Rím- od republiky k cisárstvu

Od republiky k cisárstvu:

Nikto presne nepozná začiatky Ríma, ale už okolo 10. storočia pred n. l. ľudia obrábali pôdu pozdĺž rieky Tiber v súčasnom strednom Taliansku. Rím vyrástol z jednoduchej dediny na silnú ríšu. Spočiatku Rímu vládli etruskí králi zo severu. Keď bol roku 509 pred n. l. zvrhnutý posledný etruský kráľ, rímski vlastníci pôdy vytvorili radu vodcov, senát. Svoju krajinu nazývali republika- čo v ich jazyku, v latinčine znamenalo „vec verejná“. Za ďalších 400 rokov Rím ovládol veľkú časť Európy, západnú Áziu a severnú Afriku. Keď sa v roku 47 pred n. l. dostal k moci Gaius Iulius Caesar, mesto Rím malo viac ako 150 000 obyvateľov. Caesarovi dedičia sa stali absolútnymi monarchami. Roku 286 n. l. cisár Dioklecián rozdelil ríšu na dve časti; neskôr na štyri prefektúry. Roku 395 n. l. cisár Theodosius potom definitívne rozdelil ríšu na Východorímsku a Západorímsku. Západorímska ríša s hlavným mestom Rím zanikla roku 476 n. l., Východorímska ríša s hlavným mestom Konstantinopolis trvala do roku 1453. 900-500 pred n. l. Kmene Latinov: Etruskovia
Etruskovia zo strednej Itálie ovplyvnili latinskú kultúru najmä svojím náboženstvom založenom na gréckych božstvách, abecedou a realistickými umeleckými formami.
500-31 pred n. l. Republika: Iulius Caesar
Ambiciózny vojvodca Gaius Iulius Caesar sa stal výlučným panovníkom v Ríme roku 47 n. l., keď zrušil republikový systém vlády dvoch konzulov.
31 pred n. l.- 68 Počiatky cisárstva: Augustus a Nero
Gaius Octavianus, neskôr nazývaný Augustus, nastúpil po strýkovi Iuliovi Caesarovi a roku 31 n.l. sa stal cisárom. Štyridsať rokov jeho sa nazýva zlatým vekom Ríma. V čase jeho vlády sa v Betleheme narodil Ježiš. O niekoľko rokov neskôr, v rokoch 54-68 vládol cisár Nero, ktorý bol známy svojím záujmom o umenie, ale aj krutosťou a prenasledovaním kresťanov.
49-245 Vrchol cisárstva: Traianus a Hadrianus
Traianus, narodený v Španielsku, bol vojvodcom, keď ho roku 98 n. l. senát zvolil za cisára. Za jeho schopného vedenia dosiahla ríša najväčší rozmach. Dobyl Dáciu (dnešné Rumunsko), postavil nové fórum a vybudoval akvadukdy, aby zlepšil dodávku vody. Jeho následník, Hadrianus, cestoval po celej ríši, aby sa presvedčil, že vzdialené hranice sú chránené. Jeho armáda postavila Hadrianov val, pevnosť pozdĺž škótskych hraníc.
476 Pád Západorímskej ríše: Constantinus
Cisár Constantinus (Konštantín) zmenil charakter ríše tým, že roku 311 n. l. udelil náboženskú slobodu kresťanom.

Zrušil Diokléciánov odkaz a roku 324 zjednotil rozdelenú ríšu, no pritom založil v starom meste Bysantion východné hlavné mesto a premenoval ho na Konstantinopolis. Keď roku 476 Rím padol do rúk Vandalov a zanikla Západorímska ríša, cisári pokračovali vo vláde na základe rímskych princípov vo východnej časti ďalších tisíc rokov.

Fórum centrum moci:
Rímske Fórum (Forum Romanum) bolo centom vlády, náboženstva, obchodu a verejného života. Pôvodne to bolo otvorené trhovisko, ale generácie staviteľov ho zaplnili chrámami pre mestských bohov a bazilikami, ktoré sa používali na obchod a jednania, rečniskom (rostra), z ktorého senátori rečnili zástupom, radnicou (curia), kde sa stretával senát, a oblúkmi oslavujúcimi vojenské víťazstvá. Bronzové tabuľky, na ktorých boli napísané rímske zákony, sa uchovávali v chráme na Fóre spolu s národným pokladom. Tu sa udiali alebo prediskutovali všetky dôležité udalosti počas dlhých dejín republiky a cisárstva.

