Španielsko - politický vývoj pred revolúciou vo Francúzsku
Od vojny o španielske dedičstvo, keď trón získali Bourbonovci (1700), sa Španielsko v európskej politike takmer vôbec neangažovalo. Dôvodom bola prehlbujúca sa hospodárska kríza v krajine, vyčerpanej predošlými vojnami. Panovníci bourbonskej dynastie sa preto zamerali na stabilizáciu hospodárskeho a politického vývoja v krajine. Panovníci sledovali líniu svojich príbuzných vo Francúzsku. Snažili sa premeniť šľachtu na nástroj slúžiaci štátu, chránili buržoáziu a výrobné vrstvy obyvateľstva. Bourbonovci postupne vytvorili absolutistický, centralizovaný štát podľa francúzskeho vzoru a podarilo sa im podriadiť tradične silnú cirkev svetskej moci.

Španielsko sa v celom 18. storočí snažilo udržiavať pacifistickú politiku a nemiešať sa príliš do veľkých konfliktov, ktoré prebiehali najmä medzi Francúzskom a Anglickom. Nutnosť zaujať postoj k vojne veľmocí, nastala až keď sa konflikt preniesol až do kolónii.V roku 1733 uzavrelo Španielsko zmluvu s Francúzskom. Toto spojenectvo malo vyrovnať anglickú námornú hegemóniu, ktorá znamenala permanetné ohrozenie španielskych kolónii a umožnilo Španielom získať Neapolské kráľovstvo. Španielsko-francúzske spojenectvo (systém tzv. rodinných zmlúv) pretrvalo vlastne až po francúzsku inváziu v roku 1808.

Aktívnejšiu politiku začal presadzovať až kráľ Karol III. (1759-1788), ktorý vládl podľa vzoru osvietenského absolutizmu. Španielsko vstúpilo po boku Francúzska do Sedemročnej vojny. Napriek prehre a značným koloniálnym stratám v prospech Anglicka a Portugalska ostalo španielsko-francúzske spojenectvo zachované ako jediná reálna možnosť čeliť britskému tlaku v Amerike. Vláda Karola III. znamenala všestranné hospodárske aj politické povznesenie krajiny. Sľubný rozmach prerušila až Francúzska revolúcia so všetkými dôsledkami, ktoré z toho pre Španielsko vyplývali.

Španielsko - situácia pred francúzskou inváziou

Hospodárska situácia
V období pred Francúzskou revolúciou prežívalo Španielsko dobu hospodárskeho rastu a začiatku priemyselného rozvoja. Spojenectvo s Francúzskom umožnilo prevzatie colbertistických myšlienok riadenia ekonomiky. Hospodárska situácia sa stabilizovala, bol vydaný zákaz exportu surovín a zrušili sa vnútorné clá. V Katalánsku vznikali textilné továrne a sklárne, ktoré zakladal hlavne štát. Centrom tejto oblasti bola Barcelona, ktorá v tomto období výrazne prosperovala.
Katalánsko ale zostalo jedinou priemyselnou oblasťou v Španielsku. Len tu sa podarila akumulácia kapitálu pomocou obchodu a poľnohospodárstva.

Veľký pokrok zaznamenal obchod s kolóniami. Obchodovalo sa najmä s cukrom, liehom, bavlnou, kožami a kakaom. Slabý štátny monopol nahradili monopolistické spoločnosti. Z náhorných oblastí Kastílie sa vyvážala vlna. Karol III. navyše nadviazal obchodné kontakty s oblasťami severnej Afriky. Z obchodu profitovali hlavne prímorské oblasti, ktoré sa rozvíjali rýchlejšie ako vnútrozemie.

V poľnospodárstve pretrvávalo súperenie medzi pastierstvom a rastlinnou výrobou. Napriek tomu, že si dobytkárske združenia uchovali určité privilégia, stále viac vlastníkov pôdy začalo svoje pastviny premienať na polia. Väčšinu poľnohospodárskych produktov produkovali veľké latifundie.

V tomto období ustupujú feudálne zvyklosti na vidieku aj cechová organizácia v mestách a nastáva formovanie buržoázie vo veľkých obchodných a priemyselných strediskách ako bol Cádiz, Barcelona a čiastočne aj Madrid. Celkovo sa dá obdobie pred francúzskou revolúciou charakterizovať ako obdobie rastu.

Koniec rozvoja predstavoval nástup Karola IV. v roku 1788. Pod vplyvom udalostí vo Francúzsku sa skončili všetky reformné programy a k moci sa dostali reakčné kruhy. Toto obdobie charakterizovala inflácia podporená nedostatočne krytými papierovými peniazmi. Druhým dôvodom úpadku bola anglická blokáda obchodu s kolóniami a neskoršie zničenie španieleskej flotily pri Trafalgare. Sociálna štruktúra

Španielsko malo na konci 18. storočia asi 12 miliónov obyvateľov a ich počet rýchlo rástol najmä v prímorských oblastiach. V tomto priestore sa nachádzali aj všetky najväčšie mestá okrem Madridu. Do miest sa vďaka rozvoju obchodu a výroby sústreďovalo stále viac obyvateľstva z vnútrozemia.

