Grécka kultúra a umenie

Asi pred 2500 rokmi sa na Peloponézskom polostrove vytvorila svojrázna civilizácia, ktorá zásadne ovplyvnila európsku kultúru a civilizáciu vôbec.

GRÉCKA KULTÚRA:
Grécko od staroveku nezmenilo veľmi podnebné podmienky. Je to pomerne dosť hornatá krajina medzi dvoma moriami, ktorá ukrývala množstvo prírodného bohatstva. Hlavnou zložku nerastného bohatstva bol biely mramor až po ňom to boli nerasty ako meď , zlato a striebro. V starovekom Grécku sa rozvíjali tri odlišné kultúry a to Kykladská, Minojská a Mykénska. Každá z týchto kultúr mala odlišnú stavbu umenia a kultúrnych odkazov. 1 Kykladská kultúra: Táto kultúra je asi najstaršia z vyššie uvedených kultúr. Už v 3. tisícročí pred n.l. sa na ostrovoch v Egejskom mori rozvíjala vyspelá Kykladská civilizácia. Dôležitou zložkou hospodárstva na ostrovoch bol bronz, z ktorého si obyvatelia vyrábali predmety základnej potreby, nástroje na obrábanie pôdy aj šperky. Bohatšie mestečká boli rozvinuté aj po obchodnej stránke a obchodovali z Krétou a okolitými ostrovmi. Najvýraznejším prejavom tunajšieho umenia a náboženského myslenia sú idoly. Sú to prevažne sošky nahých žien zväčša z bieleho mramoru, ale zriedka sa vyskytli aj mužské.

2 Minojská kultúra: Minojská kultúra bola nazvaná podľa panovníka, ktorý tam vládol. Jeho meno bol Minos a bol veľmi krutý , ale aj spravodlivý panovník. Vtedy pravdepodobne na úrodnom a bohatom ostrove sa rozvíjala Minojská kultúra, ktorá bola pravdepodobne veľmi rozvinutá a silná. Podľa Homéra ostrov chránilo silné loďstvo. Táto kultúra je známa hlavne vďaka svojej odlišnosti od zvyšku sveta a bola odlišná asi aj preto, lebo sa rozvíjala na ostrove. Už na začiatku 2. tisícročia začali obyvatelia Kréty stavať paláce. Najlegendárnejší bol palác v Knosse, ktorý bol sídlom kráľa Minosa, ktorý pod ním dal postaviť legendárne bludisko v ktorom možno žila obluda Minotaurus. Palác je postavený na nízkom kopci, z ktorého je dobrý výhľad na more. Palác v Knosse nemá miestnosti postavené podľa pevnej osi ale jeho stredom je priestranný dvor. Stĺpy majú zvláštny charakter, sú širšie pri hlavici ako pri pätke a majú zbiehavú tendenciu nadol. Palác bol politickým centrom, náboženským strediskom, administratívna inštitúcia i výrobné centrum. Na nádvorí sa mohli stretávať obyvatelia Kréty pri rôznych príležitostiach. Palác bol pekne pomaľovaný obrazmi prírody a zvierat.
Hlavne z administratívnych dôvodov vzniklo na Kréte písmo.

Najprv to bolo piktografické – obrázkové, neskôr lineárne písmo A, ktoré sa písalo v riadkoch. Dodnes zostalo nerozlúštené. Kréťania vytáčali obrovské hlinené sudy, v ktorých skladovali obilie, víno a oleje. Zhotovovali aj umeleckú keramiku, nádoby mali jemné steny a boli zdobené námetmi pochádzajúcimi zväčša z mytológie. Minojská civilizácia zanikla s príchodom Achájcov na Krétu.

