Pre pochopenie vzniku a vývinu napoleonskej taktiky a stratégie treba v prvom rade vysvetliť vznik armády "napoleonského typu". Zásadnú zmenu v tvorení a organizácii armády predstavovalo obdobie francúzskej revolúcie. Armády rokoka tvorili vlastne súkromné vlastníctvo panovníka. Armádu tvorili odvedenci naverbovaní dobrovoľne alebo násilne. Týto ľudia slúžili po zbytok svojho života odizolovaní od ostatnej spoločnosti. Dlhá služba bola nutná kvôli náročnému výcviku - 18. storočie bolo v armáde obdobím drilu, ktorým sa preslávilo najmä Prusko.

Na čele takýchto armád stála rodová šľachta, vzájomne spríbuznená. Vojny sa navyše riadili podľa jasných pravidiel medzinárodného práva. Boje sa viedli hlavne kvôli dynasticky podloženým nárokom na územia. To znamenalo, že územia sa nesmeli zničiť aby priniesli nejaký úžitok, to platilo aj o ich obyvateľoch. Vojna sa stala výlučne záležitosťou armád, povinnosťou riadneho občana bolo platiť dane a v tejto činnosti mu nič nemalo prekážať. Bolo bežné, že obyvatelia znepriatelených krajín bez väčších problémov prechádzali cez hranice. Toto všetko sa zmenilo počas francúzskej revolúcie. Na štát sa prestalo hľadieť ako na majetok dynastického vládcu. Stal sa nástrojom významných síl oddaných abstraktným konceptom, ako bola sloboda, príslušnosť k národu alebo revolúcia, čo veľkému procentu populácie umožnilo v tomto štáte vidieť stelesnenie absolútneho dobra, za ktoré zaplatiť akékoľvek cenu a obetovať čokoľvek nebolo príliš, a mierne a nerozhodné zápasy doby rokoka sa začali javiť ako absurdný anachronizmus.

1 Objavil sa mýtus, že zvrchovaná vôľa ľudu reprezentovaná jeho zástupcami je vždy správna a posvätná, bez ohľadu na jej dôsledky. Vznik ideje národného štátu znamenal väčšie vnútorné upevnenie spolupatričnosti, na druhej strane to ale vznikala nedôvera a pocit nadradenosti voči ostatným štátom. Táto nedôvera časom prerastala do agresivity voči iným národom. Práve v tejto dobe vzniklo slovo šovinizmus ako označenie iracionálneho, chvástavého, agresívneho a neznášanlivého patriotizmu. Základom vojen 18. storočia bola vyčerpávacia stratégia. Vojvodcovia nemali záujem zničiť drahé a dlho cvičené armády v jednej bitke. Boje sa preto skladali z manévrovania a obliehania pevností. Víťazstvo vo vojne sa získavalo likvidáciou zásobovacích možností nepriateľa.
Pre revolučné armády a Napoleona sa hlavnou vecou stalo fyzické zničenie nepriateľskej armády a zabezpečenie bezpodmienečnej kapitulácie nepriateľa.

