Štafetu objaviteľov prevzal po Lumierovcoch Georges Mélies, ktorý realizoval na filmovom páse odveký sen ľudstva – zhmotnil fantáziu, prekvapil obrazmi od výmyslu sveta, umožnil človeku cestovať v priestore i čase. Tieto dva spôsoby filmovej tvorby; lumierovský, dnes je to DOKUMENTÁRNY a méliesovský, vytvárajúci pred kamerou novú, fantastickú skutočnosť, dnes označovaný ako kreatívny alebo umelecký sa vinú celými dejinami kinematografie.

Prvé obdobie kinematografickej explózie charakterizuje objavovanie zákonov a pravidiel filmového rozprávania. Nielen základné delenie filmovej tvorby na dokumentárnu ( Lumiere ) a kreatívnu ( Mélies ), ale aj filmové žánre, filmové trik a strih sa vtedy objavovali za pochodu, pri tvorbe nových a nových diel. Napríklad americký kameraman Edwin S. Porter vo filme Život amerického požiarnika využil pri práci archívne zábery z požiarnických cvičení a spolu z hranými pasážami ich zostrihal do jedného celku – dramatického a plného napätia. Strih sa v tomto prípade stal rovnocennou zložkou filmového deja. Porter ešte dôkladnejšie rozvinul svoj spôsob rozprávania deja vo filme Veľká vlaková lúpež. Vtedy sa zdalo, že film zostane iba zábavou “menej urodzených”. “Niektorý historici kinematografie považujú dátum 17 november za rovnako dôležitý ako dátum prvého premietania bratov Lumierovcov,” napísal jeden z nich, Jerzy Plažewski. Toho dňa totiž premietali v novootvorenej sále Charras neďaleko Champs Elysées v Paríži prvý film novej firmy Le Film d´art Zavraždenie vojvodu de Guise. Cieľom firmy bolo “zušľachtiť” filmové umenie. Chcela prilákať do kín a ľudí z vyšších vrstiev. Tento film bol žiaľ prvým z reťaze tých, čo programovo prijali divadelný spôsob rozprávania príbehu. Namiesto spúšťania opony sa na plátne objavovali nápisy. Na filme spolupracovali profesionálny divadelný herci, scenár a hudbu napísali špeciálne pre tento film profesionálny umelci. To je však jediný klad takto započatej cesty za umeleckým filmom, pretože takýmto spôsobom zušľachtený film bol iba zle sfilmovaným divadlom. Vývoj sa však nezastavil. Francúzskych divákov o niekoľko rokov neskôr zaujali komédie s Maxom Linderom a kriminálne príbehy Louisa Feuillada o Fantomasovi. Do dejín kinematografie zapísali svoje mená aj dvaja anglický fotografovia: James Williamson a Georg Albert Smith. Objavili okrem iného to, že vedľa seba možno klásť zábery rôznej veľkosti a vyjadriť tým dôležitosť okamihu, myšlienky. Taliansko obohatilo kinematografiu tvorbou monumentálnych veľkofilmov, ktoré neskôr inšpirovali veľkého amerického režiséra Davida Warka Griffitha.