Zeus

Syn Titana Krona a jeho manželky Reie, najvyšší boh starých Grékov. Nebol vždy najvyšším bohom, ani nevládol od večnosti: vlády nad bohmi a ľuďmi sa zmocnil víťazným povstaním proti svojmu otcovi Kronovi, ktorý tiež zvrhol z trónu svojho otca Urana, prvého vládcu nad svetom po prvopočiatočnom Chaose. Na rozdiel od najvyšších (či jediných) bohov mnohých náboženstiev mal svoj životopis, nebol od vekov naveky nemenný a ani nestelesňoval v sebe iba najvyššie cnosti. Gréci si ho vytvorili na obraz človeka a podľa podoby vládcu z vtedajších čiac na zemi. Mal teda ľudské vlastnosti i ľudské povahové črty, aj keď pochopiteľne, zveličené, ako sa patrilo na toho, kto vládol i nad vládcami smrteľníkov a nad nesmrteľnými bohmi. Narodil sa v jaskyni vrchu Dikte na ostrove Kréte a jeho matka Reia ho tam porodila tajne, aby ho zachránila pred Kronom, ktorý jej vždy každé dieťa vzal a z obavy pred jeho prípadnou vzdurou ho zjedol. Kronovi potom odovzdala dlhý kameň zabalený do pliehok, a Zeus tak unikol osudu svojich starších súrodencov Hestie, Demeter, Héry, Háda a Poseidóna. Pretože sa mu Reia nemohla venovať, zverila ho na starosť nymfám Adrastei a Idai, ktoré ho potom kŕmili mliekom božskej kozy Amalteie a včelím medom. Pred nebezpečenstvom ho strážili horskí démoni Kureti. Keď sa rozplakal, búchali mečmi na štíty a s krikom tancovali, takže ho Kronos nepočul. Na vrchu Dikte a na ešte vyššej Ide dospel potom Zeus na muža i k rozhodnutiu, že proti Kronovi povstane a zbaví ho vlády. Vzburu proti Kronovi začal Zeus oslobodením svojich súrodencov, ktorí žili v Kronových útrobách i naďalej, lebo ako božské bytosti boli nesmrteľní. Donútil Krona, aby ich vyvrátil, sestry Hestiu, Demeter a Héru poslal na koniec sveta a bratov Háda a Poseidóna vyzval, aby sa k nemu pripojili. Bez rozmýšľania ho poslúchli a zaútočili spoločne na Krona. Nato si Kronos zavolal na pomoc svojich súrodencov Titanov, a hoci všetci neprišli, Diov útok odrazil. V ďalšom neúsprosnom boji ho postupne zatlačil až na vrchol Olympu. Vo chvíli najvyššej núdze prišli však Diovi na pomoc obrovský jednookí obri Kyklopovia. Ukovali mu blesky a hromy, s ktorými sa ubránil a prešiel do protiútoku. Diove vyhliadky sa podstatne zlepšili, keď nastal rozpor medzi Titanmi, Okeanos, Styx, Prometeus a niektorí iní, čo boli s Kronovou vládou nespokojní, prešli na jeho stranu. Napriek tomu ostával boj po celých desať rokov nerozhodný.