Vznik masovej armády vo Francúzsku bol výsledkom potrieb krajiny a umožnil ho existujúci režim a celková nálada obyvateľstva v krajine. Na Francúzsko po poprave kráľa útočila so všetkých strán takmer celá Európa. Republika potrebovala obrovskú presilu nejakým spôsobom čo najrýchlejšie vyrovnať. To znamenalo povolanie čo najväčšieho počtu vojakov. Spočiatku stačil obrovský príliv dobrovoľníkov nadšených revolučnou ideológiou. Obyvatelia Francúzska sa považovali za slobodných občanov, ktorí majú morálnu povinnosť brániť svoju krajinu. Keď príliv dobrovoľníkov vyschol, ukázala sa sila režimu. V období jakobínskej diktatúry v rokoch 1793-1794 dosiahla centrálna vláda takú neobmedzenú moc o akej sa Ľudovítovi XIV. ani nesnívalo. Francúzskej situácii sa najviac približujú totalitné režimy 20. storočia. Ekonomické ohľady s ktorými museli počítať pri zostavovaní svojich armád európski monarchovia, pre revolučnú vládu nič neznamenali. 23. augusta 1793 bol jednoducho vydaný zákon, ktorý oznamoval: "Od dnešného dňa až do dňa, keď svojich nepriateľov vypudíme z územia Republiky, sú všetci Francúzi v stálej permanencií pre službu v armáde". Po prvý krát sa začali pravidelne povolávať branci medzi 18 a 25 rokmi. Branná služba sa radikálne skrátila na 2 až 6 rokov, čo vytvorilo veľké zálohy vycvičených vojakov, povolávaných v prípade vojny. Koncom roku 1794 už mal Lazare Carnot, ktorý francúzske revolučné armády zostavoval, viac ako milión mužov v zbrani a využíval ich ktomu aby na každom bojišti dosiahol drtivú vojenskú prevahu.2 Pri plánovaní útokov sa Carnot riadil heslom:" Treba bojovať v masách a vždy útočne!"

Podobne sa jakobínska vláda stavala aj k materiálnym prostriedkom národa. Všetko čo obyvatelia bezprostredne nepotrebovali k svojmu životu sa rekvírovalo na vojenské účely. Boli stanovené maximálne ceny, najdôležitejší priemysel a doprava bola znárodnená. Na vojenské učely sa po prvý raz v celonárodnom merítku použila i veda. Obchádzanie predpisov a účasť na čiernom trhu sa trestalo smrťou - celý systém bol založený na strachu z gilotíny.

Napriek tomu, že nepriatelia republiky boli z Francúzska vyhnaní už po roku, systém odvodov a čiastočne aj spôsob zásobovania armády pretrval ďalších 20 rokov. Základným problémom bolo, čo urobiť s miliónom vojakov po skončení vojny. Masové odzbrojenie a prepustenie do civilu by vyvolalo vo Francúzsku chaos. Politici prišli na to, že oveľa jednoduchšie je nechať armádu bojovať za hranicami, kde sa zásobovala a živila rekvírovaním na nepriateľskom území a do Francúzska posielala ukradnuté cennosti.
Z tohoto dôvodu sa vznikla myšlienka vývozu revolúcie, ktorá viedla k napoleonským vojnám.

Nová doba viedla aj k novému typu taktiky a stratégie. Základy taktiky masových armád sa vyvinuli v časoch revolúcie kým klasickú stratégiu revolučných armád vypracoval v neskoršom období Napoleon. Napriek tomu sa nedá povedať, že Napoleon vymyslel niečo úplne nové. Jeho genialita spočíva v tom, že vedel skombinovať všetky prevratné názory do jednej ucelenej koncepcie, ktorú vedel dokonale využívať v stretoch s nepriateľskými armádami. Základným Napoleonovým cieľom bolo udrieť a zároveň zabrániť urobiť nepriateľovy to isté.

Taktika
Taktika revolučných a napoleonských vojsk sa vlastne vyvinula z možností ktoré ponúkal nový typ masovej armády. Francúzska armáda sa skladala z dobrovoľníkov, ktorí nemali čas absolvovať náročný výcvik bežný v tých časoch. Navyše, keďže vojaci boli dobrovoľníci a občania, dôstojníci nemohli na regrútoch uplatňovať brutálny "pruský" dril. Problémom bolo, že len takýto spôsob výcviku sa považoval za vhodný na to aby sa vojaci naučili bojovať v líniách, čo bol bolo v tom čase bežné rozostavenie bojujúcich vojakov. Podstata línii, po francúzsky l`ordre mince, spočívala v maximalizácii palebnej sily. Vojaci stáli oproti sebe vo vyrovnaných líniách a salvami do seba pálili na krátku vzdialenosť. Takýto spôsob boja vyžadoval absolútnu disciplínu, keď dril z vojakov doslova vymlátil pud sebazáchovy. Francúzi tento pruský vynález nikdy celkom neprijali a francúzski vojenskí teoretici sa už pred revolúciou snažili nájsť alternatívu. Výsledkom bola propagácia útočnej kolóny, tzv. l`ordre profonde.

