Ich východiskom bola kodifikačná práca, ktorá sa urobila za Justiniána - Corpus iuris civilis.
Abelard inšpirujúco uprednostnil dialektiku pred mystikou. Jeho žiak Arnold z Brescie je najmä politický agitátor a demagóg, revolucionár proti pápežovi i cisárovi. Stanovisko proti cirkvi a pápežstvu prezentoval aj Joachim z Fiore.
Vo Francúzsku študoval teológiu a filozofiu Jan zo Salisbury. Nezvolí si však povolanie učenca, ale ním začína tradícia anglických intelektuálov, ktorí sú zároveň politici, filozofi, cirkevní hodnostári a spisovatelia.

Okolo r. 1260 do latinčiny preložená Aristotelova Politika ovplyvnila terminológiu, argumentáciu a štruktúru politických traktátov.
Tomáš Akvinský bol prívržencom kresťanského imperium mundi a unus populus christianus. Duchovné a svetské práva nemožno od seba oddeliť. Pánom sveta je pápež a svetská panovníci sú jeho vazalmi. V jeho rozboroch Aristotelovej Politiky nájdeme cenné postrehy k ekonomike miest. Mier môže zabezpečiť iba monarchia. V štáte je možná iba vláda jednotlivca, vláda viacerých vedie k vnútornému neporiadku. Pripája sa k Aristotelovým výhradám voči demokracii. Štát v jeho poňatí už nie je produktom prvotného hriechu, ale svetský zákon vyvodzuje z božského.

Konciliarizmus sa dostal do popredia na cirkevných konciloch v Kostnici a Bazileji. Konciliarizmus čerpal aj z kanonického práva, no aj zo svetských korporácií. Konciliaristi prispeli k formovaniu teórií: konštitualizmu, reprezentácii a súhlasu. Vyvrcholením krízy stredovekého pápežstva je Veľká schizma, v ktorej bola spochybnená dualita cirkevnej a svetskej moci, pretože stáli proti sebe dvaja pápeži, ktorí sa navzájom exkomunikovali. S úpadkom pápežskej moci začali narastať heretické tendencie a ich predstavitelia Ján Hus a John Wyklif sú predchodcami reformácie. A napokon ešte jeden moment je pre zrod občianstva dôležitý. Jus solis občianstvo získané miestom narodenia a jus sanguinis na základe pokrvnom, ktoré hrajú úlohu až dodnes.
Byzancia Diokleciánovu predstavu o rozdelení impéria uskutočnil Konštantín I., ktorý založil v Byzancii nové sídelné miesto. Za Justiniána sa doktrína skladala z kresťanského náboženstva, rímskeho práva a viery v božský pôvod panovníkovej moci. Boh dosadzuje cisára na trón a dáva mu moc nad všetkými, uvádza Konštantín VII. Porfyrogennetos. Bol to výraz teokratických koncepcií, v rámci ktorých sa uplatňovala štátna cirkev. Napríklad Justinián sa pokladal aj za najvyššieho teológa.