Na rozdiel od rýchle sa vyvíjajúceho štátneho aparátu odrážala spoločenská štruktúra úpadok. .. Staré sociálne štruktúry ostali nezmenené. .. Vznikla nová, jasne definovaná vrstva vojakov z povolania a v dôsledku priaznivej hospodárskej situácie významne vzrástol podiel buržoázie. Na vidieku zosilnela stredná vrstva .. rolníkov1. Napriek pomerne malému zastúpeniu v spoločnosti malo silnú pozíciu duchovenstvo aj keď sa jeho moc zavedením panovníckeho absolutizmu značne oslabila.

Každý zo stavov mal svoj špecifický problém.

Vysoká šľachtá šlachta pomaly vymierala, duchovenstvo strácalo svoju moc, buržoázia, podobne ako vo Francúzsku, nebola spokojná so svojim postavením a roľníci boli napriek výhodným cenám poľnohospodárskych produktov stále zúfalo chudobní.

Portugalsko

Politický vývoj pred revolúciou vo Francúzsku
Portugalsko bolo v každom ohľade v horšej situácii ako Španielsko. Po opätovnom získaní nezávislosti (1667) sa nedarilo zvrátiť postupný úpadok, ktorý postihoval všetky oblasti života v Porugalsku. Nový pokus o oživenie prišiel v polovici 18. storočia za vlády Jána V. z dynastie Braganca. V tomto období Portugalsko obsadilo v Indii nové územie a vznikla určitá snaha o osvietenecké reformovanie štátu. Zásadný pokus o reformy sa uskutočnil počas vlády Jozefa I., presnejšie povedané, za vlády jeho ministra markíza de Pombal, ktorý fakticky ovládal krajinu. Pombal videl vzor vo vláde Márie Terézie a rozhodol sa nasledovať rakúsku cestu. Aby sa minister zbavil opozície, nechal skupinu konzervatívnych šľachticov odsúdiť na smrť vo vykonštruovanom procese. Následne bola spustená reformná činnosť. Upevnil absolutizmus, oslabil moc cirkvi a vysokej šľachty. Pombal podporoval obchod, rast priemyslu a vybudovanie efektívnejšieho poľnohospodárstva. Rovnako sa zlepšila aj úroveň škôl.

Po Jozefovej smrti (1777) sa k moci dostala jeho dcéra Mária, prívrženkyňa konzervatívneho krídla. Počas jej vlády sa všetky reformy zastavili. U Márie sa neskôr prejavili známky duševnej choroby zavinenej snáď smrťou jej manžela a staršieho syna. V roku 1792 sa situácia zhoršila natoľko, že ako regent začal vládnuť máriin syn Ján VI., ktorý ale nemal dostatok schopností na zásadnú zmenu pomerov v krajine.

Hospodárska situácia

Problémom Portugalska bola jeho prílišná naviazanosť na jeho najdôležitejšiu kolóniu, Brazíliu. Materská krajina mala takmer všetko bohatstvo z Brazílie, ktorá produkovala všetky dôležité plodiny. Poľnohospodárstvo produkujúce pre trh v Portugalsku takmer neexistovalo a vidiek stále upadal.

V 18. storočí sa v Brazílii našli ložiská zlata a diamantov, ktoré napomohli čiatočnému ekonomickému rozvoju krajiny. Problémom Portugalska bola doprava tovaru z kolónii do materskej zeme. Portugalská flotila bola už len tieňom dávnej slávy (africké kolónie strážila jediná vojnová loď) a krajina bola nútená spoliehať sa na cudzích obchodníkov, predovšetkým Angličanov. Táto závislosť vysvetľuje úzke spojenectvo medzi Portugalskom a Britániou, ktoré sa datuje od konca 17. storočia. Boje Sedemročnej vojny, počas ktorej Portugalsko spolupracovalo z Britmi, si vynútili reformu armády, ktorá napriek tomu zostala v žalostnom stave. Situácia po francúzskej revolúcii
Španielsko

V roku 1788 po smrti Karola III., nastúpil na trón jeho syn Karol IV.

Nový kráľ sa ukázal ako slabý a neschopný panovník, ovládaný svojou manželkou Máriou Luisou Parmskou. V dôledku revolúcie nastal v radách španielskych osvietencov príklon k reakcii a reformné snahy sa zastavili. Rozhodujúci vplyv získali odporcovia zmien. Hlavným problémom sa stala otázka zahraničnej politiky. Španielsko sa muselo pridať na stranu revolučného Francúzska alebo anti-revolučnej koalície. Neutralita nebola možná. Táto dilema sa dá hodnotiť ako rozpor medzi strategickými potrebami a ideovými dôvodmi2. Obe možnosti sa zdali byť rovnako katastrofálne. Tento rozpor nedokázal vyriešiť do roku 1792 žiadny minister. V roku 1792 sa k moci dostal milenec kráľovnej Manuel Godoy. Bol to 25 ročný dôstojník pochádzajúci z nižšej šľachty. Godoy, ktorý nemal schopnosti na riadenie štátu, viedol mierne reformistickú politiku, ale tiež sa mu nepodarilo vytvoriť prijatelnú zahranično-politickú koncepciu.