Takáto hlboká formácia mala maximalizovať útočnú silu a výsledkom malo byť prerazenie nepriateľskej línie a jej následné zlikvidovanie jazdou. Takáto taktika si ale vyžadovala rozpracovaný systém, inak viedla ku katastrofe. (Keď sa Francúzi snažili útočné kolóny použiť vo vojne o rakúske dedičstvo, boli francúzske kolóny nepriateľským delostrelectvom rozstrielané.) Postupom času sa vyvinula aj tzv. zmiešaná zostava - l`ordre mixte. Jednalo sa o malé kolóny, ktoré sa v prípade potreby dokázali roztiahnuť do línii. Nový typ vojakov potreboval aj nový typ výcviku. Okrem obvyklých schopností sa dôraz kládol aj na schopnosť manévrovania a boja vo vzájomnej súčinnosti s inými typmi vojska. U dôstojníkov sa podporovala iniciatívnosť, pohotovosť a schopnosť vyvíjať energickú činnosť.

Počas revolúcie, v službe Francúzsku ostala len časť armády. V plukoch tvorili starí vojaci asi len tretinu, zbytok tvorili neskúsení dobrovoľníci alebo odvedenci.
Pre týchto vojakov bol spôsob útoku v masách a boj na bajonety najprirodzenejší. Francúzske armády sa snažili svojich súperov prevalcovať svojim počtom. Neskôr, v bitke pri Jennapes, kde generál Dumoriez porazil Rakúšanov, sa po prvý krát potvrdil neskorší základ napoleonskej taktiky - stačí získať prevahu len na určitom mieste, v prípade prelomenia nepriatelskej línie je rovnováha zničená a zbytok armády sa stáva bezcenným.

Na dopracovanie tohoto systému útoku bolo nutné zreorganizovať delostrelectvo a ľahkú pechotu. Práve tieto dve časti armády, v minulom režime prehliadané a vystavené opovrhnutiu sa stali neodmyslitelným doplnkom Napoleonovho taktického systému. Ako som už spomenul, útočné kolóny nezaručovali úspech sami o sebe. Ak sa im nepodarilo preraziť, cez líniu pechoty, boli zadržané na mieste a nepriateľske delostrelectvo a jazda ich zlikvidovali. Napoleon čoskoro zistil, že kolóny sú najúspešnejšie keď zaútočia na najslabšie miesto nepriatelskej línie a keď nepriateľ útok kolón spozoruje čo najneskôr. Úlohou ľahkej pechoty (chasseurs, tirailleiri) bolo postupovať v rojniciach pred útočiacimi kolónami, prípadne celými armádnymi skupinami. Týto vojaci narušovali nepriateľský pohyb a maskovali pohyb svojich armád.

Keďže Napoleon bol vyštudovaný delostrelecký dôstojník, celkom logicky najviac rozumel práve tomuto typu armády. O účelnejšom využití delostrelectva sa vo Francúzsku písalo už pred revolúciou. Najväčšou autoritou a Napoleonovým učiteľom bol barón du Teil. Ten vo svojej práci vysvetľoval možnosti ako sútrediť delostrelectvo na vytvorenie prielomov v nepriateľskej línii. [Du Teil] kládol dôraz na taktické prvky ako napríklad vzájomnú previazanosť palby a pohybu .. neustále sa vracal k nutnosti sústrediť aktivitu.3 Bolo to práve delostrelectvo, ktoré svojou palbou pri Valmy zachránilo republiku. Klasická Napoleonská taktika vyzerala asi takto: Pred armádou postupovala ľahká pechota, ktorý mali otupiť nepriateľský odpor. Nepriateľskú líniu neustále po celej dĺžke ostreľovalo delostrelectvo a útočili na ňu kolóny pechoty. Takéto útoky mali nepriateľa prinútiť nasadiť aj zálohy. Toto sa dialo tak dlho, pokial sa neukázalo nejaké slabé miesto. Napoleon sa snažil takéto slabé miesto vytvoriť obchvatnými útokmi po bokoch a do tyla. Takéto útoky nútili nepriateľského veliteľa odoslať jednotky z hlavnej línie a poslať ich na krídla alebo dozadu. Na takto oslabené miesta línie, Napoleon potom sústredil delostreleckú paľbu a poslal tam dopredu pripravené zálohy (masse du rupture).
Keď boli nepriateľské rady prelomené, nastupovala jazda, aby definitívne zlikvidovala odpor, rozprášila nepriateľskú armádu a znemožnila jej organizovaný ústup.

