Staroveké Grécko a Rím

Najstaršie štáty na území Grécka
Na území Európy vznikli najstaršie civilizácie v Egejskej oblasti. Egejské more umožňovalo ľahké spojenie medzi početnými ostrovmi, pobrežím Malej Ázie a južnou časťou Balkánskeho polostrova. Na kykladských ostrovoch vznikla v 3. tisícročí kultúra - kykladská. Symbolom myslenia sú sašky z bieleho mramoru - idoly. Na juhu tvoril hranicu Egejskej oblasti ostrov Kréta, kolíska najstaršej vyspelej kultúry v tejto oblasti, nazývanej minojská. Označenie minojská civilizácia je novodobé a je odvodené od bájneho kráľa Minoa, známeho z gréckych legiend. Pôvod ani etnickú príslušnosť tvorcov minojskej civilizácie nepoznáme, pretože písomné záznamy, ktoré po sebe zanechali, sa ešte nepodarilo rozluštiť. Prvé grécke kmene - Achájci - osídlili južný cíp Balkánskeho polostrova okolo 2. tisícročia p.n.l. Postupne prenikali aj na ostrovy v Egejskom mori, kde rozvrátili vyspelú minojskú civilizáciu. Achájci vytvorili kultúru, ktorá nadvezovala na egejskú tradíciu a rozvíjala ju. Jej najväčším strediskom boli Mykény (preto sa táto civilizácia označuje aj ako mykénska).

Na Peloponézskom polostrove Achájci budovali opevnené mestá z kameňa, v ktorých sa rozvinulo remeslo, najmä hrnčiarstvo. V 13. stor. p.n.l. dosiahla civilizácia vrchol. Achájske sídla sa nachádzali nielen na území Grécka ale aj na ostrovoch v Egejskom mori a na západnom pobreží Malej Ázie. Achájska kultúra zaniká v priebehu 12. stor. p.n.l., kedy do Grécka prichádza nová vlna gréckych kmeňov zo severu - Dórovia. Grécko kráľov
Temné obdobie
Obdobie zhruba medzi rokmi 1100 - 800 nazývame temné obdobie gréckych dejín, pretože nastal pokles civilizačnej úrovne: Gréci prestali používať písmo, takmer zmizli kamenné stavby, spoločnosť bola spoločnosťou roľníckou, ale začalo sa šíriť používanie železných nástrojov a zbraní. V temnom období si Gréci ešte nevytvorili štát, žili v sebestačných domácnostiach (oikos). O živote Grékov v tomto období čerpáme informácie z epických básní Iliada a Odysseia, podľa ktorých je temné obdobie nazývané aj obdobím homérskym.

Archaické obdobie
V 8. stor. p.n.l. sa grécky stredovek končí a nastáva obdobie vzostupu trvajúce 400 rokov, ktoré nazývame archaické obdobie. Položilo základy západnej civilizácii ako ju dnes poznáme. Sociálny a politický život Grékov v tomto období nebol organizovaný v jednom veľkom štáte, ale vo veľkom počte mestských štátov - polis. Ich zrod bol podmienený špecifickou zemepisnou polohou Grécka. Ostrovy, polostrovy a krátke hlboké údolia riek navzájom izolovali časti, ktoré sa preto nemohli zjednotiť. Popri Achájcoch a Dóroch tu žili aj pastiersky Iónovia. Venovali sa pestovaniu obilia, olív, vínnej révy a boli aj dobrými remeselníkmi a obchodníkmi. Už v 7. stor. používali peniaze. Na čele mestského štátu stál basileos (kráľ), ktorý vo svojich rukách sústreďoval všetku moc. V štátoch vznikali mnohé sociálne rozpory, ktoré často využívali príslušníci aristokracie, aby sa ozbrojeným zásahom dostali k moci. Gréci označovali týchto samovládcov termínom tyrannos.
Počas archaického obdobia nastáva aj rozmach moreplavby a s tým aj spojená veľká Grécka kolonizácia. Gréci obsadili rozsiahle pobrežné oblasti Stredozemia a Čierneho mora. Vyberali si strategicky výhodné miesta, preto mestá, ktoré založili existujú dodnes (Marseille, Neapol, Istambul).
Grécka tyrania
Grécka kolonizácia zmenila sociálne zloženie obyvateľstva. V aténach Solón (594- 593 pnl.) upravil ústavu tak že obyvateľov rozdelil podľa veľkosti majetku do štyroch skupín. V mnohých mestských štátoch čiastkové reformy nestačili. Stupňujúce napätie využili silný jednotlivci - tyrani. Snažili sa obmedziť moc rodovej aristokracie tým, že zrušili aristokratické úrady a inštitúcie. Najvýznamnejšie tyranie vznikli v štátoch vtedajšieho Grécka na ostrove Samos, v Korinte, v meste Megara a Sikyón a napokon aj v Aténach.
Olympijské hry
Najznámejšie celogrécke športové slávnosti vznikli v meste Olympia. Prvé hry sa konali v roku 776 pred. Kristom. Bolo potrebné dodržať posvätný mier.
Grécko v období kráľov
Začína sa v 5 stor. p.n.l. a trvá do roku 338 p.n.l., kedy Grécko ovládla Macedónia. V tomto čase dosiahli Gréci najväčší kultúrny a hospodársky rozmach, ale viedli aj obranné a bratovražedné vojny.

