(Kde bolo pôvodné miesto gladiátorských zápasov?) Bolo to predovšetkým fórum - tak sa nazývalo námestie obklopené chrámami a verejnými budovami v centre rímskych miest. Popritom sa hry konali aj na trhoviskách a tam, kde nebol dostatočný priestor vnútri mesta, aj za hradbami.

Ako priestor na usporiadanie gladiátorských zápasov mali všetky námestia jednu zásadnú nevýhodu. Diváci stojaci vzadu nevideli takmer nič. Keď postupom času silnel záujem o hry, usporiadatelia prišli na myšlienku stavať na okrajoch bojiska drevené tribúny, ktoré sa po skončení dali ľahko rozobrať. Skúsenosť však ukázala, že drevené konštrukcie nie sú veľmi bezpečné. Dochádzalo k menším či väčším nešťastiam, až sa v roku 27 po Kr. vo Fidenae, sverovýchodne od Ríma, stala katastrofa. Správu o nej podal rímsky dejepisec Publius Cornelius Tacitus (okolo roku 55 - 120 po Kr.): „Nešťastie nebolo menšie než prehraná bitka vo veľkej vojne. Všetko sa udialo v okamihu. Preplnená tribúna sa zrútila dozadu. V hĺbke prepadliska zostalo pochovaných veľmi mnoho ľudí." Vtedy vraj prišlo o život alebo bolo zranených 50 000 osôb.

Odvtedy vláda povoľovala stavbu tribún už len na pevnom základe. Usporiadateľ, ktorý sa nechcel vzdať tribún, musel dokázať, že v prípade ďalšieho nešťastia má na odškodnenie sumu najmenej vo výške 400 000 sesterciov (asi 8 miliónov Sk). Napriek tomu aj neskoršie prichádzalo k smrteľným nešťastiam. Na zvládnutie čoraz väčšieho náporu pri hrách vyvinuli rímski architekti začiatkom 1. storočia pr. Kr. nové miesto na usporiadanie zápasov: amfiteáter.

(Čo je to amfiteáter?) Rimania tak označovali charakteristické účelové stavby, ktoré vymysleli neznámi stavitelia počas 1. storočia pr. Kr. výhradne pre gladiátorské súboje. Sú to stavby, ktoré z vtáčej perspektívy vyzerajú ako obrovské misy s plochým dnom. V strede každého amfiteátra bolo rozľahlé oválne pieskovisko: aréna. Gladiátori zápasili v bojoch pod šírym nebom (amfiteátre nemali pevnú strechu). Za potlesku más tu popravovali zločincov. Pod krupobitím oštepov a šipov tu krvácali slony, nosorožce, žirafy, pštrosy a ďalšie exotické zvieratá. V prestávkach vystrájali klauni a trpaslíci, aby udržali ľudí v dobrej nálade. Ľud sa mohol v amfiteátroch pozerať na predstavenie zo všetkých strán, nie ako v divadle, kde sa sedí oproti javisku. Preto označenie „amphi", čiže dookola. Pritom bol voľný výhľad aj z tých najvzdialenejších miest.

Divácke lavice okolo oválu stúpali lievikovite od okraja arény dohora a vytvárali stupňovitý prstenec, na ktorom sa publikum vynímalo ako vlniace sa pole pšenice. Pôvodne neboli amfiteátre podpivničené. Neskôr vybudovali rímski stavitelia pod arénou labyrint miestností, v ktorých bolo všetko potrebné ku gladiátorským hrám: kulisy, javiskové mechanizmy, zbrane a zásoby všetkého druhu. Boli tam aj priestory pre gladiátorov, ktorí čakali na boj, cely pre zločincov odsúdených na smrť, klietky pre zvieratá, márnice pre nebožtíkov a ďalšie priestory. (Kde vznikli prvé amfiteátre?) Architektonicky sa typ amfiteátra nevyvinul v hlavnom meste Ríme, ale vo vzdialených provinciách. V Pompejach, Capue, Pozzuoli, Pfaestume a Sutri, ale aj v španielskej Meride a nemeckom Xantene. Prvé stavebné diela boli výsostne účelové stavby bez vonkajších ozdôb.

Najstarší známy amfiteáter bol v Pompejach. Vznikol po roku 80 pr. Kr. Mal dĺžku 136 metrov, šírku 104 metrov a napoly bol vsadený do zeme. Diváci vstupovali zhora, po kruhovej rampe, ku ktorej zvonka viedli štyri schodiská. Do 35 radov lavíc sa zmestilo asi 20 000 ľudí. Amfiteáter mal už aj „velum". Rimania tak nazývali strechu z pevnej látky. natiahnutú na drevených podperách. Podľa slov vtedajšieho básnika Lucretia Cara divákov sediacich pod ňou „vytŕhala z denného svetla a zalievala ich veselosťou". Kým v provinciách vývoj pokročil, v Ríme až do konca 1. storočia po Kr. boli amfiteátre drevené. Tieto provizóriá vyhoreli alebo ich čoskoro znovu zbúrali. O ich veľkosti, konštrukcii a vybavení toho veľa nevieme.