Po poprave kráľa Ludovíta XVI. a jeho manželky (1793) nemalo už Španielsko inú možnosť len vyhlásiť "kráľovrahom" vojnu. Vojna, ktorá trvala do roku 1795 bola medzi pobožným a monarchistickým obyvateľstvom mimoriadne populárna. Napriek počatočným úspechom získalo Francúzsko veľmi rýchlo prevahu a vojna sa preniesla do Španielska. Konflikt ukončila bazilejská zmluva, ktorou okrem Španielska ukončilo vojnu aj Prusko a ďalšie nemecké štáty. Španielsko podstúpilo Francúzsku svoju časť ostrova Santo Domingo a povolilo na 5 rokov voľný vývoz určitého počtu koní a ovcí. Mier bol v Španielsku prezentovaný ako úspech a Godoy zaň získal titul Mierový princ.

Napriek vojne s Francúzmi, v Španielskej politike stále pretrvával názor, že hlavný nepriateľ je Anglicko. Strategické potreby si stále vyžadovali spojenectvo s Francúzskom bez ohľadu na režim, ktorý v ňom vládol. Príležitosť k normalizácii vzťahov a podpisu spojeneckej zmluvy dal vznik umiernenej reakčnej vlády Direktória. Zmluva zo San Ildefonza (1796) reprezentovala nevyhnutnosť aliancie s Francúzskom .. ako jedinú možnú politiku slabej mocnosti3. Táto zmluva ale znamenala vojnu s Anglickom, ktoré vzápätí porazilo španielsku flotilu a obsadilo ostrov Menorka.

Portugalsko

V Portugalsku, podobne ako v Španielsku spôsobila správa o poprave francúzskeho kráľa a jeho manželky šok medzi aristokraciou. Spoločnosť sa rozdelila na niekoľko táborov. Boli tu profrancúzski liberáli (afrancesados) podporovaní francúzskym veľvyslancom a protifrancúzska klika vedená regentovou manželkou Carlotou Joaquinou, dcérou španielskeho kráľa.
Mešťanstvo a väčšina šlachty požadovalo neutralitu.

Závislosť na Anglicku spôsobila vstup do protifrancúzskej koalície. Portugalsko vyslalo kontinget 5400 vojakov, ktorí spolupracoval so Španielmi a ľodstvo, ktoré pomáhalo Angličanom. Portugalská armáda potvrdila povesť o svojej úbohosti a po neúspešnych bojoch sa stiahla spolu so Španielmi. Na nátlak Anglicka, zostalo Portugalsko vo vojnovom stave s Francúzskom a nepridalo sa k bazilejskej zmluve.

Španielsko-francúzske spojenectvo v rokoch 1800-1807

Konflikt s Portugalskom
Dôsledky zmluvy zo San Ildefonza boli katastrofálne. Anglické loďstvo odrezalo Španielsko od jeho území v Amerike a tým otvorilo obchod so španielskymi kolóniami pre seba a USA. Tento vývoj hrozil štátnym bankrotom, ktorému sa Godoy snažil zabrániť predajom štátnych dlhpisov a rozpredávaním cirkevnej pôdy v miere, ktorá rozzúrila konzervatívcov. V roku 1800 bola podpísaná druhá zmluva zo San Ildenfonza, ktorá bola neskôr ratifikovaná Aranjeuzskou dohodou. Nová zmluva ešte tesnejšie pripútala Španielsko k Francúzsku. Španielsko dalo svoju flotilu k dispozícii Napoleonovi a zaslalo ultimátum Portugalsku, ktorého lode sa zúčastnili na zničení francúzskej flotily pri Abukíre.

Godoy v roku 1801 poslal Portugalsku žiadosť, aby uzavrelo mier s Francúzskom, zrušilo koalíciu s Anglickom, otvorilo prístavy Francúzom a Španielom a zavrelo ich Britom. Španieli tiež žiadali o nové vytýčenie hraníc a zaplatenie kontribúcii Francúzsku. Portugalci samozrejme takéto podmienky nemohli prijať. 2. mája vyhlásilo Španielsko Portugalsku vojnu, ktorá sa stala známa ako Pomarančová vojna. Španielsko sa pri svojej invázii prakticky nestretlo s odporom. Anglické oddiely v Portugalsku boli evakuované. Briti to zdôvodňovali nutnosťou ochrany portugalských kolónii.

Keď sa Španieli približovali k Lisabonu, Portugalsko zaslalo žiadosť o prímerie. Mier bol podísaný v Bajadoze 6. júna. Portugalsko stratilo časť územia (pevnosť Olivenca), uavrelo svoje prístavy Angličanom, zaplatilo kontribúcie a umožnilo Francúzom voľný obchod s textíliami na svojom území.

Zhoršovanie vzťahov s Francúzskom, začiatky vnútropolitickej krízy
Po uzavretí Amienského mieru (1802) dostalo Španielsko od Angličanov späť Menorku, ale vojna medzi Francúzskom a Anglickom znova zatiahli do konfliktu aj Španielsko. Godoy sa snažil o neutralitu, ale v roku 1803 bol nútený podpísať zmluvu o finančnej podpore Napoleona. Následkom neustálych útokov Angličanov vyhlásil Karol IV. v roku 1804 Anglicku vojnu.
Do konfliktu sa zapojilo len španielske loďstvo, ktoré bolo spolu s francúzskym v roku 1805 zničené pri Trafalgare.