Sparta
Ležala v juhovýchodnej časti Peloponézskeho polostrova. Sparťania, pôvodom dórske kmene, si podmanili domáce achájske obyvateľstvo už v 10. stor. p.n.l. Stali sa z nich štátny nevoľníci - helioti. Pôvodný obyvatelia, perioikovia, zostali osobne slobodný, ale nemali politické práva. Plnoprávnymi občanmi boli len Sparťania.
Sparta mala dvoch kráľov, volených doživotne. Kontrolovali ich piati efori volení na jeden rok. Všetci plnoprávny muži nad 30 rokov sa schádzali na ľudovom zhromaždení, kde sa vyjadrovali k dôležitým štátnym otázkam. Rada starších dohliadala na výkon moci. Sparťania venovali veľkú pozornosť výchove k vojenskej zdatnosti. Tvrdou vojenskou prípravou a disciplínou vybudovali najsilnejšiu armádu a v 6. stor. p.n.l. vytvorili Peloponézsky spolok, ktorý združoval všetky štáty na polostrove.

Atény
Najrozvinutejší mestský štát v Attike prosperujúci z remesiel a obchodu. Basileos bol len najvyšším kňazom. Skutočnú moc mal zbor volených vodcov - archontov. Bývalí archonti vytvorili zbor sudcov areopág. Na ľudovom zhromaždení sa zúčastňovali všetci slobodní Aténčania. Aténčania boli dobrými vojakmi, ale namiesto jednostrannej vojenskej drezúry bola ich ideálom všestranne rozvinutá osobnosť človeka. Počas vojny s Peržanmi vytvorili obranný vojenský Aténsky námorný spolok. Členské obce buď preň stavali vojnové lode, alebo platili do spoločnej pokladnice. v roku 593 p.n.l. sa stal archontom Solón a vypracoval prvú aténsku ústavu a tým sa stal zakladateľom aténskej demokracie. Demokratické prvky ďalej podporil Peisitratos (tyrania) a neskôr Kleistenes, ktorý roku 508 p.n.l. vytvoril novú ústavu. Územie štátu rozdelil na 10 oblastí - fýly. Každá fýla vysielala 50 členov do rady, ktorá mala 500 členov a spolu s areopágom bola podriadená ľudovému zhromaždeniu. Ďalej sa pokúsil ústavnou cestou zamedziť návrat tyranie ustanovením črepinového súdu (ostrakizmus). Najvýznamnejším aténskym reformátorom bol ale Perikles. V rokoch 443 - 429 p.n.l. bol opakovane zvolený za prvého stratéga. Perikles povýšil občiansky snem na najvyšší štátny orgán. Rada zostala orgánom, ktorý zasadal v medzisnemovom období. Aby mohli v rade zasadať aj nemajetný občania, zaviedol Perikles diéty, teda úhradu za stratenú mzdu. V tomto období dosiahla aténska demokracia vrchol.

Grécko-prezské vojny
Perzský kráľ Dareios I. roku 494 tvrdo potlačil vzburu maloázijských Grékov a aby zamedzil opakovanie podobných vzbúr, rozhodol sa prenasledovať Grékov na ich vlastnej pôde. Roku 490 zamierilo perzské loďstvo k Aténam, ktoré sa previnili tým, že podporovali vzburu. Peržania sa vylodili na maratónskej pláni, vzdialenej 42 km od Atén, a boli tu porazení aténskym vojskom pod vedením Miltiada. Pre Aténčanov to bolo obrovské víťazstvo, pretože dokázali úplne sami poraziť obrovskú Perzskú ríšu. Desať rokov trvalo Perzskej ríši, kým zhromaždila armádu a pod vedením Xerxesa, Dareiovho syna, prekročila cez pontónové mosty Hellespont (Dardanely). Niektoré grécke štáty sa pridali na perzskú stranu, ale asi 30 obcí uzavrelo protiperzské spojenectvo pod velením Sparty. Zastaviť perzský postup sa Gréci pokúsili na súši pri Termopylskom priesmyku a na mori pri myse Artemisia.
Pri Termopyle sa Peržanom vďaka zrade gréckeho vojaka podarilo poraziť spartského kráľa Leonidasa a tým sa im otvorila cesta do stredného Grécka. V nerozhodnej bitke pri Artemisii utrpela perzská flotila citeľné straty. Peržanom sa podarilo vyplieniť Atény, ale námornú bitku v Salamínskej úžine prehrali. Aténčania totiž vlákali veľké perzské lode do úzkej a plytkej úžiny, kde nemohli manévrovať, a tu ich zničili. Svoje víťazstvo využili a založili Aténsky námorný spolok (478/77). Peržania nakoniec vojnu prehrali a mier bol podpísaný roku 449 p.n.l. Museli opustiť nielen Grécko, ale aj maloázijské mestá, ktoré predtým obsadili.
Peloponézka vojna (431-404 p.n.l.)