Vláda:
Vláda bola dobre organizovaná: patricijovia- vlastníci pôdy- a plebejci- obyčajní slobodní muži- tvorili zhromaždenie zvané comitia. Volili dvoch konzulov, ktorí viedli armádu a štát, a tribúnov zastupujúcich plebejcov. Každodennú prácu vykonával magistrát. Senát, rada patricijov a bývalých členov magistrátu, radil konzulom pri ich rozhodnutiach. Patricijské spôsoby:
Patricijské rodiny tvorili rímsku aristokraciu. Pozostávali zo šľachticov vlastniacich pôdu, ktorých predchodcovia mali určitú moc od čias etruských kráľov. Patricijovia mali zvláštne privilégiá. Spočiatku sa iba oni mohli stať členmi magistrátu a senátormi. Neskôr sa mohol stať konzulom aj obyčajný človek alebo plebejec, a vtedy sa automaticky stával šľachticom. Bohatí Rimania, patricijovia, zvyčajne vlastnili veľké pozemky- latifundiá, na ktorých mali vidiecke domy alebo vily. Časť roka žili v Ríme, časť na vidieku. K veľkým mestským domom patrili aj dvory a hospodárske budovy. Každá domácnosť mala niekoľko otrokov na drobné práce, bohaté rodiny ich mali stovky. Niektorí otrokári boli krutí. Ostatní sa starali o to, aby sa verný otrok stal slobodným človekom, keď jeho pán zomrel. Zopár otrokom sa podarilo mať pritom vlastný obchod a prípadne si mohli kúpiť slobodu. Oslobodení otroci ešte vždy nemali rovnaké práva ako rímski občania, ale ďalšia generácia- ich deti- už tieto práva dostali. Keď sa otrok stal slobodným, tiež mohol mať otrokov.
Vzdelanie:
Rímske deti učili ich matky. Bohaté rodiny posielali dievčatá a chlapcov vo veku sedem rokov do súkromných škôl. Niektoré rodiny si prenajímali tútorov, ktorými boli často vzdelaní Gréci v otroctve, aby učili ich deti doma.

Učitelia boli prísni a často deti tvrdo trestali. Deti sa učili čítať, písať a aritmetiku. Písali zaostrenými paličkami na voskové tabuľky, potom ich vyhladili a používali znova. Niektorí chlapci išli vo veku 12 rokov na ďalšie vzdelanie a učili sa gréčtinu, dejepis, geometriu, astronómiu a rečníctvo.
Manželstvo:
Medzi patricijmi bolo manželstvo obchodnou zmluvou. Pri svadbe drží ženích v jednej ruke svadobnú zmluvu a druhou rukou nevestu. Zmluva bola dôležitým dokumentom určujúcim všetky zodpovednosti a podmienky manželstva. Ženích ako nová hlava domácnosti mal legálne kontrolovať rodinné pozemky, majetky, všetky deti z manželstva a často aj novú manželku. Rodinné povinnosti sa týkali aj mnohých ďalších príbuzných: bratanci a sesternice, strýčkovia, tety a starí rodičia boli spolu zviazaní komplikovanými zväzkami práv a povinností.

Spoločenský život v meste:
Rímski občania si mysleli, že ich mesto bolo tým najúžasnejší miestom na svete.
Bolo tam vidieť ľudí a tovar zo všetkých provincií ríše. Ulice boli plné vojakov, sprievodov
a náboženských procesií. Senátori sa škriepili a inšpirovali masy na Fóre. Circus maximus ponúkal preteky, v Koloseu sa konali hry a predstavenia, ba dokonca aj na miestom trhovisku bolo vidieť predavačov rýb, ako sa bijú o zákazníka. Rimania trávili veľa času vonku, kde stretávali priateľov a vybavovali si obchodné záležitosti. Ulice boli také plné ľudí, že počas dňa bola zakázaná jazda vozmi. Spisovateľ Iuvenalis to opísal takto: “Niekto vás lakťom štuchne do rebier, potom vás niekto buchne dlhou tyčou, iný trámom zo stavby alebo vínnym sudom. Ulice sú špinavé- nohy máme obalené blatom a niekto nám po nich skáče.
Hostiny:
Jedlá nosili otroci a podávali ich na nízkych stoloch. Hostia sa rozvaľovali na ležadlách a jedli prstami. Pilo sa víno, niekedy osladené medom. Kosti a zvyšky jedál hádzali hostia na dlážku, kde sa o čistotu starali psy. Rimania radi a často usporadúvali hostiny. Preslávené sú lukulské hody, ktoré poriadal Lucius Licinius Lucullus.
V kúpeľoch:
V prvom storočí n. l. postavili Rimania komplex bazénov na prírodnom prameni v meste Bath v Anglicku. Boli tam bazény s vlažnou, horúcou a studenou vodou, podobne ako v iných rímskych kúpeľoch. Ľudia navštevovali verejné kúpele, lebo iba málo domov malo vlastné kúpeľne. Najprv sa ponorili do bazéna, a potom si natreli telo olejom. Sluha im olej zotrel kosťou alebo kovovým pásom. Profesionálni tréneri, zavše bývalí gladiátori, pomáhali návštevníkom cvičiť špeciálne cviky.

Dalo sa tam čítať, klebetiť, odpočívať.