Táto porážka a Napoleonvo arogantné a pohŕdavé správanie voči Španielsku, zapríčilo, že Godoy začal vyjednávať aj s členmi protinapoleonskej koalície. Po porážke Pruska našiel Napoleon v Berlíne list, v ktorom Karol IV. Fridrichovi Viliamovi sľuboval, že v prípade pruského víťazstva vpadne do Francúzska.

Godoyova pozícia bolo po vojenských neúspechoch veľmi oslabená. V Španielsku bol veľmi nepopulárny. Šľachta ho neznášala kvôli jeho nízkemu pôvodu, duchovenstvo kvôli rozpredávaniu cirkevného majetku. Medzi nižšími triedami vyprovokovala nenávisť inflácia. Godoy musel čeliť niekoľkým spiknutiam a po roku 1806 aj nespokojencom z radov šľachty, zoskupenými okolo asturijského princa Ferdinanda4. Jedinými Godoyovými ochrancami ostali Karol IV. a jeho manželka. Spory medzi zástancami Godoya a ferdinandovcami prerástli do sporov, ktoré Napoleona utvrdzovali v presvedčení, že v Španielsku je nutné nastoliť poriadok intervenciou.

Po neúspešnom pokuse o prevrat (Revolta privilegovaných z roku 1807), Godoy videl záchranu v Napoleonovom pláne na zničenie Portugalska. Dúfal, že po rozkúskovaní dobytého územia sa mu ujde kniežatstvo, kde by sa mohol uchýliť v prípade problémov v Španielsku. Táto Godoyova snaha sa stala základom pre podpísanie zmluvy z Fointainebleau (1807), v ktorej sa Španielsko a Francúzsko dohodli na obsadení a rozdelení Portugalska. Vojna v Portugalsku

Portugalsko pod francúzskou nadvládou
Od roku 1802 (zmluva v Amiens) do roku 1807 žilo Portugalsko v mieri pod záštitou Anglicka. Napoleon sa o portugalské záležitosti začal zaujímať až po porážke Pruska, v súvislosti s kontinentálnou blokádou. Vďaka podriadenosti Portugalska Britom, sa z neho stala vlastne anglická kolónia a Lisabon ako skvelý prístav otvorený anglickým lodiam mohol zničiť celý projekt kontinentálnej blokády, navyše portugalské územie mohlo Britom poslúžiť ako predmostie. Napoleon v roku 1807 ultimatívne žiadal, aby Portugalsko vyhlásilo Anglicku vojnu, odvolalo vyslanca z Londýna a uväznilo britských občanov v krajine. Portugalskému vyslancovi sa otvorene vyhrážal obsadením jeho krajiny. Portugalsko sa snažilo vyhovieť Francúzsku a súčastne nenahnevať Angličanov. Portugalci formálne uzavreli prístavy ale dovolili Britom slobodne odísť aj z majetkom, no po proteste Francúzska pár Angličanov uväznili. Výsledkom takéhoto jednania bolo nepriateľstvo Francúzska a nedôvera u Britov.

Napoleon nakoniec poveril maršála Junota aby s 30 000-vou armádou Portugalsko obsadil.
Podľa fointainebleauskej zmluvy mal sever Portugalska pripadnúť etrúrskemu kráľovi, juh mal dostať Godoy a zbytok sa mal rozdeliť až po vojne.

Napriek tomu, že junotova armáda bola v žalostnom stave, nekládli jej Portugalci takmer žiadny odpor, hoci pri rozhodnejšej protiakcii by Francúzi zrejme neuspeli. 25. novembra 1807, keď sa Francúzi približovali k Lisabonu, Štátna rada rozhodla, že kráľovská rodina musí utiecť do Brazílie. Regent Ján VI. menoval 5-člennú regentskú radu a vyzval Portugalcov k zachovaniu pokoja a na počudovanie, aj k priateľskému prijatiu Francúzov. 29. novembra vyplávali lode s kráľovskou rodinou a jej doprovodom v spoločnosti britských vojnových plavidiel smerom k Brazílii.

Junot vstúpil do Lisabonu 30. novembra a ubytoval sa v kráľovskom paláci. Francúzski vojaci následne Lisabon vyplienili. Na protesty obyvateľov odpovedali Francúzi streľbou. V roku 1808 predniesol Junot proklamáciu, v ktorej vyhlásil rod Braganca za zbavený moci. Portugalsko bolo zverené pod právomoc veliteľa francúzskeho vojska. Následne bola vyhlásená 100 miliónová kontribúcia a začalo sa konfiškovanie cenností. Anglická intervencia

