavať proti dekolonizácii. Napriek tomu prebiehala dekolonizácia rôznym spôsobom.
Veľká Británia sa zmierila so skutočnosťou, že dni klasického britského impéria sa končia a snažila sa zachovať možnosti politickej, hosp. a kultúrnej spolupráce v rámci vytvoreného britského spoločenstva národov. V medzivojnovom období získal nezávislosť Egypt, Nepál, Irak a Sýria a po porážke Japonska sa Briti rozhodli dať súhlas Barme a Indii. Naproti tomu zo Stredného Východu sa Briti sťahovali až koncom 60. rokov (Kuvajt, Omán, Bahrajn).Držalo ich vedomie rastúceho významu ropy. Britská dekolonizačná politika sa dlhodobo javila ako najúspešnejšia.
Francúzsko presadzovalo vo vojne inú politiku.

Francúzi najprv predpokladali, že sa po odchode porazených Japoncov vrátia do Indočíny. Svoje kolónie v Ázii a v Afrike chceli v nových podmienkach formovať prostredníctvom tzv. francúzskej únie. V r. 1947 dostali všetci obyv. Alžírska francúzske občianstvo. Politika vytvorenia únie však kolísala medzi predstavou o združení a predstavou o úplnej asimilácii (pofrancúzštenie obyvateľov). Tieto nejasnosti vyústili do vojen: Indočínska vojna, Alžírska vojna. Záujem o udržanie nadvlády mali aj iné štáty. Neboli však dosť silné, aby odolávali dekolonizačnému náporu, napr. Holandsko muselo uznať nezávislosť Indonézskeho súostrovia v r. 1949. Dôsledky dekolonizácie neboli jednoznačné. Oslobodené krajiny prechádzali obdobím nestability, kt. končilo štátnymi prevratmi a občianskymi vojnami. V mnohých krajinách trvá tento proces dodnes (napr. pri rozdelení Indie na Pakistan – islam a Indiu – hinduizmus došlo k hromadnému presídľovaniu a vraždeniu). Po čase sa ukázalo, že mnohé hranice nových štátov sú problematické. V mnohých afrických štátoch dodnes prebieha zápas o emancipáciu etnických skupín.

17.B Snahy o pomaďarčenie slovenského národa

Snaha pomaďarčiť nemaďarské obyvateľstvo Uhorska mala znaky prirodzenej asimilácie, ale aj nanútenosti a cieľavedomosti. Cieľom uhorských politikov bolo vytvoriť tzv. jednotný maďarský národ. Predovšetkým stredná šľachta a neskôr aj maďarské vládnuce vrstvy chceli Uhorsko prebudovať na národný štát, hoci v ňom Maďari tvorili 35 – 40 % obyv. Práva Maďarov a maďarčina boli uprednostnované na úkor ostatných. Maďarčina bola presadzovaná za úradný jazyk (1. maďarizačné zákony – 1790 – 92). V 30. rokoch 19. st. bola maďarizácia ešte chápaná ako prirodzený, dlhodobý proces, ktorého úspech nemôže zaručiť násilie, ale iba príťažlivosť maďarskej kultúry. Na prelome 30. a 40. rokov nastupuje tzv. kossuthovská generácia, kt. maďarizáciu považovala za prejav pokroku. Bola zameraná predovšetkým proti Slovákom a hlavne evanjelikom. V marci 1848 boli vydané tzv. marcové zákony (zrušili cirkevný desiatok, zemepánsky deviatok, zaviedli všeobecné zdanenie, zrušili niektoré dôležité úrady, ustanovili nezávislú uhorskú vládu, kt. podliehla uhorskému snemu => Uhorsko – nezávislý štát) a tým sa otvorila cesta násilnej maďarizácii. Negatívom novej uhorskej vlády bola snaha o premenu Uhorska na Maďarský národný štát. Odmietali uznať rovnoprávne postavenie ostatných národov. Začína sa obdobie maďarizácie. Maďarizácia bola utlmená počas revolúcie 1848 – 49 a v období Bachovho absolutizmu. V 60. rokoch sa opäť stupňuje (až do zač. 20.

st.) a po rakúsko – uhorskom vyrovnaní – júl 1867 – panovník František Jozef I. – nadobúda najväčšiu silu. Maďarská vláda sa po tomto zákone snaží ešte viac pretvoriť mnohonárodnostné Uhorsko na jednotný centralizovaný štát. R-U sa pretvorilo na federáciu 2 rovnoprávnych štátov, kt. spájal iba spoločný panovník, zahraničná politika, financie a niekoľko cisárskokráľovských inštitúcií. Uhorsko po vyrovnaní získalo neobmedzenú moc v kultúre a školstve, čo sa prejavilo v ďalších maďarizačných snahách. V r. 1868 bol vydaný národnostný zákon, kt. potvrdzoval myšlienky maďarských vládnucich kruhov – obmedzoval postavenie nemaďarských národov v Uhorsku. Zakotvoval princíp jednotného maďarského národa, v kt. každý občan mal byť rovnoprávnym členom. Nemaďarské národy s výnimkou Chorvátov odmietol uznať za svojbytné národy (obyvatelia Uhorska boli príslušníkmi uhorského národa – ostatné národy boli iba etnikami). Maďarčina sa stala štátnym a úradným jazykom vo všetkých sférach verejného života. Obce a cirkvi si mohli vytvárať základné, stredné a vyššie školy, kde si vyučovací jazyk mohli zvoliť. Na štátnych školách bol jazyk určovaný z ministerstva. Národnosti si mohli svojvoľne zakladať hosp. a kultúrne spolky. Zákon porušoval princíp rovnosti národov a legalizoval radikálnu maďarizáciu.
V nasledujúcom období sa nerešpektoval a maďarizácia sa stupňovala, čo ešte zvyšovalo národnostný útlak, napr. z 2000 ľudových škôl na Svk zo zač. 70. rokov ostalo v r. 1912 iba 377. Výsledkom bolo aj zrušenie 3 slovenských gymnázií (1874 – 75) a Matice slovenskej. Slovenská spoločnosť bola deformovaná sociálne, kultúrne aj psychicky, čoho dôkazom je aj pomaďarčenie asi 2,5 mil. nemaďarov, z toho asi 500 000 Slovákov.
Maďarizácia dosahuje vrchol komcom 19. a zač. 20. st., kedy minister školstva Albert Appony vydáva v r. 1907 Apponyiho zákony. Zákony obmedzili vyučovanie žiakov ľudových škôl v materskom jazyku, učitelia museli vychovávať v maďarskom duchu a stali sa hl. maďarizátormi. Žiaci nemaďarskej národnosti museli do 4. ročníka aktívne ovládať maďarčinu (slovom aj písmom). Častokrát sa maďarčina vyučovala aj na úkor ostatných predmetov. Od r. 1909 sa aj náboženstvo na všetkých školách muselo vyučovať po maďarsky. Dôkazom národnostného útlaku boli aj udalosti v Černovej pri Ružomberku – 1907 – Černovská tragédia.

18.A Revolučné roky v Rakúsko-Uhorsku (1848 – 1849)

V r. 1848 – 49 prebiehajú revolúcie takmer v celej Európe (Francúzsko, nemecké krajiny, ...), odkiaľ sa preniesli aj do R-U.

Ich cieľom bolo odstrániť absolutizmus a zrušiť poddanstvo. 13. 3. 1848 začala revolúcia aj vo Viedni, čoho následkom bolo zvrhnutie Metternichovskej vlády. Bola menovaná nová vláda, ktorej časť tvorili liberálni politici. Habsburská ríša sa stala konštitučnou monarchiou.
Po marcových zákonoch sa Uhorsko stalo takmer nezávilým štátom. Predsedom vlády sa stal gróf Batthyány a ministrom financií Lajos Kossuth. Kossuth viedol radikálnu skupinu uhorskej šľachty, kt. chcela modernizovať krajinu a získať úplnú nezávisloť. Podporovala záujmy šľachtických , priemyselných a statkárskych vrstiev.
Až do jesene 1848 nezasahovala Viedeň do záležitostí v Uhorsku, ale po zavraždení kráľovského komisára v Pešti, panovník rozpustil snem a v krajine vyhlásil výnimočný stav. Za nového komisára vymenoval chorvátskeho bána Jelačica. To vyvolalo nespokojnosť aj medzi viedenským obyv., ktorému sa nepáčilo zbližovanie so Slovanmi. Cisár Ferdinant V. bol nutený ujsť z Viedne. V novej vláde získali prevahu konzervatívni politici. 2. 12. 1848 v Olomouci abdikoval cisár a na jeho miesto nastupuje František Jozef I. Cisár a nová vláda sľúbili zachovať výdobytky revolúcie a rešpektovať práva nemaďarských národov (získal tým sympatie a podporu). Začiatkom januára 1849 obsadila cisárska armáda Pešť, ale v apríli bola niekoľkokrát porazená Maďarmi. František Jozef I. preto požiadal o pomoc ruského cára, s pomocou ktorého 13. 8. 1849 porazili uhorské vojsko pri Világosi. Maďarskí predstavitelia revolúcie emigrovali, alebo boli popravení, alebo uväznení.
Revolúcie priniesli:
1) Zrušenie poddanstva
2) Rovnosť obyvateľov pred zákonom
Národnostná otázka zostala nevyriešená.

Dobrovoľnícke výpravy
Počas revolúcie sa Viedeň snažila získať spojencov a preto začala podporovať nemaďarské národnosti. Slovákom sa naskytla príležitosť na presadenie svojich požiadaviek. V septembri 1848 bola vo Viedni vytvorená Slovenská národná rada, kt. mala za úlohu riadiť ozbrojené akcie a reprezentovať národno-politické požiadavky. Dobrovoľnícky zbor sa začal formovať vo Viedni a bol tvorený predovšetkým slovenskými a českými študentmi (boli tam aj príslušníci iných národov – Chorváti, Srbi, Taliani). 1. povstanie začalo na západnom Svk v oblasti Myjavy a slovensko-moravského pohraničia (kopanice). Obyvatelia tu boli chudobní, ale sociálne a národne uvedomelí. Cieľom povstania bolo posilniť národné sebavedomie a poukázať na národné a sociálne požiadavky Slovákov. Povstanie začalo 17. 9.