Zeus sa teda rozhodol vypustiť z vnútra zeme hrozných storukých obrov Hekatoncheirov, ktorých tam uväznil ich otec Uranos. S pomocou svojich spojencov napokom zvíťazil. Krona a ostatných nepriateľských Titanov zhodil do večnej tmy Tartaru a vyhlásil sa za vládcu nad všetkým, čo existovalo a malo existovať. Vyhlásiť sa za vládcu a stať sa vládcom nie je, pravdaže, to isté a Zeus sa musel o tom čo najskôr presvedčiť. Boli tu predovšetkým jeho bratia Hádes a Poseidón, ktorí mali pre svoj pôvod a pre zásluhy v boji nárok na podiel na vláde. K boju medzi nimi však nedošlo, lebo sa zjavil nový nepriateľ, ktorý ich zjednotil. Bohyňa zeme Gaia sa pre kruté potrestanie Titanov hrozne nahnevala, spojila sa s bohom priepastnej tmy Tartarom a priviedla na svet stohlavého obra Tyfóna, aby Dia zahubil. Bol taký obrovský, že sa pod ním prehýbala zem, vyl zvieracími i ľudskými hlasmi a z dračích papúľ chrlil oheň. Zeus ho však pomocou bleskov a hromov prehohol a takisto zhodil do Tartaru. Potom navrhol bratom, aby sa o vládu rozdelili žrebom. Keď súhlasili, postaral sa, aby si vytiahol najlepší: Poseidónovi pripadlo more, Hádovi podsvetie, jemu nebo a zem. Spočiatku vládol Zeus ako tyran, a dva razy sa dokonca pokúsil vyhubiť ľudský rod, ktorý sa medzičasom veľmi rozmnožil. Prvý raz to chcel urobiť preto, že sa mu ľudia zdali nanič. Prekazil mu to však Titan Prometeus, ktorý im priniesol oheň a naučil ich všemožným vedomostiam. Druhý raz ich chcel zas vyhubiť preto, že mu prichodili vďaka týmto vedomostiam a svojim schopnostiam priveľmi mocní, a bezmála sa mu do podarilo. Zoslal na svet potopu, ale Prometeus umožnil svojmu synovi Deukaliónovi a jeho manželke Pyrrhe, aby sa zachránili a znovu osídlili svet ľuďmi. Keď si však Zeus moc upevnil, takže ju nič nemohlo ohroziť, popustil uzdy svojej vlády a prepustil na slobodu bývalých nepriateľov. Ostal však aj naďalej absolútnym vládcom a to nielen z titulu vodcu víťaznéhho povstania, ale hlavne z titulu svojej sily. Bohovia si boli jeho sily vedomí, a preto ho poslúchali: niekedy síce neochotne, dakedy sa proti nemu aj búrili. Raz ho chceli dokonca zvrhnúť z trónu, ale s pmocou storukého obra Briarea sa ubránil. Za celej Diovej vlády vypuklo len jedno povstanie, ktoré ju vážne ohrozilo. Vzbúrili sa proti nemu Giganti, obri zrodení Gaiou z krvi Urana, no Zeus ich vzburu za pomoci ostatných bohov a svojho pozemského syna Herakla bezohľadne potlačil. Ináč boli bohovia spravidla toho názoru, že s najvyšším bohom je dobre byť zadobre, to si napokom hovorila aj väčšina ľudí.

V hérojskych časoch bol už Zeus vládcom, ktorý svoju moc vcelku nezneužíval, a hoci mal mnohé ľudské slabosti, bol predsa len najlepší zo všetkých do tých čias známych vládcov nad bohmi i ľuďmi. Hoci bol Zeus absolútnym vládcom, nevládol celkom neobmedzene: tým sa odlišoval od bohov iných náboženstiev, v ktorých sa bez božej vôle ani vlas nepohol. Ostatní bohovia, a takisto ľudia, mali svoju vôľu a slobodu. Nad všetkými bohmi a ľuďmi, i nad samým Diom, vládlo však ešte niečo vyššie, nevyspytateľné a nezmeniteľné: osud. Hovorilo sa dakedy, že Zeus vládne aj osudu, bola to však len metafora a osudu vládol Zeus, tak isto ako hociktorý iný boh alebo človek, len potiaľ, pokiaľ poznal nevyhnutné spojenie príčin a následkov a konal v súlade s týmto poznaním. Ináč proti osudu ani Zeus nič nezmohol, aj keď si to neraz veľmi želal. Nebol jeho vládcom, iba strážcom a vykonávateľom. Ako najvyšší vládca nad bohmi a ľuďmi bol Zeus pôvodcom a ochrancom božských i ľudských poriadkov. Dával moc kráľom, ochraňoval ľudové zhromaždenia, upevňoval právo, bol svedkom a ochrancom prísahy, trestal neprávosť a nespravodlivosť, bol záštitou všetkých, ktorí u neho hľadali pomoc (aj keď pri tom nebol vždy dôsledný). Všetko videl, všetko počul a všetko tiež vedel (ak nie hneď, tak sa to aspoň dodatočne dozvedel). Poznal