Odozva Veľkej francúzskej revolúcie v Taliansku
V 18. storočí prebehli v Lombardii, Parme, Toskánsku a Neapolsku osvietenecké reformy, ktoré pripravili pôdu pre prijatie nových revolučných myšlienok z Francúzska. Udalosti vo Francúzsku v rokoch 1789 až 1794 vplývali hlavne na taliansku mládež. Práve z tejto skupiny sa formovali strojcovia vzbúr a reforiem v rokoch 1794 - 1795. Tieto vzbury (Piemont, Bologna, Palermo a Sardínia) boli samozrejme krvavo potlačené. Spiknutie v Neapole viedol Emanuel De Deo (v roku 1794), v Bologni to bol Luigi Zamboni (v roku 1795). Obaja skončili na popravisku. Môžeme tu jasne pozorovať vplyv myšlienok J. J. Rousseaua, jakobínskeho myslenia a ústavy I. roku. V Taliansku chápu Francúzsko ako jediného osloboditeľa polostrova.

Na Korzike v tomto období vrie národooslobodzovací boj, na čele ktorého stojí Pasqaule Paoli. Korzika sa stala francúzskou dŕžavou a mala poslúžiť ako medzičlánok na spojenie francúzskej a budúcej talianskej revolúcie. V roku 1790 sa sem presťahoval Filippo Buonarroti, ktorý začal vydávať Korzické vlastenecké noviny (Gionale patriottico di Corsica). Tieto noviny sa považujú za prvé noviny talianskeho risorgimenta.

Od roku 1792 trvá prvá koaličná vojna Francúzska proti Rakúsku, ktorá sa čiastočne odohráva aj na území Talianska. V 1792 francúzske jednotky obsadili Nizzu a Savojsko ako oblasti patriace sardínskemu kráľovi - spojencovi Rakúska.

Ešte pred tým ako prejdem k prvému vstupu Napoleona na talianske územie, stručne zmapujem všetky talianske kraje z hľadiska dynastií v tomto období. V rokoch 1775 až 1799 sedel na pápežskom stolci Pius VI., ktorý bol zároveň hlavou pápežského štátu. V Toskánsku a Florencii vládol v rokoch 1790 - 1797 Ferdinand III. zástupca habsbursko-lotrinskej dynastie. V Milánsku vládli Habsburgovci a to v 1790 - 1792 Leopold I. a v 1792 - 1796 František I. Modena patrila do roku 1796 rodu d´Este a Mantova Neverskému rodu. V Parme panoval Ferdinand Habsburský (1765 - 1801). Benátky boli do mieru v Campo Formio (1797) slobodnou republikou. Neapol a Sicília patrili bourbonskému rodu (1759 - 1806 Ferdinand I.). Sardínia bola doménou Victora Amadea III. (1773 - 1796).

Prvé ťaženie Napoleona do Talianska v rokoch 1796 - 1797

Dňa 2. 3. 1796 bol Generál Napoleon Bonaparte vymenovaný za veliteľa tzv. talianskej armády. Návrh na jeho menovanie podal Carnot. Už 11. marca odchádza Napoleon k svojej armáde. 27.marca pricestoval do Nizzy, kde bol hlavný štáb francúzskej armády v Taliansku. Jeho armáda bola v biednom stave: neoblečená, bosá, hladná, bez žoldu a delostrelectva ( iba 30 diel ) i jazdectva ( len 2 jazdecké divízie ). Rakúsko-sardínska armáda ju prevyšovala 2,5 krát počtom vojakov a mala 7-krát viac delostrelectva. Francúzska armáda v Taliansku mala v rámci francúzskych akcií hrať len pomocnú úlohu (na odpútaniu pozornosti nepriateľa).
Napoleon sa na ťaženie do Talianska pripravoval od roku 1794. Dokonale ovládal plány budúceho bojiska. Vo svojich plánoch rátal s rozbitím nepriateľských vojsk na časti a osobitným podpisovaním mieru so spojencami Rakúska. Tak sa mali utvoriť podmienky na útok na Rakúsko z juhu. Francúzskej armáde v Taliansku velili aj ďalší divízni generáli a to Masséna, Augerau, Lahárpe a Sérurier (najstarší s najväčšími vojenskými skúsenosťami). V Taliansku sa Napoleon stretol aj s komisármi Direktória Salicettim a Garrauom, s ktorými spolupracoval.