1848, kedy sa dobrovoľníci presunuli z Viedne na Moravu a odtiaľ na Myjavu. 22. 9. vzrástol počet dobrovoľníkov z 500 na približne 6000. Po malých vojenských úspechoch SNR upustila od pôvodného plánu presunúť sa na stredné Svk a v ďalších bojoch pri Senici a Starej Turej bol zbor rozpustený. Toto bola letná výprava.
2. povstanie – zimná ozbrojená výprava (25. 9.) – tvorili ju 2 dobrovoľnícke zbory, kt. pôsobili v rámci cisárskej armády. Početnejší zbor, ktorému velil Bedřich Bloudek, pôsobil na strednom a severnom Svk, kde pomáhal vytláčať maďarské vojská. Po obsadení sterdného a severného Svk pôsobil do apríla 1849 na východnom Svk. Mal asi 2000 dobrovoľníkov a sídlo v Prešove. Druhý menší zbor (1000 mužov) spočiatku pôsobil na Myjave pod vedením Janečka a neskôr vykonával iba pomocné zásobovacie a opevňovacie práce v rámci cisárskych jednotiek. V apríli 1849 boli obidva zbory vytlačené maďarskou armádou na západ.
Význam:
Ř dobrovoľnícke výpravy oficiálne reprezentovali slovenské národné požiadavky
Ř výpravy boli 1. ozbrojeným vystúpením slovenkého národa
Ř posilnili sebavedomie slovenských politikov, kt. pôsobili pri jednotlivých zboroch, napr. štúrovci (Štúr, Hurban, Hodža), Daxner, Francisci













































18.B Fázy a príčiny vysťahovalectva Slovákov

Vysťahovalectvo bolo typickým populačným a sociálnym javom moderných dejín Slovákov. Malo prevažne sociálny, národnostný, politický a náboženský charakter.
1. vlna: zač. 18. st. až do pol. 19. st. osídľovali oblasti tzv. dolnej zeme roľnícke rodiny (hlavne evanjelické) zo severných častí Svk. V r. 1848 – 49 sa sťahuje ďalšia časť obyv. za lepšími podmienkami do Maďarska a do konca 19. st. v maďarských oblastiach žilo asi 500000 Slovákov. Ich potomkovia žijú aj v Juhoslávii, Rumunsku a Chorvátsku (napr. v Budapešti 100 000 Slovákov, vo Viedni 50 000).
2. vlna: najväčšia vlna emigrácie Slovákov prebehla v r. 1880 – 1914. Asi 500 000 Slovákov odišlo do USA a 150 000 do ostatných oblastí Uhorska a iných krajín Európy. Slováci sa stali tretím národom v Európe s najväčším počtom vysťahovalcov. V USA sa usadzovali Slováci predovšetkým na východnom pobreží v štátoch Pensylvania, Ohio, Illinois, New Jersey. Mestom s najväčším počtom Slovákov bol Pittsburgh.
3. vlna: v r. 1920 – 21 sa vysťahovalo do USA zo Svk asi 30 000 ľudí. V r. 1932 pôsobilo v USA 277 spolkov. V medzivojnovom období vysťahovalectvo do USA pokleslo najmä kvôli obmedzeniam z americkej strany.

Preto asi 220 000 Slovákov odchádza za prácou do Kanady, Francúzska, Belgicka a Argentíny. Do r. 1937 sa do zámoria vysťahovalo 104 000 Slovákov. Niektorí ľudia odchádzali aj na sezónne práce o Čiech.
4. vlna: v r. 1945 – 89 emigrovalo z ČSR asi 100 000 Slovákov, najmä zo vzdelanejších vrstiev. Boli motivovaní predovšetkým politickými dôvodmi. Len po r. 1848 odišlo z ČSR viac ako 200 000 ľudí.




























19.A Medzinárodné vzťahy v 2. pol. 19. st. a zač. 20. st.

V 2. pol. 19. st. sa začínajú vytvárať a prejavovať národno-oslobodzovacie hnutia za zjednotenie. Do pol. 70. rokov sa na Balkánskom polostrove vytvárajú nezávislé štáty – Grécko, Srbsko, Rumunsko, Bulharsko, kt. zvrhli tureckú nadvládu aj za pomoci západných veľmocí. Od pol. 19. st. sa snažia o zjednotenie aj nemecké a talianske územia.

Nemecko
O zjednotenie Nemecka sa snažil hlavne pruský štát vedený Wilhelmom I. a Ottom von Bismarckom, kt. museli poraziť v 2 konfliktoch Francúzsko a Rakúsko, aby sa zbavili ich vplyvu. V r. 1866 porazili v bitke pri Hradci Králové rakúske vojská a pripojili si ich záujmové územia. V r. 1870 porazili v bitke Sedane Francúzsko a tým spojili všetky nemecké územia. V r. 1871 bolo slávnostne vyhlásené vo Versailles Nemecké cisárstvo. Prvý cisár bol Wilhelm I. Po tomto zjednotení sa Nemecko rýchlo rozvíja a stáva sa 2. najpriemyselnejšou krajinou Európy. Taliansko
Taliansko bolo hosp. a politicky nejednotné. Po porážke Napoleona I. sa takmer celý Apeninský polostrov ocitol pod nadvládou Rakúska. Taliani viedli od r. 1920 povstania proti Rakúsku. Najväčšie z nich prebiehalo v r. 1848 – 49, ale talianski povstalci boli porazení. Hlavnú zásluhu na vytvorení samostaného Talianska mali:
Camillo Cavour – ministerský predseda Sardínsko-piemontského kráľovstva (kráľ Victor Emanuel), snažil sa o zjednotenie predovšetkým na politickom poli.
Giuseppe Garibaldi – taliansky revolucionár, v r. 1834 odsúdený na smrť Rakúšanmi, ale podarilo sa mu ujsť do J. Ameriky. V r. 1860 viedol pochod revolucionárov a oslobodil južné Taliansko.
Cavour sa snažil získať podporu západných krajín v boji proti Rakúsku, čo sa mu podarilo počas Krymskej vojny v r. 1853 – 56 (Rusko ↔Turecko, Anglicko, Francúzsko, Sardínia) – Rusi chceli od Turecka získať úžiny Bospor a Dardanely. Účasťou v tejto vojne si zabezpečil prísľub od Napoleona III., že v prípade potreby Francúzi pomôžu Talianom v boji s Rakúskom. Francúzi sľúbenú pomoc poskytli v r. 1859 a v bitke pri Solferine spoločne s Talianmi porazili Rakúsko.

Jednotné Talianske kráľovstvo bolo vyhlásené v r. 1861, prvým kráľom sa stal Victor Emanuel. V r. 1870 sa k Taliansku pripojil Rím a stal sa hlavným mestom.

Po zjednotení týchto 2 štátov sa napätie v Európe stupňuje, začína zbrojenie a snaha o získanie čo najväčšieho počtu kolónií. Kríza prispela k zbližovaniu záujmov jednotlivých krajín a preto vznikajú 2 nepriateľské spolky: Trojspolok a Trojdohoda. V októbri 1879 uzavrelo Nemecko s R-U obrannú zmluvu, podľa kt. si obidve mocnosti sľubovali v prípade vojny priateľskú neutralitu (vznikol Dvojspolok). V r. 1882 sa k dvojspolku pridalo Taliansko, kt. sa snažilo posilniť svoju pozíciu hlavne voči Francúzsku (je vytvorený Trojspolok). Taliansku v prípade napadnutia Francúzskom mali poskytnúť pomoc Nemecko aj R-U, Nemecku v konflikte s Francúzskom malo pomôcť len Taliansko.
Po odstúpení Bismarcka sa Nemci rozhodli zbližovať s Veľkou Britániou. Boli podpísané niekoľké dohody, ale po predĺžení Trojspolku v r. 1891 VB začína obmedzovať spoluprácu s Nemeckom. V máji 1891 bola predĺžená trojspolková zmluva a Rusko s Francúzskom sa ocitli v izolácii. Preto v r. 1892 podpísali Francúzsko a Rusko spojenckú zmluvu a tým vzniká Dvojdohoda. Postupne aj VB začína smerovať do tábora Dvojdohody a po určení sfér vplyvu už nič nebránilo podpísaniu tzv. Srdečnej dohody v r. 1904 medzi VB a Francúzskom. V lete 1907 bola Dvojdohoda a Srdečná dohoda doplnená zmluvou medzi VB a Ruskom a vzniká Trojdohoda.
Napätie vyvrcholilo tzv. Balkánskymi vojnami (1912 – 13), kt. sa stali jednou z príčin 1. sv. vojny.

Priemyselná revolúcia
Začala od pol. 18. st. v Anglicku. Je to technický a hosp. prevrat, ktorý vyvolalo masové zavádzanie strojov do výroby a využívanie parnej energie (parná energia, železnice, textilný priemysel, spriadací a tkáčsky stroj). Nahradzovanie ručnej práce strojmi umožnilo obrovský nárast tovarovej výroby. Priemyselná revolúcia sa stala základom modernej industriálnej spoločnosti.

Vedecko-technická revolúcia
V pol. 19. st. nastáva obdobie technického prevratu, kt. spôsobil vynález a používanie elektrickej energie; spaľovací motor, rádio, telefón, telegraf, Röntgenové lúče, výroba ocele, chemický pokrok, umelé vlákna, rozvoj miest.


































19.B Marcové zákony a Októbrový diplom

Z Francúzska a nemeckých štátov sa revolučná vlna 13. 3. 1848 rozšírila aj do Viedne, kde povstanie zvrhlo Metternichovský absolutizmus.

Panovník vyhlásil základné občianske slobody a novú ústavu (Ferdinand V. – do decembra 1848). Marcové zákony boli súborom 31 zákonov uhorského snemu a ich hlavným presadzovateľom bolo maďarské reformné hnutie. Väčšinu z nich podporovali aj štúrovci. Platnosť nadobudli 11. 4. 1848. Zlikvidovali robotu, cirkevný desiatok, zemepánsky deviatok a iné povinnosti urbariárnych poddaných. Zaviedli všeobecné zdanenie, zrušili miestodržiteľskú radu a uhorskú dvorskú kanceláriu. Uhorsko si posilnilo nezávislosť od Viedne a vzniká 1. samostatná uhorská vláda, kt. podliehala uhorskému snemu. Zákony obmedzovali právomoc kráľa a ríšskej rady. Ríšske orgány mohli rozhodovať len v oblastiach vojenstva, financií a zahraničných vecí. Zákony zaručovali okrem iného slobodu slova, tlače spolčovania, zhromažďovania a povolovali zastupiteľský systém. Volebné právo bolo obmedzené majetkovo aj vzdelanostne (cenzus). Volilo len 6 % vďaka obmedzeniu. Za úradný jazyk Uhorska bola vyhlásená maďarčina, čo otvorilo cestu k radikálnej maďarizácii.
Neúspechy absolutizmu, medzinároná situácia, vojenské porážky v Taliansku a finančné ťažkosti prinútili Viedeň zmeniť politiku. V auguste 1859 panovník odvolal Alexandra Bacha (koniec Bachovho absolutizmu) a 20. 10. 1860 vydal októbrový diplom. Habsburgovci sa navždy vzdali absolutizmu, bol obnovený zastupiteľský systém a ústavné pomery, stanovilo sa nové usporiadanie ríše. Jednotu krajiny malo zabezpečiť spoločné vojenstvo, zahraničná politika, financie, pošta a doprava. O ostatných otázkach mali rozhodovať korunné krajiny monarchie samostatne. Boli obnovené snemy a iné orgány korunných krajín. Uhorsko malo osobitné štátoprávne usporiadanie. Bol tu obnovený krajinský snem, župné zriadenie a miestodržiteľská rada. Októbrový diplom obišiel národné ambície menších národov, kt. sa obávali o svoj osud. Spokojní neboli ani niektorí rakúsko-nemeckí politici a hlavne maďarská opozícia, kt. požadovala voľný zväzok Uhorska s ríšou.






















20.A Prvá svetová vojna

Po 1. priemyselnej revolúcii pozorujeme nárast britskej hegemónie. Od 80. rokov 19. st. začína britská nadvláda slabnúť a postupne je vystriedaná Nemeckom, USA, Japonskom. Posilnenie týchto krajín bolo zapríčinené zjenotením Nemecka, víťazstvom Severu nad Juhom.
USA: severoamerická ekonomika sa rozvíjala vo veľkej politicky zjednotenej krajine s demokratickým zriadením a na priestore, kt. mal k dispozícii všetky nutné surovinové zdroje a dostatočný odbytový trh.