Mocenský vzostup Atén sledovali s nevôľou hlavne štáty združené v Peloponézskom spolku. Aj keď Sparta o vojnu veľmi nestála, pod tlakom spojencov ju Aténam vyhlásila. Sily oboch mocenských zoskupení však mali veľmi rozdielny charakter. Atény mali absolútnu prevahu na mori a začali okamžite pustošiť pobrežie Peloponézu, kým Sparťania vyplienili každé leto Attiku. Obyvateľstvo Attiky sa v čase útoku uchýlilo za neprekonateľné aténske hradby, čo dávalo predpoklad na dlhotrvajúcu vojnu (zásobovanie bolo zabezpečené po mori). No rovnováha na bojiskách bola porušená náhlou epidémiou moru v preľudnených Aténach, ktorej podľahla asi 1/3 obyvateľstva vrátane Perikla. V Sparte aj Aténach, unavených vojnou začali panovať mierové nálady a Níkias vyjednal v Sparte mier na 50 rokov a uzavretie spojenectva. Mier obnovoval pomery spred vojny ale Atény už boli úplne finančne vyčerpané. Roku 416 vyhoveli Atény žiadosti Sicílie o výprave proti Syrakúzam. Syrakúzy však požiadali o pomoc Korint a Spartu. S ich pomocou bolo celé aténske vojsko a loďstvo zničené a Níkias popravený. Sparťania požiadali o pomoc Peržanov a za ich peniaze vybudovali vojnové loďstvo. Boj sa tak preniesol na more a na jar 404 Atény kapitulovali. Sparťania síce nezrovnali Atény so zemou, ale aj tak to bol koniec ich veľkomocenského postavenia. Museli strhnúť hradby, rozpustiť Aténsky námorný spolok a vstúpiť do Peloponézskeho, mohli si nechať len 12 vojnových lodí a prijať 30 člennú oligarchickú vládu tyranov. Obdobie hegemónie Atén sa skončilo a na ich miesto nastupuje Sparta.
V korintskej vojne (395 - 386) utrpela Sparta porážku a bolo zničené celé jej loďstvo. Atény za perzské peniaze znovu postavili hradby a loďstvo. Sparťania prijali Peržanmi nadiktovaný mier, čo ale znamenalo koniec snahám Atén o znovunadobudnutie svojej moci. Aténčania v roku 378 opäť vytvorili Aténsky námorný spolok.

Helenistické Grécko
Macedónia, severná hornatá oblasť Grécka, bola do 6. stor. p.n.l. pastierskou oblasťou. Proces zjednocovania kmeňov vyvrcholil po vytvorení kráľovstva. Kráľ Filip II. šikovne využíval spory medzi súperiacimi gréckymi štátmi po peloponézskej vojne a postupne ich pripútal k Macedónii. Obratne využil aj hroziace nebezpečenstvo zo stany Peržanov a hlásal potrebu zjednotenia všetkých Grékov proti Peržanom. Posledných odporcov vedených Aténčanmi porazil Filip II. v bitke pri Chaironei roku 338 p.n.l. Hneď po svojom víťazstve zvolal do Korintu celogrécky kongres, kde vyzval zúčastnených na spoločnú vojenskú výpravu proti Perzii. Ale skôr ako mohol Filip II. uskutočniť svoje výbojné plány, bol zavraždený. Kráľom sa stal jeho 20-ročný syn Alexander.Alexander Veľký najprv upevnil svoje postavenie doma a na území Grécka, potom spolu s Grékmi zorganizoval veľkú protiperzskú výpravu. Prešiel cez Hellespont do Malej Ázie a v bitke pri Isse v roku 333 p.n.l. porazil perzského kráľa Dareia III., hoci jeho vojsko malo početnú prevahu. Potom sa obrátil do Egypta, kde ho uvítali ako osloboditeľa od perzskej nadvlády. V Egypte založil na pobreží Stredozemného mora roku 331 nové mesto, Alexnadriu. Alexander Veľký po víťazstve nad Peržanmi prijal titul kráľa, ukončil protiperzskú výpravu a rozpustil spoločné grécke vojsko. Neskôr si podmanil celú Perziu a zatúžil preniknúť aj do Indie. No pre únavu vojska a silnejúcu nespokojnosť sa vzdal pokračovania v ceste a vrátil sa do Babylonu. Babylon sa stal novým hlavným mestom jeho ríše. Tu však po náhlom ochorení roku 323 p.n.l. zomrel ako 33-ročný skôr, než mohol uskutočniť všetky svoje plány.

Alexander Veľký prebral mnoho kultúrnych zvyklostí Orientu. Oženil sa s perzskou princeznou a stal sa panovníkom s absolútnou mocou. Snažil sa stmeliť rôzne národy, ktoré si podmanil, a vytvoriť centralizovanú ríšu. Ponechával národom ich vlastnú kultúru i náboženstvo a postupne do nich importoval grécke prvky. Jednotnú ríšu sa mu však pre nedostatok času nepodarilo vytvoriť. Po jeho smrti sa ríša rozpadla na menšie štáty, ktoré dnes nazývame helenistické. Najvýznamnejší z nich bol Egypt, kde sa vlády zmocnili Ptolemaiovci. Časť Perzie, Mazopotámia a Sýria vytvorili štát pod vládou Seleukovcov a v Macedónii a Grécku sa dostali k moci Antigonovci. Politicky a hospodársky boli tieto štáty samostatné, ale kultúrne v nich prevažoval grécky vplyv. Od 2. stor. p.n.l. na západe rástla moc novej svetovej ríše - Rímskej ríše, ktorá tieto štáty postupne pohltila. Od roku 146 p.n.l. bolo Grécko na dlhé stáročia začlenené do Rímskej ríše.
Staroveký Rím
Apeninský polostrov
- nachádzal sa v južnej Európe na Apeninskom polostrove
Prírodné a klimatické podmienky: polostrov je hornatý, pozdĺž neho sa tiahne pohorie Apeniny, nížiny sa nachádzajú na pobreží. Najúrodnejšou časťou bol sever - nížina v oblasti rieky Pád. Pobrežie Itálie je málo členité = nevhodné na budovanie prístavov. Podnebie tu bolo miernejšie ako v Grécku, vlhšie.
Osídlenie Itálie: prvé kmene, kt. si podmanili pôvodné obyvateľstvo prišli do Itálie začiatkom 1. tisícročia. Dostali spoločný názov - Italikovia. Okolo 9. st. osídlili severozáp. časť Itálie Etruskovia, v 8. st. osídlili juh Itálie Gréci a v 5. st. sever Itálie (oblasť Pádskej nížiny) Gálovia - Kelti. Podľa nich je územie pomenované - Predalpská Gália.

