Dejiny politického myslenia v skratke

Staroveký blízky východ
O politickom myslení Východu hovoríme ako o náboženskopolitickom myslení (Seodler). Formu vlády ktorá vznikla nazývame orientálna depsocia. Na jej čele stál monarcha, samovládca (faraón, lugal, cisár). Vlastníkom pôdy, základného výrobného prostriedku, bol štát. Napriek tomu časť pôdy patrila aj slobodným roľníkom. Otroci nevykonávali úplne všetky práce a preto aj medzi slobodnými existovala veľká rozmanitosť.
Jednota svetských a kultových funkcií štátu = teokracia. Štát podľa Burkhardta nie je ničím iným ako systematizáciou násilia.
Egypt Výrazným rysom egyptského života bola starostlivosť o mŕtvych a úloha vteleného boha, faraóna. Tep zepi, prvý raz. Všetko je platné preto, lebo vzniklo v prvom období.

Mezopotámia Cyklické prejavy zjednotení a rozpadov boli sprievodným, typickým javom dejín Mezopotámie. Sumersko-babylonsko-asýrske režimy taktiež zaraďujeme medzi orientálne despocie. Deifikácia je presvedčenie, že vládca je bohom. Vládca (kráľ) bol prostredníkom medzi bohmi a ľuďmi. Odpor proti vláde sa normálne považoval za rúhanie bohom.

Židovský mesianizmus Štát mal charakter teokratickej monarchie. Pre Židov bol Jahve bezprostredným vládcom, a kráľ a kňazi boli predstaviteľmi božej vôle na zemi. Základnou ideou mesianizmu je predstava, že boh si vyvolil židovský národ, aby mu vládol. Židovský národ vyniká nad ostatné ľudstvo a Židia verili, že raz im Jahve zošle mesiáša - vykupiteľa, ktorý obnoví slávu a moc kráľovstva. Toto obmedzovalo moc kráľa. Otroci židovského pôvodu neboli považovaní za veci. Mesianizmus je súčasťou eschatologickej (posmrtnej) koncepcie. Mesiáš je chápaný ako panovník v eschatologickom budúcom božom kráľovstve. Touto formou sa legitimizuje budúcnosť. Politické myslenie v antickom Grécku - počiatok európskeho politického myslenia

Grécky génius v podobe sekularizácie, racionalizácie, geometrizácie a kritického vedenia sa uskutočnil prostredníctvom spoločnej praxis. Staré teogónie sú zahrnuté do mýtov a ich miesto nahrádza model riadený isonomiou, ktorá akoby odráža inštitucionálne a myšlienkové štruktúry polis. Predchádzajúca "štrukturálna revolúcia", ktorá viedla ku vzniku klasickej polis, je cestou od mýtu k logu.
Od absolútnej moci k polis Homér je kritický k možnosti, aby štátnu správu vykonávalo ľudové zhromaždenie. Arché - výkonná moc sa osamostatňuje a odteraz bude označovať už politickú oblasť.
Archonti prinášajú nové poňatie moci - poverenie - a so zmenami postavenia basilea i vznikom armádnej vojenskej funkcie polemarcha sa postupne objasňuje myšlienka rozrôznenosti spoločenských funkcií a ich zosúladenia. Podľa Hesióda eris, rivalita, súťaž, predpokladá rovnosť. A podľa Vernanta arché prestáva byť výlučným vlastníctvom, štát zahodil súkromný charakter, vymanil sa z právomocí gené a stal sa záležitosťou všetkých. Gréci presne nerozlišovali medzi štátom a spoločnosťou. So vznikom polis súvisí sila slova. Zákony prestáva vydávať, či presadzovať sila osobnosti, alebo náboženskej autority, ich správnosť sa musí preukázať dialektickým postupom. Zákony sa stávajú spoločným vlastníctvom.

V predstavách franc. hist. Fuleta de Coulanges vzniká polis ako združenie rodín a kmeňov, partikularisticky, ale najmä spojených spoločným kultom. Podľa neho také javy ako dedičstvo, či vlastníctvo majú religiózny pôvod.
Aténska demokracia prichádza z reformami Kleisténa. Skutočnými orgánmi moci sa stali ľudové zhromaždenia, rada a súdy. Aténsku demokraciu preto nazývali aj tyraniou občanov. Aténska demokracia zaviedla niekt. zaujímavé inštitúcie, napr.: ostrakizmus, voľba losom a časté striedanie funkcií. Ľud nedisponoval "zákonodarnou iniciatívou", mohol návrh buď prijať, alebo odmietnúť. Každý zákon niesol meno svojho navrhovateľa. Ak sa neskôr ukázal ako zlý mohol byť jeho tvorca súdne stíhaný a potrestaný. Ľud bol bezúhonný.

Z hľadiska mocenského postavenia zaujímala medzi gréckymi polis zvláštne postavenie Sparta. Často sa spomína ako ústavný ideál vytvorený Lykurgom. Politické zriadenie malo char. vojenskej organizácie. Skutočným základom spartského systému bolo odtrhnutie politickej a hospodárskej funkcie štátu, čo prevzali Platón i Aristoteles. V štruktúre spoločenského života Sparty je postavenie rodiny na nízkej úrovni, naopak vyzdvihuje sa vojenská spôsobilosť. Obraz spartskej spoločnosti je pomerne jednoduchý: pôda v niekoľkých rukách, remeslo a obchod prakticky neexistuje a bohatí si nechávajú svoje panstvá obrábať otrokmi.
Grécke myslenie sa narodilo v polis a vňom si našiel svoje miesto aj homo politicus. Herakleitos z Efezu zažil desivé udalosti zániku jedných štruktúr a ich nahrádzanie novými. Traduje sa antidemokratický a silne proaristokratický charakter jeho politických názorov.
Z Malej Ázie utekal pred Peržanmi Pythagoras. Pytagorovci vychádzali z harmónie číselných vzťahov. Želali si, aby spoločnosť bola usp. harmonicky. Moc mala patriť skupine ľudí schop. sebazdokonaľovania a disciplinovane podriadených prísnym etickým normám. Medzi pytagorovcov patril aj Hippodamos z Milétu, kt. vypracoval prvý systém ideálneho štátu.
Jeho utópia vychádzala z mystického čísla tri. Sofisti, ktorí vystriedali "prírodných filozofov", výrazne ovplyvňovali politic. myslenie. Vychádzali z vyhraneného relativizmu v poznaní i v spoločenských vzťahoch. Títo potulní učitelia životnej a politickej múdrosti sa vo vzťahu k politickým inštitúciám prikáňali k akejsi zmluvnej teórii štátu. Podľa nej si inštitúcie ľudia vytvorili pre svoju vlastnú bezpečnosť, kt. vyplýva z ich spoločných potrieb. Iní sofisti zasa odôvodňovali existenciu štátu záujmom vládcu: spravodlivé je podľa nich to, čo prospieva silným. Najznámejším bol Protagoras. Netajil sa tým, že mu ide o politické umenie a sľubuje urobiť z mužov dobrých občanov. Bol presvedčený, že človek je mierou všetkých vecí. Proti sofistom rozhodne vystupoval Sokrates.