Výroba sa tu koncentrovala do veľkopodnikov, ktorých kapitál sa rýchlo vracal. S výnimkou Ruska, ktoré bolo zaostalé, nikde v Európe takéto možnosti neexistovali.
Nemecko: malo problém s dobýjaním surovinových a odbytových trhov, prekonávalo menšiu hosp. krízu a vložený kapitál sa vracal veľmi pomaly. Nemci sa snažili presadiť vývozom kapitálu hlavne na Balkán a do R-U, ale aj do Francúzska, Veľkej Británie, Číny. Nechýbali však snahy mocenských elít, riešiť tieto problémy politicko-mocenskou expanziou. Jednou z mnohých príčin vzniku 1. sv. vojny boli štátne zbrojné objednávky, kt. sa už vtedy stali v Európe významným ekonomickým stabilizátorom. Tento spôsob ekonomického rastu zvyšoval riziko vojny.
Ďalšou príčinou bola situácia v mnohonárodnostných štátoch ako Rusko, R-U a Turecko, ktorých politický systém bol nedostatočne zdemokratizovaný a úplne postrádal pružnosť a schopnosť reformy. Tieto štáty sa stávajú citlivé na vonkajšie a vnútorné destabilizačné podnety a jednotlivé národy dospeli k názoru, že len vonkajší zásah ich môže oslobodiť.
Ďalšou príčinou bol vznik mocenských blokov (Trojspolok, Trojdohoda).
Napätie vyvrcholilo tzv. Balkánskymi vojnami, kt. sa stali jednou s príčin 1. sv. vojny.



1. balkánska vojna (9. 10. 1912 – 30. 5. 1913) – bola vedená medzi balkánskou ligou (Bulharsko, Čierna Hora, Grécko, Srbsko) proti Osmanskej ríši s cieľom rozšíriť územia jednotlivých štátov. Turci boli rýchlo porazený a v decembri podpísali prímerie s Bulharskom, Srbskom a Čiernou Horou. Koniec vojny je spojený s Londýnskou mierovou zmluvou – 30. 5. 1913. Turecko prišlo o všetky svoje dŕžavy v Európe s výnimkou územia okolo Istanbulu. Čoskoro sa však objavili spory medzi víťaznými krajinami. Bulharsko, kt. získalo veľké územie v Macedónii, nebolo spokojné s tým, že Grécko získalo Solún, Srbsko nezískalo prístup k Jadranskému moru kvôli vytvoreniu Albánska.
Grécko a Srbsko uzavreli v júni 1913 spojenectvo, základom kt. bolo nové delenie bulharskej Macedónie. Bulhari neboli ochotní ustúpiť.
2. balkánska vojna (30. 6. – 10. 8. 1913) – bojovali proti sebe na jednej strane Bulharsko a na druhej strane Grécko, Čierna Hora, Srbsko, Rumunsko a neskôr aj Turecko. Boje skončili koncom júla a nasledovali zložité politické jednania. 10. 8. 1913 bola podpísaná Bukurešťská mierová zmluva. Bulhari stratili väčšinu získaného územia v prospech Srbska a Grécka. V septembri 1913 bola podpísaná Istanbulská mierová zmluva medzi Bulharskom a Tureckom. Bulharsko stratilo Drinopol a ďalšie územia.

Zostal mu síce prístup k Egejskému moru, ale ten bol malý, čo viedlo k neskoršej snahe o revíziu výsledku vojny. Táto snaha zapríčinila vstup Bulharska do 1. sv. vojny na strane Trojspolku.
Rusko stratilo na Balkáne prestíž, ochladli jeho vzťahy s Bulharskom a ruským favoritom sa stalo Srbsko, ktorého zosilenie sa nepáčilo R-U.




Priebeh vojny
Zámienkou pre vznik vojny bol atentát Gavrila Principa 28. 6. 1914 na následníka trónu Františka Ferdinanda d’ Este. Nemecko prinútilo R-U stanoviť ultimátum, ktorého podmienky by Srbsko nemohlo prijať. Srbi ultimátum neprijali a 28. 7. 1914 im R-U vyhlásilo vojnu. Na strane Trojspolku bojovalo Nemecko, R-U, Bulharsko a Turecko. Taliansko sa k Trojspolku nepripojilo, vyhlásilo neutralitu a v r. 1915 sa pripojilo k Trojdohode.
Nemecko vypovedalo 1. 8. 1914 vojnu Rusku, 3. 8. Francúzsku a keď Nemecko porušilo neutralitu Belgicka, vstúpila do vojna 4. 8. aj VB. Nemci mali plán na bleskovú vojnu, kt. počítala s rýchlou porážkou Francúzska skôr, ako sa Rusko stihne zmobilizovať. Nemci prenikli cez Belgicko do Francúzska a boli zastavení až pri Paríži v bitke na Marne. Medzitým vpadli Rusi do východného Pruska a Haliče a prinútili Nemecko presunúť posily na východný front. Rusko však bolo v niekoľkých bitkách porazené, ale prvý rok vojny sa skončil bez väčších ziskov. Na západnom fronte sa v r. 1915 – 1916 zmenila vojna na zákopovú (bitky bez územného zisku) – bitka pri Sedane, Somme a pri Verdune (vo februári 1916 tu zahynulo 0,5 mil. vojakov). V r. 1915 Nemecko obsadilo Poľsko, časť pobaltských krajín a Bielorusko. 1. 2. 1917 vyhlásilo Nemecko ponorkovú vojnu s cieľom zničiť námorné flotily, čím sa snažilo odrezať krajiny Trojdohody od hosp. pomoci USA (r. 1915 – potopenie Lusitanie). V apríli 1917 vstupujú do vojny USA a spôsobili rozhodujúcu zmenu v pomere síl. Prezident USA Woodrow Wilson sa obrátil na krajiny Dohody, aby stanovili svoje vojnové ciele. Krajiny Dohody vydali prehlásenie, v kt. žiadali obnoviť štátne hranice z leta 1914, rozdelenie Turecka a zmeny vo vnútornom usporiadaní R-U podľa národnostného princípu. V r. 1917 sa Rusko dostáva do krízy. Vo februárovej revolúcii bol zvrhnutý cár a bola nastolená dočasná vláda. V októbri 1917 komunisti uskutočnili ďalšiu revolúciu a zosadili dočasnú vládu a k moci sa dostal Lenin s bolševikmi. Rusko bolo po revolúcii oslabené a nechcelo pokračovať vo vojne. Armáda bola slabo vyzbrojená, vystrojená a zásobovaná. 3. 3.

1918 podpísali Brest – Litovský mier s Nemeckom (Rusko sa zaviazalo poskytnúť nezávislosť Ukrajine, Fínsku, pobaltským krajinám a demobilizovalo armádu).
Toto oslabenie Dohody bolo vyvážené vstupom USA do vojny a keď v januári 1918 začali bojovať americké oddiely na záp. fronte, získala Dohoda prevahu. V marci 1918 sa rozpadol vých. front a nemecké vojská boli prevážané na západ. Na záp. fronte Nemci uskutočnili niekoľko ofenzív bez väčšieho úspechu. Spojenci prešli do protiútoku a porážka Trojspolku sa stala len otázkou času. Rakúsko-uhorská armáda sa pokúsila 15. 6. 1918 o ofenzívu na talianskom fronte, bola však na Pijave porazená. Po zrútení tal. frontu a po odmietnutí rakúsko-uhorskej mierovej zmluvy zo 14. 10. sa R-U armáda a celá ríša začína rozpadať. 3. 11. 1918 podpísalo R-U kapituláciu vo Villa Giussti.
Po prechode armád Dohody do ofenzívy na záp. fronte doporučili nemeckí generáli nem. cisárovi čo najrýchlejšie uzatvorenie mieru. Definitívna dohoda bola podpísaná 11. 11. 1918 v Compiegne, čím sa skončila 1. sv. vojna.

Vojna si vyžiadala 10 mil. životov a asi 20 mil. ťažko ranených a zmrzačených. 1. sv. vojna bola prvým celosvetovým konfliktom poháňaným nacionalistickou nenávisťou. Charakter vojny bol zložitý, centrálne mocnosti viedli útočnú vojnu s cieľom obsadiť Srbsko, Belgicko, Francúzsko a ďalšie územia. Belgicko a Francúzsko sa bránili proti nemeckej agresii, Srbsko hájilo svoju nezávislosť a VB svoje postavenie koloniálnej veľmoci. USA určili v 14 bodoch prezidenta Wilsona v r. 1918 cieľ konfliktu (záchrana demokracie, princípy mierového usporiadania Európy a sveta, hl. princíp – sebaurčenie národov). Usporiadanie Európy po vojne bolo predmetom parížskej mierovej konferencie v r. 1919 – 1920.
Versailleský mierový systém
V r. 1919 sa v Paríži zišli predstavitelia víťazných štátov, aby vypracovali podmienky mierových zmlúv. Pri jednaní boli presadzované viaceré názory. Francúzi žiadali maximálne obmedzenie pre Nemcov – veľké reparácie, odstúpenie územia, atď. Angličania žiadali miernejší postup voči Nemcom, aby sa zachovala rovnováha v Európe. Mierové zmluvy boli dohodnuté a spolu s Washingtonskou konferenciou (1921 – 22) vytvorili tzv. versailleský systém.
Versailleská zmluva – 28. 6. 1919 (zmluva s Nemeckom) – Nemecko predalo Francúzsku Alsasko – Lotrinsko, Poľsko získalo Poznaňsko a väčšinu západného Pruska, ČSR získalo Hlučínsko a mesto Gdaňsk sa stalo slobodné mesto. Kontrolu nad Sárskom prevzala Spoločnosť národov na 15 rokov. Krajiny Dohody čiastočne obsadili ľavý breh Rýna a pravý breh bol do 50 km demilitarizovaný. Zmluva zakazovala nemecko-rakúske spojenie. Nemecko muselo uznať nezávislosť Poľska a ČSR a stratilo všetky kolónie. Nem.

armáda bola obmedzená, mohli si ponechať dobrovoľnícku armádu so 100 000 mužmi. Bola zrušená všeobecná mravná povinnosť, generálny štáb, letectvo, ťažké delostrelectvo a vojnové ľodstvo bolo odovzdané spojencom. Výška vojnových reparácií bola stanovená na 20 miliárd zlatých mariek. Muselo odvážať časť ťažby uhlia víťazom. Platnosť nadobudla 10. 1. 1920. Zmluva Saint Germain – 10. 9. 1919 (zmluva s Rakúskom) – Rakúsko uznalo nezávislosť nástupníckych štátov – ČSR, Juhoslávia, Poľsko, Maďarsko a zrieklo sa nárokov na ich územie. Muselo postúpiť Taliansku Južné Tyrolsko a Istriu s Terstom. Súhlasilo s platením reparácií, armáda bola obmedzená na 30 000 vojakov. Ľodstvo pripadlo k Dohode.
Trianonská zmluva – 4. 6. 1920 (s Maďarskom) – bola zrušená všeobecná mravná povinnosť, povolená profesionálna armáda – max. 35 000 mužov bez letectva a tankov. Muselo uznať nástupnícke štáty a odovzdať požadované územia. ČSR získalo Podkarpatskú Rus a horné Uhorsko s neurčitou hranicou. Rumunsko získalo Bukovinu a Sedmohradsko a časť Banátu.
Sevréska zmluva – 10. 8. 1920 (s Tureckom) – arabské časti Turecka boli rozdelené medzi Anglicko a Francúzsko a samotné Turecko sa stalo záujmovou sférou oboch veľmocí. Toto podrobenie krajiny viedlo k národnej revolúcii vedenej Mustafom Kemalom (Ataturk). V r. 1922 bol zrušený sultanát a v r. 1923 bola vyhlásená republika (Kemal – 1. prezident).
Zmluva v Neuilly – 17. 11. 1919 (zmluva s Bulharskom)

V r. 1920 začala činnosť novovytvorená Spoločnosť národov (SN), ktorej cieľom bolo zachovanie mieru vo svete a vojnové konflikty riešiť mierovou cestou.