Najvyspelejšími kmeňmi v Itálii boli Gréci (skôr) a Etruskovia. Etruskovia pochádzali z egejskomaloázijského ľudu, do Itálie prišli po mori. Čerpali z kult. dedičstva starých otrokárskych štátov, abecedu prevzali od Grékov. Zaoberali sa poľnoh., chovom dobytka, remes. výrobou a moreplavbou. Obchodovali s Grékmi , so sev. Afrikou a s Feníciou. Nevytvorili na území Itálie centralizovanú ríšu, ale jednotlivé mestské štáty, kt. boli vybudované, plné palácov, chrámov, hrobiek. V staviteľstve vedeli využiť klenbu a oblúk.

Periodizácia rímskych dejín :
1. Rímske kráľovstvo (753 - 510 pnl.)
2. Rímska republika (510 - 31;27 pnl.)
3. Rímske cisárstvo (31;27 pnl. - 476 nl.)

Rím založil podľa legendy v r.753 pnl. Romulus (spolu s bratom Rémom ho mala vychovávať vlčica a mali byť potomkami bohov - rodové korene mýtických dvojičiek mali siahať až za hradby obliehanej Tróje). V histórii bolo 7 rímskych kráľov - doživotne volení s najvyššími poctami (Romulus, Numa Pompilus, Tullus Hostilius, Ancus Marcius, Tarquinius Priscus, Servius Tullius a Lucius Tarquinius Superbus). Zloženie obyv:
1.VLÁDNUCA vrstva = pôvodní obyv. Patricijovia (patres = otcovia = zakladatelia pôvodných rímskych rodín, boli najv. vlastnici pozemkov. Mali všetky občianske práva, hlasovali v sneme)
2.PODRIADENÁ vrstva = Plebejci (plebs = ľud), podmanené obyv., roľníci remeselníci. Nemali obč. práva, nemohli sa zúčastňovať hlasovania v sneme, náb. obradov, boli osobne slobodní)
= Proletári - bezzemkovia

Servius Tulius (6. kráľ) - uskutočnil v kráľovstve reformy, rozdelil obyv. na 5 tried podľa majetku, každá trieda mala postaviť a vyzbrojiť armádu tzv. stotiny (centúrie) a podľa počtu postavených centúrií mali počet hlasov v centrálnom sneme.
Tarqinius Superbus (zať Servia) - dal svojho svokra zavraždiť a získal trón. Nastolil v Ríme krutovládu, kt. spôsobila odpor Patricijov a tak ho celá spol. v r. 510 pnl.
s celou rodinou vyhnala = koniec kráľovstva.
Spoločenstvo rovných - rímska republika
510 pnl.- vyhnanie 7. Kráľa - vznik republiky, v kt. majú vládnuce postavenie Patricijovia. Po vzniku republiky sa prehlbujú rozpory medzi Patricijmi a Plebejcami, kt. bojujú o obč. práva v Ríme. Konflikt sa vyhrotil v r. 494 pnl., kedy Plebejci opustili Rím a odišli na Svätú horu. Hosp. život Ríma sa ochromil a Patricijovia, aby donútili Plebejcov k návratu, musia im urobiť ústupky. Povolili Plebejcom právo voliť svojich zástupcov tribúnov ľudu (2-10), kt. mali právo veta - možnosť prekaziť každé rozhodnutie konzulov okrem vojenských rozkazov. Osoba tribúna ľudu bola nedotknuteľná. Tribún nesmel opustiť mesto a Plebejcom musel byť k dispozícii non-stop. Súd v Ríme zostal v moci Patricijov, kt. súdili podľa zvykového práva. Preto Plebejci bojujú za spísanie zákonov a v r. 450 pnl. si vynútili spísanie „Zákonov 12- tich tabúľ“ = kodifikované zvykové právo - medené tabule boli vystavené na hl. námestí v Ríme na Fóre. V r. 300 pnl. sa zavŕšilo zrovnoprávnenie Plebejcov a Patricijov. (Plebejci mohli byť zvolení za konzulov).

Správa republiky:
-2 konzuli -volení na 1 rok, spravovali štát v hosp. i voj. veciach, mali súdnu moc
- senát - poradný tábor konzulov. Riadil štát v oblasti verejných prác, administratívne záležitosti, zásobovanie republoky.
V čase vojny menujú konzuli jedného diktátora, kt. mal polroka neobmedzenú moc.

Dobytie Itálie
Ovládnutie Itálie prebiehalo počas bojov Plebejcov s Patricijmi.
Po páde kráľovstva začína boj proti Etruskom a ich moc v sev.-záp. Itálii je podlomená okolo r. 400 pnl. R. 387 pnl.hrozí Rímu veľké nebezpečenstvo, vpadli Gáli do Ríma a opustili ho len za veľké výkupné. Najv. súperom v južnej Itálii pre Rím boli gr. kolónie a z nich najsilnejšia - mesto Tarent. Tarent si zavolal na pomoc proti Rímu epírskeho kráľa Pyrhu, kt. prišiel bojovať do Itálie s bojovými slonmi. Tu Pyrhos Rimanov porazil, ale po bitke vyhlásil: „Ešte jedno takéto víťazstvo a nezostane mi ani jeden vojak“ - Pyrhovo víťazstvo = víťazstvo za cenu obrovských strát. Vojna Rímu s Pyrhom bola zdĺhavá, ale nakoniec ho Rimania porazili. A tak v r. 270 pnl. získal Rím nadvládu nad celou Itáliou okrem Predalpskej Gálie (federácia).

Boj Ríma o nadvládu v Stredomorí = PÚNSKE VOJNY
Kartágo bola fenická kolónia, kt. bola založená na území sev. Afriky (dnešný Tunis). Kartáginci boli vynikajúci moreplavci a obchodníci, plavili sa po celom stredozemnom mori a dostali sa už do Atlantiku. Kartágo si zakladalo svoje kolónie v Stredozemí (Sicília, Korzika, Sardínia, pobr.
Afriky a neskôr vých. pobrežie Hispánie).
Rím sa snažil po ovládnutí Itálie získať najúrodnejší ostrov Stredomoria = Sicíliu, kt. bola pod vplyvom Grékov a Kartágincov.
I. PÚNSKA VOJNA (264 - 241 pnl.)
Zámienka: - Rím sa zamiešal do sporu fenických Kartágincov a Grékov v meste Mesana
- kartáginský senát na to vyhlásil Rímu vojnu
Na začiatku - prevaha Kartága na mori, tak Rím vybudoval za rok 120 voj. lodí s padacími mostíkmi a havranmi. Vojna končí víťazstvom Ríma pri záp. pobreží Sicílie v bitke pri Aegatských ostrovoch a podpísaním mierových podmienok:
- Rím získava celú Sicíliu, neskôr aj Sardíniu a Korziku
- Kartágo muselo zaplatiť vysokú voj. daň

II. PÚNSKA VOJNA (218 - 201 pnl.)
Rím očakával útok Kartága v juhozáp. Itálii, ale Hannibal zvolil odvážny bojový plán, prechádza cez Pyreneje a Alpy a útočí proti Rímu zo severu, kde ho nikto nečakal. Po prechode cez Alpy zostáva 20 000 pešiakov, 6 000 jazdcov bez koní a 1 boj. slon. V Predalpskej Gálii sa pridali k Hannibalovi Gálovia, prvé stretnutie s Rímom sa odohralo pri Trazimenskom jazere , neďaleko Perugie, kde bola rím. armáda porazená. V r.216 pnl. sa odohrala legendárna bitka pri Kannách, kt. bola pohromou pre Rimanov (stratili 70 000 bojovníkov). Od Ríma sa odkláňajú spojenci - mestá Kapua a Syrakúzy. Hannibal postupuje na Rím, dostáva sa 8 km od hradieb a taktizuje, aby Rím opustili Ďalší spojenci. Rím vyhlašuje ďalšiu mobilizáciu (od 17 rokov) a pripravuje výprevu do Afriky. Scipion Africký,rím. voj. veliteľ zostavil 30 000-ovú armádu, s kt. sa preplavil do Afriky a začal ohrozovať Kartágo. Kartágo žiada Hannibala o návrat a obranu mesta, preplavil sa v r. 203 pnl.
V r.202 pnl. sa odohrala rozhodujúca bitka pri Zame, kde bol Hannibal Rímom porazený. Kartágo muselo prijať ponižujúci mier, na zákl. kt. stratilo všetky kolóniev Hisp., muselo zaplatiť vysokú voj. daň 260 ton striebra. Museli Rímu odovzdať všetkých bojových slonov, všetky voj. lode okrem 10-tich pobrežných, hliadkových. Kartágo nesmelo viesť žiadnu vojnu bez súhlasu Ríma. Osud Hannibala - po porážke sa dostal do nemilosti - do vyhnanstva, odchádza do Sýrie, Británie, kde sa stal nepohodlným hosťom, chceli ho vydať Rímu a tak radšej spáchal samovraždu.

III. PÚNSKA VOJNA (149 - 146 pnl.)
Cieľom 3.vojny Ríma proti Kartágu bolo jeho úplné zničenie. Zámienka: Kartágo sa dostalo do voj. stavu s Numíbiou.
Dva roky Kartágo úspešne bráni město, na tretí rok sa im minuli zásoby, šíri sa hlad, choroby a Rimania sa dostávajú do města. Rím predal obyv. Kartága do otroctva, město vypálil, zrovnal so zemou v r.146 pnl.získava novú provinciu-Afriku.
V r. 146 pnl. Rimania uskutočnili expanziu smerom na východ na Balkán a v bitke pri Korinte porazili gr- macedónsku armádu a stali sa pánmi juž. Balkánu.V r. 133 pnl. posledný kráľ štátu Pergamon v Malej Ázii odkázal svoje územie Rimanom, tým získavajú provinciu -Áziu. Na vrchole moci a kríza republiky
Výboje priniesli Rímu veľké zmeny v hosp. Z provincií plynula do Itálie obrovská korisť (obilie, drahé kovy, prepychové výrobky, suroviny, otroci ako pracovná sila) Poľnohosp. malovýroba sa v Itálii v dôsledku prílevu lacného obilia stáva nerentabilná. Vlastníci veľkých pozemkov latifundií v konkurencii zničili drobných roľníkov, kt. opúšťajú svoje hosp. a odchádzajú do miest, kde rozširujú rady mestského proletariátu.

