Pre týchto vojakov bol spôsob útoku v masách a boj na bajonety najprirodzenejší. Francúzske armády sa snažili svojich súperov prevalcovať svojim počtom. Neskôr, v bitke pri Jennapes, kde generál Dumoriez porazil Rakúšanov, sa po prvý krát potvrdil neskorší základ napoleonskej taktiky - stačí získať prevahu len na určitom mieste, v prípade prelomenia nepriatelskej línie je rovnováha zničená a zbytok armády sa stáva bezcenným.

Na dopracovanie tohoto systému útoku bolo nutné zreorganizovať delostrelectvo a ľahkú pechotu. Práve tieto dve časti armády, v minulom režime prehliadané a vystavené opovrhnutiu sa stali neodmyslitelným doplnkom Napoleonovho taktického systému. Ako som už spomenul, útočné kolóny nezaručovali úspech sami o sebe. Ak sa im nepodarilo preraziť, cez líniu pechoty, boli zadržané na mieste a nepriateľske delostrelectvo a jazda ich zlikvidovali. Napoleon čoskoro zistil, že kolóny sú najúspešnejšie keď zaútočia na najslabšie miesto nepriatelskej línie a keď nepriateľ útok kolón spozoruje čo najneskôr. Úlohou ľahkej pechoty (chasseurs, tirailleiri) bolo postupovať v rojniciach pred útočiacimi kolónami, prípadne celými armádnymi skupinami. Týto vojaci narušovali nepriateľský pohyb a maskovali pohyb svojich armád.

Keďže Napoleon bol vyštudovaný delostrelecký dôstojník, celkom logicky najviac rozumel práve tomuto typu armády. O účelnejšom využití delostrelectva sa vo Francúzsku písalo už pred revolúciou. Najväčšou autoritou a Napoleonovým učiteľom bol barón du Teil. Ten vo svojej práci vysvetľoval možnosti ako sútrediť delostrelectvo na vytvorenie prielomov v nepriateľskej línii. [Du Teil] kládol dôraz na taktické prvky ako napríklad vzájomnú previazanosť palby a pohybu .. neustále sa vracal k nutnosti sústrediť aktivitu.3 Bolo to práve delostrelectvo, ktoré svojou palbou pri Valmy zachránilo republiku. Klasická Napoleonská taktika vyzerala asi takto: Pred armádou postupovala ľahká pechota, ktorý mali otupiť nepriateľský odpor. Nepriateľskú líniu neustále po celej dĺžke ostreľovalo delostrelectvo a útočili na ňu kolóny pechoty. Takéto útoky mali nepriateľa prinútiť nasadiť aj zálohy. Toto sa dialo tak dlho, pokial sa neukázalo nejaké slabé miesto. Napoleon sa snažil takéto slabé miesto vytvoriť obchvatnými útokmi po bokoch a do tyla. Takéto útoky nútili nepriateľského veliteľa odoslať jednotky z hlavnej línie a poslať ich na krídla alebo dozadu. Na takto oslabené miesta línie, Napoleon potom sústredil delostreleckú paľbu a poslal tam dopredu pripravené zálohy (masse du rupture).