Mierové jednania

5. a 6. júla odchádzala armáda podľa podmienok prímeria z Paríža - musela ustúpiť za rieku Loire. Vojaci dezertovali, aby nemuseli slúžiť kráľovi. Zbytok kráľ rozpustil a ponechal len malé jednotky v departmentoch.

Do Paríža začali vstupovať spojenci, hlavne Prusi. Wellington bol spočiatku proti, ale Blucher bol neoblomný. Guvernérom mesta sa stal generál von Muffling. Kráľ vstúpil do Paríža až 8. júla. V Paríži ho nijak zvlášť radostne nevítali. Dočasnú vládu Fouché rozpustil už o deň skôr. Podobne skončili aj snemovne, ktoré sa rozišli sami, keď sa pri ich sídle objavila skupinka rojalistických dobrovoľníkov. V Paríži bola nepokojná situácia. Spojeneckí vojaci boli po nociach vraždení, časté boli súboje medzi spojeneckými a francúzskymi dôstojníkmi. Na upokojenie situácie bolo treba znova povolať Fouchého, ktorého na nátlak Wellingtona a Telleyranda vymenoval Ľudovít XIII. za ministra polície. 10. júla dorazili do Paríža vládcovia protinapoleonskej koalície. Až tu mali čas poradiť sa o svojich budúcich krokoch. Monarchovia vymenovali komisiu, ktorá mala skĺbiť predstavy jednotlivých vládcov o budúcnosti Francúzska. Komisia začala svoju činnosť 12. júla a skončila 28. júla, keď spojenecká ministerská rada prešla k prejednaniu zásadných otázok francúzskej budúcnosti. Podmienky mieru boli tvrdé - uznanie mierovej zmluvy z roku 1814, odstúpenie pohraničných pevností, vysoké reparácie a päťročná okupácia Francúzska. Talleyrand nedosiahol zlepšenie podmienok, spojenci s ním odmietli diskutovať a dali tak Ľudovítovi možnosť nepohodlného ministra odvolať. Druhý parížsky mier bol podpísaný 20. novembra.

Napoleon odchádza zo scény

Napolen bol stále vo Francúzsku v Rocheforte. Fouché napokon vydal rozkaz pre dve fregaty, aby vzali Napoleona na palubu a odplávali. Toto gesto nič neznamenalo, lebo Angličania blokovali more. Mali rozkaz zaistiť každú francúzsku loď a dôkladne prehľadať ľode plávajúce pod neutrálnymi vlajkami. Francúzski námorníci ex-cisára vyzývali nech sa vráti k hlavnej armáde, potom mu ponúkli, že prerazia anglickú blokádu, aby mohol ujsť do USA.

Jozef mu zaistil miesto na obchodnej lodi plaviacej sa do USA, potom mu zabezpečil dánsku brigu. Jozef chcel využiť na oklamanie Angličanov svoju podobu s bratom. Napoleon všetko toto odmietol, z nie celkom pochopiteľných dôvodov. Tvorcovia jeho legendy tvrdia, že Napoleon potreboval byť mučedníkom. 11. júla poslal svojho komorníka Las Casasa za veliteľom britskej lode Bellerophon. Las Casas sa pokúsil kapitána Maitlanda prehovoriť, aby Napoleonovi predsa len umožnil útek. Maitland dal ale jasne najavo, že len čo Napoleona zadrží odvezie ho ako vojnového zajatca do Británie. "Kde je záruka, že sa Napoleon z Ameriky nevráti späť?" , pýtal sa Angličan

Deň po vstupe kráľa do Paríža sa Napoleon v strachu pred zatknutím uchýlil na ostrov Aix. Po jednodňovom uvažovaní sa rozhodol vzdať sa Veľkej Británii. Tejto možnosti dal prednosť pred zatknutím Fouchého luďmi. Napoleon napísal britskému princovi-regentovi, že "jeho politická dráha sa skončila" a že sa rozhodol "vydať veľkomyselnosti Veľkej Británie". 15. júla sa vzdal na palube lode Bellerophon. 28. júla koalícia rozhodla o jeho internácii na ostrove Svätá Helena. Loď Northumberland s Napoleonom na palube tam doplávala 15. októbra.

Záver
Vo Francúzsku začal zúriť "biely strach". Fouché neochotne pripravil zoznam 36 najväčších previnilcov - jeho bývalých kolegov. Títo ľudia mali byť ako prví potrestaní za vlastizradu. Najvýznamnejšími obeťami boli Ney a La Bedoyére. Obaja boli popravení, napriek námietkam Britov, ktorí žiadali pre Neya milosť. V rojalistických oblastiach na juhu boli Napoleonovi dôstojníci a vojaci lynčovaný. Mnoho pevností sa odmietlo vzdať. Do vyhnanstva utiekla väčšina generálov. Tí, ktorí to nestihli, boli uväzení. Bonapartovská rodina sa uchýlila do Ríma pod záštitu Pia VII., Jozef žil v Amerike. Spojenci im zakázali pobyt vo Francúzsku. Zle dopadol aj Fouché. Rojalisti nezabudli na jeho jakobínsku minulosť kráľovraha a Fouché dožil svoj život vo vyhnanstve v Terste. Súdy vyniesli asi 10 000 politických rozsudkov. Z funkcii odišlo 2500 štátnych úradníkov - boli odvolaní všetci prefekti a podprefekti v departmentoch. Cudzie armády ostali v Paríži 5 mesiacov - najmä Rusi si tam doviezli celé rodiny. Poslednými udalosťami napoleonských vojen sú kapitulácie francúzskych pevností. Niektoré, ako napríklad Vincennes na okraji Paríža, sa vzdali až na priamy rozkaz kráľa v auguste. Bodkou za týmto obdobím by mohol byť príbeh poručíka Roseya zo starej gardy, ako ho prezentuje Jiří Kovařík v knihe Sto dní. Koncom leta sfackoval kráľovského gardistu.

Zatkli ho, ale jeho vlastní vojaci ho oslobodili. Rosey s ich pomocou pozatýkal miestnych dôstojníkov. Nakoniec utiekol s 50-timi vojakmi do hôr a viedol partizánsku vojnu. Spolu s poslednými deviatimi druhmi ho zatkli 29. septembra. Aby unikol popravčej čate, vrazil si do brucha kliniec.