V tejto situácii začalo vznikať v Portugalsku hnutie odporu. 6. júna vzniklo hnutie protifrancúzskej rezistencie a biskup z Oporta vytvoril dočasnú vládu. V celej zemi sa postupne začalo šíriť povstanie, napriek brutálnej snahe o jeho potlačenie. V tejto situácii presvedčil anglický toryovský poslanec Arthur Wellesley parlament, aby bol do Portugalska vyslaný zbor pod jeho vedením. 13 500 anglických vojakov sa vylodilo na pláži v strednom Portugalsku a spojilo sa s povstalcami. Wellesley následne porazil Francúzov pri Rolice a Vimeire (za víťazstvo dostal titul vikomta z Wellingtonu) a 30. augusta bolo v Sintre, nátlak ostatných veliteľov anglickej armády, podpísané prímerie, ktoré Francúzom umožňovalo voľný odchod z Portugalska aj s korisťou (lode na prevoz poskytli Angličania). Táto dohoda ukazuje, že Portugalsko bolo Britmi považované za bezprávnu kolóniu. Nikto sa nezaoberal portugalskými protestmi a žiadosťami o odškodné. Wellesleyho úspechy prerušila verejná mienka v Anglicku, ktorá obviňovala veliteľov z nedostatku rozhodnosti, keď nezaútočili na Španielsko. Wellington bol načas zbavený velenia. Ďalšia francúzska invázia prišla ešte v roku 1808, keď do Španielska prišiel aj Napoleon. Inváziu do Portugalska viedol maršál Soult, ktorý donútil Angličanov k ústupu. Veľká Británia hodlala svoje vojsko evakuovať. Wellesley znova presvedčil svojich kolegov aby to nerobili a ujal sa velenia britských zborov. V roku 1810 spolu s porugalským miestodržiteľom lordom Berensfordom zorganizoval obranu a donútil oulta ustúpiť.
V roku 1810 vybojoval Wellington proti spojeným francúzskym armádam pod vedením Jozefa Bonaparta nerozhodnú bitku pri Talavere (získal titul lorda of Talavera). Po bitke sa Angličania museli stiahnuť späť do Portugalska.

Posledná invázia sa uskutočnila v roku 1810 pod vedením maršála Massénu. Messénovi sa podarilo zatlačiť Wellingtona až k Lisabonu, kde narazil na opevnenú líniu pri Torres Vedras, ktorú nedokázal prekročiť. Wellington počkal, kým partizánska vojna a Napoleonovo postupné sťahovanie vojsk z polostrova prinúti Francúzov ustúpiť. Anglo-Portugalská armáda Francúzov prenasledovala, a tí museli opustiť portugalské územie. Koncom roka 1811 sa vojna v Portugalsku skončila.

Španielske ťaženie

Abdikácia Bourbonovcov
[Vo Francúzsku sa] očakávalo, že Napoleon nezahrnie Španielsko do svojho cisárskeho systému zabraním územia, ale sobášom francúzskej princeznej a Ferdinanda, astúrskeho princa. .. Potom by ovládal španielsku politiku prostredníctvom francúzskych poradcov, zmlúv o spojenctve pre prípad obrany a útoku a obchodných zmlúv, ktoré by prenechali spôsob využitia španielskeho bohatstva vo francúzskych rukách5. Udalosti v Španielsku, najmä neschopnosť a neustále problémy v kráľovskej rodine však utvrdzovali Napoleona v presvedčení, že na Pyrenejskom polostrove treba nastoliť poriadok. Nakoniec sa rozhodol pre priame obsadenie územia Španielska. Korunu hodlal darovať niekomu zo svojich príbuzných. V roku 1808 bol vypracovaný Iberský plán. Základnými cielmi pripravovanej operácie sa stali Barcelona a Cádiz ako najdôležitejšie španielske prístavy. Francúzsko vyslalo na sever Španielska detašované jednotky, ktoré tam boli formálne kvôli zaisteniu podpory pre junotovo ťaženie. Napoleon navyše poslal zbytky španielskeho loďstva do Toulonu a časť španielskej armády do severného Nemecka. Týmto spôsobom bola španielska obrana značne oslabená. V roku 1808 narástol počet francúzskych vojakov v Španielsku do hrozivých rozmerov. Maršáli Dupont a Moncey obsadili pevnosti na španielskej hranici Pyrenejí a vlasne celé územie bývalého Navarrského kráľovstva sa dostalo pod francúzsku správu. Takéto presuny vojsk sa vysvetľovali čoraz ťažšie, napokon v tomoto čase sa už o to Napoleon ani veľmi nesnažil. Otvorená agresia sa začala prekročením katalánskej hranice a obsadením Barcelony. Zámienkou bolo zaistenie obranyschopnosti pred anglickým útokom z Gibraltáru.

Napoleon poslal do Španielska svojho švagra Murata, ktorý mal koordinovať činnosť francúzskych armád. Svoj vzťah k Bourbonovcom dal Napoleon najavo, keď Muratovi prikázal, aby nenadväzoval s dvorom žiadne styky.
Murat bol v Španielsku všade nadšene vítaný. Ľudia očakávali, že Francúzi zosadia nenávideného Godoya. Prvé problémy nastali po obsadení pevnosti nad Barcelonou. Vtedy aj Godoy prehlásil, že nastal čas brániť sa a odvolal španielskych vojakov, ktorý pomáhali Junotovi v Portugalsku. Definitívny koniec španielsko-francúzskeho spojenectva znamenalo Napoleonovo ultimátum, ktoré zaslal Godoyovi. Napoleon žiadal otvorenie španielskych kolónii francúzskym lodiam, podpis zmluvy o útočnom a obrannom spojenectve a posunutie hranice až k rieke Ebro výmenou za strednú časť Portugalska. Godoy kráľovi navrhol odchod do Andalúzie a zorganizovanie odporu na juhu.

