Partenonský vlys

Partenonský vlys: V Aténach sa každoročne konala veľká slávnosť na počesť narodenia bohyne Atény a každý štvrtý rok sa konal väčší ceremoniál s procesiou, pri ktorom sa bohyni odovzdalo nové rúcho. Dlho sa predpokladalo, že Partenonský vlys – dlhý vyše 150 metrov - symbolizuje túto procesiu a mnohé jeho detaily takúto interpretáciu tiež podporovali. Existujú tu však niektoré rozpory. Profesor John Broadman nedávno vyslovil hypotézu, že vlys zobrazuje 192 padlých hrdinov , ktorí padli pri bitke pri Maratóne proti Peržanom roku 490 pred n.l. Prítomnosť celého zhromaždenia bohov, a nie iba bohyne Atény , pravdepodobne poukazuje na to, že pri tejto ceremónii sa konalo o významnejšiu udalosť než zvyčajne. Vlys asi zachytáva scénu predstavovania hrdinov z Maratónu olympským bohom. Väčšinu tabuliek Partenonského vlysu si možno pozrieť i dnes v Britskom múzeu aj keď opakovane sa ozývajú výzvy aby sa tzv. Elginove plastiky vrátili do Grécka.
Predstava, že grécke chrámy boli biele je nesprávna. Partenon bol pôvodne pestro až gýčovito pomaľovaný. V posledných rokoch mramoru nijako neprospieva aténsky smog a svoje stopy na Akropole zanechávajú aj obrovské zástupy turistov.
Stavebné slohy Partenonu sa v minulosti viac ráz zmenili. Partenon sa medzitým využíval aj ako grécky pravoslávny kostol, ako rímskokatolícky kostol, ba dokonca aj ako mešita. Roku 1687 turecká armáda využila Partenon ako skladisko strelného prachu. Chrám značne poškodila explózia pri útoku benátskych obliehateľov. V 19. Storočí bol Partenon sčasti zrekonštruovaný. Hoci z neho bolo veľa ulúpené a celý rad sôch sa vystavuje v cudzích múzeách, Partenon dodnes poskytuje prekrásny pohľad, pri ktorom sa skutočne tají dych.

-Sochárstvo : V sochárstve sa najviac používal kameň , biely mramor bronz a vápenec. Antropocentrizmus tvorí východisko i v sochárstve a maliarstve, na rozdiel od ostatných oblastí gréckej tvorivosti sa však v sochárstve ideál človeka zhmotňuje najzreteľnejšie. Kalokagatia nieje len súhra telesnej a duševnej krásy, je to aj súhra s bohmi. Prvý raz v dejinách ľudstva bohovia pripomínajú dobrých, spravodlivých ľudí a sochy atlétov a hrdinov z bojísk pripomínajú bohov. Sochy postupne ožívajú z egyptskej strnulosti, aby cez tzv. Archaické plastiky s charakteristickým úsmevom prešli k prvému vrcholu, ktorým bol Feidias, ktorý vytvoril jeden zo siedmych divov svet. V Gréckom meste Olympia v Diovom chráme sedel na obrovskom tróne boh bohov Zeus.

Jeho socha merala 12 metrov, jeho rúcho a vlasy boli zo zlata, ostatné časti zo slonoviny. Feidias túto sochu vytvoril okolo roku 435 pred n.l. Feidias vypracoval pravdepodobne aj Partenonský vlys a tiež aj sochu bohyne Atény. Ďalšími významnými sochármi boli Polykleitos, Myron a Praxitelus. Tzv. Krásny sloh a anatomickú dokonalosť obdivovali všetky vzdelané a kultivované generácie, ba i dnes pri voľbách miss ožíva kánon podľa Praxitela. Z výrazu tvárí sa zračí hnev i radosť zo života. Bohovia, mladí atléti, krásne postavy žien dokazujú zmysel pre harmóniu a majstrovstvo sochárov.