Sokrates považoval za najlepšie štátne zriadenie to u Lacedemončanov, a v Sparte, akože inak. Z jeho žiakov sa vytvorili tri smery politického myslenia: pravicový, oportunistický (bezzásadovosť, prispôsobovanie, ústupčivosť, prospechárstvo) a cynický (bezcitný, ľahostajný, bezohľadný, hrubý, vyzývavo opovržlivý).
Politické mylsenie Platóna a Aristotela

Platón K demokratickému poriadku si nezískal kladný vzťah, ale rovnako odsudzoval aj oligarchický teror. Negatívny postoj k demokracii vzrástol u neho po tom, čo bol odsúdený Sokrates. Aténski aristokrati neboli nadšenými stúpencami vlastnej polis. Väčšina z nich obdivovala Spartu, aj Platónovi sa stala v mnohých záležitostiach vzorom. Platón pesimisticky usudzoval, že na počiatku existuje dokonalejší stav, ktorý sa stále zhoršuje a veril, že dochádza k zostupnému vývoju reálneho sveta, k rozkladu, či degenerácii. Platónovi išlo v prvom rade o to, aby našiel metódu, ako nájsť racionálne poznanie. Východiskom sa stala teória foriem, či ideí, kt. koniec koncov umožňovala analyzovať problémy meniacej sa spoločnosti a vybudovať politológiu. Z toho iste vyplýva jeden dôležitý záver: že totiž Platónovi išlo predovšetkým o to, aby zastavil politické zmeny, pretože zmena môže byť aj pohybom, ktorý vedie od dokonalosti k nedokonalosti. Svoje politické názory vyjadril najmä v dialógoch Štát, Zákony a Štátnik. Štát. Vytvoril model štátu, kt. vyhovuje jeho ideálnym predstavám. Samotný dialóg začína rozpravou o spravodlivosti. Spravodlivé je to, čo je v záujme najlepšieho štátu. Spravodlivosť je mať svoje a robiť si svoje. Polis vzniká z potrieb ľudí, pretože jednotlivec nie je sebestačný.
Rozoznáva tri funkcie štátu: a/ uspokojovanie základných fyzických potrieb, b/ obrana pred expanziou inej obce, a napokon c/ štát musí byť riadený a ovládaný. Platón venoval vo svojej konštrukcii ideálneho štátu veľkú pozornosť výchove. Štát je predovšetkým garantom výchovy mládeže. Platón je stúpencom emancipácie. Za zlých vychovávateľov považuje Platón sofistov. Platón predpokladá, že moc by mala byť zverená do najlepších rúk.

Aristoteles Poznanie je pre neho samozrejmou skutočnosťou, podstatnou vlastnosťou človeka, ktorou sa odlišuje od ostatných živých organizmov. Je zakladateľom logiky, zaoberal sa etikou i politikou, prírodovedou i filozofiou. Politika patrí k základným dielam politickej vedy spolu s Etikou Nikomachovou patrí k dielam ktoré obohatili vedy praktické. Aristoteles vychádza z predpokladu, že štát je dokonalé spoločenstvo a človek je svojou prirodzenosťou štátotvorná bytosť. Rozoznáva spoloč. kvalitatívne a kvantitatívne. Základné potreby uspokojuje rodina, je to najmenšia časť štátu. Štát je útvar prirodzený a nie umelý. Dokonalým spoločenstvom je štát vytvorený z viacerých obcí. Za ideálny počet obyvateľstva považoval 10 tisíc ľudí, kt. sa mal udržiavať aj umelými potratmi. Predovšetkým, štát nevznikol len človekom, ale aj pre človeka. Človek je človekom iba v štáte. Účelom štátu je dobrý život a ostatné je tu na tento účel. Veľkú pozornosť venuje výchove nielen detí, ale aj dospelých. Pri výchove k cnosti kládol veľký dôraz na rozum, ale aj na tradície. Dospievajúci majú byť vychovávaní najmä k poslušnosti, pretože kto nevie poslúchať, nebude vedieť ani vydávať v budúcnosti príkazy.

Čo sa týka spoločných žien a detí, tie nie sú na prospech štátu. Argumenty sú rodu ľudského: ľudia sa totiž najväčšmi starajú o vlastné, menej o spoločné,.. každý zanedbáva spoločné aj preto, lebo sa spolieha na to, že sa o to postará druhý. Aristoteles sa dôrazne stavia za štát, ktorý je založený na ústave a zákonoch. V každom dobrom štáte by mal byť suverénom zákon a nie jednotlivá osoba. Aristoteles uvádza šesť základných foriem. Medzi správne zaraďuje: monarchiu, aristokraciu a dobrú demokraciu - politeiu a medzi pochybné tyraniu, oligarchiu a zlú demokraciu. Oddelil ústavu od spôsobu, akým sa uplatňuje. Tak demokratická vláda môže vládnuť oligarchicky a oligarchia sa môže uplatňovať demokraticky. Aristoteles dospel k názoru, že štát by sa mal skladať z občanov ani nie príliš bohatých, ale ani nie príliš chudobných. "Zlatá stredná cesta", myšlienka rovnováhy, ktorú predstavujú stredné vrstvy, sú teda základom toho, čo nazýval - politeiou.
Aristoteles bol prvý, kto rozdelil spravodlivosť na vyrovnávajúcu a rozdeľovaciu. Rázne vystupoval proti prevratom, ktoré považoval za nemúdre a škodlivé. Aristotelovi patrí veľká zásluha na odčlenení etiky od politickej vedy.

Malé sokratovské školy Malí sokratovci sa sústredili na realistickú stránku sokratovho učenia, a ich vplyv sa prejavil v stoicizme a epikureizme. Oportunistický smer v politickom myslení hlásali stúpenci Kyrénskej školy. Jej popredným predstaviteľom bol Platónov súčasník Aristippos z Kyrény. Podľa neho všetko ľudské vnímanie je subjektívne a dá sa odvodiť zo zmyslového vnímania. Ideálom je leia kinesis, čiže "umiernená chuť užívať". Obmedzovanie či zriekanie sa potrieb nepatrí do arzenálu oportunistických postojov. Hodnota dobra sa zisťuje podľa toho, ako ho psychicky prežívame. Základnú črtu politického oportunizmu, ktorou je schvaľovanie politického zriadenia, či režimu, bez ohľadu na jeho hodnotu prevzali vlastne z hedonistickej morálky, z ktorej okrem toho pramení aj ich egoizmus. Kým kyrenikovia schvaľovali vlastne každé politické zriadenie, cynici predstavovali odpor voči existujúcemu spoločenskému zriadeniu. Zakladateľom školy bol Antisténes z Atén, považovaný za najschopnejšieho Sokratovho žiaka. Bol odporcom Platóna. Jeho politickým krédom bolo, že sa k politike máme mať "ako k ohňu: ani nepristupovať blízko, ani sa nedržať ďaleko". Črtou cynizmu je aj kozmopolitizmus, ktorý vzniká potom, čo sa z polis stáva iba správna jednotka a vlastenectvo stráca svoje opodstatnenie. Cynici, hlásali názor, ktorý ich zbližuje s čínskym myslením, že najvyššou cnosťou je žiť podľa prírody, pretože spoločenské normy nekorešpondujú s prírodou. V mene rovnosti všetkých ľudí vystupovali proti rodine, vlastníctvu, štátu a otroctvu.

