V tomto období boli gramotní len mnísi a kňazi, ostatní boli negramotní. Cirkevné úrady, školy a kláštory sa stali centrami rozvoja kultúry, prírodných vied, histórie, astronómie, medicíny, literatúry náboženského charakteru, teológie a výtvarného umenia. Významnú úlohu v rozvoji vzdelanosti mali stredoveké kláštory. Cirkev zakladala školy, knižnice, univerzity. Neskôr v období stredoveku táto úloha upadá. V roku 395, po smrti cisára Teodosia I. Veľkého sa Rímska ríša za vlády jeho synov definitívne rozpadla na Východorímsku a Západorímsku ríšu. Podľa nového cisárskeho ediktu museli všetci občania prijať kresťanské náboženstvo. Okolo roku 400 je vo východnej časti ríše 10 až 12 mil. kresťanov, v západnej 4 až 6 mil. S rozdelením ríše sa delí aj cirkev na západnú- rímsku, ktorá sa sústreďuje na rozvoj rímskej kultúry, umenia a vzdelanosti. Ako liturgický jazyk používa latinčinu. Východná- grécka cirkev nadväzuje na tradície gréckej kultúry, liturgickým jazykom je gréčtina.
V období ranného stredoveku sa vykryštalizovali dve centrá kresťanstva, Rím (na čele s pápežom) a Konštantínopolis (na čele s patriarchom). Už v roku 381 Carihradský koncil zdôraznil, že patriarcha musí zastávať hneď druhé miesto za rímskym pápežom. Byzanskí cisári a patriarchovia sa však považujú za pokračovateľov Rímskej ríše, preto sa nechcú podriadiť Rímu. Vo východnej časti začnú budovať vlastnú cirkevnú organizáciu, cirkevnú hierarchiu, ktorá sa neochotne podriaďuje rímskemu pápežovi.
Už v 9. storočí začína cesta k veľkému rozkolu v cirkvi. Za prvú príčinu je považovaný boj o vplyv pri šírení kresťanstva. Západná cirkev sa sústredila na pokresťančovanie západných Germánov. Východná cirkev pokresťančovala východnú Európu a Balkán. Narazili na seba na Veľkej Morave (Rastislav povolal z Byzanskej ríše Konštantína a Metoda, za vlády Svätopluka nastal príkon k západnej cirkvi). Ďalší problém nastal na juhu Talianska a na Sicílii. Hoci sú v blízkosti Ríma boli pod vplyvom východnej cirkvi. Začiatkom 11. storočia toto územie obsadili Normani, ktorí uznávali rímskeho pápeža. 16. júla 1054 pápežský legát kardinál Humbert v mene pápeža Leva IX. (zosnulého 19. apríla 1054) exkomunikoval v kostole Hagia Sofia carihradského patriarchu Michala Kerularia, čím spečatil rozkol medzi rímsko-latinskou západnou cirkvou a gréckou východnou cirkvou. Centrom východnej cirkvi sa neskôr stáva Moskva (po roku 1453).
V prvej tretine 9. storočia začína v Byzanskej ríši tzv. obrazoborectvo- ničenie obrazov, sôch, relikvií, odmietanie ich uctievania. Cisár Lev III.