Už za vojny začali do Európy prenikať hollywoodske filmy, ale po vojne ju priam zaplavili. Popri nich sa dostávala do popredia talianska aj dánska kinematografia. Švédsky film sa presadzoval predovšetkým zásluhou dvoch tvorcov odlišného zamerania – Victora Sjöströma (1879 – 1960), ktorý bol spätý so škandinávskou kultúrou, mal hlboký vzťah k dedine, prírode a folklóru, a Mauritza Stillera (1883 – 1928), ktorý sa orientoval skôr na problémy mestského života a ich odrazu v ľudskej psychike. Švédsky film v podstate vychádzala čerpal z ľudovej tradície a domácej literatúry. Hovoril zväčša o boji s prírodnými živlami a o živote ľudí, ktorých formovala drsná severská príroda. V poslednom Stillerovom filme Gôsta Berling (1924), ktorý nakrútil v Švédsku, vystúpila mladá herečka Greta Garbo, neskôr slávny filmová hviezda. Po odchode Stillera i Garbo do Hollywoodu švédska kinematografia nadlho stratila svoje významné postavenie. V Nemecku film ponúkal divákovi niečo pri čom mohol zabudnúť na hrôzy vojny. Historické výpravné filmy, ktorých vinikajúcim tvorcom bol najmä režisér Ernst Lubitsch, prenášali divákov do iných storočí. Filmy nakrútené pod vplyvom expresionizmu vzbudzovali v divákoch hrôzu a strach, boli plné záhadných bytostí a ťaživej atmosféry. Expresionizmus kládol do popredia subjektívny pohľad na svet. Umelci prekrúcali skutočnosť najmä zdôrazňovaním niektorých jej stránok a potláčaním iných. Expresionistické filmy boli reakciou na tvrdý reakčný politický režim a sociálny útlak v Nemecku po prvej svetovej vojne. Reagovali však len únikom zo skutočnosti a pesimizmom, sociálna kritika pomerov sa v nich neobjavila. Medzi najvýznamnejšie režisérske osobnosti vyrastajúce z tohto obdobia patrí Fritz Lang. Reakciou na filmový expresionizmus bol v Nemecku kammerspiel – čo znamená komorná hra. Tento smer upustil od hrôzostrašnosti a zameral sa na vykreslenie rôznych ľudských charakterov. Vyznačoval sa predovšetkým detailným zobrazením vecí a udalostí presnou konštrukciou príbehu. Z tohto obdobia vzišiel veľmi známi scenárista Carl Mayer. S hospodárskou stabilizáciou v polovici dvadsiatych rokov sa v Nemeckom filmovom umení prediera do popredia realistický pohľad na život a filmové filmových problémov. V tvorbe tohto druhu vynikal Georg W. Pabst. Jeho Ulička, kde niet radosti s Gretou Garbo Astou Nielsenovou mu zabezpečila významné miesto v dejinách kinematografie. Vo Francúzku sa tvorba nemého filmu delí na komerčnú, ktorá mala na zreteli predovšetkým zisk, a na avantgardnú, ktorej cieľom bolo nové možnosti filmovej výpovede.