Politické myslenie úpadkových škôl Ide o obdobie od 3. stor. pred n.l. do 5. stor. n.l., ide o dobu po rozpade, gréckej polis, v jej dobe rozkladu, zmeny. Formujú sa tri nové myšlienkové smery: skepticizmus, epikureizmus a stoicizmus. Ideovým zdrojom skepticizmu, epikureizmu a stoicizmu sa stali predstavy cynikov a kyrenikov. Nastal posun od sebazdokonaľovania k vyhýbaniu sa nepríjemnostiam. Epikuros reprezentoval stoicheiálny spôsob myslenia a výkladu sveta. Jeho zámerom bolo oslobodiť človeka spod nadvlády náboženstva, strachu zo smrti, ale aj absolútneho determinizmu prírody. Spoločne s kyrenikmi pokladal za cieľ etického správania šťastie. Čistá rozkoš, ktorá vzniká popretím túžob, je výsledkom duševného pokoja. Epikuros má iný názor na spravodlivosť ako Platón.
Za spravodlivé pokladá to, čo je užitočné pre potreby vzájomného spolunažívania. Skeptici hovorili, že nikto nemôže poznať a nikto nevie. Zdržanlivosť v úsudku je garantom duševného pokoja. Tvrdili, že nie je možné dospieť k pojmu dobra alebo zla. Nič nie je svojou prirodzenosťou dobré, zlé, alebo indiferntné. Skepticizmus paradoxne završuje to, čo bolo nádejou dogmatika: potvrdzuje negativitu indivídua a vyhlasuje triumf nad starovekou vedou.

Stoicizmus má svoj pôvod približne v tom istom období ako epikureizmus. Zakladateľom bol Zenon. V spise O štáte, v ktorom odporúčal zavedenie komunizmu žien, zakazoval stavať v obciach chrámy, súdne tribunály a gymnáziá. Zenon vyhlásil za cieľ človeka život v súlade s prírodou. Stoici tvrdili, že dobrom je len to, čo je krásne. Ich ideálom bol mudrc, ktorý nepodlieha vášňam a ...neprepadne šialenosti. Za najlepšiu ústavu pokladali takú, ktorá je zmesou demokracie, monarchie a aristokracie. Ideálny štát si predtavovali bez súdov a chrámov. K ďalším významným stoikom patrili Chrysippos, Cicero, Panaitios a Poseidonios. Stoikov, skeptikov i novoplatonikov znepokojoval stav verejných vecí. Stoikovia uisťovali, že skutočná morálka nie je možná bez skutočného poznania. Tvrdili, že ľudský život je určený osudom. City, pudy, myslenie, želania ovplyvniť môžeme, zdravie, bohatstvo, život, alebo smrť sú mimo nás. Dosiahnutie apatie, vnútorného pokoja je tak pre stoika dosiahnutím blaženosti. Ľudia sú si rovní svojou prirodzenosťou, totiž že podliehajú rovnakým prírodným zákonom, a potom, že všetci sú občanmi jednej krajiny - sú svetoobčanmi. Najväčšie uznanie získal stoicizmus v Ríme.

Politické myslenie v antickom Ríme
Politická organizácia talianskych miest sa v mnohých črtách podobala životu gréckych miest, staroveký Rím nevynímajúc. Rímska republika nebola zastupiteľská. Republika ani v Ríme nebola pôvodnou formou, ale práve v Ríme sa vedome formovala ako nemonarchia, ako res publica, ako pospolitosť, ako commonwealth. Rímsky právny poriadok dosiahol najvyššiu dokonalosť v úprave vlastníckych, obchodných a podnikateľských vzťahov. Sila rímskeho práva spočívala v tom, že vlastníctvo bolo jeho najdôležitejšou súčasťou. Rímske politické myslenie hľadalo svoj pôvod a inšpiráciu u Grékov, no ich originalitu neprekonalo. Veľký vplyv si získali najmä stoikovia. Myšlienky, ktoré hlásali, boli v Ríme prijaté a akceptované v politickom živote.
Cicero, "pater patriae", vymedzuje štát (res publica) ako majetok ľudu (res populi). Platónov vplyv sa prejavil aj u Cicera.
Jeho ideálom bola aristokratická republika. Občana považoval ako subjekt práva a štátu.
Lucius Annaeus Seneca je známy najmä ako vychovávateľ cisára Nera. Seneca sa preslávil svojimi úvahami, v ktorých hlásal rovnosť všetkých ľudí, bol proti otroctvu i proti tým, ktorí otrokov považovali za menejcenných.
Marcus Aurelius, "filozof na tróne", viedol vojnu s Kvádmi na území dnešného Slovenska a považoval sa za žiaka otroka Epiktea. Jeho Myšlienky sú oslavou stoickej filozofie. Marcus Aurelius prenasledoval kresťanov. Podľa jeho mienky ich správanie bolo v protiklade s náukou stoikov.

Politická teológia raného kresťanstva
V polovici 2. storočia n.l. sa objavili zásady kresťanstva pomenované ako Nový zákon. V Apokalypse, najstaršom známom kresťanskom dokumente, ešte chýbajú príkazy lásky a odpúšťania. Ku koncu 2. stor. n.l. začali vznikať prvé diela kresťanskej filozofie. Klement Alexandrijský sa pokúsil o zmierenie kresťanstva a stoicizmu. V tomto čase pôsobia dvaja významní reprezentanti kresťanského myslenia: Ambróz, milánsky biskup, a jeho žiak Augustinus. Augustín písal o kresťanskej doktríne alebo cirkevnej disciplíne, Ambróz písal cisárovi o jeho povinnostiach. Zastával názor, že cisár má zvrchovanú moc vo svetských záležitostiach, ale v duchovných patrí jurisdikcia pápežovi, a podlieha jej cisár.

Augustín patril k tým, ktorí videli že účinná vláda je taká, ktorá potlačuje hriech. Svet má patriť Bohu. Odmietal anarchiu, ktorá bola pre neho väčším zlom ako panstvo nad človekom. Mal vyhranene negatívny vzťah k otroctvu. Rovnako odmietal mučenie a trest smrti. Vojny nepovažoval za adekvátny spôsob riešenia konfliktov. V kresťanskej ére by dokonca ani nemali existovať. Nehlásal teokraciu, hovoril, že na svete by bolo lepšie, keby impérium nahradili menšie štáty. Augustínove názory neskôr viedli ku vzniku doktríny o cirkvi ako o dokonalej spoločnosti.

Čínske politické myslenie
Napriek tomu, že Číňania boli vo svojom vývoji autochtónni, bohatstvo ich politického myslenia je plne porovnateľné s rozmanitosťou napríklad európskeho. Štátom v štáte bola čínska rodina. Sinológovia uvádzajú, že úlohu, ktorú inde zohrávalo náboženstvo, v Číne prebrala filozofia. Filozofické vety sa stávajú nezriedka porekadlom. Čínsky šlabikár je vytvorený z výrokov filozofov.
Od dynastie Čchin sa v Číne striedali pri moci dynastie, ktoré viacmenej vyznávali konfucianizmus epizodikcky striedaný taoizmom a budhizmom.
Otrokárska formácia sa v Číne nepresadila napriek tomu, že prípady osobného otroctva sú známe. Prvým politickým mysliteľom bol Konfucius. Kchung-c´, majster Kchung bol súčasníkom Pythagora a Buddhu. Jeho názory sa dochovali najmä v Hovoroch. Panovník mal vládnuť morálnym príkladom. Úradníci a radcovia vladára mali byť ľudia so zásluhami. Jeho základnou ideou je žen, ľudskosť. Nevidel rozdiel medzi politickou a rodinnou autoritou. Základom žen je zásada šu: nerob inému nič, čo nechceš, aby iní robili tebe a zásada čung: že kto chce pomáhať sám sebe, môže tak robiť len tak, že pomáha iným. Každý má konať tak, ako to prísluší danej pozícii. Minister sa má chovať ako minister, poddaní ako poddaní, vládca ako vládca. Konfuciánsky kódex vychádza z hierarchie vyšší-nižší. Panovníci sú nad poddanými, muži nad ženami, rodičia nad deťmi.