Ďalšou novotou bolo usporiadanie Napoleonovej armády. Napoleon sa pri usporiadaní armády riadil názormi dvoch vojenských teoretikov pôsobiacich v 18. storočí. Boli to Pierre-Joseph de Bourcet a Jacques Antoine Hypolite. Obaja presadzovali rozdelenie armády na nezávislé jednotky, ktoré mali vejárovite postupovať proti nepriateľovy, ktorého mali zmiasť a čo najdlhšie mu zamedziť zistenie hlavného smeru útoku. Napoleon svoje armády rozdeli na zbory a tie na 2-3 divízie, z ktorých každá mala asi 8000 mužov. Divízia sa delila na 2 brigády, 4 pluky a 8 práporov. Takéto usporiadanie umožňovalo takmer úplnú decentralizáciu pod vedením jedného najvyššieho velitela. Pre Napoleona je typická hlavne práca s armádnymi zbormi, ktoré sa skladali so všetkých druhov zbraní a tvorili armády v malom. Výhody takéhoto usporiadania boli v tom, že jednotlivé zbory mohli postupovať samostatne a spájali sa až pred hlavnou bitkou. Keďže zbory boli samostatné jednotky, dokázali sa brániť v prípade napadnutia. Armáda postupovala spravidla tak, že v prípade napadnutia jedného zboru mu mohli ostatné prísť na pomoc. Zbory mali väčšinou samostatné úlohy aj počas bojov, využívali sa teda aj na taktické aj na strategické účely.

Stratégia
Napoleon svoju stratégiu nevymyslel sám, jeho zásluha spočíva v geniálnou využívaní a zdokonalení pred nim používaných strategických operácií. Vojenskí historici rozlišujú dva základné typy Napoleonových strategických operácií: útok na protivníkove tylové a komunikačné línie (manoevre sur les derriéres) a útok na stredovú pozíciu.4

Napoleon vyznával dôsledne ofenzívnu stratégiu, ktorú považoval za výhodnejšiu ako defenzívu. V celej histórii Napoleonských vojen sa u Napoleona nedá nájsť bitka kde by sa pokúsil o defenzívnu stratégiu - najlepší príklad je obdobie po porážke pri Lipsku. Napriek tomu, že Napoleon musel čeliť obrovskej presile, neprestával útočiť. Z tohoto dôvodu sú oba typy vyššie spomenutých strategických operácii útočné. Útok na tyl a komunikačné línie spočíval v snahe o vylákanie a zdržanie nepriateľa na určitom mieste slabšími jednotkami a následný útok na tylovú časť hlavnou časťou armády. Tento manéver používal Napoleon keď nebol v zretelnej početnej nevýhode.
V prípade príliš nevýhodného pomeru síl, sil útočiaci vojvodca nemohol dovoliť uvolniť dostatočne silnú jednotku, ktorá by bola schopná vylákať a zadržiavať hlavnú nepriatelskú silu dostatočne dlho, prípadne sa mohlo stať, že jednotky útočiace na tyl by boli natoľko slabé, že by nevyvolali v nepriatelských radách znepokojenie. Útok na tyl ma hlavne dopady na morálku. Celá vojenská veda 18. storočia vychádzala z nutnosti zabezpečeného tylu, odkiaľ prúdili zásoby a posily. V prípade, že armáda mala ohrozený tyl musela sa otočiť a snažiť si vybojovať cestu späť. Takto sa chovali vojská protinapoleonskej koalície počas takmer celých napoleonských vojen. V Napoleonovi ohrozený tyl takú paniku nevyvolával. Nebol závislý od prísunu proviantu, kedže jeho vojsko žilo zo zásob krajiny ktorou práve prechádzal. Do roku 1815 použil Napoleon túto strategickú variantu 31-krát.5