Taliansky revolučný výbor sa chcel spojiť s francúzskou armádou, preto poslali Napoleonovi Memorandum. Napoleon spočiatku však myšlienku talianskej revolúcie nepodporoval.

5. apríla sa Napolenova armáda vydala na pochod po pobrežnom okraji prímorských Álp po tzv. rímse. Takto získal čas a už 9.apríla vstupuje na územie Talianska. 12.apríla 1796 získal Napoleon svoje prvé víťazstvo nad rakúskou armádou pri Montenotte a o dva dni na to porazil piemontskú armádu pri Millesime. Takto vrazil klin medzi rakúsku armádu a jej spojenca a otvorila sa mu cesta na Miláno a Turín. 15. apríla kapitulovali v Degu posledné rakúske jednotky v Apeninách. 22.apríla 1796 sa odohrala bitka pri Mondovi, ktorá donútila kráľa Sardínie a Piemontu podpísať v Cherascu prímerie s Francúzskom (28. 4. 1796). Týmto prímerím sa stali Francúzi pánmi Piemontu a celého Janova. Úspechy francúzskej armády súviseli s veľkej rýchlostou pri presunoch vojska a s dobrou manévrovacou schopnosťou Napoleona. V malých talianskych mestách sa zakladali revolučné výbory a Salicetti nariaďoval vysoké kontribúcie boháčom. 15. mája bol podpísaný v Paríži mier s Piemontom, skôr z obavy kráľa pred ľudovým povstaním v Turíne a celom kráľovstve.

7. mája prekročili francúzske jednotky Pád a 10. 5. 1796 sa odohrala bitka pri Lodi, v ktorej sa Napoleonovi podarilo dobiť zdanlivo nedobytný most. Týmto krokom si zaistil prechod cez rieku Addu.

V liste Carnotovi napísal : „Bitka pri Lodi dala republike celú Lombardiu...Vo Vašich plánoch môžete rátať tým, akoby som bol už v Miláne."

15.mája francúzska armáda slávnostne vstúpila do Milána. Taliani ju vítali ako osloboditeľskú. Deň pred príchodom francúzskych vojsk ušiel z Milána rakúsky arcivojvoda Ferdinand. V Miláne bol založený klub „Priateľov slobody a rovnosti" , bola zvolená nová mestská rada a začali vychádzať noviny „Giornale dei patrioti d´Italia",ktoré redigoval Matteo Galdi.

Aj revolučné hnutie v Lombardii nadväzovalo na jakobínske myšlienky a snažilo sa dosiahnuť nezávislosť a slobodu Lombardie .
Prenesenie bojov mimo samotného územia Francúzska znamenalo zaťaženie oblastí, kde sa bojovalo. Neustále odvody a kontribúcie priniesli nespokojnosť domáceho obyvateľstva. V máji 1796 vydal Salicetti „Výzvu k lombardskému ľudu", v ktorej pod heslom „Vojna národov proti tyranom" vysvetľuje výhru nad Rakúskom a zdôvodňuje a presne určuje platby Lombardie. V máji 1796 ľud v Pávii zmasakroval francúzskych vojakov, ktorí hľadali útočište v citadele. Proti francúzskym daniam, násiliu a presťahovaniu dóžovho úradu sa vzbúril ľud vo Verone a Benátkach. Francúzske ťaženie do Talianska prinieslo rozšírenie revolučného hnutia na celom Apeninskom polostrove.

V júni 1796 sú podpísané prímeria s neapolským kráľom (5.6.1796) a s pápežom v Bologni (23.6.1796). Obe podpisoval za Francúzsko Napoleon. Medzi ďalšie významné bitky - porážky Rakúska, patrili bitka pri Arcole (17.11.1796,inde uvedené 15. - 16.11.1796), Rivoli (14. - 15.1.1797), La Favorite (16.1.1797), Castiglione. Dňa 2.2.1797 kapitulovala Mantova, čím sa Napoleonovi otvorila cesta na Viedeň. Napoleon vo všetkých bojoch využíval strategické poznatky získané počas revolúcie.