Ďalší z politických mysliteľov starovekej Číny bol Muo-Ti. Patril medzi tých politických mysliteľov, kt. sa takisto snažili reformovať politické pomery vtedajšej Číny. Na rozdiel od Konfucia však nie návratom k tradíciám. Podľa neho rodina a štát nemajú prirodzený charakter. Základ jeho učenia je všeobecná láska medzi ľuďmi navzájom bez akýchkoľvek rozdielov. Za najvyššiu etickú hodnotu považoval ľudskú prácu. Mencius je považovaný za "druhého svätca" po Konfuciovi. Vladár sa má riadiť úsudkom ľudu, tresty sa majú obmedzovať a ak vladár nekoná ľudsky, schvaľuje kráľovraždu. Men c´ vytvára aj akúsi spoločenskú utópiu tzv. studňových polí. Osem polí obhospodarujú rodiny a deviata časť je určená vrchnosti.
Taoizmus ako filozofickú a "politologickú" doktrínu nezamieňajme s taoistickým náboženstvom. Jeho propagátorom sa stal mystik Čang Ling. Taoizmus kladie dôraz na prírodu, intuíciu a spoločenskú kritiku. Základným dielom je Tao te ťing, ktorého autor je Lao-c´. Tao sa prekladá ako cesta. Evidentné antiautoritárske črty taoizmu ho posúvajú do pozície predchodcu "moderného anarchizmu". Vladár teda koná správne vtedy ak nezasahuje do prirodzeného chodu vecí. Lao-c´, filozofiu a politiku od seba neoddeeľuje.

Legisti sa líšili od stúpencov Kchung-c´ najmä tým, že razantne odmietli tradicializmus a kult minulosti. V štáte majú byť dobré zákony, aby podľa nich mohli účinne fungovať inštitúcie a sociálny poriadok. V Číne pri výbere do funkcií tradične vsádzali na schopnosť a nie na pôvod. Hinduistické politické myslenie

Úvod.. Dnes už neprevláda názor, že sa kasty vyvinuli z várn. Ešte Manuov zákonník hovorí o varnách a nezmieňuje sa o kastách.
Kasta je tak produktom neskoršieho vývoja a jedna z interpretácií ju považuje za akúsi obrannú reakciu pred tlakom islamu a islamizáciou spoločnosti. Indické kastové zriadenie bolo zrušené pred 50-timi rokmi. Je to uvedené i v ústave, i keď sa neberie na vedomie. Traktát Arthašastra pozostáva z 15 častí, "kníh", venovaných rôznym oblastiam politiky a štátneho zriadenia. Autorstvo je pripisované ministrovi Čandraguptovi, i keď pravdepodobne je kolektívnym dielom teoretikov žijúcich do Kautilju. Kautilja podobne ako Machiavelli uvádza, aké vlastnosti má mať vládca a čo musí robiť, aby si udržal moc. Autor traktátu je stúpencom silnej moci. Na jej udržanie sa používajú tresty - politika preto často býva definovaná ako veda o trestaní - danda niti. Difernecovaná štruktúra a evidentná decentralizácia a autonómia jednotlivých štruktúr boli dôvodom, prečo sa v Indii neuplatnil orientálny despotizmus. Buddhizmus je ateistický, odmieta spoločenský systém várn. Buddha zriadil mníšsku obec, začali vznikať kláštory. Vzniklo vlastne prvé demokratické hnutie v dejinách, ktoré nemalo náboženský charakter.

Islamské politické myslenie
Islam, náboženstvo, ktoré založil Muhammad, sa ujal v mestských centrách Arábie a neskôr sa expanziou a vojnami rozšíril a vytvoril rozsiahle impérium. Prvotnú islamskú skúsenosť tvorí korán a súbor tradícií o živote Proroka sunna. Pre politické a štátoprávne dopady má dôležitý význam téza, že človek sa rodí ako muslimúm, t.j. ten, kto žije v mieri, ktorého Boh požehnal, ale ľudstvo ho opakovane znesvätilo. Že sa človek nespráva ako muslim, mu nie je dané narodením. Nebyť muslim znamená spreneveriť sa Božej zvesti.

Al Šafimu patrí navýznamnejšie miesto z hľadiska tvorby právnych pojmov. Vymedzuje predmet a metódy jurisprudencie a je považovaný za zakladateľa teórie práva v islame. Islam poznal bipolárne videnie sveta: príbytok islámu a príbytok vojny. Tam kde sa uskutočňuje šari´ a, je príbytok islámu. Zvyšok zemského povrchu je príbytok vojny, kde žijú polyteisti, alebo inoverci. Umájjovci stáli na stanovisku fatalizmu, slepého predurčenia osudu. Naproti tomu kadariti, tvrdili, že o svojich činoch rozhoduje človek sám. Preto je potrebné obmedziť predurčenie kadar. V rámci islámu je cirkevná a štátna moc natoľko spätá, že sa cirkevná moc proti štátnej nemôže postaviť (v Európe vzniká moderný štát, keď sa cirkevná organizácia oddelila od štátnej). Sunnitské poňatie chalifátu spracoval Máwardí.
Politickú autoritu vládcu oprávňuje v jeho poňatí pôvod z rodu Kurajšovcov, šľachetnosť, zrelý vek, znalosť teológie a práva, mužské pohlavie, odvaha, organizačné schopnosti, preukázaná mravná bezúhonnosť. (Okrem toho existovali aj iné teórie.) Za legitímne sa považovalo prenesenie ústavných teórií sunnitskej právnej školy na sultánsku autoritu. Kritizovala sa aj svetská nedokonalosť chalifátu a vládcom ummy mala byť trieda právnych a náboženských vzdelancov. Ich spoločným menovateľom je poriadok sveta s absolutistickou autoritou. Povinnosťou ľudí je vládcu poslúchať.
V Španielsku, smer eur. aristoteliánov. Filozofia nemá vplyv na verejné právo, najlepšou formou vlády je chalifát, ktorý zabezpečuje vládu šárí´e.
Významné miesto v islámskej spisbe majú Zrkadlá vládcov, knihy, ktoré sú chápané ako nástroje moci. Ich autori sa zamýšľajú nad inštitúciou kráľa, nad etickými a praktickými maximami.

