Odozva Veľkej francúzskej revolúcie v Taliansku
V 18. storočí prebehli v Lombardii, Parme, Toskánsku a Neapolsku osvietenecké reformy, ktoré pripravili pôdu pre prijatie nových revolučných myšlienok z Francúzska. Udalosti vo Francúzsku v rokoch 1789 až 1794 vplývali hlavne na taliansku mládež. Práve z tejto skupiny sa formovali strojcovia vzbúr a reforiem v rokoch 1794 - 1795. Tieto vzbury (Piemont, Bologna, Palermo a Sardínia) boli samozrejme krvavo potlačené. Spiknutie v Neapole viedol Emanuel De Deo (v roku 1794), v Bologni to bol Luigi Zamboni (v roku 1795). Obaja skončili na popravisku. Môžeme tu jasne pozorovať vplyv myšlienok J. J. Rousseaua, jakobínskeho myslenia a ústavy I. roku. V Taliansku chápu Francúzsko ako jediného osloboditeľa polostrova.

Na Korzike v tomto období vrie národooslobodzovací boj, na čele ktorého stojí Pasqaule Paoli. Korzika sa stala francúzskou dŕžavou a mala poslúžiť ako medzičlánok na spojenie francúzskej a budúcej talianskej revolúcie. V roku 1790 sa sem presťahoval Filippo Buonarroti, ktorý začal vydávať Korzické vlastenecké noviny (Gionale patriottico di Corsica). Tieto noviny sa považujú za prvé noviny talianskeho risorgimenta.

Od roku 1792 trvá prvá koaličná vojna Francúzska proti Rakúsku, ktorá sa čiastočne odohráva aj na území Talianska. V 1792 francúzske jednotky obsadili Nizzu a Savojsko ako oblasti patriace sardínskemu kráľovi - spojencovi Rakúska.

Ešte pred tým ako prejdem k prvému vstupu Napoleona na talianske územie, stručne zmapujem všetky talianske kraje z hľadiska dynastií v tomto období. V rokoch 1775 až 1799 sedel na pápežskom stolci Pius VI., ktorý bol zároveň hlavou pápežského štátu. V Toskánsku a Florencii vládol v rokoch 1790 - 1797 Ferdinand III. zástupca habsbursko-lotrinskej dynastie. V Milánsku vládli Habsburgovci a to v 1790 - 1792 Leopold I. a v 1792 - 1796 František I. Modena patrila do roku 1796 rodu d´Este a Mantova Neverskému rodu. V Parme panoval Ferdinand Habsburský (1765 - 1801). Benátky boli do mieru v Campo Formio (1797) slobodnou republikou. Neapol a Sicília patrili bourbonskému rodu (1759 - 1806 Ferdinand I.). Sardínia bola doménou Victora Amadea III. (1773 - 1796).

Prvé ťaženie Napoleona do Talianska v rokoch 1796 - 1797

Dňa 2. 3. 1796 bol Generál Napoleon Bonaparte vymenovaný za veliteľa tzv. talianskej armády. Návrh na jeho menovanie podal Carnot. Už 11. marca odchádza Napoleon k svojej armáde. 27.marca pricestoval do Nizzy, kde bol hlavný štáb francúzskej armády v Taliansku. Jeho armáda bola v biednom stave: neoblečená, bosá, hladná, bez žoldu a delostrelectva ( iba 30 diel ) i jazdectva ( len 2 jazdecké divízie ). Rakúsko-sardínska armáda ju prevyšovala 2,5 krát počtom vojakov a mala 7-krát viac delostrelectva. Francúzska armáda v Taliansku mala v rámci francúzskych akcií hrať len pomocnú úlohu (na odpútaniu pozornosti nepriateľa).