Washingtonská konferencia (1921 – 22) – schôdzka zástupcov USA, VB, Francúzska, Japonska, Belgicka, Talianska, Holandska, Portugalska, Číny. Zaoberala sa povojnovým osudom Číny a vplyvom veľmocí vo vých. Ázii. Jednania skončili podpisom niekoľkých dohôd:
1) USA, VB, Japonsko, Francúzsko sa zaviazali zachovať rovnováhu v Tichomorí
2) Mocnosti potvrdili suverenitu a nezávislosť Číny
3) Stanovili vzájomný pomer jednotlivých tonáží vojnových lodí
4) Japonsko sa zaviazalo vrátiť Číne zabraté územia a vyprázdniť ruské územia zabraté počas intervencie proti Rusku
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––







20.B Prvá Československá republika

ČSR vzniká 28. 10. 1918, kedy bola vyhlásená v Prahe. Slovensko sa oficiálne prihlásilo k republike 30. 10. Deklaráciou slovenského národa – Martinskou deklaráciou. ČSR sa stalo republikou s demokratickým režimom. ü prvý prezident – T. G.

Masaryk
ü prvý predseda vlády – Karel Kramář
ü minister zahraničných vecí – E. Beneš
ü minister vojny – M. R. Štefánik
ü minister zdravotníctva – Vavro Šrobár

Na Svk bola vymenovaná dočasná vláda, kt. bola 7. 12. 1918 nahradená Ministerstvom s plnou mocou pre správu Slovenska (vodca – Vavro Šrobár). Najvyšším zákonodarným orgánom bolo Národné zhromaždenie, kt. v r. 1918 prijalo dočasnú ústavu a niekoľko dôležitých zákonov (8-hodinový pracovný čas, sociálne poistenie, sloboda tlače, zhromažďovania, štrajku). Po prvom ústavnom zákone, kt. bol vyhlásený po vzniku ČSR, bola prijatá prvá československá ústava – 29. 2. 1920. Táto ústava bola vypracovaná podľa francúzskej a americkej ústavy. Rozdeľovala štátnu moc na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. 23. 4. 1921 bola podpísaná spojenecká zmluva medzi ČSR, Rumunskom a Juhosláviou pod názvom Malá dohoda. Bola nariadená proti maďarskému revizionizmu a pokusom o návrat k Habsburgovcom. V r. 1923 bol prijatý zákon na ochranu republiky, ktorý trestne stíhal tých, kt. boli proti demokratickému zriadeniu.
Zahraničné vzťahy v ďalšom období možno odvodiť z Konferencie ministrov zahr. vecí v Locarne – 1925. Tu Nemecko uzatvorilo zmluvu s Francúzskom a Belgickom, kt. garantovala existujúce hranice. S Poľskom a ČSR však takúto zmluvu neuzatvorilo. Poľsko a ČSR uzatvorili garančnú zmluvu s Francúzskom.
ČSR malo napäté vzťahy s Vatikánom a ich normalizáciu znamenalo až schválenie tzv. Modus Vivendi – zmluva s Vatikánom, ktorú podpísala československá vláda 20. 1. 1928.
Po vydaní ústavy schválilo Národné zhromaždenie ešte niekoľko dôležitých zákonov, napr. jazykový zákon – menšiny majú právo používať svoj jazyk tam, kde ich je viac ako 20 %.




















21.A Medzivojnová Európa

Svetová hospodárska kríza (1929 – 33)
Piatok 25. 10. 1929 – krach na newyorkskej burze. Táto kríza bola najhlbšou krízou 20. st. a zasiahla všetky hospodárske odvetvia. Svetová výroba klesla o 38 %, medzinárárodný obchod o 34 %. Krach newyorkskej burzy zapríčinil krach ďalších bánk, kt. nemali dosť peňazí na pôžičky pre priemysel => obmedzenie výroby, prepúšťanie zamestnancov. Najväčšia nezamestnanosť bola až 25 %. Z amerického kontinentu sa rýchlo rozšírila do Európy, kde krachovali ďalšie banky (napr. Credit Antstalt). Postihnuté krajiny začali riešiť krízu, snažili sa zachrániť vlastné hospodárstvo. Štát vkladal peniaze a podporoval veľké verejné projekty, aby znížil nezamestnanosť (napr. USA – plán New Deal – Roosvelt).

V USA bolo postavených takto mnoho priehrad a vybudovaných niekoľko nových odvetví, kt. boli dovtedy zaostalé. Napriek tomu nedosiahli ekonomiky postihnutých štátov predhádzajúcu úroveň. Riešením bola podpora politiky izolacionizmu (štát podporoval vlastný obchod, vlastné hospodárstvo – minimálne kontakty so zahraničím). Kríza a zhoršené životné podmienky väčšiny vrstiev poskytovali argumenty pre mnohých demagogických politikov.

Fašizmus
Vznikol v 20. st. medzi dvoma svetovými vojnami. Hosp. kríza bola jednou z hlavných príčin vzniku fašizmu. Fašizmus čerpal z myšlienok niektorých filozofov, napr. Nitzsche, Malthus a vedcov, napr. biológ Darwin. Fašizmus dával opoveď na všetky problémy, hlavne národné a sociálne, kt. vznikli po 1. sv. vojne.
Vo fašistickej ideológii prevažuje negatívne nad pozitívnym, fašizmus je revolučný, ale ide skôr o revolúciu ducha ľudského vedomia a jeho cieľom je vytvorenie tzv. fašistického muža. Kladie dôraz na úlohu vodcu, kt. je stelesneným symbolom ľudu. Má neobmedzenú štátoprávnu moc a ideologickú autoritu. Vodca musí mať priamy osobný kontakt s ľudom, obvykle prostredníctvom masových zhromaždení. Fašizmus bol aj antikomunistický s cieľom odlákať robotnícku triedu od marxizmu. Nehlásal úctu k národným tradíciám, ale presadzoval nadvládu jedného národa alebo rasy nad ostatnými. Fašizmus vychádza z rasistických ideí a často sa s nimi zhoduje. Fašizmus vznikol v Taliansku a jeho predstaviteľom bola fašistická strana pod vedením Mussoliniho.
Taliansko – bolo víťaznou krajinou, ale napriek tomu nebolo spokojné s územnými ziskami (nedostali očakávanú Dalmáciu). Neskôr boli hlavne stredné vrstvy podporované dôstojníkmi a vojnovými veteránmi, kt. začali vytvárať fašistické polovojensky organizované oddiely - fasci (1919). Tieto skupiny chceli násilím usporiadať pomery v štáte a zlikvidovať príslušníkov socialistických a komunistických združení. Na čele fašistov stál Benito Mussolini (známy je tzv. pochod na Rím) – v r. 1922 bol menovaný za predsedu vlády. Jeho výrok: „Vojna je pre muža to, čo materstvo pre ženu.“
Nemecko – bolo porazenou krajinou, bolo ponížené, prišlo o veľké územia – územie Poľska, časť Pruska, Hlučínsko, časť Belgicka, muselo platiť veľké reparácie, bolo ponížené aj psychicky. Napriek tomu nebolo dostatočne oslabené, aby nemohlo začať ďalšiu agresiu. Západné krajiny (USA, Anglicko) dokonca podporovali nemeckú ekonomiku.
Priaznivú resp. nepriaznivú situáciu využil A. Hitler (1932 – jeho strana víťazí vo voľbách, január 1933 – kancelár) a začal hlásať myšlienky fašizmu, vďaka kt.

získal podporu celého národa. Fašizmus zavrhol liberálnu spoločnosť a demokraciu, o kt. tvrdil, že sú nestabilné a neschopné riešiť polit. a hosp. problémy. Do popredia dával tzv. elitu, kt. mala vládnuť pevnou rukou. Na čele fašistov bol jeden vodca (nem. – Führer).


21.B Československý zahraničný odboj

Koncom 19. st. a zač. 20. st. pochopili Česi a Slováci potrebu vytvorenia národných organizácií v zahraničí. Tie sa mohli neobmedzene zasadzovať za národné práva a postupné vytvorenie ČSR. 26. 5. 1907 založili Slováci v USA v Clevelande Slovenskú ligu predsedami boli Furdek, Mamatey a Rovnianek. Česi zakladajú v USA České národné združenie. Tieto 2 organizácie úzko spolupracovali, čoho výsledkom bolo uzatvorenie Clevelandskej dohody – 22. 10. 1915. Bola podpísaná za Slovenskú ligu Daxnerom a Mamateyom. Dohoda obsahovala požiadavku samostaného štátu, federatívne usporiadaného s úplnou autonómiou českého a slovenského národa.
Vo februári 1916 vzniká v Paríži Československá národná rada ako ústredný orgán československého zahraničného odboja. Úlohou ČSNR bola likvidácia R-U a vytvorenie samostatného štátu. Predseda – Masaryk, podpredseda – Štefánik, tajomník – Beneš. Rada vydávala časopisy, kt. poukazovali na vývoj v ČSR. Na jar 1918 bola uznaná aj dohodovými veľmocami.
31. 5. 1918 podpísali zástupcovia Čechov a Slovákov v USA Pittsburghskú dohodu (podpísal ju Masaryk). Táto dohoda upravovala Clevelandskú dohodu, hovorila o demokratickej ústave, autonómii Svk, kt. však bola obmedzená na snem, súdy, administratívu a uznávala slovenčinu ako úradný jazyk. Vďaka snahám zahraničneho odboja bolo 28. 10. 1918 vyhlásené samostané ČSR.
17. – 18. 10. 1918 bola vydaná Washingtonská deklarácia. Vypracoval ju Masaryk.




























22.A Druhá svetová vojna

V 30. rokoch bolo udržanie mieru v Európe nepravdepodobné. Versailleská sústava nepriniesla očakávaný výsledok a SN nedokázala zamedziť rozpínavosť jednotlivých štátov.
Medzi hl. príčiny vzniku vojny patrí vznik fašizmu, zbrojenie a predovšetkým mierny postoj západných krajín voči agresívnej politike Nemecka. V r. 1936 sa fašistické krajiny spojili a vytvorili silný blok OS Berlín, Rím, Tokyo. Vojenská moc Nemecka v 30. rokoch rýchlo vzrástla a vzrastajúca sebadôvera sa prejavila porušením Versailleskej mierovej zmluvy – obsadenie Porýnia. Do r. 1938 bol Hitler pripravený začať s realizáciou plánov na vytvorenie Veľkonemeckej ríše.

V marci 1938 začal okupáciu a následnú anektáciu Rakúska (anschlus). Potom Hitler žiadal, aby si Nemecko mohlo prisvojiť pohraničné územie ČSR, kde žila nemecká menšina.
Na Mníchovskej konferencii (29. – 30. 9. 1938) v súlade s uplatňovaním politiky appeasmentu (uzmierňovania) VB a Francúzsko súhalsili s odstúpením pohraničného územia (Sudety) Nemecku. Podmienkou bolo, že Nemecko nebude klásť ďalšie podmienky. Účastníci konferencie: Fr. – Daladier, VB – Chamberlain, Tal. – Mussolini, Nem. – Hitler.
Po rozbití ČSR sa Hitler orientuje na východ (Poľsko)
23. 8. 1939 nemecký a sovietsky ministri zahr. vecí podpísali dohodu o neútočení, v prípade vojny si rozdelili sféry vplyvu (Nem – Ribbentropp, ZSSR – Molotov). Francúzsko a VB neskoro pochopili, že sľuby Nemecka a politika ustupovania sú bezvýznamné a vojne už zabrániť nemohli.