V snahe donútiť pápeža Pia VI. k rokovaniu sa Napoleon 9. 2.1797 premiestnil do Vatikánu a okupoval Anconu. Podmienky mieru pre pápeža boli nadiktované Napoleonom (boli v rozpore s nariadením Direktória) kardinálovi Matteimu v Tolentine (19.2.1797). S Rakúskom rokoval o prímerí v Leobene 7. až 18.4.1797. Konečné rokovania s Rakúskom prebiehali v Udine od 27.9. do 17.10.1797. Za rakúsku stranu rokoval gróf Cobenzl a za Francúzsko Napoleon. Dohodlo sa na rozdelení Benátska medzi Rakúsko, Francúzsko a Cisalpínsku republiku , Mohuč a ľavý breh Rýna (v tajnom dodatku sa hovorí o možnosti obsadzovania tejto oblasti Francúzskom a to od Bazileja po Ardenach) pripadol Francúzsku, Rakúsko uznalo nezávislosť severotalianskych republík i úspechy Francúzska v Belgicku a ako náhrada pre Rakúsko za Bavorsko bolo ponúknuté Salzbursko, ktoré zároveň získalo Istriu a Dalmáciu. Mier bol podpísaný v Campo Formiu 17.
- 18.10.1797 (v skutočnosti bol podpísaný v Passariane).

Keby sme chceli teda tieto udalosti zhrnúť, tak musíme konštatovať, že Napoleonovi sa podarilo od mája 1796 do apríla 1797 obsadiť celé severné Taliansko a prinútiť Rakúsko k prímeriu v Leobene. Talianske obyvateľstvo vítalo Napoleona ako osloboditeľa - talianskeho vlastenca, ktorý oslobodzuje svoju vlasť. No v skutočnosti sa Napoleon riadil záujmami Francúzska. Sám Napoleon sa zaslúžil o vytvorenie novej správy v Taliansku.
Vznik nových republík v 1796 - 1797
Počas francúzskej okupácie Talianska sa začali vytvárať nové štátne útvary. Mnohé z nich vznikli na podnet Napoleona. Nabádal k vytvoreniu sústavy samostatných talianskych republík (francúzske satelity), čo sa však nezhodovalo s nariadením Direktória.

Ako prvá vznikla Transpádska republika (obsahovala územia severne od Pádu), oficiálne vyhlásená v Miláne v októbri 1796. Ako vlajku používali trikolóru. Na jeseň toho istého roka republikáni v Modene, Reggiu, Bologni a vo Ferrare (niekde uvádzaná aj Emilia ako časť Cispádskej republiky) sa spojili a vyhlásili Cispádsku republiku podľa francúzskeho vzoru. Táto republika bola vyhlásená v Bologni (v jednom prameni bol vznik tejto republiky uvádzaný až 27.3.1797). Cispádska republika sa rozprestierala na juh od Pádu.

V máji 1797 obsadili francúzske vojská Benátsko. Ako zámienka im poslúžili nepokoje - zavraždenie francúzskych vojakov. Vláda dóžovskej republiky bola zvrhnutá a bola dosadená dočasná vláda. Toto sa udialo formou zasadania Veľkého koncilu, ktorý 12.5.1797 nahradil dóžu demokratickou republikou podľa francúzskeho vzoru. Mier v Campo Formiu pripája túto oblasť s vnútrozemím východne od Addy k Rakúsku.

V júni vstúpili napoleonské jednotky do Janova a 6.6.1797 bola vyhlásená Ligurská republika podľa modelu ústavy III. roku. Bolo teda zavedené direktórium a dve Rady. Nadviazala aj na starú mestskú správu. Týmto bola zvrhnutá dovtedajšia aristokratická republika. Pôvodne mala zabezpečovať Cisalpínskej republike prístup k moru. Napokon vznikla aj Cisalpínska republika ako výsledok spojenia Transpádskej a Cispádskej republiky. Niektoré pramene spomínajú aj ďalšie oblasti v Taliansku, ktoré túto republiku tvorili: Lombardia, Emilia Romagna (bez Parmy, Piacenzy a Guastally), benátske územia s Bresciou, Bergamom, Valtellinou, vojvodstvom Massa - Carrara a Romagna, časť južného Švajčiarska (pripojená v októbri 1797), Milánsko, Modena. V podstate sa táto republika vytvorila na severe Talianska. Táto sa mala stať základom budúceho jednotného Talianska. Boli tu zrušené feudálne dávky a poplatky, sekularizoval sa cirkevný majetok, boli zavedené nové zákony a rovnosť všetkých občanov pred zákonom.

