Na jeseň roku 1917 sa rozšírilo po celom svete slovo komunizmus. Jeho pôvod sa odvodzuje z latinského slova communis (patriaci všetkým). Prvé myšlienky o ňom sformuloval starogrécky filozof Platón vo svojom diele Ústava pred vyše dvetisíctristo rokmi. Prvá komunistická vláda vznikla v Rusku, s revolúciou však znova povstala diktatúra. Na začiatku a v polovici 19. storočia sa socializmus zdal moderným politickým hnutím. Pohotovo ho prijali najmä vo Francúzsku. Aj v iných európskych krajinách, v ktorých priemyselná revolúcia spôsobila pálčivé sociálne problémy, ľudia dozreli pre myšlienku, že nie súkromné, no spoločné vlastníctvo prostriedkov umožní masám, aby sa mohli spravodlivo podieľať na výsledkoch spoločnej práce. Socializmus sa stal nádejou pre budúcnosť. Dokonca mnohí kňazi učili, že socializmus je jednoducho iný názov pre kresťanstvo.

Karol Marx vo svojom Manifeste komunistickej strany tvrdil: „Robotníci nemajú čo stratiť okrem pút, ale môžu získať celý svet.“ Marxizmus sa ako svetonázor rozšíril najmä v prostredí robotníckeho hnutia. Táto ideológia mala pokrokovú predstavu vývinu dejín s viacerými utopickými prvkami. Verili spravodlivej budúcnosti, čím sa stali pre mnohých nepochybne príťažlivými. Verili v rovnosť všetkých ľudí. Tvrdili, že bude odstránený protiklad medzi mestom a dedinou, medzi duševnou a telesnou prácou, že sa odstráni vykorisťovanie človeka človekom. Pritom mal každý pracovať podľa svojich schopností a dostať podľa svojich potrieb. Na dosiahnutie tohto cieľa však musí štát disponovať všetkým bohatstvom krajiny. V komunistických štátoch riadila komunistická strana vládu, armádu a verejnú správu. Mala vplyv aj na hospodárstvo, televíziu, rozhlas, tlač a výchovu. Ľudu sa poskytovali iba tie informácie, ktoré neodporovali strane. Tá vkladala celý aparát súdov a polície do svojich služieb a obete považovala, pokiaľ sa bránili, za zločincov. Komunistický systém znevýhodňoval jedného občana na úkor druhého tým, že tento občan bol nútený urobiť čosi, čo keby neurobil, spáchal by zločin. Komunisti tak učinili zo zákona svoju zbraň. Skúsme si predstaviť reguláciu práce nátlakom, ktorá nie je násilím voči slobode. Alebo skonfiškovanie majetku nátlakom, ktoré nie je násilím voči vlastníctvu.
Pokiaľ sa nechceme zmieriť s týmto protikladom, prídeme k záveru, že štát nemôže organizovať prácu a priemysel a neorganizoval by pritom bezprávie.

Komunizmus tvrdí, že slobodné podnikanie spôsobuje nezamestnanosť, chudobu, monopolizáciu a konflikty medzi zamestnancami a zamestnávateľom. Riešením týchto problémov je rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie národného dôchodku.