Keď boli nepriateľské rady prelomené, nastupovala jazda, aby definitívne zlikvidovala odpor, rozprášila nepriateľskú armádu a znemožnila jej organizovaný ústup.

Ďalšou novotou bolo usporiadanie Napoleonovej armády. Napoleon sa pri usporiadaní armády riadil názormi dvoch vojenských teoretikov pôsobiacich v 18. storočí. Boli to Pierre-Joseph de Bourcet a Jacques Antoine Hypolite. Obaja presadzovali rozdelenie armády na nezávislé jednotky, ktoré mali vejárovite postupovať proti nepriateľovy, ktorého mali zmiasť a čo najdlhšie mu zamedziť zistenie hlavného smeru útoku. Napoleon svoje armády rozdeli na zbory a tie na 2-3 divízie, z ktorých každá mala asi 8000 mužov. Divízia sa delila na 2 brigády, 4 pluky a 8 práporov. Takéto usporiadanie umožňovalo takmer úplnú decentralizáciu pod vedením jedného najvyššieho velitela. Pre Napoleona je typická hlavne práca s armádnymi zbormi, ktoré sa skladali so všetkých druhov zbraní a tvorili armády v malom. Výhody takéhoto usporiadania boli v tom, že jednotlivé zbory mohli postupovať samostatne a spájali sa až pred hlavnou bitkou. Keďže zbory boli samostatné jednotky, dokázali sa brániť v prípade napadnutia. Armáda postupovala spravidla tak, že v prípade napadnutia jedného zboru mu mohli ostatné prísť na pomoc. Zbory mali väčšinou samostatné úlohy aj počas bojov, využívali sa teda aj na taktické aj na strategické účely.

Stratégia
Napoleon svoju stratégiu nevymyslel sám, jeho zásluha spočíva v geniálnou využívaní a zdokonalení pred nim používaných strategických operácií. Vojenskí historici rozlišujú dva základné typy Napoleonových strategických operácií: útok na protivníkove tylové a komunikačné línie (manoevre sur les derriéres) a útok na stredovú pozíciu.4

Napoleon vyznával dôsledne ofenzívnu stratégiu, ktorú považoval za výhodnejšiu ako defenzívu. V celej histórii Napoleonských vojen sa u Napoleona nedá nájsť bitka kde by sa pokúsil o defenzívnu stratégiu - najlepší príklad je obdobie po porážke pri Lipsku. Napriek tomu, že Napoleon musel čeliť obrovskej presile, neprestával útočiť. Z tohoto dôvodu sú oba typy vyššie spomenutých strategických operácii útočné. Útok na tyl a komunikačné línie spočíval v snahe o vylákanie a zdržanie nepriateľa na určitom mieste slabšími jednotkami a následný útok na tylovú časť hlavnou časťou armády. Tento manéver používal Napoleon keď nebol v zretelnej početnej nevýhode.