Mestské práva

Mestské právo je súborom ustanovení, ktorými sa riadili jednotlivé mestá. Najrozšírenejším právnym okruhom bolo magdeburské právo, ktoré roku 1237 prijal Stoličný Belehrad. Od neho toto právo prevzala Trnava (1238), Krupina (pred 1241), Nitra (1248), spišské mestá na čele s Levočou (1271), prostredníctvom Krakova aj Podolínec (1292). Roku 1369 krupinské právo prevzala Žilina, ktorá sa dovtedy riadila tešínskym právom. Krupinské a žilinské právo sa ďalej šírilo v mestách a mestečkách najmä na severnom Slovensku a získali ho aj obce s dedičným richtárom, šoltýsom. Druhý veľký právny okruh tvorilo juhonemecké norimberské právo, ktoré ako prvý v Uhorsku získal roku 1244 Budín. Od Budína ho prevzala Banská Bystrica (1255), Komárno (1265), Bratislava (1291), Košice (nové výsady 1347), Bardejov (1370), Prešov (1374), Prievidza (1382) a ďalšie mestá. Najmä košické právo sa stalo odvolacím miestom pre ďalšie mestá a mestečká na východnom Slovensku. Z magdeburského práva vychádzalo aj právo banských miest. Banskému gelnickému právu (1276) podliehalo šesť banských miest na východnom Slovensku a sedem obcí na Spiši. Právo banských miest ovplyvnilo aj jihlavské právo, ktoré prevzali banské mestá začiatkom 15. storočia. Systém právnych okruhov sa dotvoril v 14. storočí, pričom panovník presadzoval tendenciu, aby odvolacími miestami neboli mestá v zahraničí (napr. Tešín pre Žilinu alebo Krakov pre Podolínec). Právo niektorých miest bolo kombináciou dvoch právnych okruhov (magdeburského i norimberského). Z toho vyplýva, že mladšie mestá (fílie) nepreberali mestské práva od starších (materských) miest vždy v celom rozsahu. Rozhodujúce boli mestské výsady, ktorými panovníci podrobne upravovali práva a povinnosti miest. Materské mestá sa stali odvolacími inštanciami pre mestá svojho právneho okruhu v súdnych a administratívno - správnych záležitostiach. Medzi základné mestské práva patrila slobodná voľba richtára a farára, vyňatie z právomoci kráľovských županov a neskôr stoličných orgánov, oslobodenie od mýta buď na celom území krajiny, alebo v určitom okruhu a právo trhu. Medzi povinnosti voči kráľovi patrilo odvádzanie daní (cenzus), pohostenie kráľa v prípade návštevy mesta (descenzus), novoročné dary, v staršom období aj povinnosť postaviť určitý počet ozbrojencov do kráľovského vojska. Banské mestá dostávali vo svojich výsadách právo hľadať náleziská na vyznačenom území a dolovať z nich, právo rúbať drevo na banské účely a pod.

Zvláštnym druhom práva bolo aj míľové právo. Toto právo zaručovalo mestu v okruhu jednej alebo dvoch míľ slobodne rúbať drevo, lámať kameň a podobne. (V stredoveku mala jedna uhorská míľa 8350 m.) V zápornom význame toto právo zakazovalo cudzím remeselníkom, aby sa vo vymedzenom okruhu mimo hradieb mesta usadili a vykonávali remeslá, prípadne obchodovali. Nesmeli sa tu konať ani trhy. Cieľom bolo obmedziť konkurenciu a posilniť postavenie mesta s míľovým právom. Uplatnilo sa v banských mestách (Gelnica a ostatné východoslovenské banské mestá gelnického právneho okruhu, ako aj stredoslovenské banské mestá), spomedzi ostatných miest najmä v Žiline, kde bolo pozostatkom tešínskeho práva.
Mestá a dediny s dedičným richtárom si mohli voliť iba mestskú radu (prísažných), niektoré mestá si neskôr vynútili aj voľbu richtára odkúpením dedičného richtárstva. Ďalšie mestá mali aj právo meča a významné pohraničné mestá právo skladu.
Právo meča (z lat. ius gladii - hrdelné právo) znamenalo právo mesta stíhať ťažké zločiny trestom smrti. Najstaršie uhorské zákony pripúšťali ešte krvnú pomstu, teda umožňovali aj jednotlivcom právo vykonať absolútny trest. Na zásah cirkvi už zákony sv. Štefana pripúšťali možnosť previnilcov vykúpiť sa. Od 13. storočia sa právo meča vykonávalo na základe osobitnej kráľovskej výsady. V 13. až 15. storočí právo meča získali nielen najvýznamnejší feudáli (veľmoži), ale aj kráľovské mestá. Zemepánske mestá podliehali súdnej právomoci príslušného feudála. Stredná a nižšia šľachta uplatňovala právo meča prostredníctvom stoličných súdnych orgánov (sedrie) pod vedením podžupana a štyroch slúžnych. Až do 18. storočia boli pri vykonávaní práva meča veľké rozdiely, pokiaľ išlo o kvalifikáciu zločinov i vynášanie trestov. Pri vyšetrovaní sa používalo mučenie - tortúra. Súdy až postupne začali prihliadať na poľahčujúce okolnosti. Za vlády Márie Terézie a Jozefa II. sa pod vplyvom osvietenských myšlienok pri vyšetrovaní prestalo používať mučenie, hrdelné tresty sa udeľovali iba za najťažšie zločiny a vykonávali sa humánnejšie. Právo meča ako pozostatok feudálnej justície bolo zrušené roku 1848 a nahradil ho štátom vykonávaný trest smrti.
Právo skladu dávalo zas mestu výsadu v tom, že obchodníci prechádzajúci mestom, museli svoj tovar v meste ponúkať na predaj v stanovenej lehote, a len ak ho nepredali mohli s ním pokračovať v ceste ďalej. Vyvinulo sa z tridsiatku (cla) vyberaného na hraniciach krajiny.

Právo skladu získali mestá na základe kráľovských výsad, ktoré v niektorých prípadoch boli iba potvrdením starších zvyklostí. Jeho cieľom bolo obmedziť konkurenciu cudzích obchodníkov a vylúčiť ich z drobného predaja vo vnútrozemí, pretože niektoré výsady miest s právom skladu nariaďovali predávať iba vo veľkom a cudzí kupci mohli pokračovať v ceste do vnútrozemia krajiny až po určitom čase. Mešťania miest s právom skladu boli oslobodení od tejto povinnosti v iných mestách s týmto právom. Aby cudzí kupci, prípadne mešťania iných miest, neboli zaťažovaní ustanoveniami práva skladu, kupovali si v týchto mestách domy, čím získavali meštianske právo a stávali sa plnoprávnymi mešťanmi. Ustanovenia o práve skladu zakazovali domácim mešťanom vytvárať spolky s cudzincami, najmä preto, aby nevozili cudzie tovary pod svojím menom, a tak obchádzali toto právo. Najstaršie právo skladu v Uhorsku získal Budín (1244) a Ráb (1271), Podolínec (1292), v 20. rokoch 14. storočia Levoča, Košice (1347). Roku 1402 kráľ Žigmund idelil právo skladu Šopronu, Bratislave, Trnave, Trenčínu, Bardejovu a obnovil ho Levoči. Neskôr Levoča bojovala o právo skladu s Kežmarkom, ktorý si ho uzurpoval roku 1435. Právo skladu sa vzťahovalo buď na všetky tovary, alebo iba na vybrané druhy.
Mestské práva ako zvláštna kategória práv zanikli roku 1848. Mnohé zvyklosti a ustanovenia, vrátane existencie mestského majetku, hospodárenia, ako aj vnútornej administratívy miest, prešli aj do nasledujúceho obdobia.