aj budúcnosť a dakedy ju ľuďom naznačoval rôznymi znameniemi, hlavne prírodnými úkazmi, snami a veštbami (hlavne ak ho o to prosili a priniesli mu príslušné obete). Dával ľuďom dobro i zlo: tieto svoje dary vyberal podľa vlastného rozhodnutia z dvoch veľkých nádob, ktoré mal vo svojom paláci. Jeho najmocnejšími zbraňami boli hromy a blesky. Nezničiteľný a neporušiteľný bol aj jeho štít aigis čiže egida. Diovým hlavným sídlom bol končiar vrchu Olympu v Tesálii, ktorý sa strácal v oblakoch a siahal až po nebo. Tam mal aj svoj veľkolepý palác, ktorý mu zo zlata postavil jeho syn Hefaisfos. Rád sa tiež zdržoval na krétskom vrchu Ide, na Ide v Troade, na fockom Parnase, boiótskom Kitairóne i na iných vrchoch. Keď sa stal pod menom Jupiter aj bohom Rimanov, mal svoje pozemské sídlo aj na rímskom pahorku Kapitole. Z Olympu chodil, kam sa mu zachcelo, na zlatom voze, ináč bol však prakticky všadeprítomný a o pomoc ho mohol človek požiadať nielen v chráme, ale hocikde. Občas prichádzal na svet aj v zmenenej podobe. Brať na seba podobu hocakého človeka, zvieraťa či prírodného javu bolo však výsadou každého boha. Riadenie sveta bohov a ľudí Dia príliš nezaťažovalo. Väčšinu času trávil spolu s ostatnými bohmi na hostinách v olympských paláchoch, kde sa podávali ako jedlo ambrózia a ako nápoj nektár.

Tieto pokrmy zaručovali bohom nesmrteľnosť a večnú sviežosť, bez ktorej by nesmrteľnosť nestála za nič. Pri hostinách, ktoré boli zároveň poradami bohov, sedel Zeus na zlatom tróne. Obsluhovali ho čašník bohov Ganymedes a bohyňa mladosti Hebe, tancom a spevom ho obveseľovali bohyne pôvabu Charitky a bohyne krásnych umení Múzy. Pri výkone vladárských funkcií ho sprevádzali bohovia a bohyne Kratos, Zelos, Bia a Nike, ktoré zosobňovali moc, horlivosť, silu a víťazstvo. Pri výkone súdnej právomoci stála pri jeho tróne bohyňa zákonného poriadku Temisa a bohyňa spravodlivosti Diké. Pri zabezpečovaní poriadku mu pomáhali bohyne ročných období Hóry. Nerozlučnými Diovými sprievodkyňami boli aj bohyňa šťastnej náhody Tyché, bohyňa mieru Eirene a bohyňa dúhy Iris, ktorá bola spolu s bohom Hermom i jeho poslom či posolkyňou. Diovou manželkou bola jeho sestra, krásna a vznešená bohyňa Héra. Mal s ňou tri deti: boha vojny Area, kováča a zbrojára bohov Hefaista a bohyňu večnej mladosti Hebe. Preukazoval jej všetky pocty a vysoko si ju vážil: to mu však neprekážalo, aby si občas nezačal s nejakou inou ženou, ak sa mu zapáčila. Občas je vlastne slabé slovo: Zeus bol, pravdu povediac, veľký záletník a vyberal si milenky s rovnakým gustom medzi bohyňami ako medzi ženami z rodu smrteľníkov. Napríklad s bohyňou Demeter mal dcéru Persefonu, s Eurynome Charitky, s Temidou Hóry a Moiry a navyše Diké, s Dionou Afroditu, s Maiou syna Herma, s Léto dvojčatá Apolóna a Artemidu. Nepadli mu do náručia vždy ľahko, dokonca ani mnohé smrteľné ženy po ňom netúžili. Neváhal sa však premeniť, hoci aj na ich manželov, na býka, na labuť, na dážď či na hocičo iné, aby sa k nim dostal. Počet jeho potomkov s pozemskými ženami bol úctyhodný: s Alkmenou mal syna Herakla, so Semelé Dionýza, s Danae Persea, s Európou Minoa, Radamantya a Sarpedóna, s Antiopou dvojčatá Amfióna a Zeta, s Lédou syna Polydeuka a dcéru Helenu. Pri mnohých jeho synoch a dcérach sa ani presne nevie, ktorú smrteľníčku im vybral za matku. Najmilšiu svoju dcéru Aténu nemal však s nijakou ženou, zrodil si ju sám z vlastnej hlavy, odkiaľ mu vyskočila hneď v plnej zbroji. O všetky svoje deti, práve uvedené i ďalšie, sa Zeus riadne postaral, v mnohých prípadoch lepšie ako o svoje milenky. Všetky tiež zohrali významnú úlohu vo svete mýtov. Héra, pochopiteľne na Diovo záletníctvo nemálo žiarlila. Prenasledovala jeho milenky i deti a robila mu scény, až sa otriasal Olymp a na zemi vznikali búrky. Zeus ju však vedel vždy dajako uspokojiť, bol predsa nielen manželom, ale i bohom.