Priebeh vojny
1. obdobie (september 1939 – jún 1941): vojna začala 1. 9. 1939, kedy Nemci napadli Poľsko (zámienka – nafingované napadnutie nemeckej vysielačky v Poľsku). V prvých mesiacoch Nemci obsadili veľkú časť Poľska a po vpáde Ruska do Poľska 17. 9. bol osud krajiny spečatený a 27. 9. 1939 Poľsko kapitulovalo.
Na jeseň 1939 si ZSSR zaistil dominantné postavenie v pobaltských republikách, kt. vnútil zmluvy o priateľstve a rozmiestnení vojenských jednotiek. V júni 1940 boli Litva, Estónsko a Lotyšsko anektované. Pokus o rovnaký scenár vo Fínsku stroskotal, čo viedlo k tzv. zimnej vojne (ZSSR ↔ Fínsko). Vojna bola zahájená bez vyhlásenia a ukázala sa v nej zaostalosť sovietskych vojsk vo výzbroji a organizácii a až nasadenie mnohonásobnej presily viedlo k prijateľnému výsledku pre Moskvu. Fíni museli odstúpiť veľké územia, ale zachovali si samostatnosť.
Na záp. fronte prebiehala v tomto období tzv. podivná vojna charakterizovaná nečinnosťou oboch strán. Boje prebiehali len na mori, tzv. bitka o Atlantik. 9. 4. 1940 bolo napadnuté Dánsko a Nórsko, kt. rýchlo kapitulovali. 10. 5. Nemci napadli štáty Benelluxu. Útok na Fr. začal 5. 6. a 22. 6. Francúzsko kapitulovalo v Compiegne. Územie Fr. bolo rozdelené na 2 časti: S a stred bol okupovaný Nemeckom a J Fr. ovládla protifašistická vláda (na čele Filip Petain, sídlo vo Vichy). Ako opozícia tejto vlády bol generál Ch. de Gaulle. Po obsadení Fr. sa Nemci orientujú na Anglicko, o kt. prebieha v auguste až septembri 1940 tzv. letecká vojna. 27. 9. 1940 Nemci s Talianmi a Japoncami uzatvorili tzv. pakt 3 mocností, ku kt. sa pridalo Svk, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Juhoslávia.
2.

obdobie (jún 1941 – január 1943): Hitler povzbudený úspechmi zaútočil 22. 6. 1941 na ZSSR – plán Barbarossa. Nemci obsadili Ukrajinu, Bielorusko, Pobaltie a v decembri dorazili k Moskve. Plán bleskovej vojny však stroskotal a vojna v Rusku sa predlžovala. Nemci nasadili v Rusku 152 divízií. Od r. 1941 – 44 prebiehala blokáda Leningradu (900 dní). Rozhodujúci zlom nastal pri Stalingrade, kde na prelome r. 1942 – 43 zajali sovietske vojská veľkú časť nemeckej armády. Od tejto udalosti Nemci iba ustupujú.
7. 12. 1941 Japonci napadli americkú základňu Pearl Harbor a tým urýchlili vstup USA do vojny. Japonci zničili veľkú časť amerického ľodstva a to im umožnilo ovládnuť Filipíny, Malajziu, Indonéziu a Barmu. Japonský postup sa podarilo zastaviť v júni 1942 v bitke pri Koralových a Midwayských ostrovoch a tiež pri Mariánskych ostrovoch. 3. obdobie (1943): červená armáda (ČA) postúpila ďalej na západ a odrazila aj posledný veľký pokus o ofenzívu pri Kursku. Táto bitka znamenala koniec nemeckej útočnej stratégie a prechod iniciatívy do rúk ČA. Medzitým angloamerické vojská obsadili S Afriku a v júli sa vylodili na Sicílii a v septembri v Taliansku (zvrhli fašistický režim). 4. obdobie (1944 – zač. 1945): do konca r. 1944 obsadila ČA celé územie ZSSR, Rumunsko, Bulharsko, Poľsko až k Varšave, časť Juhoslávie, Maďarska a vých. Svk. Angloamerické vojská sa v júni 1944 vylodili v Normandii a vytvorili tak tzv. 2. front. Situácia v nem. armáde bola kritická, čo vyvrcholilo 20. 6. 1944 pokusom o prevrat (atentát na Hitlera). V januári 1945 boli Japonci vyhnaní z Barmy a Filipín. V ďalšom období americkobritské vojská prekročili Rýn a Rusi dorazili k Berlínu. Koncom apríla sa obe armády stretli na Labe pri meste Torgau. 30. 4. 1945 spáchal Hitler samovraždu. 2. 5. padol Berlín a zároveň kapitulovala nam. Armáda v Taliansku. Američania sa cítili byť viazaní dohodou o demarkačnej čiare a preto zastavili svoj postup v záp. Čechách.
Nemecko podpísalo bezpodmienečnú kapituláciu 7. 5. 1945 v Remeši, ale Stalin požadoval opakovanie tohto aktu na území obsadenom sovietskymi vojskami. Preto sa dňom víťazstva stal až 8. máj, kedy sa skončila vojna v Európe. Okrem Európy sa bojovalo aj v Afrike (Angl. ↔ Taliansko, Nemecko) – bitky pri El Alamein a Tobruku. Tiež sa bojovalo aj v Tichomorí (USA ↔ Japonsko), kde Japonci odmietli kapituláciu a preto USA použili jadrové zbrane (projekt na jadrovú zbraň – Manhattan).
6. 8. a 9. 8. 1945 – Hirošima a Nagasaki. Situácia sa stala pre Japoncov beznádejnou a preto podpísali 2. 9.

1945 kapituláciu – koniec 2. sv. vojny. (kapitulácia bola podpísaná v Tokyjskej zátoke na lodi Misouri).

Rekapitulácia
Vo vojne zahynulo 55 mil. ľudí z toho veľká časť pri vyhladzovacích akciách. Územie, kt. obsadila ČA bolo uznané za sovietsku záujmovú sféru. Nemecko prestalo existovať ako samostatný štát a bolo dočasne spravované víťaznými veľmocami. Boli obnovené parlamentné demokracie v záp. Európe. S vojnou je spojený aj termín holokaust – vyhladzovanie Židov. Pôvodne mali Židov likvidovať jednotky SS, ale postupne bol zvolený efektívnejší spôsob (koncentráky, pracovné tábory, plyn cyklón B). Celkovo zahynulo asi 6 mil. Židov. Na židovských transportoch sa podieľali niektoré Hilerove satelity, napr. Dánsko, Maďarsko, Rumunsko, Chorvátsko, Svk. Počas vojny sa záp. veľmoci USA a VB niekoľkokrát stretli na rokovaniach, kde sa venovali spoločnému postupu počas vojny. Od r. 1943 sa k nim pridal aj ZSSR a vzniká tzv. Veľká trojka – J. V. Stalin (ZSSR), F. D. Roosvelt (USA), W. Churchill (VB). Veľká trojka sa stretla na 3 konferenciách:
1) Teherán – Irán (november 1943) – spojenci stanovili dátum otvorenia 2. frontu (máj 1944) a prerokovali otázky budúceho usporiadania sveta (pripojenie časti vých. Pruska k Rusku a posunutie poľských hraníc smerom na západ).
2) Jalta (február 1945) – rokovali o koordinácii vojenských akcií, o usporiadaní sveta, ZSSR súhlasil s vytvorením OSN a potvrdili závery z Teheránu. Nemecko malo byť rozdelené na 4 okupačné pásma. Veľmoci si rozdelili aj sféry vplyvu vo svete. V tajnej dohode ZSSR sľúbil, že do 3 mesiacov kapitulácie Nemecka vstúpi do vojny proti Jap.
3) Postupim (júl – august 1945) – ZSSR – Stalin, USA – Truman, VB –Attlee. Mocnosti sa dohodli o demilitarizácii, demokratizácii a denacifikácii a o rozdelení Nemecka na okupačné zóny, odsun Nemcov z Poľska, ČSR a Maďarska a potrestanie zradcov a kolaborantov. Spojenci boli informovaní o atómovej zbrani.

Ďalšie konferencie:
Ř 14. 8. 1941 – Churchill a Roosvelt podpísali Atlantickú chartu (dohodli sa na spolupráci, črtali sa dohody o povojnovom usporiadaní)
Ř december 1941 – Churchill, Roosvelt – Washington
Ř január 1943 – Churchill, Roosvelt – Kasablanka (Maroko)
Ř november 1943 – Churchill, Roosvelt, Čankajšek – Káhira
Ř október 1944 – Moskva – VT
Ř apríl – jún 1945 – San Francisco – VT

Po vojne boli zločinci odsúdení na Norimberskom procese (november 1945 – október 1946). Európa bola rozdelená neoficiálne medzi záp. krajiny a ZSSR.

Nemecko bolo rozdelené na 4 okupačné pásma spoločne s Berlínom (3 časti – USA, VB, Fr., 1 časť – ZSSR). Na územiach obsadených ZSSR bol postupne budovaný socializmus.

Trumanova doktrína – bola vyhlásená pred americkým kongresom 12. 3. 1947, kedy prezident Truman vo svojom prejave ovôvodnil poskytnutie pomoci Grécku a Turecku vo výške 400 mil. dolárov (v Grécku vrcholila občianska vojna a vytvorila sa tam dočasná vláda na čele s komunistom – generálom Marcovom). Truman prisľúbil pomoc vládam demokratických krajín ohrozených komunistickou expanziou. Prvýkrát tu bola verejne ohlásená zásada „zdržiavania komunizmu.“
Marshallov plán – koncom mája 1947 vypracoval George Keanan plán ekonomickej pomoci, kt. potom štátny tajomník George Marshall zverejnil vo vystúpení na Harwardskej univerzite. Marshall dospel k názoru, že americká pomoc je hlavnou podmienkou obnovy európskeho hosp. Plán vychádzal z predpokladu, že európske krajiny si samé môžu zaistiť svoje potreby na základe vlastného rozhodnutia. Tento plán prijalo 16 štátov. RVHP – bola založená v januári 1949 v Moskve (ZSSR, ČSR, Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko, Poľsko, neskôr pribudli Albánsko, NDR, Mongolsko, Kuba, Vietnam). Jej cieľom bola koordinácia ekonomických plánov, investícií a využitie všetkých zdrojov členských krajín. Vznikali dlhodobé plány preferujúce rozvoj ťažkého priemyslu bez ohľadu na technické a surovinové zázemie štátov. ZSSR sa podieľal až na 80 % zahr. obchodu v krajinách RVHP.



















