Pri Termopyle sa Peržanom vďaka zrade gréckeho vojaka podarilo poraziť spartského kráľa Leonidasa a tým sa im otvorila cesta do stredného Grécka. V nerozhodnej bitke pri Artemisii utrpela perzská flotila citeľné straty. Peržanom sa podarilo vyplieniť Atény, ale námornú bitku v Salamínskej úžine prehrali. Aténčania totiž vlákali veľké perzské lode do úzkej a plytkej úžiny, kde nemohli manévrovať, a tu ich zničili. Svoje víťazstvo využili a založili Aténsky námorný spolok (478/77). Peržania nakoniec vojnu prehrali a mier bol podpísaný roku 449 p.n.l. Museli opustiť nielen Grécko, ale aj maloázijské mestá, ktoré predtým obsadili.
Peloponézka vojna (431-404 p.n.l.)

Mocenský vzostup Atén sledovali s nevôľou hlavne štáty združené v Peloponézskom spolku. Aj keď Sparta o vojnu veľmi nestála, pod tlakom spojencov ju Aténam vyhlásila. Sily oboch mocenských zoskupení však mali veľmi rozdielny charakter. Atény mali absolútnu prevahu na mori a začali okamžite pustošiť pobrežie Peloponézu, kým Sparťania vyplienili každé leto Attiku. Obyvateľstvo Attiky sa v čase útoku uchýlilo za neprekonateľné aténske hradby, čo dávalo predpoklad na dlhotrvajúcu vojnu (zásobovanie bolo zabezpečené po mori). No rovnováha na bojiskách bola porušená náhlou epidémiou moru v preľudnených Aténach, ktorej podľahla asi 1/3 obyvateľstva vrátane Perikla. V Sparte aj Aténach, unavených vojnou začali panovať mierové nálady a Níkias vyjednal v Sparte mier na 50 rokov a uzavretie spojenectva. Mier obnovoval pomery spred vojny ale Atény už boli úplne finančne vyčerpané. Roku 416 vyhoveli Atény žiadosti Sicílie o výprave proti Syrakúzam. Syrakúzy však požiadali o pomoc Korint a Spartu. S ich pomocou bolo celé aténske vojsko a loďstvo zničené a Níkias popravený. Sparťania požiadali o pomoc Peržanov a za ich peniaze vybudovali vojnové loďstvo. Boj sa tak preniesol na more a na jar 404 Atény kapitulovali. Sparťania síce nezrovnali Atény so zemou, ale aj tak to bol koniec ich veľkomocenského postavenia. Museli strhnúť hradby, rozpustiť Aténsky námorný spolok a vstúpiť do Peloponézskeho, mohli si nechať len 12 vojnových lodí a prijať 30 člennú oligarchickú vládu tyranov. Obdobie hegemónie Atén sa skončilo a na ich miesto nastupuje Sparta.
V korintskej vojne (395 - 386) utrpela Sparta porážku a bolo zničené celé jej loďstvo. Atény za perzské peniaze znovu postavili hradby a loďstvo. Sparťania prijali Peržanmi nadiktovaný mier, čo ale znamenalo koniec snahám Atén o znovunadobudnutie svojej moci. Aténčania v roku 378 opäť vytvorili Aténsky námorný spolok.

Helenistické Grécko
Macedónia, severná hornatá oblasť Grécka, bola do 6. stor. p.n.l. pastierskou oblasťou. Proces zjednocovania kmeňov vyvrcholil po vytvorení kráľovstva. Kráľ Filip II. šikovne využíval spory medzi súperiacimi gréckymi štátmi po peloponézskej vojne a postupne ich pripútal k Macedónii. Obratne využil aj hroziace nebezpečenstvo zo stany Peržanov a hlásal potrebu zjednotenia všetkých Grékov proti Peržanom. Posledných odporcov vedených Aténčanmi porazil Filip II. v bitke pri Chaironei roku 338 p.n.l. Hneď po svojom víťazstve zvolal do Korintu celogrécky kongres, kde vyzval zúčastnených na spoločnú vojenskú výpravu proti Perzii. Ale skôr ako mohol Filip II. uskutočniť svoje výbojné plány, bol zavraždený. Kráľom sa stal jeho 20-ročný syn Alexander.Alexander Veľký najprv upevnil svoje postavenie doma a na území Grécka, potom spolu s Grékmi zorganizoval veľkú protiperzskú výpravu. Prešiel cez Hellespont do Malej Ázie a v bitke pri Isse v roku 333 p.n.l. porazil perzského kráľa Dareia III., hoci jeho vojsko malo početnú prevahu. Potom sa obrátil do Egypta, kde ho uvítali ako osloboditeľa od perzskej nadvlády. V Egypte založil na pobreží Stredozemného mora roku 331 nové mesto, Alexnadriu. Alexander Veľký po víťazstve nad Peržanmi prijal titul kráľa, ukončil protiperzskú výpravu a rozpustil spoločné grécke vojsko. Neskôr si podmanil celú Perziu a zatúžil preniknúť aj do Indie. No pre únavu vojska a silnejúcu nespokojnosť sa vzdal pokračovania v ceste a vrátil sa do Babylonu. Babylon sa stal novým hlavným mestom jeho ríše. Tu však po náhlom ochorení roku 323 p.n.l. zomrel ako 33-ročný skôr, než mohol uskutočniť všetky svoje plány.

Alexander Veľký prebral mnoho kultúrnych zvyklostí Orientu. Oženil sa s perzskou princeznou a stal sa panovníkom s absolútnou mocou. Snažil sa stmeliť rôzne národy, ktoré si podmanil, a vytvoriť centralizovanú ríšu. Ponechával národom ich vlastnú kultúru i náboženstvo a postupne do nich importoval grécke prvky. Jednotnú ríšu sa mu však pre nedostatok času nepodarilo vytvoriť. Po jeho smrti sa ríša rozpadla na menšie štáty, ktoré dnes nazývame helenistické. Najvýznamnejší z nich bol Egypt, kde sa vlády zmocnili Ptolemaiovci. Časť Perzie, Mazopotámia a Sýria vytvorili štát pod vládou Seleukovcov a v Macedónii a Grécku sa dostali k moci Antigonovci. Politicky a hospodársky boli tieto štáty samostatné, ale kultúrne v nich prevažoval grécky vplyv. Od 2. stor. p.n.l. na západe rástla moc novej svetovej ríše - Rímskej ríše, ktorá tieto štáty postupne pohltila. Od roku 146 p.n.l. bolo Grécko na dlhé stáročia začlenené do Rímskej ríše.