Na čelo republiky bolo postavené direktórium, vznikli dve zákonodarné rady a miestna samospráva podľa francúzskeho vzoru. Hlavným mestom sa stalo Miláno. Reakčná vlna v Taliansku v 1798 - 1799
Vo februári 1798 francúzske vojsko obsadilo Rím. Dňa 15. februára 1798 sa z pápežského štátu stala Rímska republika. Pápež Pius VI. ( 80-ročný ) odmieta opustiť Rím, preto bol zatknutý a väznený v kláštore pri Florencii. Zomiera o rok neskôr pri deportácii do Valance. V Rímskej republike bola zavedená ústava III. roku nadiktovaná francúzskou komisiou. Republika existuje ako protektorát. Boli zrušené fideikomisi, zrovnoprávnení Židia s ostatnými občanmi. Už 24.2.1798 vznikli prvé nepokoje v armáde proti novému veliteľovi v Ríme, Berthierovi a zároveň povstal i rímsky ľud proti francúzskej okupácii. V novembri 1798 atakovala neapolská armáda Rímsku republiku. No neudržala sa tu dlho. V decembri Rím znovudobyli francúzske vojská.

V januári1799 dobyli v pouličných bojoch francúzske jednotky aj Neapol. Mala to byť odveta za snahu neapolského kráľa obsadiť Rím. 26.januára 1799 bola so súhlasom Francúzska vyhlásená Parthenopská republika (podľa starého názvu Neapola, Parthenopé). Týmto bol zvrhnutý rod Bourbonovcov aj v tejto oblasti. Kráľ si udržal len ostrov Sicíliu (aj to vďaka pomoci Anglicka ). Republika mala oporu v časti vzdelancov, mešťanov a úradníkov. Ľud a cirkev naďalej podporovali kráľa. Neapol sa stal ďalším satelitom Francúzska. Týmto krokom bol dobudovaný systém tzv. sesterských republík. Parthenopská republika existovala len 5 mesiacov. Po vypuknutí druhej koaličnej vojny sa Neapol pridáva na stranu protifrancúzskej koalície (podobne sa zachoval aj v tretej koaličnej vojne).

Vo februári prinútilo Francúzsko vojensky sardínskeho kráľa k abdikácii. Karol Emanuel IV. si udržal len Sardíniu (za pomoci Anglicka). V Piemonte bola ustanovená republikánska vláda závislá od Francúzska.

Rok 1799 je poznačený novou koaličnou vojnou - druhou. Od marca sa Taliansko stáva bojiskom v tomto spore. V marci sa rakúske jednotky presunuli do Verony a porazili Francúzov pri Legnane. V tomto roku sa zapája do vojny aj Rusko. Na jar 1799 sa rakúsko - ruské jednotky objavujú v Pádskej nížine. Spojeneckým vojskám velí ruský generál Suvorov (velenie preberá v apríli vo Valeggiu). 26. - 28. apríla porazil Suvorov na rieke Adde francúzskeho generála Moreaua a 29.4.1799 vtiahol do Milána. Suvorov rýchlo pochoduje z východu na západ Talianska, koncom mája je v Turíne a dobýja pevnosti Peschiera, Casale a Valenza. V júni na rieke Trebbia rozprášil Macdonaldovu armádu.
Pri Mantove bola nútená francúzska armáda kapitulovať 30.7.1797. Do Talianska je vyslaný z Francúzska generál Joubert, ktorý je však zastrelený hneď na začiatku bitky pri Novi (15.8.1799).Velenie musel prebrať Moreau, ale aj tak Francúzi utrpeli zdrvujúcu porážku. Suvorov však svoju výhru nevyužil a kvôli rozporom medzi spojencami sa stiahol späť. Výsledkom však bolo vytlačenie francúzskej armády z Talianska (okrem Janova) v lete 1799. Cisalpínska republika bola zničená a bol nastolený predrevolučný režim. Protifrancúzsku koalíciu podporuje celý taliansky vidiek, vznikajú roľnícke a ľudové vzbury, dvíha sa silná reakčná vlna. V Kalábrii sa snažil kardinál Ruffo dobyť Neapol. Neapol bol obkľúčený z dvoch strán - z pevniny kardinálom a od mora flotilou admirála Nelsona. Mesto sa bránilo niekoľko dní, no nakoniec muselo pristúpiť k čestnej kapitulácii. Podmienky kapitulácie však Nelson neprijal, čoho dôsledkom bol masaker v meste, v ktorom prišla o život i reakčná šľachta.