Mohamed Rašíd Ridá za základný prepoklad pre obnovu chalifátu považoval štúdium praxe ctihodných predkov. Vrátil sa k myšlienke konzultatívnej rady najzbožnejších a najskúsenejších veriacich šurá. Domnieval sa, že islám ponúka originálne riešenie demokracie a parlamentného systému.
Mustafá Siba´í presadzoval socialistické princípy organizácie spoločnosti. Ájatolláh Chomejní je zrejme najvýznamnejším predstaviteľom moderného ší´itského islámu.
Islam nemal nikdy formálne kňažstvo. Preto nemôže dôjsť k oddeleniu cirkvi od spoločnosti. Islam nemá centrum, ktoré by vytyčovalo spoločnosti a človeku nejaký ideál. Islam si osvojil náboženskú verziu oddelenia moci a záväznosti ústavy: legislatíva bola oddelená od exekutívy, pretože patrila Bohu a samo náboženstvo bolo ústavným zákonom spoločnosti. V praxi sú muslimské politické zriadenia charakterizované klientelizmom. Zákon vládne maličkostiam každodenného života, ale nie mocenským inštitúciám.

Tradičné formy islamského života popísal Ibn Chaldún. Štát definoval ako inštitúciu, ktorá zabraňuje nespravodlivosti okrem tej, ktorej sa dopúšťa sám. Islam je príkladom spoločenského poriadku, v ktorom sa neposkytuje kapacita pre politicky rovnocenné inštitúcie, nie je to pluralitný poriadok, nevládne v ňom ideológia individualizmu, ale efektívne funguje bez intelektuálneho pluralizmu. Islamský konzervativizmus v Saudskej Arábii a v Iráne je niečo úplne odlišné.
V Indonézii napríklad existuje hnutie Nahdatul-Ulama, ktoré sa hlási k demokracii a pluralizmu.

Stredoveké európske politické myslenie
Po rozpade Ríma rozdrobená spoločnosť prechádzala štrukturálnym úpadkom a snahami vyrovnať sa so situáciou postavenia človeka v spoločnosti tak, ako ju reflektovala staroveká filozofia a voči nej protikladné kresťanské učenie. Často sa do protikladu dáva Grék a kresťan. Rím ponúkal občianske práva vyvoleným, kresťanstvo oslovuje všetkých. O právach človeka hovorí evanjelium a oslovuje ho.

V období raného stredoveku zohralo pre charakter politického myslenia dôležitú úlohu postavenie rímskeho práva. Kmene barbarov považovali rímske právo za nevhodné, no v konečnom dôsledku ho nevytlačili. V počiatočných podmienkach svojej existencie hlásajú kresťanské obce v Ríme rovnosť, slobodu svedomia a toleranciu. K zmene dochádza potom, ako sa hnutie rozširuje. Zo začiatku sme svedkami prenasledovania kresťanov. Potom, čo cirkev zmohutnela a zmiernila svoje názory na svetské záležitosti, dospelo sa k poznaniu, že kresťanské hnutie nemožno potlačiť, naopak, je žiadúce sa s ním zmieriť. Potom čo cirkev získala územia (vznikol pápežský štát), začala omnoho viac zasahovať do svetských záležitostí, nárokovala si kompetenciu vytvorenia cisárstva. Boj o investitúru sa týkal vplyvu na obsadzovanie biskupských úradov.

Augustín podporil autoritu pápeža. Svetský štát považoval za nevyhnutné zlo. Každý kresťan je členom dvoch obcí: štátu a cirkvi. Čím bola vláda spravodlivejšia , o to viac sa štát blížil božej obci. Spravodlivosť znamenala, že svetský štát rešpektoval cirkev.
Bifurkáciu moci sformuloval v 5. storočí Gelasius I. Dokonalým kňazom a kráľom bol jedine syn boží. Kristus vraj oddelil svetskú moc od duchovnej, čiže kresťanský cisár potrebuje k večnému spaseniu kňazov a na druhej strane duchovná moc potrebuje oporu svetskej moci.
Lev IX. zahajuje aktivitu za nezávislosť cirkvi pred zásahmi svetskej moci. Pokračuje to Gregorom VII. Víťazný kompromis priniesol cirkvi v r. 1122 Wormský konkordát. Krajné politické nároky pápežov boli postupne odmietané. Medzitým sa však spôsoby cirkevného vládnutia zdokonalili. Prostriedkom politiky sa stali kryžiacke výpravy. Pasovanie za rytiera sa od polovice 12. storočia stalo v princípe cirkevným obradom.

V tieni pápežsko-cisárskych sporov prebiehajú procesy rodiaceho sa priemyselného hospodárstva. Na novozaložených univerzitách sa formuje kritické myslenie a dobové zriadenie ohrozujú kacíri. Opäť sa začalo študovať rímske právo. Na prelome 11. a 12. stor. spracoval Gratianus teologické a právnické texty. Členil právo na ľudské a božské.
Svetskú moc oslovovala náuka legistov. Písali summy a glosy.
Ich východiskom bola kodifikačná práca, ktorá sa urobila za Justiniána - Corpus iuris civilis.
Abelard inšpirujúco uprednostnil dialektiku pred mystikou. Jeho žiak Arnold z Brescie je najmä politický agitátor a demagóg, revolucionár proti pápežovi i cisárovi. Stanovisko proti cirkvi a pápežstvu prezentoval aj Joachim z Fiore.
Vo Francúzsku študoval teológiu a filozofiu Jan zo Salisbury. Nezvolí si však povolanie učenca, ale ním začína tradícia anglických intelektuálov, ktorí sú zároveň politici, filozofi, cirkevní hodnostári a spisovatelia.

Okolo r. 1260 do latinčiny preložená Aristotelova Politika ovplyvnila terminológiu, argumentáciu a štruktúru politických traktátov.
Tomáš Akvinský bol prívržencom kresťanského imperium mundi a unus populus christianus. Duchovné a svetské práva nemožno od seba oddeliť. Pánom sveta je pápež a svetská panovníci sú jeho vazalmi. V jeho rozboroch Aristotelovej Politiky nájdeme cenné postrehy k ekonomike miest. Mier môže zabezpečiť iba monarchia. V štáte je možná iba vláda jednotlivca, vláda viacerých vedie k vnútornému neporiadku. Pripája sa k Aristotelovým výhradám voči demokracii. Štát v jeho poňatí už nie je produktom prvotného hriechu, ale svetský zákon vyvodzuje z božského.