Okrem slabosti voči ženám, ak sa tak dá povedať, mal aj iné nedostatky. Dal sa občas uniesť zlosťou a niekedy ho ovládla bohyňa šaľby Ate, na čas mohol vyradiť jeho vševedúcnosť i boh spánku Hypnos. Ostatní bohovia vedeli tieto jeho slabé stránky, rovnako ako jeho láskavosť a nechuť k sporom, obratne využiť. Najviac a najlepšie, pravda, jeho manželka Héra. Napriek tomu bol však Zeus zo všetkých boho najmocnejší a najvznešenejší. Patrili mu tituly a epitetá, ktoré znejú v starej gréčtine oveľa lepšie neš v preklade: vládny, bleskometný, vysokohrmiaci, širokohlučný atď. Najčastejšie ho však ľudia nazývali jednoducho „Olympský“ alebo „Najvyšší“ prípadne obzvlášť obradne „Otec bohov a kráľov“. Jeho symboly boli hromy a blesky, z vtákov najmä orol a zo stromov dub. Gréci (i Rimania) si ho predstavovali ako dôstojného muža s bradou a s pokojným pohľadom, z ktorého tváre vyžaruje vedomie zvrchovanej a neotrasiteľnej moci najvyššieho vládcu.- Zeus bol podľa dnešného stavu bádania prastarý boh indoeurópskeho pôvodu, príbuzný indickému Djáušovi, podobne ako etruskému Tiniovi a rímskeho Jupiterovi, a Géci si ho do novej vlasti priniesli už z predošlých sídlisk. Pôvodne ho uctievali ako boha neba a nebeských úkazov, resp. ako vládcu počasia. Najvyšším bohom sa stal až v procese antropomorfizácie starých božstiev, t.j. ich premeny na bytosti, ktoré sú zjavom i vlastnosťami podobné ľuďom. Pritom nadobudol, nepochybne aj pod vplyvom staršieho obyvateľstva Grécka, rozmanté funkcie, ktoré sa označovali zosobňujúcimi prívlastkami. Napokon ho spojili s ostatnými bohmi a bohyňami do rodového systému, ako to zodpovedalo predstavám rodovej spoločnosti, dali mu podobu vtedajšieho pozemského vládcu, ibaže po všetkých stránkach mocnejšieho. Stretávame sa s nim pod jeho vlastným menom už na tabuľkách s krétsko-mykénskym lineárnym písmom B zo 14.-13. storočia pred n.l. V podobe, v akej ho poznáme dnes, ho prvý raz predstavil Homér v Iliade a Odysei, po ňom Hesiodos v Zrodení bohov. Dia si Gréci ctili najväčšmi zo všetkých svojich bohov, a to bez ohľadu na chyby a nedostatky, ktoré mu v mýtoch pripisovali. Stavali mu chrámy, oltáre a sochy v celom svojom svete, ktorý sa však neobmedzoval na dnešné Grécko, ale zahrnoval aj západné Turecko a južné Taliansko s priľahlými ostrovmi, a výbežkami zasahoval na severe až po ústie Donu, na juhu po stredný tok Nílu, na západe po Iber a na východe ďaleko za Tigris. Chrámy zasvätené Diovi sú dnes všetky v troskách.

