V roku 1810 vybojoval Wellington proti spojeným francúzskym armádam pod vedením Jozefa Bonaparta nerozhodnú bitku pri Talavere (získal titul lorda of Talavera). Po bitke sa Angličania museli stiahnuť späť do Portugalska.

Posledná invázia sa uskutočnila v roku 1810 pod vedením maršála Massénu. Messénovi sa podarilo zatlačiť Wellingtona až k Lisabonu, kde narazil na opevnenú líniu pri Torres Vedras, ktorú nedokázal prekročiť. Wellington počkal, kým partizánska vojna a Napoleonovo postupné sťahovanie vojsk z polostrova prinúti Francúzov ustúpiť. Anglo-Portugalská armáda Francúzov prenasledovala, a tí museli opustiť portugalské územie. Koncom roka 1811 sa vojna v Portugalsku skončila.

Španielske ťaženie

Abdikácia Bourbonovcov
[Vo Francúzsku sa] očakávalo, že Napoleon nezahrnie Španielsko do svojho cisárskeho systému zabraním územia, ale sobášom francúzskej princeznej a Ferdinanda, astúrskeho princa. .. Potom by ovládal španielsku politiku prostredníctvom francúzskych poradcov, zmlúv o spojenctve pre prípad obrany a útoku a obchodných zmlúv, ktoré by prenechali spôsob využitia španielskeho bohatstva vo francúzskych rukách5. Udalosti v Španielsku, najmä neschopnosť a neustále problémy v kráľovskej rodine však utvrdzovali Napoleona v presvedčení, že na Pyrenejskom polostrove treba nastoliť poriadok. Nakoniec sa rozhodol pre priame obsadenie územia Španielska. Korunu hodlal darovať niekomu zo svojich príbuzných. V roku 1808 bol vypracovaný Iberský plán. Základnými cielmi pripravovanej operácie sa stali Barcelona a Cádiz ako najdôležitejšie španielske prístavy. Francúzsko vyslalo na sever Španielska detašované jednotky, ktoré tam boli formálne kvôli zaisteniu podpory pre junotovo ťaženie. Napoleon navyše poslal zbytky španielskeho loďstva do Toulonu a časť španielskej armády do severného Nemecka. Týmto spôsobom bola španielska obrana značne oslabená. V roku 1808 narástol počet francúzskych vojakov v Španielsku do hrozivých rozmerov. Maršáli Dupont a Moncey obsadili pevnosti na španielskej hranici Pyrenejí a vlasne celé územie bývalého Navarrského kráľovstva sa dostalo pod francúzsku správu. Takéto presuny vojsk sa vysvetľovali čoraz ťažšie, napokon v tomoto čase sa už o to Napoleon ani veľmi nesnažil. Otvorená agresia sa začala prekročením katalánskej hranice a obsadením Barcelony. Zámienkou bolo zaistenie obranyschopnosti pred anglickým útokom z Gibraltáru.

Napoleon poslal do Španielska svojho švagra Murata, ktorý mal koordinovať činnosť francúzskych armád. Svoj vzťah k Bourbonovcom dal Napoleon najavo, keď Muratovi prikázal, aby nenadväzoval s dvorom žiadne styky.