(Kde bolo pôvodné miesto gladiátorských zápasov?) Bolo to predovšetkým fórum - tak sa nazývalo námestie obklopené chrámami a verejnými budovami v centre rímskych miest. Popritom sa hry konali aj na trhoviskách a tam, kde nebol dostatočný priestor vnútri mesta, aj za hradbami.

Ako priestor na usporiadanie gladiátorských zápasov mali všetky námestia jednu zásadnú nevýhodu. Diváci stojaci vzadu nevideli takmer nič. Keď postupom času silnel záujem o hry, usporiadatelia prišli na myšlienku stavať na okrajoch bojiska drevené tribúny, ktoré sa po skončení dali ľahko rozobrať. Skúsenosť však ukázala, že drevené konštrukcie nie sú veľmi bezpečné. Dochádzalo k menším či väčším nešťastiam, až sa v roku 27 po Kr. vo Fidenae, sverovýchodne od Ríma, stala katastrofa. Správu o nej podal rímsky dejepisec Publius Cornelius Tacitus (okolo roku 55 - 120 po Kr.): „Nešťastie nebolo menšie než prehraná bitka vo veľkej vojne. Všetko sa udialo v okamihu. Preplnená tribúna sa zrútila dozadu. V hĺbke prepadliska zostalo pochovaných veľmi mnoho ľudí." Vtedy vraj prišlo o život alebo bolo zranených 50 000 osôb.

Odvtedy vláda povoľovala stavbu tribún už len na pevnom základe. Usporiadateľ, ktorý sa nechcel vzdať tribún, musel dokázať, že v prípade ďalšieho nešťastia má na odškodnenie sumu najmenej vo výške 400 000 sesterciov (asi 8 miliónov Sk). Napriek tomu aj neskoršie prichádzalo k smrteľným nešťastiam. Na zvládnutie čoraz väčšieho náporu pri hrách vyvinuli rímski architekti začiatkom 1. storočia pr. Kr. nové miesto na usporiadanie zápasov: amfiteáter.

(Čo je to amfiteáter?) Rimania tak označovali charakteristické účelové stavby, ktoré vymysleli neznámi stavitelia počas 1. storočia pr. Kr. výhradne pre gladiátorské súboje. Sú to stavby, ktoré z vtáčej perspektívy vyzerajú ako obrovské misy s plochým dnom. V strede každého amfiteátra bolo rozľahlé oválne pieskovisko: aréna. Gladiátori zápasili v bojoch pod šírym nebom (amfiteátre nemali pevnú strechu). Za potlesku más tu popravovali zločincov. Pod krupobitím oštepov a šipov tu krvácali slony, nosorožce, žirafy, pštrosy a ďalšie exotické zvieratá. V prestávkach vystrájali klauni a trpaslíci, aby udržali ľudí v dobrej nálade. Ľud sa mohol v amfiteátroch pozerať na predstavenie zo všetkých strán, nie ako v divadle, kde sa sedí oproti javisku. Preto označenie „amphi", čiže dookola. Pritom bol voľný výhľad aj z tých najvzdialenejších miest.

Divácke lavice okolo oválu stúpali lievikovite od okraja arény dohora a vytvárali stupňovitý prstenec, na ktorom sa publikum vynímalo ako vlniace sa pole pšenice. Pôvodne neboli amfiteátre podpivničené. Neskôr vybudovali rímski stavitelia pod arénou labyrint miestností, v ktorých bolo všetko potrebné ku gladiátorským hrám: kulisy, javiskové mechanizmy, zbrane a zásoby všetkého druhu. Boli tam aj priestory pre gladiátorov, ktorí čakali na boj, cely pre zločincov odsúdených na smrť, klietky pre zvieratá, márnice pre nebožtíkov a ďalšie priestory. (Kde vznikli prvé amfiteátre?) Architektonicky sa typ amfiteátra nevyvinul v hlavnom meste Ríme, ale vo vzdialených provinciách. V Pompejach, Capue, Pozzuoli, Pfaestume a Sutri, ale aj v španielskej Meride a nemeckom Xantene. Prvé stavebné diela boli výsostne účelové stavby bez vonkajších ozdôb.

