Grécko predstavuje nový vývinový stupeň, divadlo sa v ňom konštituovalo do ucelenej podoby, dostalo hodnotu umenia spoločenskej inštitúcie. Začiatky gréckeho divadla treba hľadať v kultových obradoch. História divadla sa v Európe tradične počíta od roku 534 pred n.l., keď grécky herec Thespis prvýkrát vystúpil pred verejnosťou pri oslavách aténskeho náboženského sviatku, pri dionýziách. Kult boha Dionýza obsahoval myšlienku, že smrť je neoddeliteľnou súčasťou kolobehu života, vyjadroval jednotu chápania zrodu a smrti ako dvoch stránok toho istého javu. Thespis pridal k zborovým spevom na oslavu boha Dionýza aj iné rozličné prvky – piesne, lyrické pasáže i text rozdelený medzi zbor a jedného herca, ktorí si vzájomne odpovedali. Takto vlastne uviedol na scénu skutočného herca. Odvtedy sa jednohlasné spevy – monódie, začali nazývať epizódami a neskôr sa z nich stala hlavnou súčasť tragédie. Thespisovi sa pripisuje aj to, že zavrhol primitívnu masku, nahradil ju maskou spomaľovanej látky a sadry, dodávajúcu hraným postavám už nie obludný, ale ušľachtilý výraz. Táto zmena ľudskej podoby prispela k tomu, že sa v tragédii prešlo od božského k ľudovému. Na rozhraní 5. A 6. storočia pred n.l. Frynichos prispel k tesnejšiemu spojeniu zborových častí a epizód – vždy vopred určoval kedy má herec prísť a odísť z javiska tak aby mohol meniť masku i kostým a hrať viacero úloh, čo opäť prispelo k odpútavaniu tragédie od čisto zborového základu. Komédia podľa Aristotela prišla do Grécka zo Sicílie a Gréci ju prevzali v rozvinutej podobe. Najvýraznejšími autormi komédií boli Aristofanes a Menandros. Grécky dramatici podrobovali svoje diela úsudkom ľudu, na divadlo sa pozerali prostredníctvom potrieb mesta. Preto je taký jasný vzájomný vplyv autora a diváka, a preto diela tak veľkolepo odrážajú jedno z najvýznamnejších období ľudskej kultúry.