Konciliarizmus sa dostal do popredia na cirkevných konciloch v Kostnici a Bazileji. Konciliarizmus čerpal aj z kanonického práva, no aj zo svetských korporácií. Konciliaristi prispeli k formovaniu teórií: konštitualizmu, reprezentácii a súhlasu. Vyvrcholením krízy stredovekého pápežstva je Veľká schizma, v ktorej bola spochybnená dualita cirkevnej a svetskej moci, pretože stáli proti sebe dvaja pápeži, ktorí sa navzájom exkomunikovali. S úpadkom pápežskej moci začali narastať heretické tendencie a ich predstavitelia Ján Hus a John Wyklif sú predchodcami reformácie. A napokon ešte jeden moment je pre zrod občianstva dôležitý. Jus solis občianstvo získané miestom narodenia a jus sanguinis na základe pokrvnom, ktoré hrajú úlohu až dodnes.
Byzancia Diokleciánovu predstavu o rozdelení impéria uskutočnil Konštantín I., ktorý založil v Byzancii nové sídelné miesto. Za Justiniána sa doktrína skladala z kresťanského náboženstva, rímskeho práva a viery v božský pôvod panovníkovej moci. Boh dosadzuje cisára na trón a dáva mu moc nad všetkými, uvádza Konštantín VII. Porfyrogennetos. Bol to výraz teokratických koncepcií, v rámci ktorých sa uplatňovala štátna cirkev. Napríklad Justinián sa pokladal aj za najvyššieho teológa.
Vo vzájomnom vzťahu medzi panovníkom a ľudom existovalo silné puto, pretože cisára volil síce formálne, ale predsa ľud.
Hnutie zélotov bolo známe krajným demokratizmom, ľudovými zhromaždeniami, voľbami bez ohľadu na pôvod.
Dejiny politického myslenia Byzancie uzatvára Gregorius Gemistus Pleton. Vo svojom učení spojil zoroastrizmus s Pythagorovými a Platónovými názormi.
Opozíciou vládcom v Byzancii boli vyznávači Máního, manichejci. Učenie manicheizmu vychádza z dualizmu protikladných princípov Dobra a Zla, Svetla a Tmy, ktoré sú večné a rovnako silné. Súčasťou učenia je história troch dôb, v ktorých sa odohráva dráma dvoch princípov. Človek hrá úlohu, ktorá mu bola určená, jeho jediným problémom je dobre poznať svoje poslanie. Hriech nie je dôsledkom eticky chybného konania, ale je výsledkom fyzického stavu.

Islandská epizóda?
Islandské ságy nám ukazujú prekvapujúci obraz života spoločnosti a jej inštitúcií. Špecifický rozdiel medzi islandskou spoločnosťou a vtedajšou (10. - 12. stor.) štruktúrou štátov na európskom kontinente bol v tom, že Nevládne im kráľ, ale zákon.
Prvé združenia, ktoré na Islandii vznikli boli hreppy. Starostu hreppu volili, neskôr sa funkcia stala dedičná. Ľudové zhromaždenie sa volalo thing Thing sa skladal z godorov, na čele ktorých stál godi. Ten vykonával povinnosti správne i náboženské zároveň. Keď sklamal, bol okamžite zbavený funkcie. Islanďania volali vojvodcu konung. V dobe mieru bol náčelníkom združenia vytvoreného islandskými thingovými spoločenstvami vykladač zákonov.

Kľúčom k jeho postaveniu bola dôvera. Zákony musel poznať, pamätať si ich a hlásať ľuďom. Ďalšou demokratickou inštitúciou bola tzv. lögretta. Jej funkcia spočívala v kontrole postupu vykladačov zákonov. Islandský althing (=thing?) v roku 1000 prijal kresťanstvo. Jeho prijatie bolo demokratickým aktom. Nespočetné kmeňové spoločenstvá vyvinuli hrubé formy demokracie bez akýchkoľvek znalostí západných myšlienok.

Predzvesť renesancie a reformácie
Dante Alighieri (1265-1321) vo svojej poézii reflektuje politiku. Štruktúra Božskej komédie je štruktúrou spoločenského a mravného poriadku. V Pekle opisuje Florenciu s vtedy vládnucimi mravmi ako skazenú, v ktorej cirkev neplní svoju duchovnú funkciu. Do Pekla umiestnil aj ziskuchtivých pápežov. V Očistci cirkev prekročila svoje kompetencie. V Raji sa objavuje nádej, optimizmus spojený s menom Henricha VII., ktorý ašpiroval na obrodu cisárstva. Dante svoje politické názory vyjadril v Hostine i Božskej komédii, napísal aj spis Monarchia. V tomto politickom traktáte spočiatku prezentuje názor, že iba svetová svetská monarchia dokáže ľuďom zabezpečiť mier a pokoj. Cisárska moc má patriť výhradne svetskému cisárovi, ktorého moc pochádza priamo od Boha.
Dante nebol teoretikom suverénneho štátu. Pretože ale písal taliansky, poskytol Taliansku mimoriadne silné spojivo.
Odvážným skutočným novátorom bol Marsilio dei Mainardini, Marsilius z Padovy lekár a filozof. Vydal odvážny antipápežský spis Defensor pacis, Obranca mieru. Požaduje odchod cirkve zo sveta. Cirkev sa má stať zložkou štátnej správy. Odmieta pápežskú supremáciu i dualizmus. Je presvedčení, že volená vláda je lepšia ako nevolená, a tiež, že množstvo menej vzdelaných ľudí sa môže zväčšiť do tej miery, že bude schopné posúdiť veci rovnako dobre ako viac učení. Zvrchovanú moc ľudu nazýva zákonodarcom, legislator. V novom poňatí cirkev nebola pápežom, či kňazmi, ale zborom všetkých veriacich.
Viliam z Ockhamu, hlavným poľom jeho spisby je kritika cirkvi. Myšlienku zvrchovanosti vyvodzuje z ľudu, ale zvrchovanosť nad ľuďmi je dôsledok Pádu. Princíp slobody vyvodzuje z Božej ľubovôle.

Politické myslenie renesancie a reformácie
Od polovice trinásteho storočia je vývoj politického myslenia ovplyvnený najmä praxou politického života talianskych miest. Správu miest zabezpečovali volení konzuli z ľudu a armády. Tento spôsob uplatňovania moci sa nazýva republikánsky a mestám priniesol duch nezávislosti a de facto zvrchovanosť.
Jacob Burckhardt - od stredoveku k novej dobe nás sprevádza humanizmus, ktorý nie je iba obnovením starovekej literatúry, ale aj premenou kultúry v celku. De Sanctis považuje renesanciu za počiatok úpadku podobne ako John Carrol.

Podľa Erwina Panofského má slovo humanitas dva jasné odlíšiteľné historické významy. Prvý je vyjadrením kontrastu medzi človekom a tým, čo je menej ako človek; druhý vyjadruje kontrast medzi človekom a tým, čo je viac ako on.
Politický absolutizmus Jedinečné postavenie si v dejinách politického myslenia udržiava Nicolo Machiavelli. Napísal Vladára, ktorého venoval vznešenému Lorenzovi Medicejskému, Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, slávnu a často hranú Mandragoru, Výzvu na pokánie, ale aj historický spis Dejiny Florencie. Vo Vladárovi Machiavelli radí vladárovi ako získať moc a ako si ju udržať, alebo inak, aký má byť vladár, aby mohol viesť národ k založeniu nového štátu. Machiavelli osud neodmieta. Snáď rozhoduje o polovici našich skutkov, ale o druhej rozhodujú ľudia. Machiavelli skúmal politiku ako techniku moci, ale vždy v kontexte so založením, a preto je predchodcom novovekých revolúcií.
Jean Bodin bol francúzsky právnik a politický spisovateľ.
Vo Francúzsku na rozdiel od Talianska vzniká centralizovaný štát. V druhej polovici XVI. stor. tu však prebieha náboženská vojna. Jeho tvorba je orientovaná na zachovanie integrity politickej spoločnosti. Patril medzi stúpencov tzv. kvantitatívnej teórie peňazí. Jeho hlavným dielom je Šesť kníh o republike z roku 1576. Základnou kategóriou tohoto spisu je zvrchovanosť summa potestas ako neohraničená a neobmedzená moc tvoriť všeobecné zákony. Bodinova definícia zvrchovanosti popiera aristotelovské poňatie zmiešaného štátu. Keďže štát je nezávislý, najvyššia moc v štáte je absolútna. Hlavnou črtou zvrchovanosti je moc vydávať zákony v súlade so svojou vlastnou, žiadanou ľudskou mocou neobmedzenou vôľou. Ďalšími črtami zvrchovanej moci sú ich trvalosť a stálosť. Zvrchovanosť je ďalej neodcudziteľná a nedeliteľná vlastnosť štátnej moci. Štátna moc je buď zvrchovaná absolútne, alebo zaniká a je totožná so zvrchovanosťou. Za najlepší model vlády považoval francúzsky. V problematike vlastníctva vyslovil už typicky buržoáznu požiadavku nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva. Vo vzťahu k osobnej slobode rázne odmietol nerovnosť spoločenských výsad.

