Cisár Karol V. nesporne patrí medzi významné panovnícke osobnosti v dejinách Európy a historici ho pokladajú za najväčšieho a najvýznamnejšieho zo všetkých habsburských panovníkov.
Karol V. sa narodil niekoľko rokov po objavení Ameriky, na prahu 16. storočia a jeho rodičmi boli Habsburg Filip Pekný a španielska princezná Jana Šialená. Omnoho významnejšie pre jeho osud však bolo to, že po otcovej strane bol vnukom rímsko - nemeckého cisára Maximiliána II. a po matkinej strane španielskeho kráľovského páru Izabely Kastílskej a Ferdinanda Aragónskeho. Vďaka týmto skutočnostiam i ďalším okolnostiam sa neskôr stal španielskym kráľom (1516 - 1556, ako Karol I.) i rímsko - nemeckým cisárom (1519 - 1556) a vládol ríši, nad ktorou slnko nezapadalo.
Na rozvoj a formovanie Karolovej osobnosti, na jeho povahu, charakter, vzťahy k ľuďom, postoj k náboženstvu a ďalšie ľudské vlastnosti vplývalo nielen od útleho detstva vštepované vedomie dynastickej príslušnosti, ale aj výber učiteľov a vychovávateľov, duch rytierstva a v neposlednom rade výchova u jeho tety Margaréty, nizozemskej miestodržiteľky, ktorá sa o neho starala od malička, pretože jeho matka zošalela. Bol málovravný, uzavretý, ba až neprístupný, ale vzťahy, ktoré si vytvoril k iným, mu vydržali po celý život. Bol starostlivý a milujúci otec, či išlo o manželské alebo nemanželské deti. Hlboké citové vzťahy ho viazali k trom ženám: k tete Margaréte, maželke Izabele a k sestre Márii.
Ako panovník pokladal Karol V. za svoju svätú povinnosť predovšetkým udržiavať, prípadne obnovovať a zlepšovať poriadok sveta v tom najširšom zmysle slova. Za vyše tridsať rokov panovania venoval tomu všetky vlastné fyzické i psychické sily, všetok dostupný vojenský i finančný potenciál ríše. Napokon však vyčerpaný a unavený dospel k poznaniu, že úsilie o "nápravu sveta" je nad jeho sily, a na znak rezignácie urobil to, čo ani jeden panovník pred ním či po ňom - dobrovoľne sa vzdal trónu a utiahol sa do súkromia, do španielskeho kláštora.