V provinciách sa miestodržiteľmi stávajú bývalí senátori. Štát prenajíma vyberanie daní súkromníkom, kt. Rímu zaplatia dopredu stanovenú sumu a v provinciách potom vyberajú oveľa vyšie dane, čím získavajú obrovské zisky. Publikári - vyberači daní zamestnávajú nižších úradníkov - jazdcov (demoralizácia bohatých).
V Itálii rastie počet bezzemkov, kt. sa búria a žiadajú rozdelenie pôdy latifundistov. Podľa zvyklostí sa členom rímskych légií mohol stať iba majiteľ pôdy. Rast počtu bezzemkov spôsobil krízu v rím. armáde.
Pracovné príležitosti pre obyč. ľudí boli minimálne, všetko robia otroci.

Pozemková reforma bratov Gracchovcov
V r. 133 pnl. bol zvolený za tribúna ľudu st. brat Tibérius Grakchus, kt. uskutočnil pozemkovú reformu (nepredložil ju pod svojím menom), podľa kt. každá rodina v Itálii mohla vlastniť iba 1000 jutár (250 ha) pôdy. Zvyšná bola rozdelená bezzemkom po 30 jutár. Táto reforma sa stretla s nesúhlasom veľkostatkárov v Ríme, kt. zorganizovali proti Tibériovi sprisahanie. Prepadli ľud. zhromaždenie v Ríme, Tibéria zavraždili (spolu s ním aj 300 jeho stúpencov) a ich telá hodili do Tiberu.
Gaius Grakchus bol v r. 123 pnl. zvolený za tribúna ľudu a pokračuje v pozemkovej reforme. Bol vynikajúci rečník a rozhodnejší ako jeho brat. Vydáva reformy:
 Obilný zákon - každoročne sa v Ríme predávalo obilie za nízke ceny chudobným zo štát. sýpok
 Súdny zákon - zobral súdnu právomoc bohatým otrokárom a dal ju do rúk obchodníckej šľachte, tzv. rytierom (jazdcom)
V r. 122 pnl. bol opäť zvolený za tribúna ľudu. Rím. aristrokracia navrhuje zrušenie kolónie v Afrike založenej Gaiom. V deň hlasovania vypuklo povstanie, kt.
bolo porazené rím. vojskom na čele s konzulom. Gaius zomiera rukou vlastného otroka (požiadal ho o to aj otrok sa potom sám zabil), ďalej popravili 3 000 jeho stúpencov. Pozemková reforma sa zastavila - nesplnila svoj cieľ - kríza v armáde pretrváva.
Spartakovo povstanie
Bolo to najv. povstaním otrokov v rím. impériu, kt. sa zúčastnilo 70 000 povstalcov. Vodcom povstania bol Spartakus, otrok, pôvodom Trák, bol učiteľom šermu v gladiátorskej škole v Kapue. Zorganizoval sprisahanie a útok otrokov z tejto školy a pokúsil sa nimi opustiť Itáliu a vrátiť sa do svojich domovov. Postupne sa k nemu pridávajú aj zbedačení italskí roľníci a zbehnutí otroci z rím. latifundií (opevnili sa na Vezuve). Rím. boháč Crassus zorganizoval armádu, kt. povstalcov porazila. V boji zomiera aj Spartakus a na ceste z Kapuy do Ríma bolo na výstrahu ukrižovaných 6 000 otrokov.
Po porážke povstania sa pomery v republike neskonsolidovali, ale kríza sa prehlbuje. Najviac ťažili z rozporov v Itálii velitelia, kt. veľkú časť svojej koristi rozdávali svojim vojakom a tým získavali pevnú, vernú a silnú armádu. Rím, ale na tento úkor slabne. Títo velitelia sa spájajú s ctižiadostivými politikmi, kt. začínajú v Itálii boje o moc - pokračujú obč. vojny.

Vojenská reforma Gaia Mária
Gaius Márius bol konzul, preslávil sa vo výbojoch v sev. Afrike proti Numídskemu kráľovstvu, kde vádol kráľ Jugurth. Porazil ho a priniesol domov obrovskú korisť. Uskotočnil voj. reformu, podľa kt. mohli vstupovať do armády
aj bezzzemkovia - po 16-tich rokoch služby im bola pridelená pôda na doživotie. Márius získal reformou veľa priaznivcov z ľudu = populári (z ľud. zhromaždenia). Reforma však mala aj odporcov, bohatých otrokárov na čele s Kornéliom Sulom (spolbojovník Mária v Afrike), kt. sa nazývali optimáti (=najlepší, predstavitelia senátu).
Rozpory medzi populátmi a optimátmi prerástli v Ríme do obč. vojny medzi Máriom a Sulom. Počas vojny vznikol nový vojnový konflikt na východe, kde pontský kráľ Mitriadates zaútočil proti kmeňom, kt. boli pod nadvládou Ríma. Senát vyslal armádu Sulu poraziť Mitriada na východe. Počas jeho neprítomnosti mal moc v rukách Márius s populármi. Po návrate Sulu pokračuje obč. vojna, v kt. Márius zomiera, populári strácajú moc i vodcu a Sula sa stáva víťazom. Sulova diktatúra
Sula nastolil veľmi tvrdý teror, vydáva zoznamy politicky nepohodlných ľudí - PROSKRIPCIE (nemajú právo na obhajobu). Týchto ľudí mohol hocikto beztrestne zabiť a ešte dostal časť z jeho majetku (- degradácia rím. práva o niekoľko storočí späť). Sula odstupuje v r. 79 pnl. kvôli chorobe a v r 78 pnl. zomiera.