- Hudba: Mýty o začiatku hudby v Grécku poskytujú dôkazy o silnom vplyve Egypta Ázie. Známy je mýtus o prvej lýre, ktorú zhotovil posol bohov Hermes. Ďalší mýtus hovorí o tanci „paian“ na oslavu boha Apolóna. I Mýtus o Orfeovi neskôr prebrali Gréci. Vplyv Egypta sa odrazil najmä v náboženskej hudbe, podľa egyptskej tradície slávnostnej , vznešenej a monumentálnej. Gréci rozlišovali dva účinky hudby, ktoré personifikovali dve božstvá – Apolóna a Dionýza. Hudbu zušľachťujúcu stelesňoval boh Apolón a hudbu opojnú, radostnú stelesňoval Dionýzus. Zobrazovaný sú najmä na vázových maľbách. Ďalší boh pastierov Pan – ochraňoval ľudovú hudbu s hudobným nástrojom syrinx. Gréci označovali hudbu músiké, ktoré prešlo do mnohých európskych jazykov. Vyjadrovali s mín spojenie hudby so spevom a tancom. významné postavenie v starogréckej dráme mali zborové spevy. I keď spieval chór, nešlo o viachlas, ale iba o spev jednej melódie, ktorá mohla byť sprevádzaná hudobným nástrojom. Korene uplatnenia hudby v dráme sú v tradícii dionýzovského kultu, v ospevovaní narodenia Dionýza pri obradnom tanci (50 mužov v kruhu). Drámy sa predvádzali v amfiteátroch. V chráme dochádza k syntéze poézie, hudby , spevu a tanca. Pri prednese sa striedavo deklamovalo, spievalo i tancovalo. V poslednom období gréckej kultúry sa hudba stáva prevažne iba súčasťou zábavy, kým v predchádzajúcich obdobiach mala významné postavenie i dôležitú výchovnú funkciu v školách. Helenistická kultúra v Grécku ovplyvnila charakter hudobnej kultúry v Ríme a Alexandrii. I tu ťažisko hudby spočívalo v zábavnej a spoločenskej funkcii. Obľúbené boli virtulózne prvky, veľkoleposť, nádhera. Cisár Domicián nechal postaviť v Ríme obrovskú koncertnú sieň, do ktorej sa mohlo vojsť až 5000 poslucháčov. -Divadlo: Aj keď divadlo má svoje počiatky v dávnej minulosti (v Egypte), s pojmom „divadlo“ sa prvýkrát stretávame až v antickom Grécku, ktoré je považované za kolísku divadle vôbec.

Grécko predstavuje nový vývinový stupeň, divadlo sa v ňom konštituovalo do ucelenej podoby, dostalo hodnotu umenia spoločenskej inštitúcie. Začiatky gréckeho divadla treba hľadať v kultových obradoch. História divadla sa v Európe tradične počíta od roku 534 pred n.l., keď grécky herec Thespis prvýkrát vystúpil pred verejnosťou pri oslavách aténskeho náboženského sviatku, pri dionýziách. Kult boha Dionýza obsahoval myšlienku, že smrť je neoddeliteľnou súčasťou kolobehu života, vyjadroval jednotu chápania zrodu a smrti ako dvoch stránok toho istého javu. Thespis pridal k zborovým spevom na oslavu boha Dionýza aj iné rozličné prvky – piesne, lyrické pasáže i text rozdelený medzi zbor a jedného herca, ktorí si vzájomne odpovedali. Takto vlastne uviedol na scénu skutočného herca. Odvtedy sa jednohlasné spevy – monódie, začali nazývať epizódami a neskôr sa z nich stala hlavnou súčasť tragédie. Thespisovi sa pripisuje aj to, že zavrhol primitívnu masku, nahradil ju maskou spomaľovanej látky a sadry, dodávajúcu hraným postavám už nie obludný, ale ušľachtilý výraz. Táto zmena ľudskej podoby prispela k tomu, že sa v tragédii prešlo od božského k ľudovému. Na rozhraní 5. A 6. storočia pred n.l. Frynichos prispel k tesnejšiemu spojeniu zborových častí a epizód – vždy vopred určoval kedy má herec prísť a odísť z javiska tak aby mohol meniť masku i kostým a hrať viacero úloh, čo opäť prispelo k odpútavaniu tragédie od čisto zborového základu. Komédia podľa Aristotela prišla do Grécka zo Sicílie a Gréci ju prevzali v rozvinutej podobe. Najvýraznejšími autormi komédií boli Aristofanes a Menandros. Grécky dramatici podrobovali svoje diela úsudkom ľudu, na divadlo sa pozerali prostredníctvom potrieb mesta. Preto je taký jasný vzájomný vplyv autora a diváka, a preto diela tak veľkolepo odrážajú jedno z najvýznamnejších období ľudskej kultúry.