Do úvahy bolo treba brať dĺžku trasy, vzdialenosť jednotlivých častí armády, stav ciest, možnosti zásobovania, rýchlosť presunu jednotlivých zložiek armády atď. Právu tu sa ukázala Napoleonova genialita. Cisár dokázal urobiť sám to, na čo boli v iných armádach potrebné celé štáby. Svoju úlohu potom zohrávala aj schopnosť jednotlivých generálov presne vykonávať rozkazy a dodržiavať časové plány, čo sa nie vždy darilo. Treba priznať, že napriek nesporným kvalitám, žiadny z francúzskych maršálov a generálov nemal Napoleonove schopnosti. To zapríčinilo, že keď neboli pod cisárovým priamym dohľadom, robili chyby, ktoré hatili Napoleonove plány - príkladom je najmä taženie v roku 1814, keď Napoleonovi generáli prehrali takmer všetky boje, v ktorých velili samostatne. Napoleonov strikne vyžadoval absolútnu poslušnosť pri plnení rozkazov, samostané návrhy od nikoho nežiadal a dokonca ich zakazoval.

Takéto zaobchádzanie potlačovalo u generálov samostané myslenie a iniciatívu. Dôstojníci bolo mimoriadne výkonní a presní v plnení rozkazov, ale nedokázali sa sami rozhodovať a boli nedôslední. Obrovská nevýhoda tohoto systému sa ukázala až pri postupnom vzrastaní armády. Kým na začiatku svojej kariery velil Napoleon 30 000-ovým vojskám, ktoré dokázal ovládať sám, v poslednej fáze už mala francúzska armáda niekoľko stotisíc mužov. Ovládanie takejto masy ľudí presahovalo aj schopnosti Napoleonovho vojenského génia. Napoleon musel zodpovednosť rozdeliť medzi viac ľudí a vtedy sa začila výrazne prejavovať nedostatky jednotlivých maršálov, ktorí neboli zvyknutí a pripravení na samostatné rozhodovanie.

Ďalším problémom bolo zásobovanie. Malé armády zo začiatku napoleonských ťažení boli schopné žiť z na územia cez ktoré prechádzali, pri stotisícových armádach to ale nebolo možné, najmä v krajinách ako bolo Poľsko alebo Rusko. V takýchto prípadoch potom zákonite prišiel nedostatok proviantu, ktorý armády decimoval rýchlejšie ako nepriateľské útoky. Svoju úlohu zohrávala aj kvalita a počet vojakov. Počas revolučných vojen sa z nevycvičených dobrovoľníkov stali kvalitní a skúsení vojaci, ktorí tvorili zrejme najschopnejšiu pechotu a delostrelectvo v Európe. Títo vojaci potom pod Napoleonovým vedením dobyli takmer celú Európu. Straty týchto skúsených veteránov sa ale nahradzovali len veľmi ťažko, lebo na ich miesta nastupovali neskúsení nováčikovia, bez patričného výcviku, na ktorý nebol čas. Jednou z príčin Napoleonovej porážky bolo zrejme to, že svojich starých a osvedčených veteránov stratil vo partizánskej vojne v Španielsku a v katastrofálnej výprave v Rusku.

To sa týkalo najmä delostrelcov, ktorí potrebovali dlhý výcvik aby ich strelba mohla byť dostatočne účelná. Výsledkom ruského ťaženia bolo, že Napoleonove vojská sa potom skladali takmer výlučne z novopovolaných brancov, ktorým chýbali skúsenosti a schopnosti plniť Napoleonove plány. Obrovské straty si Napoleon z veľkej časti zavinil sám. Ako cisár bol Napoleon príliš sebavedomý, mal k dispozícii obrovské armády a už sa nespoliehal na rýchlosť a prekvapenie. Spoliehal sa na masu ľudí ako na ofenzívnu silu, ktorou dosahoval víťazstvá. Od tejto chvíle Napoleon víťazil za cenu obrovských strát, ktoré sposobili, že nepriatelia boli schopní prečísliť jeho oslabene jednotky. Postupom času sa našla aj odpoveď na napoleonskú stratégiu.

Najskôr stratila účinnosť stratégia útoku na tyl. Spojenci si ohrozenie tyla jednoducho prestali všímať a pokračovali v postupe. Angličanom sa podarilo nájsť protizbraň na útoky kolón. Angličania bojovali defenzívne, stály v línii a útoky odrážali mimoriadne rýchlou a účinnou palbou. Takýto výkon sa dal docieliť len dlhým a tvrdým výcvikom - Anglicko si ako jediná európska krajina uchovala typ armády typický pre obdobie pred napoleonskými vojnami. Často sa hovorí aj o úpadku Napoleonových schopností v neskorších fázach napoleonských vojen. Spomínajú sa najmä najrôznejšie zdravotné problémy od hemeriodov a koliky, po začínajúcu rakovinu a tropickú chorobu z egyptského ťaženia. Je pravda, že v neskorších rokoch Napoleon preferoval čoraz priamejšie útoky, menej sofistikovanú taktiku a viac plytval vojakmi, treba si však uvedomiť, že rástol aj počet jeho nepriateľov. Jeho strategické plány ostávali stále gielom génia. Ťaženie z roku 1814 sa považuje za najbrilantnejšiu ukážku Napoleonovho vojenského umenia, hoci sa odohralo až na konci jeho kariéry ...