Napoleon predpokladal, že kráľovská rodina sa rozhodne pre útek do kolónii podobne ako sa to stalo v Portugalsku. Karol s manželkou sa v paláci v Arenjuez pri Madride skutočne rozhodli utiecť. Proti tomuto plánu sa postavil princ Ferdinand. V Madride táto správa vyvolala nepokoje a do paláca sa vypravili vzbúrenci vedení šľachticmi. Povstalci napadli Godoya, ktorého kráľ musel zbaviť všetkých hodností. Keď vzbura neskončila ohlásil Karol svoju abdikáciu v prospech Ferdinanda.

Približne v tomto čase dorazil Murat so 40 000 vojakmi do Madridu. Španieli ho nadšene vítali, lebo predpokladali, že prišiel zaistiť Ferdinandov nástup na trón. Napoleon už ale s Bourbonovcami nepočítal a navrhol trón svojmu bratovi Ludovítovi, kráľovi Holandska. Ten ponuku odmietol a španielsku korunu dostal Jozef Bonaparte, ktorý sa následne vzdal Neapolského kráľovstva (to neskôr dostal Murat).

Po príchode Francúzov začal Karol ľutovať svoju abdikáciu. Murat mu poradil aby sa koruny nevzdával, ale aby sa radšej uchýlil pod ochranu Francúzov. Ferdinand medzitým vstúpil, za veľkého nadšenia do Madridu, ale francúzske uznanie nedostal. Napoleon sa rozhodol, že celú situáciu urovná na francúzskej pôde v Bayonne. Do Madridu pricestoval Napoleonov minister vnútra Savary, vojvoda de Rovigo, ktorý mal k Napoleonovi pozvať Ferdinanda pod zámienkou vyriešenia situácie okolo nástupníctva. Murat zariadil aby do Bayonne prišiel aj Karol s manželkou a priviezli aj Godoya.

V Bayonne sa odohrala trápna scéna hádky medzi členmi kráľovského rodu, ktorá sa skončila Ferdinandovým zbavením nástupníctva. Karol prehlásil, že Španielsko môže byť zachránené len cisárom. Potom odovzdal svoju krajinu Napoleonovi, ktorý následne dal korunu svojmu bratovi. Karol a Mária Lujza dostali za odmenu kniežatstvo vo Francúzku a rentu. Ostal už len Ferdinand, ktorý sa svojho práva na trón odmietol vzdať.
Na jeho odstránenie bolo využité povstanie dos de mayo. Následník bol obvinený z jeho podnecovania a následne uvrhnutý do domáceho väzenia na zámku Valencay.

V júli bol za kráľa vyhlásený Jozef ako don José Primero. Do Bayonne prišla delegácia priaznivcov Jozefa (členovia Rady štátu, Rady Kastílie...). Títo ľudia potom schválili ústavný návrh predložený Napoleonom. Tento návrh známy ako Bayonnská ústava predstavoval prvú písanú španielsku ústavu. 20. júna vstúpil Jozef do Madridu, keď predtým musela francúzska armáda rozohnať vzbúrencov pri Medone di Seco.

Vojna za nezávislosť
Po prvotnom nadšení z abdikácie Karola a pádu Godoya sa v Španielsku a predovšetkým v Madride začala nálada meniť. Hnev spôsobil najmä odchod kráľovskej rodiny do Francúzska. V Španielsku sa začali šíriť povesti o uväznení kráľa a následníka trónu. Na Francúzov sa začali Španieli pozerať ako na uzurpátorov. Pomaly sa začali ukazovať náznaky nepokoja, drobné demonštrácie a útoky na francúzskych vojakov. Do Madridu sa začali schádzať ľudia z okolia. Dôvodom vypuknutia nepokojov (2. mája) bol odvoz niektorých ďalších členov kráľovského rodu do Bayonne, najmä správy o tom, že ich odchod nie je dobrovolný. Pred domom, v ktorom býval Murat, sa zišli davy protestujúcich ľudí. Začiatok povstania predznamenal útok na francúzskeho dôstojníka, ktorého ochraňovali jeho vojaci. Násilie sa čoskoro rozšírilo po celom meste. Murat bol nútený poslať svoje vojsko do ulíc a do večera bolo povstanie krvavo potlačené. Napoleon aj Murat sa domnievali, že táto vzbura bola ojedinelá udalosť a ovládnutie Španielska by nemal byť problém. Proti Francúzom ale postupne povstal celý polostrov. V každom kraji spontánne vznikali junty, ktoré riadili miestny odboj. Základné úlohy odboja boli: vytvorenie ústrednej junty a žiadosť o pomoc od Angličanov. Povstanie znemožnilo Francúzom obsadiť kľúčové mestá. Vo všeobecnosti platilo, že Francúzi dokázali obsadiť územia bez prírodných prekážok (stredné Španielsko). Hornaté oblasti boli pod kontrolou guerilly (partizáni). V júli Španielska armáda prvý raz porazila francúzske vojsko pri Bailéne. V tom čase Wellington prinútil ustúpiť Junota. Takisto kráľ Jozef bol nútený ustúpiť za rieku Ebro. Napoleonovi odtial poslal známu správu:" Sire, moja pozícia ma nedesí, ale je v histórii úplne unikátna. Nemám tu ani jedného prívrženca6."