Útok v stredovej pozícii presne vystihoval napoleonský axióm pri vedení vojny - snaha mať nad nepriateľom lokálnu prevahu len na rozhodujúcom mieste. "Povaha stratégie spočíva v tom, že máte aj so slabšou armádou viac vojska v bode kde útočíte, alebo kde na vás útočí nepriateľ."

Stratégia stredovej pozície bola ideálna v prípade, keď mal Napoleon slabšiu armádu ako nepriateľ. V tomto prípade sa snažil vklíniť sa medzi sily nepriateľa a tým z nich vytvoriť samostatné jednotky nad ktorými by mal prevahu. Ďalší postup vyzeral tak, že jedna, slabšia, časť Napoleonovej armády spomaľovala a zadržiavala jednu časť jednotiek nepriateľa, zatiaľ čo hlavné sily sa postavili proti druhej časti nepriateľskej armády, porazili ju a obrátili sa proti zostávajúcim jednotkám nepriateľa. Problémy a slabé miesta

To o čom som písal vyššie sú samozrejme len ideálne prípady. Keďže nič na svete nie je ideálne mala aj napoleonská taktika a stratégia svoje slabé miesta a nedostatky. Základným Napoleonovým cieľom bolo zlikvidovanie nepriateľskej armády v poli. Francúzi nepraktikovali totálnu vojnu v podobe úderov na civilné obyvateľstvo a jeho majetok, Napoleon nad tým ani nikdy neuvažoval. Už len táto filozofia vedenia vojny bez vyvraždovania a ničenia civilných objektov Napoleona odlišuje od barbarstva Hitlerovho vedenia vojny. Keďže Napoleon nikdy takto radikálne nepodlomil vôľu národov bojovať bez strachu z krvavej odvety, jeho nepriatelia nikdy nestratili odvahu k ďalšiemu boju. Napoleonská stratégia a taktika v prvom rade vyžadovala obrovskú presnosť. Jednotlivé časti armády pochodovali oddelenie a spájali sa až tesne pred generálnou bitkou (často až počas nej). Hlavný veliteľ musel veľmi presne, niekedy až na minúty, vyrátať čas spojenia. Aj najmenšia chyba mohla mať osudové následky.
Do úvahy bolo treba brať dĺžku trasy, vzdialenosť jednotlivých častí armády, stav ciest, možnosti zásobovania, rýchlosť presunu jednotlivých zložiek armády atď. Právu tu sa ukázala Napoleonova genialita. Cisár dokázal urobiť sám to, na čo boli v iných armádach potrebné celé štáby. Svoju úlohu potom zohrávala aj schopnosť jednotlivých generálov presne vykonávať rozkazy a dodržiavať časové plány, čo sa nie vždy darilo. Treba priznať, že napriek nesporným kvalitám, žiadny z francúzskych maršálov a generálov nemal Napoleonove schopnosti. To zapríčinilo, že keď neboli pod cisárovým priamym dohľadom, robili chyby, ktoré hatili Napoleonove plány - príkladom je najmä taženie v roku 1814, keď Napoleonovi generáli prehrali takmer všetky boje, v ktorých velili samostatne. Napoleonov strikne vyžadoval absolútnu poslušnosť pri plnení rozkazov, samostané návrhy od nikoho nežiadal a dokonca ich zakazoval.