Thomas Hobbes (1588 - 1679) bol svedkom udalostí anglickej revolúcie. Preložil Tukydida a napísal k nemu úvod. Vyznáva sa v ňom zo sympatií k autoritatívnej vláde a monarchii. Prirodzený stav. V Hobbesovej doktríne sa objavujú myšlienky, ktoré vychádzajú z aristotelovskej tradície. Známa Aristotelova téza hovorí o tom, že človek je politická bytosť. Pre Hobbesa pôvod spoločností však nespočíva v blahovôli ľudí, ale v egoizme. Pretože zachovať život je najprirodzenejšou potrebou, ľudia sa zriekajú svojej slobody vtedy, keď sú presvedčení, že spolupráca bude pre nich užitočnejšia ako vzájomný boj. Ľudia sa teda zriekajú prirodzeného stavu v ktorom platí homo homini lupus est. Vládca, ktorý má suverénnu moc neuzatvára vopred nijakú zmluvu so svojimi poddanými. Status naturalis strieda status civilis. Spoločenská zmluva sa teda neuzatvára medzi vladárom a poddanými. Hobbesov Leviathan je formalistický konštrukt, ktorý chce udržať poriadok a zabrániť chaosu. Je to teória despotickej diktatúry. Hobbes myslý definične: utrpenie pod vládou Leviathana je formou slobody.
Politické myslenie náboženských reformátorov Kacírske hnutia, ktoré sa objavili v 12. a 13. storočí, mali protifeudálny charakter. Objektom ich útoku bolo feudálne zriadenie. Kacírstvo v XIV. a XV. stor. bolo predzvesťou protestantskej reformácie v XVI. storočí.
V roku 1358 vypuklo vo Francúzsku povstanie, jacquerie, Jakubov, ako posmešne volali sedliakov. V Anglicku v roku 1381 prepuklo povstanie Wata Tylera. Významné miesto medzi týmito hnutiami patrí husitstvu. Teologické spory, politické a ekonomické záujmy prenikali aj životom Aenea Sylvia Piccolominiho. Pôvodne prívrženec reformácie cirkvi a kritik pápežstva sa stal kardinálom a potom pápežom Piusom II. V Nemecku proti pápežskej bezuzdnosti vystúpil v r. 1517 osobnou revoltou Martin Luther. Pre Luthera je kritériom spásy duše vnútorné spojenie človeka s bohom cestou sola fide. Sola fide pochádza od Boha a Boh si vyberie, koho spasí. Martin Luther nebol politickým teoretikom, z jeho náboženského diela však vyplynuli niektoré politické konzekvencie. Tak napríklad vrchnosť je zriadená bohom, preto sa jej kresťania musia podriadiť, aj keby bola krutá a nespravodlivá. Napriek tomu žiada, aby sa cirkev zriekla svetskej moci.
Ján Calvin. Medzi Lutherovým a Calvinovým učením sú dosť veľké rozdiely.

Ten prvý sa týka vzťahu k politickým inštitúciám a druhý dôrazu, ktorý je ponechaný individuálnemu svedomiu. Pomery v Ženeve sa stali miestom, kde Calvin uplatnil svoje predstavy. Za tancovanie na svadbách sa trestalo, za urážku Krista sa popravovalo. Známy je prípad upálenia Michaela Serveta, ktorý takmer objavil krvný obeh. Calvin pripúšťa formu vlády, v ktorej sú popri panovníkovi tri stavy. V podstate otvára možnosti pre republikánske formy vlády. Medzi úlohy štátnej moci patrí aj ochrana pravého náboženstva. Najradikálnejšie krídlo v nemeckej roľníckej vojne predstavoval Tomáš Münzer (1493 - 1525). Vytvoril ideológiu, ktorá mala črty ranokomunistickej náboženskej utópie. Jeho program bol pokusom návratu cirkvi k jej pôvodnému stavu, s pokusom odstrániť triedne rozdiely, štátnu moc, a aj súkromné vlastníctvo. Na jeho úsilie nadviazala sekta novokrstencov.

Utópie v dobe renesancie Thomas More (1478 - 1535) sa radí medzi tých, ktorí favorizovali myšlienku rovnosti. S jeho menom je navžy spojená Utópia, nikde neexistujúca krajina. Utópia je fungujúca ideálna spoločnosť s ústavou, ktorá reguluje vzťahy medzi triedami, s pevne stanoveným optimálnym počtom obyvateľstva. Neexistovalo súkromné vlastníctvo a ľudia striedali povolania. Thomas Campanella strávil 28 rokov vo väzení za účasť na rebélii v Kalábrii. Je autorom Slnečného štátu, diela v ktorom sa v podobe kláštora rovných predkladá návrh na zmenu spoločenského zriadenia. Vládnu kňazi, veľmi prísna je štátna regulácia, na základe astrologických prepočtov sa rozhoduje kto môže súložiť.
Svoje prestavy rozšíril až na ideálnu celosvetovú organizáciu.
Monarchomachovia Špecifickú skupinu politických predstáv tvoria názory, ktoré vznikajú ako protiklad rodiacemu sa absolutizmu a v dejinách ideí dostala názov učenie monarchomachov, alebo tyranoborcov. Protimonarchistická zhoda je tu však relatívna v tom zmysle, že s týmito teóriami sa stotožňujú tie sily v spoločnosti, ktoré obhajujú stavovskú monarchiu, ale aj napríklad jezuiti, ktorí sledovali politické ciele. V ich prípade išlo o odôvodnenie postupu cirkve proti svetskej vrchnosti. Sem patria Francisco Suárez a Juan de Marian.

Francisco Suaréz uvádza dva dôvody, kedy je zákonné odporovať tyranovi. V prvom prípade je to vtedy keď sa tyran zmocní vlády bez súhlasu spoločnosti a hrozí ju zničiť. Druhý prípad sa dotýka okolnosti kedy sa panovník dostane k moci na základe jej súhlasu, potom sa stane tyranom a rozhodne sa ju zničiť. Za východisko ľudských zákonov považuje Suárez prirodzené právo. Politické učenie monarchomachov sa týka obmedzenia moci panovníka.
Stúpencom obmedzenej monarchie bol Francois Hotman. Jeho ideálom bolo keď ľud delegoval monarchovi moc a kontroloval jej uplatňovanie a mal dokonca právo zbaviť kráľa moci.

