Malý dekrét zaviedol jednotné miery podľa vzoru budínskych mier, domácim obchodníkom zaručil slobodný pohyb po krajine, všeobecne oslobodil od mýta, zaručil súdnu ochranu a právo byť súdený vlastným richtárom v prípade konfliktu s inými mešťanmi. Predaj súkna v malom povolil iba domácim mešťanom, zakázal spolčovať sa s cudzími kupcami s úmyslom obchádzať ustanovenia dekrétu, poskytoval mešťanom právo byť súdený vlstným richtárom a podobne. Niektoré ustanovenia kráľ neskôr modifikoval. Napríklad slobodný pohyb domácich kupcov bez ohľadu na právo skladu Budína, ktorým chcel potrestať Budínčanov za odboj proti nemu v roku 1401 a 1403. Dekrét však z mešťanov nevytvoril právne a politicky krajinský stav ani nelegalizoval ich účasť na uhorských snemoch.

To sa realizovalo až v neskoršom období. Dekrét rieši aj ďalšie ekonomické otázky, ako je zákaz dovozu cudzej soli, usmernenie výmeny cudzej soli, usmernenie výmeni peňazí a stanoveniu kurzu florénu (zlatky). Druhý okruh ustanovení vyníma mešťanov zo súdnej kompetencie stolíc a podriaďuje ich tavreníkovi a kráľovi ako odvolacím súdnym inštanciám. Týka sa to iba kráľovských, a nie zemepánskych miest, ktorých zástupcovia sa ani nezúčastnili na poradách s kráľom a ktoré sa z právneho hľadiska chápali ako súčasť poddaného obyvateľstva. Na poddaných sa vzťahuje iba sloboda sťahovania po zaplatení obvyklých dávok zemepánom. Toto ustanovenie bolo v záujme poddaných i miest, ktoré vítaly prílev obyvateľstva z vidieka.

Dôležitým poznatkom je, že Žigmundove dekréty z roku 1405, jednotne upravujú postavenie mešťanov kráľovských miest, mestečiek a kráľovských dedín (villa regia), teda všetkých lokalít na kráľovskej pôde, avšak tento fakt ešte neznamená uznanie mestského stavu ako rovnocenného účastníka snemov popri prelátoch a šľachte. Už predtým kráľovná Mária i žigmund pozývali zástupcov niektorých miest na snem. Mali tam iba funkciu pozorovateľa či štatistu, pretože neboli vynášané aj v ich mene popri prelátoch a barónoch. S pozývaním zástupcov miest na snemy sa stretávame neskôr, v polovici 15. storočia, počas feudálnej anarchie a bojov medzi znepriatelenými stranami. Ani vtedy nereprezentovali významnú politickú silu, pretože mali dohromady iba jeden hlas.
Napriek všetkým dobovým danostiam Žigmundove dekréty z roku 1405 znamenali novú kvalitu v živote mešťanov. Škoda len, že kráľ, podobne ako v iných prípadoch, nevedel dlhodobo chrániť záujmy mešťanov a mestá chápal iba ako zdroj stálych príjmov pre kráľovskú pokladnicu, nie ako politických partnerov, ktorí by mu mohli bať oporou v boji proti záujmom šľachty.