Takéto zaobchádzanie potlačovalo u generálov samostané myslenie a iniciatívu. Dôstojníci bolo mimoriadne výkonní a presní v plnení rozkazov, ale nedokázali sa sami rozhodovať a boli nedôslední. Obrovská nevýhoda tohoto systému sa ukázala až pri postupnom vzrastaní armády. Kým na začiatku svojej kariery velil Napoleon 30 000-ovým vojskám, ktoré dokázal ovládať sám, v poslednej fáze už mala francúzska armáda niekoľko stotisíc mužov. Ovládanie takejto masy ľudí presahovalo aj schopnosti Napoleonovho vojenského génia. Napoleon musel zodpovednosť rozdeliť medzi viac ľudí a vtedy sa začila výrazne prejavovať nedostatky jednotlivých maršálov, ktorí neboli zvyknutí a pripravení na samostatné rozhodovanie.

Ďalším problémom bolo zásobovanie. Malé armády zo začiatku napoleonských ťažení boli schopné žiť z na územia cez ktoré prechádzali, pri stotisícových armádach to ale nebolo možné, najmä v krajinách ako bolo Poľsko alebo Rusko. V takýchto prípadoch potom zákonite prišiel nedostatok proviantu, ktorý armády decimoval rýchlejšie ako nepriateľské útoky. Svoju úlohu zohrávala aj kvalita a počet vojakov. Počas revolučných vojen sa z nevycvičených dobrovoľníkov stali kvalitní a skúsení vojaci, ktorí tvorili zrejme najschopnejšiu pechotu a delostrelectvo v Európe. Títo vojaci potom pod Napoleonovým vedením dobyli takmer celú Európu. Straty týchto skúsených veteránov sa ale nahradzovali len veľmi ťažko, lebo na ich miesta nastupovali neskúsení nováčikovia, bez patričného výcviku, na ktorý nebol čas. Jednou z príčin Napoleonovej porážky bolo zrejme to, že svojich starých a osvedčených veteránov stratil vo partizánskej vojne v Španielsku a v katastrofálnej výprave v Rusku.

To sa týkalo najmä delostrelcov, ktorí potrebovali dlhý výcvik aby ich strelba mohla byť dostatočne účelná. Výsledkom ruského ťaženia bolo, že Napoleonove vojská sa potom skladali takmer výlučne z novopovolaných brancov, ktorým chýbali skúsenosti a schopnosti plniť Napoleonove plány. Obrovské straty si Napoleon z veľkej časti zavinil sám. Ako cisár bol Napoleon príliš sebavedomý, mal k dispozícii obrovské armády a už sa nespoliehal na rýchlosť a prekvapenie. Spoliehal sa na masu ľudí ako na ofenzívnu silu, ktorou dosahoval víťazstvá. Od tejto chvíle Napoleon víťazil za cenu obrovských strát, ktoré sposobili, že nepriatelia boli schopní prečísliť jeho oslabene jednotky. Postupom času sa našla aj odpoveď na napoleonskú stratégiu.

Najskôr stratila účinnosť stratégia útoku na tyl. Spojenci si ohrozenie tyla jednoducho prestali všímať a pokračovali v postupe. Angličanom sa podarilo nájsť protizbraň na útoky kolón. Angličania bojovali defenzívne, stály v línii a útoky odrážali mimoriadne rýchlou a účinnou palbou. Takýto výkon sa dal docieliť len dlhým a tvrdým výcvikom - Anglicko si ako jediná európska krajina uchovala typ armády typický pre obdobie pred napoleonskými vojnami. Často sa hovorí aj o úpadku Napoleonových schopností v neskorších fázach napoleonských vojen. Spomínajú sa najmä najrôznejšie zdravotné problémy od hemeriodov a koliky, po začínajúcu rakovinu a tropickú chorobu z egyptského ťaženia. Je pravda, že v neskorších rokoch Napoleon preferoval čoraz priamejšie útoky, menej sofistikovanú taktiku a viac plytval vojakmi, treba si však uvedomiť, že rástol aj počet jeho nepriateľov. Jeho strategické plány ostávali stále gielom génia. Ťaženie z roku 1814 sa považuje za najbrilantnejšiu ukážku Napoleonovho vojenského umenia, hoci sa odohralo až na konci jeho kariéry ...

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vznik revolučných armád