Napoleon neúspechy v Španielsku považoval za osobnú urážku. V novembri pritiahla do Španielska Grande Armée na čele s cisárom.
Francúzi rozprášili španielske aj anglické oddiely (časť z nich sa musela nalodiť a ich veliteľ sir John Moor bol zabitý). Jozef sa vrátil do Madridu a Napoleon odišiel na stretnutie s cárom. V tomto období bolo Španielsko takmer celé pod francúzskou nadvládou. Anglické vojská mohli operovať len v Portugalsku, španielska armáda bola vytlačená na juh ku Cádizu. Jozef ovládal centrálne Španielsko, kde sa snažil vládnuť podľa bayonnskej ústavy. Mal však stále finančné problémy a kvôli guerillovej vojne mal ťažkosti s komunikáciou s francúzskymi armádami. Navyše jednotliví velitelia si počínali samostatne a neprijímali rozkazy od nikoho okrem Napoleona.

V roku 1812 v súvislosti s neúspešným ťažením v Rusku začal Napoleon sťahovať časť armád zo Španielska. To znamenalo šancu pre španielske jednotky a wellingtonovu anglo-portugalskú armádu. Wellesley v roku 1812 prerazil z Portugalska, spojil sa so Španielmi a prešiel do ofenzívy, ktorá vytlačila Francúzov na sever. Po pár porážkach sa museli Angličania na čas znova stiahnuť do Portugalska. V roku 1813 prišla záverečná ofenzíva, ktorá prinútila Soulta ustúpiť za Pyreneje a ani jeho víťazstvá neznemožnili Španielom vstúpiť na francúzske územie. Vojna v Španielsku skončila. V decembri 1813 ukončil Napoleon španielsku vojnu podpisom zmluvy s Ferdinandom VII., ktorou bola obnovená situácia pred bayonnskými abdikáciami.

Spôsoby odboja

Partizánska vojna
Vznik povstania bol ospravedlňovaný dvoma spôsobmi. Ferdinand abdikoval nedobrovoľne, a preto je jeho abikácia neplatná. Druhým dôvodom bolo zajatie panovníka a zradcovská činnosť najvyšších orgánov štátu, ktoré spolupracovali s Jozefom. Z toho vyplýva, že junty sa organizovali na obranu práv Ferdinanda a na obnovu suverenity.

Celkom špecifickým spôsobom boja na vidieku boli takzvané guerilly. Bol to partizánsky odboj roľníckeho obyvateľstva založený na prepadoch a sabotážach, ktoré sa opierali o znalosť terénu. Činnosť týchto oddielov bola samostatná a každý z nich mal vlastného veliteľa. Činnosť gueríl bola obzvlášť silná v hornatej Andalúzii, ktorú sa Francúzom nikdy nepodarilo celkom ovládnuť.

V mestách sa k obrane pridávalo väčšinou všetko obyvateľstvo, ktoré potom kládlo fanatický odpor a Francúzi boli nútený bojovať o každý dom, čo spôsobovalo obrovské ťažkosti a zdržanie pri obsadzovaní strategických bodov v Španielsku.

Ľudový odboj bol všeobecne známy svojou brutalitou, ktorú si potom osvojili aj francúzsky vojaci a boj s partizánmi sa vyznačoval zverstvami na oboch stranách.

Španielska armáda
V roku 1808 mala španielska armáda okolo 87 000 pešiakov a 16 600 kavaleristov. Vojsko sa doplňovalo dobrovolníkmi, verbovaním a povinnými odvodmi. Navyše existovalo ešte 32 500 mužov provinčnej milície na ktorých výstroji sa podielala aj ich materská obec. Nevýhodou bolo množstvo neschopných veliteľov, z ktorých sa najviac "preslávil" generál Cuesta, ktorý pomáhal Wellingtonovi (Jeden anglický dôstojník Cuestu popísal ako "perverzného starého hlupáka7")

Vláda na slobodnom území
Prvú etapu formovania politickej moci na španielskom území tvorili junty. Tieto združenia tvorené buržoáziou z miestnych miest mali regionálny charakter. V krajine ale neexistovala ústredná moc a junty sa správali takmer úplne autonómne. Na návrh valencijskej junty a za účasti delegátov všetkých regionálnych júnt, bola 25. septembra 1808 ustanovená v Aranjueze Najvyššia ústredná vládna junta. Stálim problémom bola neschopnosť konsenzu o veľkosti právomocí ústredného orgánu. Ďalšie ťažkosti vyvolával aj vzťah k Rade Kastílie, ktorá sa zdiskreditovala spoluprácou s Jozefom. Keď Napoleon ovládol Španielsko, Ústredná junta sa stiahla do Sevilly.