Druhé ťaženie Napoleona do Talianska v roku 1800
Jedným z dôvodov návratu, ktorými Napoleon ospravedlňoval svoj „útek" z Egypta boli aj udalosti v Taliansku. Vyčítal vláde Direktória, že nedokázala udržať dobyté územie. Po vyriešení problémov vo Francúzsku (brumairsky prevrat) smerujú jeho kroky do Talianska. Francúzska ofenzíva bola zahájená 6.4.1800.

V Dijone sústredil „rezervnú armádu", s ktorou spojil aj zvyšné jednotky z juhovýchodného Francúzska. Celá armáda mala kvôli nenápadnosti postupovať po častiach a stretnúť sa mala pri švajčiarskych hraniciach. Po častiach sa uskutočnil aj prechod cez Alpy, ktorý mal zabezpečiť prekvapujúci útok na nepriateľa. Hlavné sily prešli od 7. do 22.5.1800 Veľký St. Bernardský priesmyk, zatiaľ čo ostatné zbory prechádzali cez Gotthardský priesmyk. 24.5.1800 predvoj francúzskej armády pod vedením generála Lannesa porazil pri Ivrey Rakúšanov a vpadol do Lombardie. 2.6.1800 vstupuje Napoleon do Milána. Opäť ho tu privítali búrlivé ovácie a francúzska armáda sa rozrástla o domáce posily. Náhly vpád cez Alpy priniesol síce víťazstvo, ale spôsobil aj nemalé problémy kvôli drobeniu sa vojenského potenciálu Francúzska. Napriek prevahe nepriateľa Francúzi opäť vyhrali pri Mombelle. Kľúčovou bitkou tohoto ťaženia bolo Marengo (14.6.1800). Po niekoľkých hodinách bola francúzska armáda úplne zničená a všetko ukazovalo na víťazstvo Rakúska. Takmer po boji dorazili francúzske jednotky pod vedením generála Desaixa a boj sa opäť rozpútal. Prekvapení Rakúšania nestihli reagovať a začali ustupovať.
Francúzi sa stali napokon pánmi bojiska. 15.6.1800 posiela rakúsky generál Melas k Napoleonovi žiadosť o prímerie, čo spôsobilo paniku v Rakúsku i Taliansku. Melas získal povolenie odísť so svojimi jednotkami za rieku Mincio.

Počas tohoto ťaženia sa Napoleon zúčastnil i na opere v La Scale v Miláne, besedoval s predstaviteľmi katolíckej cirkvi, prvý krát sa zúčastňuje oficiálne na svätej omši v milánskej katedrále a otvára univerzitu v Pávii (zavretá Rakúšanmi).

Napoleon pri tomto vstupe na taliansku pôdu sľubuje stabilitu, modernú a výkonnú správu, čím si získava priazeň verejnosti. Svoj sľub počas svojej 15-ročnej vlády aj uskutočnil.

Po smrti Pia VI. nastupuje na pápežský stolec Pius VII. (14.3.1800).

V roku 1800 odovzdalo Francúzsko Toskánsko / Etrúrske kráľovstvo infantovi parmskému.

Vzťahy medzi Talianskom a Francúzskom v rokoch 1801 - 1804
Vo Florencii bola 28.3.1801 podpísaná dohoda medzi Francúzskom a neapolským a sicílskym kráľom Ferdinandom o pripojení Elby k Francúzsku a nastolení kontinentálnej blokády. Mestá Oranto a Brindisi boli provizórne obsadené francúzskou armádou. Dňa 9.2.1801 bol podpísaný mier s Rakúskom v Luneville, ktorým Rakúsko odstúpilo Francúzsku horné Taliansko.
Snaha Napoleona zblížiť sa s pápežom priniesla v tomto období ovocie. Dňa 15.7.1801 bol podpísaný konkordát s Piom VII., ktorým bolo obnovená katolícka cirkev vo Francúzsku ako štátom podporovaný kult. Tým vo Francúzsku zostala v platnosti zvrchovanosť štátu nad cirkvou. Zároveň bol čiastočne obnovený cirkevný štát.