I. Triumvirát
V r. 60 pnl. založili traja najmocnejší a najobľúbenejší politici tajný spolok tzv. I.TRIUMVIRÁT s cieľom uchopiť moc Itálie a rozdeliť si ju.
Crassus - porazil Spartakovo povstanie. Neskôr zahynul v bojoch na východe proti Parthom - 53 pnl..
Pompeus - správca v Hispánii.(Za ženu mal Caesarovu dcéru)
Gaius Július Caesar - uskutočnil výboje do Gálie (8 výprav) - dielo: Zápisky a vojne Galskej. Na týchto výpravách získal obrovskú korisť, kt. plynula do Ríma, pripojil k impériu novú kolóniu Gáliu, čím získal obrovskú popularitu (58-50 pnl.). Po smrti Crassa začína obč. vojna medzi Pompeom a Caesarom. Pompeus závidel Caesarovi úspech a preto organizuje v Ríme proti nemu protivníkov, kt. presadili v senáte, že Caesara zbavili funkcie správcu v Gálii, mal rozpustiť armádu a vrátiť sa do Ríma. Caesar váha mimo Ríma pri hraničnej rieke Rubicon a vyslovuje známu myšlienku:
„Kocky sú hodené!“ Prekračuje rieku a postupuje na Rím = zač. obč. vojny. V Ríme nastal chaos, Pompeus uteká na východ, Caesar stabilizuje pomery v Ríme a odchádza do Hispánie, kde získava časť Pompeovej armády a prenasleduje Pompea na východ. Pri záp. pobreží Grécka bol Pompeus porazený a uteká do Egypta, kde ho egypt.šľachta zavraždila. V Egypte dopomohol Caesar Kleopatre na trón (+ mali syna = vplyv Ríma na Egypt) a potom sa vypravil smerom na východ proti synovi Mitridata, Farnakovi. Farnakova armáda sa pred légiami rozpŕchla a tak Caesar posiela do Ríma krátku správu:„Veni, Vidi, Vici“ (Prišiel som, videl som, zvíťazil som) = pri Zele.
Caesarova politika bola politika „chleba a hier“ (každý, aj ten najchudobnejší mal právo na chlieb zadarmo a mohol sa zúčastniť na zábave v kolóseu).
V r. 44 pnl. bol Caesar zavraždený v Ríme (na schodoch senátu) Brutom a ďalšími, pretože sa chcel vyhlásiť za kráľa.

Druhý tiumvirát a zánik republiky
V r 43 pnl. zakladajú II. TRIUMVIRÁT politici:
Oktavianus - adoptívny syn Caesara, dedič jeho majetkov. Mladý, neznámy, privítaný s poctami. Nebol však caesarovec.Keď chcel Antonius pomstiť jeho otca, pridal sa na stranu protivníkov.
Marcus Antónius - blízky priateľ Caesara
Lepidus - náčelník Caesarovej jazdy
Tento triumvirát je na rozdiel od prvého založený sa súhlasom senátu. Potlačili republikánov a rozdelili si moc:
Oktaviánus - správca záp. provincií a Itálie
Antónius - správca vých.
provincií, žil v Egypte s dcérou Oktaviána
Lepidus - najvyšší kňaz
Antónius mal v Egypte milostný vzťah s Kleopatrou VII z rodu Ptolemájovcov, bezhlavo jej daroval východorímske dŕžavy, čo vyvolalo odpor Ríma na čele s Oktaviánom. Medzi Antóniom a Oktaviánom vzniká obč. vojna, kt. sa končí rozhodujúcou bitkou pri Grécku pri myse Aktion v r. 31 pnl. Kleopatra s Antóniom ušli z bojiska do Grécka, kde spáchali samovraždu. Oktaviánus = víťaz = samovládca. Nastáva zánik rímskej republiky - vznik cisárstva.
Rané cisárstvo
1.principat 27pnl. .-284 pnl.
- Octavianovi bol v r .27 pnl. pridel.titul AUGUSTUS (vzneseny), nechal sa zvolit do vsetkych dolezitych organov: konzul, diktator, tribun ludu, pontifex maximus,cenzor (najvyssi uradnik,ocenoval majetok rims.ludu)
- jeho politika dostala nazov chlieb a hry
- rozsiril uzemie Rima az po Ryn a Dunaj
- po Octavianovi vladol
NERO(54-68nl)
- zacal vladnut despoticky, zneuzival svoju moc, doslo k 1.prenasledovaniu krestanov-zabity Sv.Peter a Pavol samovrazda.
TITUS(79-81nl)
- RR zapletena do zidovskej vojny a ziskala izraels.kralovstvo => Titov vitazny obluk
- v r.79 nl.vybuchla sopka Vezuv
TRAiAN(98-117nl)
-RR najv. uzem.rozsah posl.uspesny vybojny panovnik
HADRIAN(syn Trajana)-venuje sa len obr.vojnam a zac.stavat opevnenia Hadrianov val (oddeloval Britaniu od barbars.uzemia)
MARCUS AURELIUS(161-180nl)-predst.stoickej filozofie,viedol obr.vojny,zabezp.vych.hranice proti Markomanom a Kovadom
COMODUS (jeho syn)-opak svojho otca,udrziaval uzke vztahy s barbarmi(vyuzival ich,aby mohol ovladnut Rim)