V roku 1810 sa v Cádize, poslednom významnom neobsadenom meste, zišli kortesy, stavovské snemy z celej krajiny, ktoré vypracovali pre Španielsko novú ústavu a reformnými zákonmi sa snažili zlepšiť podmienky v krajine. Prijaté zákony boli mimoriadne liberálne, rušili privilégiá šľachty, konfiškovali majetok cirkvi, rušili cechové obmedzenia .. Podobne liberálna bola aj nová ústava vypracovaná v roku 1812. Táto ústava bola priamo inšpirovaná francúzskym vzorom, až na to že neodmietala náboženstvo. Ústava presadzovala centralizáciu a voľbu zástupcov ľudu. Tento dokument sa však nikdy nestal základom nového usporiadania situácie. Závery kortesov mali svojich odporcov medzi intelektuálmi aj medzi prostým ľudom. Intelektuálne vrstvy a buržoázia sa okrem prívržencov ústavy z roku 1812 delili na prívržencov bayonnskej ústavy, ktorý neskôr emigrovali do Francúzska a na prívržencov obnovy nepísaných zvykov Španielskeho kráľovstva.

Úplná väčšina obyvateľstva podporovala obnovenie absolutizmu a vlády Ferdinanda VII. Dôvodom bol nevzdelanosť ľudí v Španielsku, kde bol 94% analfabetizmus. Španielskym vidiečanom, ktorým slová ústava a konštitučná monarchia nič nehovorili, sa zdalo prirodzené aby im vládol kráľ "z božej milosti". Kráľ bol podobne ako cár v Rusku pre ľudí zosobnením dobra, slobody a nezávislosti.

Bez ohľadu na želania strednej triedy bol po skončení vojny povolaný na trón Ferdinand, ktorý za nadšenej podpory väčšiny obyvateľstva znova nastolil čistý absolutizmus.

Dôsledky vojny
Následky Napoleonských vojen boli pre Španielsko aj Portugalsko katastrofálne. Zatial čo Angličania a Francúzi, ktorých vlastné priemyselné zóny zostali v bezpečí a nedotknuté, viedli na polostrove svoj boj, v zemi prebiehal otrasný hospodársky rozklad8. Vojna zničila počiatky textilného priemyslu v Španielsku. Vojská, najmä francúzske vyrabovali všetky územia cez ktoré prešli. V Portugalsku zostala po prechode francúzskych armád doslova púsť. Pustošenie mali často na svedomí aj domáci obyvatelia, ktorí radšej svoj majetok zničili, aby nepadol do rúk nájazdníkom. Nenapraviteľné škody utrpelo Španielsko kvôli blokáde obchodu so svojimi kolóniami, navyše takmer celá jeho vojnová flotila bola zničená Angličanmi. Kvôli brutalite guerillového boja získali obyvatelia Pyrenejského polostrova povesť barbarských surovcov, ktorí nemajú zmysel pre čestný boj.

Viedenský kongres
Napriek víťazstvu vo vojne znamenal Viedenský kongres pre pyrenejské štáty prehru. Španielsko sa po oslobodzovacej vojne tešilo dosť veľkej úcte. Problémom bolo, že sa oficiálne nepridalo k žiadnej z koalícii a s víťaznými štátmi ho spojovali len bilaterálne zmluvy. Španielsko navyše do Viedne vyslalo neschopného diplomata dona Pedra Gomesa Labradora, ktorého aragantné a odťažité správanie spôsobilo, že sa Španielsko nepodarilo zapojiť medzi mocnosti. V dôsledku toho Španielsko nepodpísalo mier s Francúzskom a ani Viedenské akty, ale bolo len vyzvané aby sa k týmto dokumentom pripojilo ako mocnosť druhého rádu. Urazené Španielsko sa k zmluve pripojilo až v roku 1817 a vtedy vstúpilo aj do Svätej alianacie.

Portugalsko, ktoré zastupoval gróf Palmella na kongrese nič nezmanemalo. Stále mu vládol lord Brensford a kráľovská rodina bola v Brazílii. Portugalsko muselo vrátiť všetky územia obsadené jeho vojakmi (Cayenne). V roku 1815 urazený kráľ Ján vyhlasil brazílske kráľovstvo a zrovnoprávnil ho s Portugalskom. Záver

Dejiny Iberského poloostrova počas napoleonských vojen majú dve základné črty. Jednou z nich je absolútna neschopnosť vládnucich vrstiev, druhou je statočnosť a odhodlanie ľudí brániť sa proti agresorom. Vojna za nezávislosť znamenala najväčšie ľudové povstanie proti Napoleonovej snahe o podrobenie Európy. Španieli a Portugalci sú príkladom národov, ktoré boli ochotné aj za cenu veľkých obetí bojovať za nezávislosť proti nadvláde vnútenej násilým proti vôli väčšiny obyvateľov.

Napriek tomu, že nemecký historik Franz Schnabel popísal povstanie Španielov ako "najvýznamnejšiu udalosť v Európe od Francúzskej revolúcie", podľa španielskych historikov znamenala vojna za nezávislosť veľkú národnú katastrofu. Napriek obrovským obetiam ľudí znamenal koniec napoleonskych vojen pre Španielsko a Portugalsko začiatok hlbokého úpadku, z ktorého sa krajiny Pyrenejského poloostrova spamätali až koncom 20. storočia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Pyrenejský polostrov v Napoleonskom období