3 Mykénska civilizácia: Mykénska civilizácia sa rozvíja na pevnine a hlavne na Peloponézskom polostrove. Táto kultúra sa vyvíjala o niečo neskôr ako Minojská kultúra. Mestské štáty vznikali až v 17. storočí pred n.l. Strediskami civilizácie boli viaceré mestské štáty. Na Peloponéze to boli Mykény, Argos, Tirys a Sparta a v strednom Grécku to boli hlavne Téby, Orchomenos a Atény. Stavba mestských štátov v Grécku sa líšila od stavby na Kréte. Centrom takéhoto mesta bol hrad(pevnosť) obohnaný silnými hradbami z mohutných balvanov, o ktorých verili, že ich postavili obry Kyklopy. Hrady boli stavané na vyvýšených miestach a ich účelovosť nám dokazuje, že takéto štáty boli v neustálom nebezpečí. Na hrade býval panovník a spolu s ním tam sídlila aj vojenská družina, ktorá bola určená na obranu hradu a vedenie bojových výprav. Ostatné obyvateľstvo väčšinou sídlilo v okolí hradu. GRÉCKE UMENIE:
-Architektúra: Tieto tri kultúry do architektúry priniesli veľa nových vecí ako architrávový stavebný systém, pôdorys osídlenia a základný typ budov- meragon, z ktorého Gréci rozvinuli rozmanité podoby svojich chrámov .Architektúra, podobne ako celá Grécka kultúra, je v neustálom pohybe. Je akýmsi modelom vzniku, prechodu z primitívneho štádia k hľadaniu geometrického poriadku cez vrcholnú, klasickú dokonalú harmóniu k zjemňovaniu a zošľachťovaniu ideálu krásy po úpadok a zánik. Na Gréckych stavbách môžeme rozpoznať tri základné slohy, a to Dórsky sloh, Iónsky sloh a Korintský sloh. Dórsky sloh je najstarší. Je ťažší, mohutnejší a pevný. Vzniká jednoduchosť hmoty a materiálu. Má hlboké žliabky a nemá pätku. S týmto slohom sa spája aj jednoduchá výzdoba. Iónsky sloh je mladší. Vznikol medzi moreplavcami a obchodníkmi v maloázijskej časti Grécka. Charakteristická je nezaťaženosť tradíciami, takže mnohé novinky sa presadili práve tu. Tento sloh je ľahký, elegantný s jemnými ozdobami a štíhlymi proporciami. Má trojitú hradu, pekne zdobený reliéf žliabky sú už tenšie. Najmladším slohom je Korintský sloh. Korintský sloh je veľmi podobný Iónskemu no hlavica je ozdobená rastlinným košom. Mierou architektúry sú miery a potreby človeka – antropocentrizmus.

V Grécku sa rozvíjala prvá civilizácia v ktorej si boli ľudia boli rovní navzájom i s bohmi. Samoúčelné nadľudské rozmery sú tu zriedkavé, aj to väčšinou až v dobe úpadku. Chrámy slúžia mestu na zhromažďovanie ľudí, sprievody a hry tak ako aj školy a štadióny. Ani palác netvorí žiadnu výnimku je taký striedmy a účelný ako ostatné budovy gréckeho mesta. Najvýznamnejšou pamiatkou gréckeho staviteľstva je Akropola a Partenon spojená s menom sochára Feidiasa a vojenského stratéga a panovníka Perikla
< PARTENON>
„Najdokonalejšia stavba antického umenia a dokonca i ako ruina je
imponujúcim objektom, znepokojujúcim dušu.“
BEADEKER, 1889

Opisy Partenon vždy hýrili superlatívmi. Tento chrám v Aténach zasvätený bohyni Aténe Partenos, je najreprezentatívnejším príkladom antického staviteľského a sochárskeho umenia a je považovaný za majstrovské umelecké a sochárske dielo. Stavba pochádza z polovice 5. storočia pred n.l. V tej dobe utrpeli Peržania, ktorý pretím v roku 480 pred n.l. dobyli Atény, rozhodujúcu porážku. Mesto pod vedením štátnika Perikla sa stalo pyšným a sebavedomím. V tejto nálade bol naplánovaný nadmieru nákladný stavebný program, financovaný z daní, ktoré Atény vyžadovali od svojich spojencov. Vtedy dosiahla antická kultúra svoj vrchol a Aténin chrám na Akropole to demonštruje
Partenon je postavený v dórskom slohu. Jeho dĺžka predstavuje 69,5 metra a šírka 30,5 metra. Budovu (cella) obklopovala vonkajšia stĺpová hala (peristil). Peristil pozostáva z 46 stĺpov , z ktorých osem bolo na prednej strane a po sedemnásť na bočných stranách. Každý stĺp je kanelovaný (pozdĺžne ryhy). Stĺpy , rímsy a štít boli z mramoru, iba strecha bola drevená. Stavebný sloh sa vyvinul zo štýlu jednoduchých drevených chrámov a Partenon, i keď postavený z kameňa, si zachoval eleganciu predošlých technických stvárnení. Jednoduchosť jeho línií je však klamlivá: architekt Iktínos bol majstrom perspektívy. Veľmi presne vypočítal ako musí byť stavba skomponovaná, aby lahodila ľudskému oku, keďže pohľad kĺže zdola nahor.
Celý komplex bol postavený na základoch staršieho Aténinho chrámu. Kedysi v chráme stála obrovská socha bohyne zo slonoviny a zlata, ktorú vytvoril sochár Feidias. Aténa Partenos bola bohyňou vojny, ale patrónkou umenia a remesiel.
Partenon však iba chrámom, bol aj akosi umeleckou galériou, perfektným rámcom pre množstvo sôch. Štít a rímsy boli vyzdobené figúrami. Okolo vonkajších múrov celly bol umiestnený známy Partenonský vlys vo výške dvanásť metrov nad zemou, takže oceniť jeho detaily bolo sotva možné (Začiatkom 19.