Vyvrcholením úvah, ktoré vychádzali z pojmov prirodzených práv a spoločenskej zmluvy je spis Vindiciae contra tyranos (Žaloba proti tyranom). Základnou myšlienkou bola idea, že kráľ je viac ako jednotlivec, ale menej ako ľud. Ľud stojí teda vyššie ako kráľ a preto sa mu môže postaviť na odpor. Myšlienka suverenity ľudu nebola očividne objavom monarchomachov. Bola známa právnikom, publicistom a ideológom konciliarizmu. Ale v ich podaní stratila scholastický kontext.

Zrod liberalizmu
Ekonomické, sociálne a politické prepoklady ideovej krízy, ktorú prinieslo 17. storočie záviselo predovšetkým na rozvoji ranokapitalistických foriem, na raste ašpirácií meštianstva atď. Pomery sú zásadne určované vzťahom kapitálu a námedznej práce. Znamená to, že dozrievajú podmienky pre zvrhnutie feudálnych, stavosko-triednych pomerov a ich nahradenie buržoáznymi vzťahmi. K rozhodujúcej zmene dochádza vo vývoji štátu. Kopernikovskú revolúciu vo vede nasleduje karteziánska revolúcia vo filozofii. Aristotelovskú hierarchickú koncepciu nahradila mechanická teória vesmíru. William Petty vypracoval politickú aritmetiku pod ktorou rozumel tému o poplatkoch a daniach. Dokazoval, že hospodárstvo štátu závisí od efektívnosti výroby a nie od nahromadeného bohatstva. Počiatkom novoveku si v politických teóriách ústredné postavenie vydobili dvaja myslitelia: Jean Bodin a Hugo de Groot (Grotius, 1583 - 1645). V dielach obidvoch mysliteľov sa už prejavili nové, predovšetkým odteologizované predstavy na medzinárodné vzťahy a štát.
Ich práce zohrali nenahraditeľnú úlohu pri formovaní pojmov teória prirodzeného práva a zvrchovanosť. Zvrchovanosť sa chápala ako nezávislosť štátnej moci od akýchkoľvek vonkajších vplyvov a prirodzené právo bolo chápané ako rozumom poznaný princíp štátneho zriadenia, medzinárodných vzťahov a práv jednotlivca. Neprekvapuje, že v medzinárodných vzťahoch sa presadila Machiavelliho doktrína.

Prirodzené právo je u Grotia zbavené náboženských nánosov, je racionálne a natoľko stále, že ani sám Boh ho nemôže zmeniť. Predpokladom prirodzeného práva je podľa Grotia jeho všeobecná prístupnosť každému normálne mysliacemu človeku. Politickú doktrínu obohatil Grotius ďalej tým, že využil model rímskeho súkromného práva a preniesol ho do oblasti verejného práva. Grotius je uznávaným zakladateľom medzinárodného práva. Právo v jeho poňatí sa stáva systémom všeobecne záväzných pravidiel. Aj v medzinárodnom práve sa stáva plnenie sľubov normou. Jeho dielo O práve vojny sa stalo praktickou príručkou pre diplomatov a politikov.
Myšlienku zvrchovanosti ľudu, ktorá vychádza z prirodzeného práva a spoločenskej zmluvy vyjadril v diele Politika (1603) Johannes Althusius (1557 - 1638). Podľa jeho teórie panovníka zmocňuje ľud a vzťahy medzi ním a ľudom je teda potrebné považovať za zmluvné. Ak panovník porušuje svoje povinnosti, má ľud právo ho zvrhnúť ako tyrana.

Politické a ideové konflikty v Holandsku Koncom 16. a začiatkom 17. storočia sa v Holandsku vytvárali základy republikánsko-federálneho a buržoázneho systému. Oranžské kniežatá, tradičný stúpenci republiky mali podporu jednoduchých ľudí a významnej časti kalvínskych pastorov.
Baruch (Benedikt) Spinoza (1632 - 1677) svoje politické predstavy uverejnil v Traktáte teologicko - politickom. Spinoza sa uznáva ako autor novodobej kritiky biblie. Považoval ju za výtvor ľudí. Z pudu sebazáchovy využíva človek všetku moc, ktorú mu dáva príroda k dispozícii. Človeka to začína ohrozovať vtedy, keď ju využívajú všetci. Preto nie je možný stav, v ktorom by všetci využívali svoju všetku moc. Preto je nevyhnutný stav, v ktorom sa človek zrieka časti svojej moci v prospech moci zvrchovanej. V zásade cieľom štátu je sloboda. Štát odstraňuje konflikty medzi ľuďmi a slobodný je ten, kto žije rozumne. Spinoza jednoznačne uprednostňuje demokraciu, pretože práve ona dokáže podporovať záujmy občanov.
Veľká vzbura v Anglicku Anglická revolúcia v 17. storočí, neskôr pomenovaná ako slávna revolúcia okrem hlbokých spoločenských zmien vyvolala aj široký prúd zmien v politickom myslení.
Alžbetínske Anglicko pripomínalo renesančné Taliansko. Novú opozíciu, buržoázno-protestantskú volali puritánmi a z ich radov sa vytvorila politická opozícia proti roajalistickému zoskupeniu prvých Stuartovcov. Puritanizmus vyžadoval dôkladnú znalosť biblie, pretože v nej bol obsiahnutý morálny a právny kódex. Prácu pokladali za náboženskú povinnosť a na seba kládli vysoké nároky. Reprezentantom najvyššej moci je parlament a vzťah k štátu je formovaný dobrovoľnou dohodou. V puritanizme sa vymedzili dve zoskupenia: presbyteriáni a independenti. Presbyteriáni nesúhlasili s nadradeným postavením panovníka v náboženských záležitostiach. Boli stúpencami nezávislého postavenia cirkvi v štáte, ale zároveň zastávali pozíciu obmedzenej monarchie. Independenti ako stúpenci obmedzenia práv kráľa a parlamentnej kontroly nad výkonnou mocou neprijali ideu zvrchovnaosti ľudu. Ideológovia independentskej republiky patria k tým, ktorí formulovali princípy novovekého liberalizmu.

James Harrington (1611 - 1677) autor Republiky Oceány, podľa E. Burkea je najvýznamnejší politický teoretik svojej doby. Dielo je najvýznamnejšou utópiou anglickej revolúcie. Štát je podľa neho republikou vtedy, ak vlastníkom pôdy je celý ľud. Pre všetku mládež predpokladal všeobecnú školskú povinnosť, klérus z politiky vylučoval a vieru chápal ako osobnú záležitosť jednotlivca.
V independentskom zoskupení sa dostali k slovu radikáli. Okolo r. 1645, začali vystupovať so samostatnými požiadavkami a volali ich levelleri, rovnostári. Ich ideológmi sa stali Richard Overton, Wiliam Walwyn, ale predovšetkým John Lilburne. Domnieval sa, že panujúce bezprávie je možné odstrániť navrátením prirodzených práv ľudu. Levelleri odmietali voľby na základe cenzu, jediným zákonodarcom mal byť parlament. Uvažovali, že volebného práva zbavia žobrákov a domáce služobníctvo pretože nemajú mravnú nezávislosť. Radikálnu skupinu levellerov pomenovali diggers (

Zdroje:

Jozef LYSÝ: KAPITOLY Z DEJÍN POLITICKÉHO MYSLENIA. BRATISLAVA, 2000 -