Od 5.1.1802 zasadala v Lyone Konzulta (zákonodarný zbor Cisalpínskej republiky). Práve tu je možné vidieť príklad keď sa záležitosti Talianska riešili mimo jeho hraníc. 11.1. prišiel na zasadanie Konzulty sám prvý konzul Napoleon osobne a prehovoril k snemu. Navrhol nazvať nový štát ako Talianska republika, čo mu vynieslo obrovské sympatie. Na ukončení zasadania (25. - 26.1.1802) bol Napoleon zvolený za prezidenta Talianskej republiky. V septembri 1802 Francúzsko anektovalo Piemont. V júni 1804 bola pripojená Ligurská republika priamo ku Francúzsku. Za konzulátu sa začalo s výstavbou ciest, najvýznamnejšou bola cesta cez Alpy - cez Simplonský priesmyk na Miláno.

Francúzska nadvláda v Taliansku ( 1805 - 1812 )

Hlavnou udalosťou roka 1805 bola voľba a korunovácia Napoleona na Talianskeho kráľa. Po tom ako v 1804 získal dedičný titul francúzskeho cisára, rozšíril svoje panstvo o Taliansko.

17.3.1805 zmenil Taliansku republiku na Talianske kráľovstvo a seba vyhlásil za jeho dedičného kráľa. Dňa 28.5.1805 sa sám korunoval v Miláne na talianskeho kráľa železnou korunou Longobardov. Vicekráľom sa stal jeho nevlastný syn Eugéne de Beauharnais. Vicekráľ však nerozhodoval samostatne. Najlepšie to vystihuje Napoleonov výrok : „I keby Miláno horelo, je treba vyčkať na moje príkazy a nechať ho zatiaľ horieť." Už v 1805, keď zákonodarný zbor chcel požiadať o zníženie poplatkov, Napoleon sa zachoval ako suverén, rozpustil a už nikdy nezvolal tento zbor. Čiže i toto kráľovstvo malo funkciu francúzskeho satelitu. V dobe svojho vzniku Talianske kráľovstvo zahŕňalo Cisalpínsku republiku, no neskôr bolo k nemu pripojené Benátsko (1806), Marky (1807) a Tridentsko (1809). Finančná a zahraničná politika bola úplne podriadená francúzskym vojenským požiadavkám (platili sa poplatky a boli zavedené i povinné odvody). Vnútorná organizácia sa vytvorila podľa obrazu centralizovaného Francúzska.

Územie Talianska bolo rozdelené na departmenty, na ich čele stáli prefekti. Bolo zavedené napoleonské zákonodarstvo. Ťažkosti štátnej pokladne sa riešili rozpredávaním národného majetku t.j. zoštátnených cirkevných organizácií a inštitúcií. Zrušili sa feudálne putá k pôde, právo prvorodeného a fideikomisy. Tým sa uvoľnila pôda, oživil sa trh pozemkami a aktivuje sa buržoázia. Ceny poľnohospodárskych produktov rástli, čím sa zabezpečili zisky pre podnikateľov. Výroba rozkvitá i vďaka výrobe pre potreby armády. Kontinentálna blokáda nepostihla veľmi výrobné odvetvia v tejto oblasti. Tie oblasti ležiace v strednom a severnom Taliansku, ktoré nepatrili Talianskemu kráľovstvu boli postupne v rokoch 1800 - 1808 pripojené k Francúzsku a boli z nich vytvorené departmenty. Medzi tieto oblasti patrili Piemont, Ligúria, vojvodstvo Parmské, Toskánsko a Latium. Boli úplne podriadené Francúzsku. Práve tu sa najviac odzrkadlili dôsledky kontinentálnej blokády (hlavne v Janove a Livorne). Bola tu zavedená dynamickejšia správa a zákonodarstvo.