Chlieb & hry:
V Circu maxime sa vozataji do ostrých zákrut za jasotu 250 000 divákov s vidinou štedrého ocenenia alebo výhod od cisára. Vozatajské družstvá mali štyri kone. Družstvá boli rozdelené podľa farieb- modrej, zelenej, červenej a bielej- a každá sa spájala s inou politickou klikou. Diváci na pretekoch vsádzali na víťaza, pričom hádky a bitky neboli vzácnosťou. Circus maximus založili etruskí králi a počas celej histórie Ríma ho vláda využívala na hry a predstavenia, aby sa ľudia zabávali. Spisovateľ Iuvenalis povedal, že Rimania sa dali ľahko uspokojiť iba chlebom a hrami. Cisári často vyhlasovali verejné sviatky plné sprievodov, hier a osláv zadarmo, aby oslávili vojenské víťazstvo alebo vlastné narodeniny. Medzi tradičné oslavy patrili sviatky úrody a dni venované pocte bohovi Jupiterovi. Od 2. stor. pred n. l. sa usporadúvali aj gymnastické zápasy- päťboj (beh, skok, zápasenie, box a hod diskom).

Pochovaní sopkou:
Keď sa ráno 24. augusta 79 n. l. obyvatelia Pompejí- mesta vzdialeného asi 200 km od Ríma- zobudili, všimli si kúdole dymu, ktoré stúpali z blízkej sopky Vezuv. Popoludní padal popol a kúsky ľahkého kamenia- pemzy. Zo sopky sa ozývali výbuchy. Do piatej popoludní napadalo niekoľko stôp popola a pemzy, začali sa rúcať strechy. Prestrašený ľudia vybehli von a zotrvali tam až do polnoci, keď mesto zaplavili horúce mraky plynu a kamene.
Popol, jedovatý plyn a kamene padali na Pompeje a neďaleké mesto Herculaneum celú noc. Niekoľkým obyvateľom sa podarilo ujsť na pobrežie, ale väčšinu zasypali kamene alebo sa udusili popolom a plynom. Pompeje pokryli dva metre lávy a pochovali divadlá, domy, trhoviská a obyvateľov mesta. Tak to ostalo 1700 rokov. V 19. storočí tam začali kopať archeológovia a objavili rímsku civilizáciu zakonzervovanú v popole, akoby sa tam zastavil čas.

Rímske légie:
V počiatkoch republiky bolo vojenstvo záležitosťou neprofesionálov. Vojakov vyberalo každoročné zhromaždenie vlastníkov pôdy. Každý neplatený regrút si priniesol vlastnú zbraň a brnenie a ochraňoval iba vlastné mesto. V dobe rozširovania ríše sa armáda zmenila. Légie boli stále a profesionálne. Vojaci boli platení, vybavení zbraňami a brnením, a boli vycvičení bojovať s nepriateľmi ďaleko od Ríma. Pomocné jednotky, domorodí vojaci z pohraničných krajín, sa po službe v armáde mohli stať rímskymi občanmi. Spolu s nimi Rím disponoval armádou s 300 000 mužmi. Noví regrúti sa učili pochodovať, plávať a bojovať v „plnej poľnej“ so zbraňami, ktoré boli dvakrát také ťažké ako skutočné, aby zosilneli. Cvičili s mečmi a ťažkou kopijou s kovovým koncom, zvanou pilum.

Vojaci nosili prilby, brnenie z kovových doštičiek pripevnených na kožené remence, čižmy alebo sandále a v zime plášť. Vo vojenských táboroch bývali kasárne, dielne, trhovisko, kúpele, divadlo a oltár, kde sa konali obety bohom pred bitkou a po nej. Vojaci stavali tábory do štvorca a obkolesili ich valmi alebo hradbami. Vojaci tiež po celej ríši stavali cesty, aby Rím mohol rýchlo vyslať sily na obranu vzdialených provincií. Legionári slúžili 20 rokov. Po skončení služby dostávali veteráni ako dôchodok pozemky alebo peňažnú odmenu.

Sláva, ktorá sa nazýva Rím:
Keď roku 117 n. l. zomrel cisár Traianus, rímska ríša mala rozlohu 5 miliónov km2 a zahŕňala 43 cudzích provincií. Provincie odvádzali Rímu dane a keď sa podrobili rímskej nadvláde, dostávali zadarmo školy, knižnice, divadlá, cirkusy, obilie pre chudobných a obchodné výhody. Rímske zákony boli rovnaké v celej ríši a légie ochraňovali provincie pred nájazdmi nepriateľov.
Ale výhody, ktoré prinášala rímska civilizácia, neboli schopné udržať v celku taký veľký štát navždy. Pohraničné kmene znova a znova útočili na hranice a vzbury v armáde raz priviedli obľúbeného vojvodcu k moci, inokedy ho moci zbavili. Keď roku 286 Dioklecián rozdelil ríšu, vypukli spory medzi jej časťami. Usadlíci zo severu zamierili do dnešného Španielska a Talianska; samotný Rím bol dvakrát dobytý a vyplienený. Roku 476 armáda germánskych kmeňov zbavila cisára trónu a skončila sa dlhá vláda Ríma nad svetom.

Použitá literatúra:
Kolektív autorov: Staroveké civilizácie, SLOVART Bratislava 1999
Kamenický M. a kol.: Lexikón svetových dejín, SPN Bratislava 1997.