Vynikal medzi nimi predovšetkým jeho chrám v Olympii, postavený v rokoch 460-450 pred n.l. podľa plánov Libóna z Elidy. V Aténach to bol Olympieion, najväčší chrám na pôde dnešného Grécka, ktorého pôdorys meral 108 krát 40 metrov a z ktorého 104 stĺpov vysokých 17,5 metra dodnes stojí pätnásť. Jeho základy položili Peisistratovci okolo roku 515 pred n.l. a dokončiť ho dal až cisár Hadrianus roku 132 n.l. Najstarší a najväčší Diov chrám postavili Gréci v Akragante na Sicílii: jeho pôdorys mal 110 krát 56 metrov a pochádzal z prvej štvrtiny 5. storočia pred m. l. Celý rad chrámov mal aj v maloázijskom Grécku (v Mylase, Labrande, Eurome, Priéne a inde). Z Diových oltárov bol najobdivovanejší v Pergame: pochádza z rokov 180-160 pred n.l. a dnes je rekonštruovaný v osobitnom Pergamskom múzeu, ktoré je súčasťou Štátnych múzeí v Berlíne. Z Diových sôch je najznámejší tzv. Zeus Otrikolský, mramorové poprsie vytvorené pravdepodobne podľa originálu od helenistického sochára Bryaxida z polovice 4. storočia pred n. l: našiel sa v umbrijskom mestečku Otricoli a dnes je vo Vatikánskych múzeách. Z ostatných treba spomenúť kolosálnu hlavu Dia z Aigeiry na Peloponéze, pochádzajúcu z kultovej sochy vytvorenej v 2. storočí pred n.l. aténskym sochárom Eukleidom, ktorá je dnes v Národnom archeologickom múzeu v Istanbule. Najlepšia Diova socha je mierne nadživotný bronzový Zeus z Artemízia, pravdepodobne dielo aténskeho sochára Kalamida z rokov 460-450 pred n.l. Meno má podľa mysu Artemízia na severnej Euboi, kde ju vylovili z mora na dvakrát v rokoch 1926 a 1928. Niektorí bádatelia ju síce považujú (či považovali) za sochu boha Poseidóna: no tak či onak, je to jedna z najlepších sôch vôbec. Originál je v Národnom archeologickom múzeu v Aténach a jeho presná kópia zdobí vstupnú halu budovy OSN v New Yorku. Najslávnejšia však bola Diova socha v Olympii, vytvorená okolo roku 430 pred n.l. Feidiom zo zlata a slonoviny. Starovek ju považoval za jeden zo siedmich divov sveta, ale začiatkom 5. storočia n.l., po zrušení Olympie ako pohanskej svätyne, ju odviezli na rozkaz sisára Teodosia II. do Konštantínopolu, kde sa bez stopy stratila. Vraj padla za obeť požiaru roku 475. Mnoho ráz zobrazili Dia aj novovekí umelci: výpočet ich mien by sa rovnal zoznamu renesančných, barokových, klasicistických i mnohých neskorších maliarov a sochárov, v ktorom by bolo len málo medzier.

Za všetkých si spomenieme len na Raffaelovu Radu bohov (z rokov 1515-1516) v rímskej Vile Farnesine, kde tvorí ústrednú postavu, rovnako ako na Rubensovom Zhromaždení olympských bohov (asi z roku 1602) v Obrazárni Pražského hradu. Po Uranovi a Kronovi bol Zeus posledným najvyšším boho starých Grékov. Vystriedal ho potom kresťanský boh, ktorý sa po grécky volá Theos. Keď sa však dnešní Gréci lúčia, povedia si “adio“, a zdá sa, že v tomto ich „zbohom“ znie ešte stále Diovo meno.