Storočia vyše polovicu tohoto vlysu dopravil lord Elgin do Londýna a roku 1816 ho kúpilo Britské múzeum.). Partenonský vlys: V Aténach sa každoročne konala veľká slávnosť na počesť narodenia bohyne Atény a každý štvrtý rok sa konal väčší ceremoniál s procesiou, pri ktorom sa bohyni odovzdalo nové rúcho. Dlho sa predpokladalo, že Partenonský vlys – dlhý vyše 150 metrov - symbolizuje túto procesiu a mnohé jeho detaily takúto interpretáciu tiež podporovali. Existujú tu však niektoré rozpory. Profesor John Broadman nedávno vyslovil hypotézu, že vlys zobrazuje 192 padlých hrdinov , ktorí padli pri bitke pri Maratóne proti Peržanom roku 490 pred n.l. Prítomnosť celého zhromaždenia bohov, a nie iba bohyne Atény , pravdepodobne poukazuje na to, že pri tejto ceremónii sa konalo o významnejšiu udalosť než zvyčajne. Vlys asi zachytáva scénu predstavovania hrdinov z Maratónu olympským bohom. Väčšinu tabuliek Partenonského vlysu si možno pozrieť i dnes v Britskom múzeu aj keď opakovane sa ozývajú výzvy aby sa tzv. Elginove plastiky vrátili do Grécka.
Predstava, že grécke chrámy boli biele je nesprávna. Partenon bol pôvodne pestro až gýčovito pomaľovaný. V posledných rokoch mramoru nijako neprospieva aténsky smog a svoje stopy na Akropole zanechávajú aj obrovské zástupy turistov.
Stavebné slohy Partenonu sa v minulosti viac ráz zmenili. Partenon sa medzitým využíval aj ako grécky pravoslávny kostol, ako rímskokatolícky kostol, ba dokonca aj ako mešita. Roku 1687 turecká armáda využila Partenon ako skladisko strelného prachu. Chrám značne poškodila explózia pri útoku benátskych obliehateľov. V 19. Storočí bol Partenon sčasti zrekonštruovaný. Hoci z neho bolo veľa ulúpené a celý rad sôch sa vystavuje v cudzích múzeách, Partenon dodnes poskytuje prekrásny pohľad, pri ktorom sa skutočne tají dych.

-Sochárstvo : V sochárstve sa najviac používal kameň , biely mramor bronz a vápenec. Antropocentrizmus tvorí východisko i v sochárstve a maliarstve, na rozdiel od ostatných oblastí gréckej tvorivosti sa však v sochárstve ideál človeka zhmotňuje najzreteľnejšie. Kalokagatia nieje len súhra telesnej a duševnej krásy, je to aj súhra s bohmi. Prvý raz v dejinách ľudstva bohovia pripomínajú dobrých, spravodlivých ľudí a sochy atlétov a hrdinov z bojísk pripomínajú bohov. Sochy postupne ožívajú z egyptskej strnulosti, aby cez tzv. Archaické plastiky s charakteristickým úsmevom prešli k prvému vrcholu, ktorým bol Feidias, ktorý vytvoril jeden zo siedmych divov svet. V Gréckom meste Olympia v Diovom chráme sedel na obrovskom tróne boh bohov Zeus.

Jeho socha merala 12 metrov, jeho rúcho a vlasy boli zo zlata, ostatné časti zo slonoviny. Feidias túto sochu vytvoril okolo roku 435 pred n.l. Feidias vypracoval pravdepodobne aj Partenonský vlys a tiež aj sochu bohyne Atény. Ďalšími významnými sochármi boli Polykleitos, Myron a Praxitelus. Tzv. Krásny sloh a anatomickú dokonalosť obdivovali všetky vzdelané a kultivované generácie, ba i dnes pri voľbách miss ožíva kánon podľa Praxitela. Z výrazu tvárí sa zračí hnev i radosť zo života. Bohovia, mladí atléti, krásne postavy žien dokazujú zmysel pre harmóniu a majstrovstvo sochárov.