22.B Rozbitie Československa, Slovenský štát

Súčasťou Hitlerových plánov bolo aj rozbitie ČSR, kt. začal uskutočňovať pomocou Sudetonemeckej strany na čele s K. Henleinom. Hitler podporoval Henleinove snahy, v kt. žiadal odstúpenie pohraničných oblastí, kt. boli obývané nem. obyvateľmi. Žiadal aj vytvorenie autonómie, čo však československá vláda neprijala. V máji 1938 sa napätie stupňuje a v pohraničí vznikajú nepokoje. Hitler presúva k hraniciam svoje vojská. ČSR vyhlasuje čiastočnú mobilizáciu a v priebehu mája obsadzujú československé vojská pohraničné oblasti – Hitler nezaútočil a pozval do ČSR tzv. Runcimanovú misiu (lord Runciman), kt. mal preskúmať vzťahy medzi ČS vládou a nemeckou menšinou. Zároveň mal zistiť, či je možné vzájomné spolužitie Čechov a Nemcov. Pôsobil v ČSR 3 týždne a odporúčal Čs vláde pristúpiť na nem. podmienky.
15. 9. pozval Hitler do Nemecka Chamberlaina, s kt. prerokoval podrobnosti odstúpenia pohraničia Nemecku. Chamberlain súhlasil a žiadal otázku konzultovať s Fr. Na obranu ČSR vystúpil iba ZSSR, kt.

ponúkol pomoc (garantovanie celistvosti územia), ale prezident Beneš odmietol zmluvu podpísať, pretože nechcel bojovať proti Nemecku bez záp. veľmocí – spojencov.
O odstúpení pohraničného územia sa rozhodlo na Mníchovskej konferencii 29. – 30. 9. 1938. O mesiac na to 2. 11. 1938 sa konala Viedenská arbitráž, na kt. Nemecko a Taliansko rozhodli o pričlenení južnej časti Svk, Košíc a Podkarpatskej Rusi Maďarsku a časti Oravy a Spiša Poľsku.
Prezident Beneš ochádza do Londýna a bol vystriedaný novým prezidentom – Emil Hácha. Predseda vlády bol Rudolf Beran, kt. mal fašistické tendencie. 6. 10. 1938 bola v Žiline vyhlásená autonómia Svk a Slovensko dostalo názov Slovenská krajina. Na čele vlády bol Tiso a jedinou politickou stranou sa postupne stala HSĽS. Na Svk sa postupne presadzuje radikálne – fašistické krídlo Hlinkovej strany – Mach, Ďurčanský, Tuka, kt. sa usilovali o vytvorenie samostatného štátu. Boli vytvorené Hlinkove gardy a obmedzené slobody (tlače, zhromažďovania, prejavu). Tlak na slovenskú vládu neprestával a Tiso bol niekoľkokrát pozvaný na rokovania s Hitlerom – ten mu dal 2 možnosti: buď vytvorenie slovenského štátu alebo nechanie na pospas Maďarom a Poľsku.
14. 3. 1939 Slovenský parlament jednohlasne schválil vytvorenie Slovenského štátu. 15. 3. vstúpili nem. vojská do Čiech, z kt. vytvorili Protektorát Čechy a Morava. Slovensko bolo navonok samostatné, ale v skutočnosti bolo riadené Nemeckom. Všetky dôležité oblasti boli kontrolované pomocou tzv. deráterov – poradcov a polit. systém sa postupne stával totalitný. Nemci úplne ovládli zahr. politiku a hosp. Existovala vláda 1 strany – HSĽS, kt. však nebola jednotná a mala radikálne a umiernené krídlo – Tiso. Podporu obyvateľstva malo hlavne umiernené krídlo. Čoraz častejšie dochádza k porušovaniu občianskych a ľudských práv, hlavne pri riešení židovskej otázky. 9. 9. 1941 bol vydaný Židovský kódex – zákony proti Židom. Prvé deportácie Židov – marec 1942. Postupne bolo zo Svk vysťahovaných asi 58 000 Židov, celkovo asi 70 000. Napriek tomu, že Svk bolo pod nadvládou Nemecka, bol život na Svk ľahší ako v okolitých krajinách. Existovali problémy so zásobovaním, ale prekvitalo hosp., s čím súvisí hlavne výstavba ciest a zbrojného priemyslu. Poľnohospodári mali zabezpečený predaj výrobkov. Rozvíjala sa aj kultúra, pôsobili rôzne spolky a organizácie, napr. Matica slovenská, Spolok sv. Vojtecha, Slovenská akadémia vied, .. Postupne sa na Svk vytvára domáci odboj – komunistický (Husák, Šmidtke, Novomeský) a občiansky demokratický (Ursíny, Letrich).

Občiansky a komunistický odboj začali spolupracovať, čoho výsledkom bolo vytvorenie SNR a podpísanie Vianočnej dohody – 25. 12. 1943 (hovorila o spoločnom postupe, príprave povstania, o ďalšom smerovaní štátu vo vojne). 29. 8. 1944 začína Slovenské národné povstanie (vyhlásil ho Ján Golian), kt. malo za úlohu obsadiť čo najväčšiu časť Svk a uľahčiť tak prechod sovietskym vojskám. Centrum povstania bolo v Banskej Bystrici. V októbri prechádzajú časti sovietskych vojsk na naše územie a oslobodzujú prvé dediny (4. 10. – bitka na Duklianskom priesmyku). 4. 4. 1945 bola oslobodená Bratislava.













































23.A Studená vojna

Po vojne sa vytvorili 2 svetové veľmoci, kt. okolo seba zhromaždili spriatelené krajiny. ZSSR utrpel vo vojne najväčšie škody, ale na 2. strane bol víťaznou krajinou, kt. stále disponovala obrovským vojskom.
USA ťažili predovšetkým zo silného hospodárstva, kt. sa angažovalo v obnove povojnovej Európy (Marshallov plán – 1947), modernej armády (atómová zbraň).
Studená vojna začína v r. 1946 prejavom Churchilla vo Foultne, kde kritizoval sovietsku povojnovú politiku a jeho rozpínavosť. Prvýkrát spomína železnú oponu. Prejavuje sa špionážami, zbrojením a vzrastajúcim napätím, z kt. vznikali konflikty. V r. 1949 vzniká severoatlantický pakt NATO, kt. mal oficiálne obranný charakter (krajiny – USA, Kanada, VB, Francúzsko, Benelux, Island, Taliansko, Dánsko, Nórsko, Portugalsko + Nemecko, Grécko, Turecko). Ako odpoveď vzniká v r. 1955 Varšavská zmluva – obranný pakt (ZSSR, ČSR, Bulharsko, Maďarsko, Rumunsko, NDR, Poľsko, Albánsko – do r. 1962, Juhoslávia). Napätie vystupňovalo aj vyrobenie atómovej bomby v Rusku v r. 1949. Berlínska kríza
Bola prvým prejavom studenej vojny. Kríza sa prejavila blokádou západného Berlína – jún 1948 – máj 1949. Sovietske vojská sa snažili vyhladovať západný Berlín, kt. chceli pripojiť k východnému. Táto blokáda vyvolala v Európe napätie a USA boli nútené zásobovať Berlín zo vzduchu. Pod medzinárodným tlakom ZSSR vojnu ukončil. Napätie počas Berlínskej krízy spoločne s udalosťami z februára 1948 v ČSR ovplyvnili verejnú mienku na západe a uľahčili vytvorenie NATO. V r. 1961 bol za jednu noc vybudovaný berlínsky múr (mal zabrániť masovému odchodu občanov NDR).

Vojna v Kórei (1950 – 1953)
V r. 1950 bola Kórea obsadená na severe ZSSR a na juhu USA a vznikajú 2 samostatné štáty. V júni 1950 vzniká vojna medzi kórejskými štátmi. Komunisti zaútočili ako prví a obsadili takmer celý juh.

OSN zorganizovala pomoc a za účasti USA a 15 ďalších štátov Severokórejčanov vytlačili hlboko na ich územie a ich úplnej porážke zabránila iba pomoc čínskych vojsk. Severná Kórea bola podporovaná aj ČSR (lieky, autá, zbrane). Vojna skončila v júli 1953 prímerím.

Vojny na Blízkom východe
Na Blízkom východe vzniklo po vojne niekoľko nových štátov vďaka dekolonizácii, napr. Líbya, Sýria, Libanon, Arabské emiráty, Egypt. Na území Palestíny, kt. spravovala VB bola snaha vytvoriť židovský štát. Verejná mienka ovplyvnená udalosťami 2. sv. vojny podporila predovšetkým západných politikov v snahe vytvoriť samostatný izraelský štát. 14. 5. 1948 bol vytvorený Izrael.
1. izraelsko-arabská vojna – po vytvorení Izraelu sa arabské krajiny zjednotili a začali vojnu. Vojská vedené Egyptom, Jordánskom, Sýriou a Irakom napadli Izrael, ale boli porazené. Izrael si tak zachoval samostatnosť. Státisíce Arabov utiekli z Palestíny do okolitých štátov a dodnes sa snažia o vytvorenie palestínskeho štátu.
2. vojna – vznikla potom, ako Egypt znárodnil Suezský prieplav a uzavrel cestu k Červenému moru. Do tejto krízy (Suezská kríza) sa zapojili aj Angličania a Francúzi na jednej strane a ZSSR na strane Egypta. Izrael využil situáciu a obsadil Sinajský polostrov a pásmo Gazy.
3. vojna – tzv. šesťdňová – začala v r. 1967 preventívnym útokom Izraela proti Egyptu. Materiálna a technická prevaha izraelských vojsk mala za následok zničenie väčšiny letectva Egypta, Jordánska a Sýrie za 1 deň. Izrael obsadil Golandské výšiny, veľkú časť Jordánska a dostal sa až k Suezskému prieplavu. ZSSR a ČSR v tomto období podporovali arabské štáty (dodávky zbraní) a s Izraelom prerušili diplomatické vzťahy (až do r. 1990). Suezský prieplav bol zablokovaný potopenými loďami a dlhé roky sa nepoužíval.
4. vojna – začala v r. 1973, keď Egypt a Sýria napadli Izrael a dosiahli dočasné úspechy. Situácia sa však otočila a Izrael získal nové územia a ponechal si ich. Do situácie zasiahla OSN, ale arabské krajiny ako prejav solidarity zvýšili v rámci OPEC-u ceny ropy. Spôsobili tak tzv. ropný šok, kt. mal za následok uzatvorenie 1. mierovej dohody medzi Izraelom a Egyptom v r. 1978 (Egypt uznal Izrael výmenou za vrátenie Sinajského polostrova).

Karibská kríza
V r. 1959 zvrhli povstalci na Kube vládu diktátora Batistu. Na čelo Kuby sa dostal Fidel Castro, kt. uskutočnil pozemkovú reformu a znárodnil súkromný majetok. Znárodnenie sa týkalo predovšetkým amerického majetku (cukrovary, banky), čo malo za následok zhoršenie vzťahov a následnú hosp. blokádu Kuby. Vzťahy sa neustále zhoršovali čoho vyvrcholením bola karibská kríza v r. 1962.

Príčinou krízy bolo odhalenie odpaľovacích zariadení na kubánskom území, z kt. bolo územie USA ľahko zasiahnuteľné. Američania predpokladali aj umiestnenie atómových zbraní. Výsledkom krízy bola úplná blokáda Kuby, kt. hrozila atómovým konfliktom. Po týždňoch napätia sa prezidenti Kennedy a Chruščov dohodli na zrušení blokády a odstránení odpaľovacích zariadení (rakiet). Koniec krízy – 20. 11. 1962.

Vietnamská vojna
Po 2. sv. vojne sa Francúzi pokúsili obnoviť koloniálne panstvo v Indočíne (Vietnam, Laos, Kambodža). Na území Vietnamu vznikli 2 štáty – Severný Vietnam (Čína, ZSSR) a Južný Vietnam (USA, Francúzsko). V r. 1954 boli Francúzi porazení a boli nútení opustiť Vietnam. V r. 1962 vyslali USA na pomoc J. Vietnamu v občianskej vojne poradcov a neskôr vojská (okolo 340 000 vojakov). Na Severný Vietnam zhodili viac bômb ako na Európu počas 2. sv. vojny. Proti účasti USA vo vojne sa zdvihol odpor aj v USA a v ďalších záp. krajinách. Medzi protestujúcimi boli hlavne študenti, ale aj umelci a široká verejnosť.
Od r. 1971 začali USA znižovať počty vojakov a po ďalších bojoch boli nútení 27. 1. 1973 podpísať s Vietnamom mier, kt. hovoril o odchode amerických vojsk.
Vojna sa definitívne skončila 30. 4. 1975, kedy komunistické vojská dobyli Saigon.

