V apríli až máji roku 1222 bol kráľ Ondrej II. nútený vydať Zlatú bulu, ktorou potvrdil všetky staršie práva kráľovských servientov. Títo predchodcovia drobnej šľachty sa vďaka kráľovej neuváženej donačnej politike čoraz častejšie ocitali v područí veľkých pozemkových vlastníkov. Na zhromaždení v Stoličnom Belehrade prinútili kráľa pristať na významné ústupky a potvrdiť ich výsady ešte od Štefana I.
Ondrej II. sa zaviazal zvolávať pravidelné zhromaždenia v Stoličnom Belehrade, kde sa mali riešiť všetky spory servientov. Ďalej sa podujal chrániť ich pred súdmi veľmožov, ktorí ich mohli uväzniť iba vtedy, ak boli usvedčení zo spáchania zločinu. Kráľ im prisľúbil, že v budúcnosti nedovolí vyberať dane na ich majetkoch a udelil im právo slobodne disponovať svojím pozemkovým vlastníctvom. Do majetkových vecí servientov v budúcnosti nemali právo zasahovať ani kráľovský župani. To isté sa vzťahovalo aj na služnodvorských, ktorí mohli súdiť iba hradčanov, ale nie servientov. Už neboli povinní zúčastňovať sa na kráľovských vojenských výpravách mimo územia Uhorska. Ak by predsa len tiahli s kráľom, mal im hradiť všetky výdavky. Brániť krajinu pred vpádom nepriateľa však musel každý servient. Po kráľovi bol najvyšším sudcom v krajine palatín, ale hrdelné rozsudky nad servientmi nemohol vynášať bez kráľovho vedomia. Hosťom, ktorí sa usadili v Uhorsku, sa nemali udeľovať nijaké hodnosti bez súhlasu kráľovskej rady. Servienti nemali právo utláčať a zbedačovať svojich poddaných. To isté sa týkalo aj županov. Ak by sa im dokázali prechmaty voči podriadeným, mali byť pozbavení hodnosti a darované majetky mali byť vrátené pôvodným majiteľom. Kráľ sa zaviazal, že členom svojho sprievodu, psiarom a sokoliarom v budúcnosti nedovolí násilne vstupovať na majetky servientov. Rovnako prisľúbil, že svojich obľúbencov nebude obdarúvať územiami celých žúp. Spravodlivo darované majetky sa však nemali odnímať. Servienti získali právo prechádzať z kráľovho tábora do tábora jeho syna Bela bez toho, že by im boli z trestu zničené majetky. Ak bol však niekto spravodlivo odsúdený, nesmel prebiehať od kráľa ku kráľovičovi v snahe vyhnúť sa trestu. Hradní rytieri sa mali spravovať slobodami, ako ich udelil kráľ Štefan I. Takisto hostia sa mali tešiť rovnakým výsadám, aké im boli udelené pri ich príchode do krajiny. Cirkev nemala vyberať desiatky v peniazoch, ale podľa starej obyčaje sa mali odvádzať v závislosti od úrody z vína a obilnín.

Kráľovské stáda sa v budúcnosti nemohli bez súhlasu servientov pásť v ich lesoch a na lúkach. Kráľ Ondrej sa ďalej zaviazal, že v priebehu roka nebude zľahčovať denáre a ich hmotnosť sa mal vrátiť k hmotnosti denárov razených Belom III. Ďalšie ustanovenia boli namierené proti cudzincom v kráľovských službách. Komorskými grófmi, mýtnikmi, soľníkmi a mincovníkmi sa v budúcnosti mohli stať iba poprední muži krajiny. Tieto úrady mali ostať uzavreté pred izmaulitmi a Židmi. Kráľovské soľné sklady mali byť rovnomerne rozložené po celej krajine. Ďalšie ustanovenia sa opäť týkali správy krajiny. Ak bol niekto za svoje prečiny spravodlivo odsúdený, nijaký veľmož ho nemal ochraňovať. Župani mali zverené komitáti spravovať podľa zaužívaného práva. Dve tretiny z vybraných hradských príjmov mali odvádzať do kráľovskej pokladnice. V budúcnosti veľmoži nemali zastávať súčasne dve významnejšie hodnosti. To sa však netýkalo štyroch najpoprednejších hodnostárov krajiny. Kráľ prikázal svoje záväzky voči servientom vyhotoviť v siedmich odpisoch, ktoré všetky spečatil svojou zlatou pečaťou (bulou). Plnenie ustanovení Zlatej buly sa malo pravidelne kontrolovať, aby kráľ, ale ani servienti nezabudli na svoje záväzky. Hoci časť jej ustanovení sa priamo dotýkala aj záujmov kléru, kráľ súčasne vydal aj ďalšiu Zlatú bulu, ktorou zabezpečil práva cirkvi v Uhorsku.

Ustanovenia buly s menšími modifikáciami boli potvrdené aj roku 1231, 1233 a 1267, dostali sa aj do dekrétov neskorších panovníkov (napr. Ľudovíta Anjouovského r. 1351) a do Verböciho Tripartita. Originál Zlatej buly Ondreja II. sa nezachoval, najstaršie znenie je z roku 1318. Zlatá bula je inak listina spečatená zlatou pečaťou, bulou. Pečať bola buď celá zo zlata, alebo iba zo zlatých plieškov zapadajúcich do seba s vnútrajškom vyplneným voskom. Zlaté buly vydávali panovníci pri významných právnych aktoch, prípadne keď objednávateľ listiny zaplatil príslušnú taxu za jej vydanie. Zlatá bula Ondreja II. je najznámešou z nich. Inými menej známymi sú napríklad výsada pre Trnavu z roku 1238 od Bela IV. či potvrdenie bratislavských výsad z roku 164 od Mateja Korvína.