V prípade príliš nevýhodného pomeru síl, sil útočiaci vojvodca nemohol dovoliť uvolniť dostatočne silnú jednotku, ktorá by bola schopná vylákať a zadržiavať hlavnú nepriatelskú silu dostatočne dlho, prípadne sa mohlo stať, že jednotky útočiace na tyl by boli natoľko slabé, že by nevyvolali v nepriatelských radách znepokojenie. Útok na tyl ma hlavne dopady na morálku. Celá vojenská veda 18. storočia vychádzala z nutnosti zabezpečeného tylu, odkiaľ prúdili zásoby a posily. V prípade, že armáda mala ohrozený tyl musela sa otočiť a snažiť si vybojovať cestu späť. Takto sa chovali vojská protinapoleonskej koalície počas takmer celých napoleonských vojen. V Napoleonovi ohrozený tyl takú paniku nevyvolával. Nebol závislý od prísunu proviantu, kedže jeho vojsko žilo zo zásob krajiny ktorou práve prechádzal. Do roku 1815 použil Napoleon túto strategickú variantu 31-krát.5

Útok v stredovej pozícii presne vystihoval napoleonský axióm pri vedení vojny - snaha mať nad nepriateľom lokálnu prevahu len na rozhodujúcom mieste. "Povaha stratégie spočíva v tom, že máte aj so slabšou armádou viac vojska v bode kde útočíte, alebo kde na vás útočí nepriateľ."

Stratégia stredovej pozície bola ideálna v prípade, keď mal Napoleon slabšiu armádu ako nepriateľ. V tomto prípade sa snažil vklíniť sa medzi sily nepriateľa a tým z nich vytvoriť samostatné jednotky nad ktorými by mal prevahu. Ďalší postup vyzeral tak, že jedna, slabšia, časť Napoleonovej armády spomaľovala a zadržiavala jednu časť jednotiek nepriateľa, zatiaľ čo hlavné sily sa postavili proti druhej časti nepriateľskej armády, porazili ju a obrátili sa proti zostávajúcim jednotkám nepriateľa. Problémy a slabé miesta

To o čom som písal vyššie sú samozrejme len ideálne prípady. Keďže nič na svete nie je ideálne mala aj napoleonská taktika a stratégia svoje slabé miesta a nedostatky. Základným Napoleonovým cieľom bolo zlikvidovanie nepriateľskej armády v poli. Francúzi nepraktikovali totálnu vojnu v podobe úderov na civilné obyvateľstvo a jeho majetok, Napoleon nad tým ani nikdy neuvažoval. Už len táto filozofia vedenia vojny bez vyvraždovania a ničenia civilných objektov Napoleona odlišuje od barbarstva Hitlerovho vedenia vojny. Keďže Napoleon nikdy takto radikálne nepodlomil vôľu národov bojovať bez strachu z krvavej odvety, jeho nepriatelia nikdy nestratili odvahu k ďalšiemu boju. Napoleonská stratégia a taktika v prvom rade vyžadovala obrovskú presnosť. Jednotlivé časti armády pochodovali oddelenie a spájali sa až tesne pred generálnou bitkou (často až počas nej). Hlavný veliteľ musel veľmi presne, niekedy až na minúty, vyrátať čas spojenia. Aj najmenšia chyba mohla mať osudové následky.