Koncom decembra 1805 donútil Napoleon k úteku neapolského kráľa, ktorý sa uchýlil na Sicíliu. Mnohí Neapolčania vkladali do Napoleona veľké nádeje, ktoré sa vďaka Jozefovi Bonapartovi a Muratovi stali skutočnosťou. Francúzsku nadvládu teraz nechápali ako cudziu. Muratovi sa cez dôslednú politiku vedenú cez miestne úrady podarilo obmedziť zásahy Francúzska na minimum. Bola zavedená modernejšia správa, štátny aparát a prebehli viaceré reformy. Bol vydaný zákon (2.8.1806), ktorý rušil v celom kráľovstve feudálne výsady a zavádzal zvrchovanú moc štátu.
Bola zoštátnená veľká časť cirkevného majetku a rozpredávaná táto pôda záujemcov z radov šľachty i buržoázie. Zákon o obecných pozemkoch počítal s pridelením časti pôdy roľníkom, ale zostal len na papieri. Priemysel sa v tejto oblasti rozvíjal veľmi pomaly, väčšina podnikov bola v rukách cudzincov. Dôsledky kontinentálnej blokády postihli najviac práve túto oblasť, a tak sa stalo atraktívne investovanie do pôdy. Sociálne rozvrstvenie sa tu nezmenilo ani počas 10-ročnej nadvlády Francúzska .

Od tohoto obdobia môžeme badať v Napoleonovej politike uprednostňovanie a zabezpečovanie ostatných členov rodiny. Jeho sestra Elisa Bacciochi v 1805 sa stala princeznou Piombinskou, neskôr dostala aj Luccu a napokon sa stala veľkovojvodkyňou toskánskou. Po vyhnaní neapolského kráľa z Neapola bolo toto územie pridelené najprv Napoleonovmu bratovi Jozefovi (1806 - 1808) a po ňom sa neapolským kráľom stal ich švagor (manžel Caroliny Bonaparte), Joachim Murat (1808 - 1815). V roku 1805 bol Louis Bonaparte vymenovaný za generálneho guvernéra v Piemonte.

V júni bola ratifikovaná v Janove anexia Ligurska (pripojeného k Francúzsku). Podľa podmienok Bratislavského mieru (26.12.1805) muselo Rakúsko opustiť Taliansko (odstúpiť Benátky), Francúzsku prepustilo aj Dalmáciu a Istriu a uznať Napoleona za talianskeho kráľa. Etrúrske kráľovstvo bolo zrušené. V 1807 anektovalo Francúzsko Toskánsko, Parmu a Piacenzu a o rok neskôr Rím. V roku 1800 nastúpil na pápežský stolec Pius VII. Na začiatku jeho pontifikátu sa vzťahy s Francúzskom zlepšili (konkordát, 1801), no postupom času sa začali vzťahy vyostrovať. V roku 1808 Napoleon protiprávne obsadil pápežský štát. Ako dôvod uvádzal odmietnutie pápeža pridať sa ku kontinentálnej blokáde Anglicka. 17.5.1809 Pius VII. exkomunikoval Napoleona, lebo Napoleon pripojil zvyšok pápežského štátu k Francúzsku a z Ríma spravil ríšske mesto. Pápež v exkomunikačnej bule neuviedol priamo meno Napoleona, nazval ho „zlodejom Patrimonia Sancti Petri". V ten istý deň Napoleon zrušil donácie Pipina III. Krátkeho (14.4.754), ktoré garantovali existenciu pápežského štátu. Napoleon zorganizoval aj únos Pia VII. ( v noci z 5. na 6.7.1809 ). Týmto bola svetská moc pápeža zrušená. Francúzski vojaci pod vedením generála Radeta prepadli pápeža v Quirinály v Ríme a uniesli ho (aj s jeho sekretárom kardinálom Paccom) do Grenoblu a neskôr do Savony. Medzi ďalšie dôvody únosu mohli patriť odmietnutie pápeža vymenovať francúzskych kardinálov podľa Napoleonovho želania a podpora protifrancúzskych povstaní v Apúlii, Kalábrii, Benátkach a Romagni Piom VII.
Pápež bol väznený nasledujúce tri roky, ale nevyhovel požiadavkám Napoleona. Na odsadenom území prebehla sekularizácia cirkevnej pôdy, bola zrušená cirkevná a zemepanská súdna moc, cechy a vnútorné clá, bol zavedený francúzsky zakonník a formálna rovnosť pred zákonom. Nastali zlepšenia v poľnohospodárstve a výstavba komunikácií.