Najstarší známy amfiteáter bol v Pompejach. Vznikol po roku 80 pr. Kr. Mal dĺžku 136 metrov, šírku 104 metrov a napoly bol vsadený do zeme. Diváci vstupovali zhora, po kruhovej rampe, ku ktorej zvonka viedli štyri schodiská. Do 35 radov lavíc sa zmestilo asi 20 000 ľudí. Amfiteáter mal už aj „velum". Rimania tak nazývali strechu z pevnej látky. natiahnutú na drevených podperách. Podľa slov vtedajšieho básnika Lucretia Cara divákov sediacich pod ňou „vytŕhala z denného svetla a zalievala ich veselosťou". Kým v provinciách vývoj pokročil, v Ríme až do konca 1. storočia po Kr. boli amfiteátre drevené. Tieto provizóriá vyhoreli alebo ich čoskoro znovu zbúrali. O ich veľkosti, konštrukcii a vybavení toho veľa nevieme.
(Ktorý amfiteáter je najznámejší?) Najznámejší na svete je tzv. amfitáter Flaviovcov v Ríme. Bol prvý, ktorý v hlavnom meste vybudovali celý z kameňa, a stal sa najveľkolepejším, aký kedy svet videl.
Oficiálny názov amfiteáter Flaviovcov pripomína troch cisárskych staviteľov, pochádzajúcich z rodu Flaviovcov. Zakladateľ dynastie bol Vespasianus, ktorý túto prestížnu stavbu začal. Jeho syn Titus ju po roku 80 po Kr. s veľkolepou slávou odovzdal verejnosti. Obrovskú stavbu dokončili až za vlády jeho brata a následníka Domitiana, posledného Flavia. Neďaleko staveniska stála vtedy známa svetová pozoruhodnosť. Vyše 35 metrov vysoká socha cisára Nera, ktorú po páde a samovražde tyrana na rozkaz jeho následníka Vespasiana premenili na sochu boha Slnka Sola. Táto kolosálna postava dala neskôr amrfiteátru Flaviovcov ľudový názov: Koloseum. Tradovalo sa že o Koloseu možno hovoriť len v superlatívoch. Nie je to prehnané, lebo na stavbe je takmer všetko výnimočné. Veľkosť, krása, odvážna konštrukcia, geniálne premyslenmý systém chodieb, schodísk a hál a mnohé iné. Neznámi stavitelia z mnohých nápadov a podnetov vytvorili čosi, čo tu ešte nikdy nebolo. A to právom patrí k vrcholným výkonom stavebného a inžinierskeho umenia.

(Aké veľké bolo Koloseum?) Podľa vzoru amfiteátrov z provincií postavili Koloseum nad oválnym pôdorysom. Rozmery boli na vtedajšiu dobu skutočne rozsiahle. Bolo dlhé 189 metrov, široké 156 metrov, výška nad štyrmi poschodiami 57 metrov a obvod 527 m. Vnútorný priestor poskytoval miesto pre 50 000 divákov. Obrovská masa ľudí prichádzala na miesta cez 76 oblúkov (spolu ich bolo 80) na prízemí stavby. Premyslený systém chodieb a schodísk viedol diváka od každého číslovaného vchodu priamo na miesto. Ostatní návštevníci Kolosea, ktorí vošli iným vchodom, mu pri tom neprekážali. Týmto spôsobom aj vyše desaťtisícové publikum mohlo dosiahnuť alebo opustiť miesta za niekoľko mínút. Dva zo štyroch vchodov boli pre verejnosť nepístupné, viedli k lóži cisára a jeho hostí. Dva ďaľšie boli určené na slávnostný pochod gladiátorov. Veľkolepo pôsobila aj aréna. Bola 86 metrov dlhá a 54 metrov široká. Jej dlážka pod pieskom bola z dosák a drevených príklopov, ktoré sa nad časťou pivničných priestorov dali otvárať a zatvárať. Tak sa rýchlo dostali ľudia i zvieratá do arény. Nad murovaným vencom Kolosea sa týčilo 240 drevených stĺpov, na ktoré sa pomocou rahien dala natiahnuť obrovská kruhovitá strecha „velum". Zložitú činnosť pri rozvinutí a zvinutí plachiet zabezpečovali dôstojíci a námorníci vojenskej flotily z Neapolského zálivu. Podľa popisu súčasníkov bývali strechy rôznofarebné: žlté, belasé, červené, hrdzavočervené a purpurové. Obostreli divákov tajuplným teplým šerom a aréna pritom ležala v jasnom slnečnom svetle.

(Čo spôsobila výstavba Kolosea?) Vzápätí po vysvätení roku 80 po Kr. vyvolalo Koloseum všeobecný údiv a nadšenie. V celej Rímskej ríši vypukla stavebná horúčka. V priebehu niekoľkých desaťročí vznikli na italskom polostrove, ale aj európskych a zámorských provinciách impéria (vo Francúzsku, Nemecku, Španielsku, v severnej Afrike, na Balkáne, v Malej Ázii, Sýrii, Palestíne, ba dokonca v Mezopotámii) amfiteátre, ktoré mali vzor v jednom z divov sveta - v Koloseu. Aj dnes stoja odborníci a turisti s obdivom pred ohromnými zrúcaninami týchto stavebných diel. Niektoré zostali pomerne zachované až do dnešných čias. Najpozoruhodnejšie z nich sú vo Verone (severné Taliansko), v Arles a Nîmes (južné Francúzsko), v Pule (Istrijský polostrov) a v El Dšem (Tunisko).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk