Právo skladu získali mestá na základe kráľovských výsad, ktoré v niektorých prípadoch boli iba potvrdením starších zvyklostí. Jeho cieľom bolo obmedziť konkurenciu cudzích obchodníkov a vylúčiť ich z drobného predaja vo vnútrozemí, pretože niektoré výsady miest s právom skladu nariaďovali predávať iba vo veľkom a cudzí kupci mohli pokračovať v ceste do vnútrozemia krajiny až po určitom čase. Mešťania miest s právom skladu boli oslobodení od tejto povinnosti v iných mestách s týmto právom. Aby cudzí kupci, prípadne mešťania iných miest, neboli zaťažovaní ustanoveniami práva skladu, kupovali si v týchto mestách domy, čím získavali meštianske právo a stávali sa plnoprávnymi mešťanmi. Ustanovenia o práve skladu zakazovali domácim mešťanom vytvárať spolky s cudzincami, najmä preto, aby nevozili cudzie tovary pod svojím menom, a tak obchádzali toto právo. Najstaršie právo skladu v Uhorsku získal Budín (1244) a Ráb (1271), Podolínec (1292), v 20. rokoch 14. storočia Levoča, Košice (1347). Roku 1402 kráľ Žigmund idelil právo skladu Šopronu, Bratislave, Trnave, Trenčínu, Bardejovu a obnovil ho Levoči. Neskôr Levoča bojovala o právo skladu s Kežmarkom, ktorý si ho uzurpoval roku 1435. Právo skladu sa vzťahovalo buď na všetky tovary, alebo iba na vybrané druhy.
Mestské práva ako zvláštna kategória práv zanikli roku 1848. Mnohé zvyklosti a ustanovenia, vrátane existencie mestského majetku, hospodárenia, ako aj vnútornej administratívy miest, prešli aj do nasledujúceho obdobia.