- Hudba: Mýty o začiatku hudby v Grécku poskytujú dôkazy o silnom vplyve Egypta Ázie. Známy je mýtus o prvej lýre, ktorú zhotovil posol bohov Hermes. Ďalší mýtus hovorí o tanci „paian“ na oslavu boha Apolóna. I Mýtus o Orfeovi neskôr prebrali Gréci. Vplyv Egypta sa odrazil najmä v náboženskej hudbe, podľa egyptskej tradície slávnostnej , vznešenej a monumentálnej. Gréci rozlišovali dva účinky hudby, ktoré personifikovali dve božstvá – Apolóna a Dionýza. Hudbu zušľachťujúcu stelesňoval boh Apolón a hudbu opojnú, radostnú stelesňoval Dionýzus. Zobrazovaný sú najmä na vázových maľbách. Ďalší boh pastierov Pan – ochraňoval ľudovú hudbu s hudobným nástrojom syrinx. Gréci označovali hudbu músiké, ktoré prešlo do mnohých európskych jazykov. Vyjadrovali s mín spojenie hudby so spevom a tancom. významné postavenie v starogréckej dráme mali zborové spevy. I keď spieval chór, nešlo o viachlas, ale iba o spev jednej melódie, ktorá mohla byť sprevádzaná hudobným nástrojom. Korene uplatnenia hudby v dráme sú v tradícii dionýzovského kultu, v ospevovaní narodenia Dionýza pri obradnom tanci (50 mužov v kruhu). Drámy sa predvádzali v amfiteátroch. V chráme dochádza k syntéze poézie, hudby , spevu a tanca. Pri prednese sa striedavo deklamovalo, spievalo i tancovalo. V poslednom období gréckej kultúry sa hudba stáva prevažne iba súčasťou zábavy, kým v predchádzajúcich obdobiach mala významné postavenie i dôležitú výchovnú funkciu v školách. Helenistická kultúra v Grécku ovplyvnila charakter hudobnej kultúry v Ríme a Alexandrii. I tu ťažisko hudby spočívalo v zábavnej a spoločenskej funkcii. Obľúbené boli virtulózne prvky, veľkoleposť, nádhera. Cisár Domicián nechal postaviť v Ríme obrovskú koncertnú sieň, do ktorej sa mohlo vojsť až 5000 poslucháčov. -Divadlo: Aj keď divadlo má svoje počiatky v dávnej minulosti (v Egypte), s pojmom „divadlo“ sa prvýkrát stretávame až v antickom Grécku, ktoré je považované za kolísku divadle vôbec.

Grécko predstavuje nový vývinový stupeň, divadlo sa v ňom konštituovalo do ucelenej podoby, dostalo hodnotu umenia spoločenskej inštitúcie. Začiatky gréckeho divadla treba hľadať v kultových obradoch. História divadla sa v Európe tradične počíta od roku 534 pred n.l., keď grécky herec Thespis prvýkrát vystúpil pred verejnosťou pri oslavách aténskeho náboženského sviatku, pri dionýziách. Kult boha Dionýza obsahoval myšlienku, že smrť je neoddeliteľnou súčasťou kolobehu života, vyjadroval jednotu chápania zrodu a smrti ako dvoch stránok toho istého javu. Thespis pridal k zborovým spevom na oslavu boha Dionýza aj iné rozličné prvky – piesne, lyrické pasáže i text rozdelený medzi zbor a jedného herca, ktorí si vzájomne odpovedali. Takto vlastne uviedol na scénu skutočného herca. Odvtedy sa jednohlasné spevy – monódie, začali nazývať epizódami a neskôr sa z nich stala hlavnou súčasť tragédie. Thespisovi sa pripisuje aj to, že zavrhol primitívnu masku, nahradil ju maskou spomaľovanej látky a sadry, dodávajúcu hraným postavám už nie obludný, ale ušľachtilý výraz. Táto zmena ľudskej podoby prispela k tomu, že sa v tragédii prešlo od božského k ľudovému. Na rozhraní 5. A 6. storočia pred n.l. Frynichos prispel k tesnejšiemu spojeniu zborových častí a epizód – vždy vopred určoval kedy má herec prísť a odísť z javiska tak aby mohol meniť masku i kostým a hrať viacero úloh, čo opäť prispelo k odpútavaniu tragédie od čisto zborového základu. Komédia podľa Aristotela prišla do Grécka zo Sicílie a Gréci ju prevzali v rozvinutej podobe. Najvýraznejšími autormi komédií boli Aristofanes a Menandros. Grécky dramatici podrobovali svoje diela úsudkom ľudu, na divadlo sa pozerali prostredníctvom potrieb mesta. Preto je taký jasný vzájomný vplyv autora a diváka, a preto diela tak veľkolepo odrážajú jedno z najvýznamnejších období ľudskej kultúry.