PRICINY ZANIKU PRINCIPATU:
1.Postup.barbarizacia armady
2.nedostatok otrokov, pracu otrokov museli nahradit Rimania
3.nedostatok kovov a bohatstva

Neskoré cisárstvo a koniec západorímskej ríše
Dioklecián (284-305nl) - keď nastúpil na trón, bola ríša v ťažkej hosp. a polit. situácii. Zriekol sa titulu principa a začal sa považovať za neobmedzeného vládcu a podľa vzoru orientálnych panovníkov sa vyhlásil za stelesnené božstvo. Uskutočňuje reformy :
1, Administratívna reforma - rozdelil ríšu na dve časti (neskôr tri)- západnú a východnú, určil si spoluvládcu, pričom on spravoval východnú
2,vojenská reforma - zvýšil stav armády, doplnil ju dobrovoľníkmi, roľníkmi, barbarskými zajatcami a povinne museli narukovať aj synovia veľkostatkárov. 3.peňažná reforma - zaradil hodnotné zlaté mince, aj strieborné a bronzové. Stanovil max. cenu tovarov a min. hranicu mzdy. Snažil sa oživiť remeslá a obchod.
Prenasledoval kresťanov, v roku 304 nl. vydáva Krvavý Edikt - podľa neho musel každý občan impéria priniesť obetu rímskym bohom a kto odmietol, bol popravený - masové popravy kresťanov. Dal zničiť ich posvätnú knihu a uväzniť kňazov, zakázal výstavbu kresťanských chrámov a ostatné dal zrušiť. V roku 305 sa sám vzdáva vlády, odchádza do Dalmácie (dnešný Split), kde dožil svoj život a podnikal (pestoval melóny).

Konštantín - prevzal systém reforiem od Diokleciána a rozdelil ríšu na 4 časti - Orient, Ilíria, Itália a Gália. Preniesol hlavné mesto na miesto bývalej gréckej osady Byzancion a vybudoval veľkolepú kópiu Ríma - Konstantinopolis. V roku 313 vydáva tzv. Milánsky Edikt ,ktorý zrovnoprávnil kresťanské a rímske náboženstvo, kresťanstvo sa stalo ďalším štátnym náboženstvom ( prijal ho na smrteľnej posteli). Kresťanom vrátil modlitebne, mohli zastávať aj najvyššie úrady a na mieste, kde zomrel námestník Peter (svätý Peter), dal postaviť kresťanskú baziliku (v 15. storočí zbúraná) a tam vznikol Chrám Sv. Petra. Daroval Cirkvi Lateránsky palác.
Po smrti Konštantína sa prehlbuje kríza rímskeho impéria. V roku 395 zomiera cisár Theodosius a ríša sa delí na Západorímsku a Východorímsku a obidve časti sa vyvíjajú úplne samostatne. Z Východorímskej sa neskôr stala Byzantská ríša.

Jednou z príčin zániku Západorímskej ríše boli útoky barbarských kmeňov. Okolo roku 375 prišli na územie severného pobrežia Čierneho mora mongolské kočovné kmene Húnov so svojím vodcom Attilom = „bič boží“. Pohyb Húnov spôsobil posuny ostatných barbarských kmeňov na území Európy. Na východe v oblasti Čierneho mora žili Ostrogóti a v oblasti delty Dunaja žili Vizigóti. Dochádza k sťahovaniu národov. Vizigóti požiadali vých.-rím. Cisára, aby im dovolil usídliť sa za Limes Románus pod Dunajom a Ostrogóti prechádzajú do oblasti Balkánu. Vizigóti opúšťajú po nezhodách územie vých.-rím. ríše a prenikajú do Itálie, kde si zakladajú Vizigótske kráľovstvo. Z Hispánie vytlačili Vandalov, ktorí prešli do Afriky, kde si založili Vandalské kráľovstvo. V roku 455 nl. vypálili a vyplienili Rím, desaťtisíce obyvateľov predali do otroctva alebo vyvraždili. Rím opúšťa aj cisár, odchádza do Raveny.
Za 20 rokov (od 455 do 475) sa vystriedalo 7 cisárov, ktorí boli iba bábkami v rukách germánskych veliteľov.
V roku 475 rímsky patricij Orestes zbavil moci posledného z nich a vyhlásil za cisára svojho neplnoletého syna Romulusa. V roku 476 žiadali Germáni od Oresta pozemky v sev. Itálii a keď ich odmietol, zabili ho. Za kráľa vyhlásili Germána Odoakera. Na území Itálie vzniká barbarské kráľovstvo = Odoakerova ríša.