Vojna v Afganistane
V 19. st. sa niekoľkokrát pokúsili dobyť Afganistan VB a Rusko. Tieto pokusy skončili neúspechom a z Afganistanu sa stal tzv. nárazníkový štát, kt. oddeľoval záujmy obidvoch koloniálnych veľmocí. V r. 1978 bol v Afganistane zosadený kráľ a vládnuť začala ľavicová diktatúra. S novou vládou bola veľká nespokojnosť, kt. však bola násilne potláčaná. Vzniká občianska vojna.
Ľavicovú vládu v Kábule podporoval ZSSR, kt. v r. 1979 vyslal do Afganistanu vojská a povstalcov podporovali USA a Čína (predovšetkým materiálne – dodávky zbraní a poskytovanie poradcov). Proti ZSSR sa zdvihla vlna nespokojnosti, čo sa odrazilo predovšetkým na hosp. opatreniach. V r. 1989 ZSSR uznal nezmyselnosť tejto vojny a svoje vojská odvolal (finančné dôvody).

Studená vojna spôsobila vo svete zmenu vzájomných vzťahov. Povojnová prevaha USA v záp. Európe zoslabla a väčšiu dôležitosť získavajú krajiny záp. Európy a niektoré ázijské, africké a juhoamerické krajiny. Po hosp. zjednotení Európy (EHS) – 1957 získava ZSSR a USA ďalšieho partnera a konkurenta. Neskôr k nim pribudlo aj Japonsko. V 80.

rokoch začína proces odzbrojovania prostredníctvom dohô hlavne medzi USA a ZSSR (Reagan a Gorbačov).
23.B Slovensko v rokoch studenej vojny

Sovietizácia krajiny
Po februári 1948 bol v ČSR nastolený politický systém, kt. bol kópiou sovietskeho systému. Heslo vlády „Sovietsky zväz náš vzor“ sa uplatňovalo v politike, hosp., kultúre, armáde, odboroch, školstve, športe,.. Hoci na území ČSR nebola žiadna armáda, republika poslúchala všetky príkazy z Moskvy. Vedúcou polit. silou spoločnosti a štátu sa stala komunistická strana. Všetky ostatné strany a organizácie „slúžili“ komunistickej strane, napr. odbory boli poštátnené, boli premenované na ROH (revolučné odborové hnutie) a stali sa nástrojom štátu a nie pracujúcich. Zabezpečovali zamestnancom predovšetkým sociálne zabezpečenie, oddych a rekreáciu. Ďalším dôležitým nástrojom zabezpečenia vplyvu KSČ bol tzv. nomenklatúrny systém. Tento systém bol založený na základe určitého zoznamu mien, podľa kt. sa dosadzovalo do rôznych dôležitých funkcií (bolo ich asi 250 000), napr. pracovníci školstva, kultúry, vedci. Znakom tohto obdobia bolo prudké zvýšenie počtu členov KSČ.

Nová moc považovala štátny aparát a národné výbory z r. 1946 za nespoľahlivé a preto v nich urýchlila očistu. Väčšina okresných výborov bola rozpustená a nahradená správnymi komisiami. KSČ prepustila 10-tisíce úradníkov, dôstojníkov, príslušníkov verejnej bezpečnosti, riaditeľov, sudcov, učiteľov,.. Títo boli nahradení tzv. robotníckymi kádrami, kt. nemali dostatočnú prípravu a kvalifikáciu (často iba zákl. vzdelanie). Podľa sovietskeho vzoru sa začalo u nás vyhľadávanie a prenasledovanie triednych nepriateľov. Príslušníci buržoázie a nepohodlní jedinci prišli o prácu a boli násilne vysťahovaní na vidiek. V r. 1949 sa začalo združstevnovanie. V 50. rokoch bolo odsúdených pre protištátnu činnosť asi 100 000 ľudí (mnohoročné väzenie, pracovné tábory,...). Vo vykonštruovaných polit. procesoch bolo vynesených 233 rozsudkov smrti (napr. predseda DS Ján Ursíny, Milada Horáková). Od r. 1952 sa začína očista aj vnútri KS (popravení – generálny tajomník KSČ Rudolf Slánsky, minister zahr. vecí V. Klementis, taktiež tzv. buržoázny nacionalisti – G. Husák – doživotie, L. Novomeský).
Súčasťou teroru bolo aj úsilie obmedziť vplyv cirkvi na občanov. Totalitný štát sa snažil usmerňovať celkový život občana, teda aj vierovyznanie. V r. 1950 boli prerušené diplomatické styky s Vatikánom. Bola „dobrovoľne“ zrušená grékokatolícka cirkev, kt. sa zlúčila s pravoslávnou. Boli obsadené a zlikvidované všetky kláštory, mnísy a mníšky boli sústredení v zberných kláštoroch, pracovných táboroch, prípadne boli vyvezení na nútený pobyt do zahraničia.

Na dlhoročné väzenie boli odsúdení napr. rímskokatolícki biskupi Buzalka, Vojtašák a grékokat. Biskup Gojdič.
Národnostné menšiny a ich postavenie sa menilo po r. 1948. Maďari mohli mať postupne vlastné školy s vyučovacím jazykom maďarským, vlastné noviny, časopisy, knihy, rozhlasové vysielanie a vlastné organizácie. V r. 1952 boli prijaté zásady dvojjazyčnosti na územiach so zmiešaným obyv. Maďari mali svojich predstaviteľov aj v SNR a nár. zhromaždení.

Industrializácia
V mnohých oblastiach hosp. zaostávalo Svk za vyspelými západoeurópskymi krajinami o niekoľko desiatok rokov. Väčšina odborníkov považovala za najlepší spôsob rozvoja Slovenska industrializáciu (spriemyselňovanie) – mala pomôcť v oblasti dopravy, kultúry, školstva a hlavne hosp. Po februári 1948 boli znárodnené aj malé podniky. Neskôr boli vyvlastnené aj malé remeselnícke dielne => zánik súkromného vlastníctva. Industrializácia mala podporu obyvateľstva (znamenala zlepšenie živ. situácie, zamestnanosť, lepšia budúcnosť aj na úkor napr. ŽP).

Poľnohospodárstvo
Nedostatok v poľnohosp. (hlavne málo pôdy, strojov, dobytka, kvalitného osiva) sa snažili riešiť tzv. družstevníctvom – vznikali úverové a spotrebné družstvá zamerané na nákup a predaj, príp. spracovanie poľnohosp. výrobkov.
Na 9. zjazde KSČ v r. 1949 bol vyhlásaný plán združstevnenia poľnohosp. výroby podľa vzoru sovietskych kolchozov. Roľníci museli odovzdať do tzv. JRD pôdu, stroje a dobytok – kolektivizácia. Bohatší ľudia boli nútení k odovzdaniu majetkov rôznymi spôsobmi, napr. vysoké dávky, rôzne dane a poplatky. Najväčší teror sa týkal tzv. kulakov (najbohatší ľudia na dedine).

Politická kríza v ČSR
Polit. systém a hosp. ZSSR a tým aj ČSR sa dostali v 60. rokoch do krízy. Rozvoj hosp. bol spomalený a životná úroveň rástla veľmi pomaly. Chruščovove pokusy o reformu boli zastavené a jeho nástupcom sa stal Brežnev. Reforma bola odmietaná aj v ČSR, kde bol prezident A. Novotný. Voči jeho vláde narastal odpor a ekonómovia začali pracovať na návrhoch hosp. reforiem. Reformné myšlienky boli publikované hlavne v časopise Kultúrny život. V r. 1960 boli obmedzené Slovenské národné orgány, čo vyvolalo rozhorčenie a kritiku. Od pol. 60. r. silnie myšlienka federalizácie ČSR.

Pražská jar 1968
V januári 1968 odvolali Antonína Novotného z funkcie 1. tajomníka ÚV KSČ a na jeho miesto bol zvolený A. Dubček.

V marci 1968 sa stal prezidentom Ludvik Sloboda, predsedom vlády Oldřich Černík, predsedom národného zhromaždenia Jozef Smrkovský a podpredsedom vláy Gustáv Husák. Premeny zhora vo vedení KSČ a v štáte podporilo aj mohutné ľudové hnutie. Vzrástla aj vážnosť a vplyv komunistickej strany. A. Dubček bol obľúbený aj v zahraničí, presadzoval heslo „Socializmus s ľudskou tvárou.“
27. 10. 1968 schválilo národné zhromaždenie zákon o federatívnom usporiadaní štátu, podpísaný bol 30. 10. Medzinárodné podmienky v r. 1968 neboli priaznivé pre reformné snahy v ČSR. ZSSR sa obával ohrozenia svojho režimu a preto potláčal všetky nepokoje, napr. marec 1968 – študentské nepokoje v Poľsku.
Začiatkom augusta sa v Čiernej nad Tisou zišlo československo-sovietske vedenie, aby vyriešili situáciu v ČSR. Vyhlásenie z tohto zasadnutia sa nazýva Brežnevova doktrína.

Intervencia 21. 8. 1968
Rozkaz na obsadenie ČSR bol vydaný 20. 8. 1968. Vojská ZSSR, Poľska, Maďarska, Bulharaska a NDR začali najväčšiu operáciu v dejinách Varšavskej zmluvy. Československé vedenie útok prekvapil a KSČ intervenciu odmietlo. Sovieti za spolupráce ČS bezpečnosti zatkli Dubčeka, Smrkovského a Černíka, ktorých odviedli do ZSSR. 26. 8. v Moskve vedenie KSČ podpísalo dohodu o tzv. konsolidácii situácie v republike. 16. 10. bola podpísaná dohoda o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na našom území. Začína obdobie konsolidácie a normalizácie.
V januári 1969 sa na protest proti okupácii v Prahe na Václavskom námestí upálil študent Ján Palach. Predstavitelia reforiem a demokratizácie boli postupne odstránení z funkcií. Asi 127 000 väčšinou kvalifikovaných občanov emigrovalo. Po smrti Slobodu v r. 1975 bol za prezidenta zvolený jeden z normalizátorov Gustáv Husák.














24.A Japonsko

Japonský imperializmus sa začína prejavovať od konca 19. st. Prejavoval sa všeobecnou modernizáciou Japonska predovšetkým v priemysle, nástupom buržoázie, prevzatím ústavy západného typu a vytvorením modernej armády. Japonsko postupne začína uplatňovať svoje územné nároky, ktorých cieľom bola spočiatku Čína. Úspech vo vojne s Ruskom v r. 1905 zaistil Japonsku časť Sachalímu a zónu vplyvu v Mandžusku (časť SV Číny). Snaha Japonska bola zavŕšená v r. 1910 anexiou Kórei a stáva sa tak jedinou ázijskou veľmocou.
V krajine existoval parlament a politické strany, ale demokratické slobody boli obmedzené a polit. život ovládal birokratický aparát. Armáda podliehala priamo cisárovi a bola štátom v štáte. Celosvetová hosp. kríza (1929 – 33) prehĺbila potrebu Japoncov získať nové trhy a nerastné suroviny.

