Z dynastického hľadiska vyzeralo Taliansko po Viedenskom kongrese takto: savojský rod získal Piemont a Sardíniu, Bourbonovci Sicíliu a Neapol, Lotrinskí Toskánsko, František d´Este Modenu, Mária Lujza Parmu (po jej smrti pripadla Bourbonovcom).

Situácia v Neapole vyzerala na konci vlády Murata zložito. Spočiatku sa Murat kvôli udržaniu si trónu pridal na stranu protinapoleonskej koalície, ale pri návrate Napoleona počas 100-dňového cisárstva sa dal opäť na jeho stranu. Po bitke pri Waterloo teda stráca svoje kráľovstvo, do ktorého sa vracajú Bourbonovci. V októbri 1815 sa snažil vylodiť v Kalábrii (bitka pri Tolentine, 8.5.1815), ale pri tomto neúspešnom pokuse bol zajatý a neskôr i popravený (zastrelený 15.10.1815).

V Taliansku sa v tomto období vyformovali strany, ktoré v nasledujúcich rokoch zohrali dôležitú úlohu v rámci vytvárania jednotného štátu. Práve toto obdobie sa zaraďuje na začiatok tzv. risorgimenta (hnutie za jednotu Talianska v 19. storočí).