Snaha Napoleona zblížiť sa s pápežom priniesla v tomto období ovocie. Dňa 15.7.1801 bol podpísaný konkordát s Piom VII., ktorým bolo obnovená katolícka cirkev vo Francúzsku ako štátom podporovaný kult. Tým vo Francúzsku zostala v platnosti zvrchovanosť štátu nad cirkvou. Zároveň bol čiastočne obnovený cirkevný štát.

Od 5.1.1802 zasadala v Lyone Konzulta (zákonodarný zbor Cisalpínskej republiky). Práve tu je možné vidieť príklad keď sa záležitosti Talianska riešili mimo jeho hraníc. 11.1. prišiel na zasadanie Konzulty sám prvý konzul Napoleon osobne a prehovoril k snemu. Navrhol nazvať nový štát ako Talianska republika, čo mu vynieslo obrovské sympatie. Na ukončení zasadania (25. - 26.1.1802) bol Napoleon zvolený za prezidenta Talianskej republiky. V septembri 1802 Francúzsko anektovalo Piemont. V júni 1804 bola pripojená Ligurská republika priamo ku Francúzsku. Za konzulátu sa začalo s výstavbou ciest, najvýznamnejšou bola cesta cez Alpy - cez Simplonský priesmyk na Miláno.

Francúzska nadvláda v Taliansku ( 1805 - 1812 )

Hlavnou udalosťou roka 1805 bola voľba a korunovácia Napoleona na Talianskeho kráľa. Po tom ako v 1804 získal dedičný titul francúzskeho cisára, rozšíril svoje panstvo o Taliansko.

17.3.1805 zmenil Taliansku republiku na Talianske kráľovstvo a seba vyhlásil za jeho dedičného kráľa. Dňa 28.5.1805 sa sám korunoval v Miláne na talianskeho kráľa železnou korunou Longobardov. Vicekráľom sa stal jeho nevlastný syn Eugéne de Beauharnais. Vicekráľ však nerozhodoval samostatne. Najlepšie to vystihuje Napoleonov výrok : „I keby Miláno horelo, je treba vyčkať na moje príkazy a nechať ho zatiaľ horieť." Už v 1805, keď zákonodarný zbor chcel požiadať o zníženie poplatkov, Napoleon sa zachoval ako suverén, rozpustil a už nikdy nezvolal tento zbor. Čiže i toto kráľovstvo malo funkciu francúzskeho satelitu. V dobe svojho vzniku Talianske kráľovstvo zahŕňalo Cisalpínsku republiku, no neskôr bolo k nemu pripojené Benátsko (1806), Marky (1807) a Tridentsko (1809). Finančná a zahraničná politika bola úplne podriadená francúzskym vojenským požiadavkám (platili sa poplatky a boli zavedené i povinné odvody). Vnútorná organizácia sa vytvorila podľa obrazu centralizovaného Francúzska.

Územie Talianska bolo rozdelené na departmenty, na ich čele stáli prefekti. Bolo zavedené napoleonské zákonodarstvo. Ťažkosti štátnej pokladne sa riešili rozpredávaním národného majetku t.j. zoštátnených cirkevných organizácií a inštitúcií. Zrušili sa feudálne putá k pôde, právo prvorodeného a fideikomisy. Tým sa uvoľnila pôda, oživil sa trh pozemkami a aktivuje sa buržoázia. Ceny poľnohospodárskych produktov rástli, čím sa zabezpečili zisky pre podnikateľov. Výroba rozkvitá i vďaka výrobe pre potreby armády. Kontinentálna blokáda nepostihla veľmi výrobné odvetvia v tejto oblasti. Tie oblasti ležiace v strednom a severnom Taliansku, ktoré nepatrili Talianskemu kráľovstvu boli postupne v rokoch 1800 - 1808 pripojené k Francúzsku a boli z nich vytvorené departmenty. Medzi tieto oblasti patrili Piemont, Ligúria, vojvodstvo Parmské, Toskánsko a Latium. Boli úplne podriadené Francúzsku. Práve tu sa najviac odzrkadlili dôsledky kontinentálnej blokády (hlavne v Janove a Livorne). Bola tu zavedená dynamickejšia správa a zákonodarstvo.

Koncom decembra 1805 donútil Napoleon k úteku neapolského kráľa, ktorý sa uchýlil na Sicíliu. Mnohí Neapolčania vkladali do Napoleona veľké nádeje, ktoré sa vďaka Jozefovi Bonapartovi a Muratovi stali skutočnosťou. Francúzsku nadvládu teraz nechápali ako cudziu. Muratovi sa cez dôslednú politiku vedenú cez miestne úrady podarilo obmedziť zásahy Francúzska na minimum. Bola zavedená modernejšia správa, štátny aparát a prebehli viaceré reformy. Bol vydaný zákon (2.8.1806), ktorý rušil v celom kráľovstve feudálne výsady a zavádzal zvrchovanú moc štátu.