V tomto období sa začínajú nepokoje a formuje sa protifrancúzsky odboj. Toto viedlo k vzniku rôznych ľudových povstaní proti drancovaniu a násilnému regrutovaniu. Takéto povstania sa uskutočnili napríklad v Miláne (adelphiovia) a v Neapole (karbonári). V pápežských štátoch a Romagni pôsobila tajná spoločnosť Guelfia. Dňa 20.8.1809 generál Malet uskutočnil prvý nevydarený komplot proti Napoleonovi v Ríme. Medzi rokmi 1807 - 1810 vzniká aj tajný spolok karbonárov. Cieľom tejto organizácie bola príprava národného oslobodenia. Mali premyslené princípy konšpirácie a stali sa politickou silou na juhu Talianska.

V Taliansku existovali aj dve oblasti, ktoré pod ochranou Anglicka zotrvali mimo vplyvu Napoleona. Bola to Sardínia, útočisko savojského rodu z Turína a Sicília, úkryt neapolských Bourbonovcov. Anglická okupácia ostrovov trvala do 1811.Vo funkcii splnomocneného ministra a vojenského veliteľa bol do Palerma vyslaný lord Bentiner. Chcel proti Napoleonovi viesť politický i vojenský boj. Na Sicílii zaviedol miernejšiu verziu napoleonského zákona o zrušení feudálnych výsada konštitučný režim podľa anglického vzoru.

Znovuobnovenie starých režimov v Taliansku a Viedenský mier
V roku 1813 sa karta začala pomaly obracať. 25.1.1813 bol podpísaný vo Fontainbleau druhý konkordát s pápežom, v ktorom sa Napoleon ospravedlnil za anexiu pápežského štátu v 1809. No už 24.3.1813 ho pápež odvolal.

V roku 1814 sa šťastie začalo prikláňať na stranu protinapoleonských spojencov. V januári 1814 Murat ako kráľ Neapola vstupuje do aliancie s Rakúskom. V apríli po protifrancúzskom povstaní Miláno je okupované Rakúskom. V máji vstúpil do Turína piemontský kráľ Viktor Emanuel I. Koncom mája sa vracia do Ríma aj Pius VII. Jeho odpor proti Napoleonovi posilnil jeho morálnu autoritu a Viedenský kongres potvrdil pôvodné hranice cirkevného štátu.

Viedenský kongres (1814-1815) priniesol Taliansku reštaurovanie politicko-administratívnych feudálnych prvkov, hoci Code Napoleon zostal naďalej v platnosti (okrem Turína). Výsledkom Kongresu bolo obnovenie starých dynastií (okrem Benátok a Janova).

Neapol sa vracia do rúk Ferdinanda IV., kráľa oboch Sicílií, obnovuje sa cirkevný štát (je vrátený pápežovi), Sardínske kráľovstvo opäť získava Savojsko a anektuje Janov. Väčšina Talianska sa dostáva do rúk Habsburgovcov. Je vytvorené Lombardsko-benátske kráľovstvo (miestokráľa menovala Viedeň) a Toskánsko s Modenou sa stali habsburskými sekundogenitúrami. Rakúsko sa stáva prekážkou národného zjednotenia Talianska. Celkovo sa Taliansko rozdelilo na 8 politických útvarov. Boli znovu zavedené vnútorné clá a hospodárske hranice sa utvorili aj vo vnútri samotných štátov.
Z dynastického hľadiska vyzeralo Taliansko po Viedenskom kongrese takto: savojský rod získal Piemont a Sardíniu, Bourbonovci Sicíliu a Neapol, Lotrinskí Toskánsko, František d´Este Modenu, Mária Lujza Parmu (po jej smrti pripadla Bourbonovcom).

Situácia v Neapole vyzerala na konci vlády Murata zložito. Spočiatku sa Murat kvôli udržaniu si trónu pridal na stranu protinapoleonskej koalície, ale pri návrate Napoleona počas 100-dňového cisárstva sa dal opäť na jeho stranu. Po bitke pri Waterloo teda stráca svoje kráľovstvo, do ktorého sa vracajú Bourbonovci. V októbri 1815 sa snažil vylodiť v Kalábrii (bitka pri Tolentine, 8.5.1815), ale pri tomto neúspešnom pokuse bol zajatý a neskôr i popravený (zastrelený 15.10.1815).

V Taliansku sa v tomto období vyformovali strany, ktoré v nasledujúcich rokoch zohrali dôležitú úlohu v rámci vytvárania jednotného štátu. Práve toto obdobie sa zaraďuje na začiatok tzv. risorgimenta (hnutie za jednotu Talianska v 19. storočí).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Apeninský polostrov v Napoleonskom období