Zosilneli tiež agresívne nacionalistické postoje.
V septembri 1931 vpadli Japonci do Číny a obsadili celé Mandžusko, kde vytvorili bábkovú vládu. Začiatkom r. 1932 zaútočili Japonci neúspešne na Šanghai. Ďalší útok podnikli v r. 1937, kedy zaútočili na Peking, v dôsledku čoho vznikol konflikt, kt. trval až do r. 1945. Japonské útoky spôsobili dočasné spojenie čínskych komunistov a Kuomintang (demokratická čínska strana). Japonci mali materiálnu a technickú prevahu a Čínu zachránila od úplnej porážky iba 2. sv. vojna. V nej sa záujem Japonska obrátil na príťažlivejšie krajiny ako napr. Malajzia, Filipíny, India. V Číne sa Japonci uspokojili s obsadením dôležitých priemyselných pobrežných miest.
Po vstupe do vojny dosiahlo Japonsko rýchle úspechy, ale postupne ich Američania z Tichomoria vytlačili. Japonsko kapitulovalo 2. 9. 1945, čo znamenalo koniec 2. sv. vojny
(6. 8. – Hirošíma, 9. 8. – Nagasaki). Porazené Japonsko bolo obsadené americkou armádou, kt. zlikvidovala existujúci polofeudálny absolutizmus, v kt. cisár odvodzoval svoju moc od Boha a v krajine sa vytvoril parlamentný systém. Hosp. vzostup Japonska po vojne bol neprirodzene veľký (ročné prírastky HDP neklesli po celé 50. roky pod 12 %, čo je viac ako dvojnásobok rekordného tempa rastu v kapitalistickom svete ako celku). Napriek tomu, že Japonsko bolo chudobné na suroviny, sa postupne stalo najväčším výrobcom (vývozcom) niektorých výrobkov na svete (elektronika, elektrotechnika, automobily). V r. 1951 bola podpísaná japonsko-americká bezpečnostná zmluva v San Franciscu s platnosťou na 10 rokov, kt. uznávala USA za garanta japonskej bezpečnosti a potvrdzovala vojenskú prítomnosť Američanov v Japonsku. V r. 1960 bola obnovená na ďalších 10 rokov, čo vyvolalo masové demonštrácie. Od r. 1978 je zmluva predlžovaná automaticky.

Japonský politický systém
Nová ústava z r. 1947 obmedzila moc cisára, zaručila ľudské práva a právo na ochranu ŽP. Japonský parlament sa skladal z 2-komorovej snemovne (komora reprezentantov a komora radcov). Snemovňa volí premiéra, kt. zostavuje vládu zodpovednú komore reprezentantov. Od r. 1955 je v Japonsku systém 2 polit. strán (1. liberálno-demokratická, 2. socialistická), liberálna je od začiatku stále pri moci.









24.B Nežná revolúcia, vznik SR

17. 11. 1989 polícia násilne zasiahla proti demonštrantom (hlavne študentom), kt. následne vstúpili do štrajku. 19. 11. vzniká politická iniciatíva Verejnosť proti násiliu (VPN), kt. žiadala očistu verejného života od stalinistických metód. Podobne v Čechách vzniká hnutie Občianske fórum.

Na celom území ČSR vznikajú štrajky a manifestácie proti komunistickému režimu, kt. trvali až do konca roku.
24. 11. sa Miloš Jakeš vzdal funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ.
29. 11. bola z ústavy vypustená veta o vedúcej úlohe KSČ.
7. 12. prijal prezident Husák demisiu poslednej komunistickej vlády a novú vládu mal vytvoriť Marián Čalfa.
28. 12. federálne zhromaždenie zvolilo za predsedu A. Dubčeka.
29. 12. bol za prezidenta zvolený federálnym zhromaždením Václav Havel.
1. 9. 1992 SNR prijala ústavu SR. V novembri federálne zhromaždenie príjma ústavný zákon o zániku ČSFR. Slovenská republika následne vzniká 1. 1. 1993. V januári bola SR prijatá do OSN ako 180. členský štát. Za prezidenta SR bol zvolený predstaviteľ HZDS Michal Kováč (1993 – 1998).
11. 3. 1994 – SNR vyslovila nedôveru predsedovi vlády – Mečiarovi, čoho výsledkom bolo jeho odvolanie. Novú vládu zostavil Jozef Moravčík. V októbri 1994 sa konali predčasné parlamentné voľby s výsledkami: vyhralo HZDS – 34,9 % hlasov, 2. miesto Spoločná voľba – SDÚ – 10 %, 3. miesto Maďarská koalícia – 10 %, 4. miesto KDH – 10 %, DÚ, ZRS, SNS. Účasť na voľbách bola 75 %. Predsedom vlády sa stal Vladimír Mečiar.
V januári 1996 bola podpísaná zmluva o štátnych hraniciach medzi ČR a SR. Národná rada prijala zákon o novom územnom usporiadaní štátu (8 krajov, 79 okresov). V tomto nestabilnom období boli zahraničné investície v SR 186 USD na občana (Česi – 659 USD, Maďari – 1500 USD).
V marci prezident Kováč vyhlásil referendum o priamej voľbe prezidenta. V júli predstavitelia opozičných strán vytvárajú SDK – Slovenskú demokratickú koalíciu. V septembri medzinárodný súd v Haagu vyniesol rozsudok v spore s Maďarskom o výstavbe Gabčíkova. V januári 1998 sa konalo 1. kolo prezidentských volieb, kt. bolo podobne ako ďalšie 4 neúspešné. V marci SDK zorganizovala petíciu za priamu voľbu prezidenta, kt. bola úspešná a na základe kt. bol v r. 1999 zvolený za prezidenta Rudolf Schuster.

















25.A Slovenské národné obrodenie

Obrodenie znamená návrat k Veľkomoravskému obdobiu, kt. bolo idealizované ako obdobie slávy slovenského národa.
Slovenské národné obrodenie delíme na 3 etapy (fázy):
1) 1780 – 1820 – bernolákovci
2) 1820 – 1835 – idea všeslovanskej vzájomnosti (Šafárik, Kollár)
3) 1835 – 1848 – štúrovci

1. fáza SNO:
Prvý pokus vytvoriť spisovný jazyk pochádza od Jozefa Ignáca Bajzu, kt. vytvoril tzv. jazykovú normu (západoslovenský dialekt). V tomto nárečí napísal 1.

slovenský román – René mládenca, príhodi a skúsenosti.
Prvým kodifikátorom spisovnej slovenčiny bol Anton Bernolák, kt. v r. 1787 kodifikoval (uzákonil) spisovnú slovenčinu (západoslovenské nárečie). Jeho diela: Slovenská gramatika, O pôvode slovenských slov, Slovník slovensko – česko – latinsko – nemecko – uhorský.
Samotné bernolákovské hnutie sa zrodilo v generálnom seminári v Bratislave (založil ho Jozef II.). V r. 1792 založili bernolákovci v Trnave Slovenské učené tovarišstvo (vydávanie osvetových a náboženských kníh). Predsedom bol Bernolák, ostatní členovia – katolícki kňazi. Dôležitým členom tovarišstva a jedným z bernolákovcov bol aj Juraj Fándly – Dúverná zmluva medzi mníchom a diablom, Piľní domajší a poľní hospodár.
Činnosť bernolákovcov bola utlmená zač. 19. st. dôsledkom zahraničnej nepriaznivej situácie (napoleonské vojny, nástup absolutizmu). Bernolákovčina sa používala až do 50. r. 20. st. medzi katolíckymi vzdelancami. Evanjelici používali biblickú češtinu (Hrdlička, Plachý, Palkovič, Rybáry). Evanjelici založili na lýceu v BA Katedru reči a literatúry českoslovanskej.

2. fáza SNO:
Vzdelanci iniciovali spoluprácu medzi slovanskými národmi. Spoločný jazyk chápali ako základný znak národa. Myšlienku veľkého slovanského národa presadzoval hlavne Ján Kollár, kt. sa obával maďarizácie. Rusko považoval za zjednotiteľa Slovanov a udržiaval úzke vzťahy s českými vzdelancami, hlavne s Josefom Jungmanom.
Dalším predstaviteľom všeslovanskej vzájomnosti bol Pavol Jozef Šafárik. Diela: Slovanský národopis, Dejiny slovanskej reči a literatúry, Slovanské starožitnosti.
V tomto období dochádza k spolupráci katolíckej a evanjelickej inteligencie. Centrum národného hnutia bolo v Budíne, Bratislave a Trnave. Najvýznamnejšie osobnosti tohto obdobia – Ján Hollý, Martin Hanuliak, Alexander Rudnay – arcibiskup. Výsledkom spolupráce bolo založenie Slovenského čitateľského spolku a neskôr Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Tento spolok vyával aj almanach Zora. Osvetová činnosť prebiehala aj vydávaním kalendárov a lacných kníh, divadelníctvom.

3. fáza SNO:
Hlavnými predstaviteľmi boli: Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža, kt. boli podporovaní študentami. Snažili sa čo najviac vzdelať slovenský vidiek formou nedelných škôl. V roľníckych a meštianskych vrstvách videli základ národného hnutia. Známe sú aj výlety štúrovcov po Slovensku, najznámejší – výlet na Devín. Štúrovci založili aj radikálne orientovaný spolok – Vzájomnosť – protifeudálne zameraný. Pod vplyvom rastúcej maďarizácie zorganizovli petíciu, kt. odovzdali v r.

1842 cisárovi, názov petície – Slovenský prestolný prosbopis. Výsledkom petície bolo odvolanie Štúra z bratislavského lýcea, čo vyvolalo protesty študentov.
V r. 1843 Štúr, Hurban a Hodža uzákonili spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia. Uzákoneniu slovenčiny bol venovaný spis – Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Vychádzajú aj Slovenské národné noviny. Hurban vydával časopis Slovenské pohľady.
V r. 1844 vzniká 1. celonárodný kultúrny spolok Tatrín v Liptovskom Mikuláši s cieľom pozdvihnúť kultúrny život – predseda Hodža. Venoval sa hlavne dejepisu, jazykovede a literatúre. Vydával knihy pre ľudové vrstvy a aj pre vzdelancov. Zaniká v r. 1848. V 40. r. vzniká 1. generácia slovenského výtvarného umenia – hl. predstavitelia – Klemens, Bohún. V sochárstve sa presadil Dunajský.
K štúrovskému programu sa postupne pridávajú aj predstavitelia mladobernolákovcov – Palárik, Radlinský, Hattala. Oficiálne sa k programu štúrovcov pripojili na zasadnutí Tatrína v Čachticiach (dohodli sa na jednotnom používaní štúrovčiny). V r. 1847 sa stal Štúr poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen.





































25.B „Žandár Európy“

Po smrti Alexenadra I. vzniká situácia vhodná na odstránenie absolutistického cárskeho režimu. V r. 1825 vzniká povstanie dekabristov (rus. dekabr – december) s cieľom zaviesť ústavu, reformy a vytvorenie republiky (boli to predovšetkým mladá šľachta, vojaci, študenti). Cárom sa však stáva Mikuláš I. (1825 – 55), ktorý kruto potlačil povstanie. Účastníci boli popravení alebo išli na Sibír. Mikuláš sa v ďalšom období snaží aktívne zasahovať aj do diania v Európe, čím získal prezývku „Žandár Európy.“ Napr. v r. 1830 – 31 potlačil povstanie v Poľsku – Kongresovka (neoficiálny názov pre Poľsko), v r. 1849 pomohol Františkovi Jozefovi I. potlačiť revolúciu v uhorsku – bitka pri Világoši v r. 1849.
Najvýznamnejším konfliktom počas jeho vlády bola tzv. Krymská vojna (1853 – 56). Rusko sa snažilo získať na úkor Turecka úžiny (prielivy) Bospor a Dardanely, čo sa stretlo s odporom Anglicka a Francúzska, kt. pomohli Turecku vo vojne. Spoločne so Sardínsko-piemontským kráľovstvom porazili Rusko. Mier podpísal už cár Alexander II. Alexander sa snažil zaostalú krajinu zreformovať a preto uskutočnil zmeny v armáde, školstve a súdnictve, ale hlavne v r. 1861 zrušil nevoľníctvo (osobná sloboda, voľný pohyb, vlastníctvo nehnuteľného majetku). Reforma sa týkala asi 52 mil. roľníkov, kt.

si však nemali pôdu za čo kúpiť – museli si buď požičať (zadlžovali sa), alebo pracovali pre pána. Alexander zomrel v r. 1881.