Dekréty Žigmunda Luxemburského z roku 1405

15. apríla 1405 (teda mesiac po krajinskom dekréte), kráľ Žigmund vydal tzv. Menší dekrét (Decretum minus), ktorého cieľom bolo konštituovať v Uhorsku samostatný mestský stav ako protiváhu ťažko zvládnuteľnej uhorskej šľachty (28. 4. 1401, uhorskí preláti a baróni zajali a uväznili v Budíne kráľa Žigmunda.). Mestá za dlhej vlády tohto Luxemburgovca prešli zaujímavým vývinom. Mestotvorný proces sa fakticky zavŕšil a v tomto čase na území Slovenska nevzniklo už nijaké významnejšie mesto. Možno pozorovať skôr kvalitatívne premeny a zreteľnú diferenciáciu medzi mestami. Už začiatkom 15. storočia sa kráľ Žigmund pokúsil posilniť postavenie meštianstva v spoločnosti. Dekrét zaručoval obyvateľom kráľovských miest, mestečiek a slobodných obcí rovnaké výsady a ich zástupcovia sa mali zúčastňovať aj na politickom živote krajiny (na zasadnutiach uhorského snemu).

Zámery proklamované v kráľovskom dekréte sa však v ďalšom vývine neuplatnili, pretože Žigmund sa nakoniec so šľachtou zmieril. V nasledujúcich rokoch sa sám zaslúžil o radikálne zníženie počtu kráľovských miest a mestečiek, pretože mnohé prešli zálohovaním do šľachtických rúk. Mestá však aj napriek týmto okolnostiam ostali Žigmundovou oporou. Bolo to v časoch dlhotrvajúcich husitských vojen a nasledujúcich husitských výprav na Slovensko. Kráľ sa staral o lepšie opevnenie miest a rozličnými uľavami a ďalšími privilégiami podporoval zničené a vydrancované mestá (napríklad roku 1404 odpustil Prešovu a Kežmarku daň na 12 rokov s tým, že ušetrené peniaze, v kežmarskom prípade ich časť, mestá vynaložia na výstavbu či dokončenie opevnenia).

Okrem obligatórneho potvrdzovania starších mestských výsad sa práve v období jeho vlády stretávame s udeľovaním mestských erbov (Bratislava, Košice) a s rozširovaním čiastkových mestských privilégií. Udeľovanie výsad mestám si však kráľ dal dobre zaplatiť. Ustavične prázdna kráľovská pokladnica Žigmunda nútila čoraz častejšie sa obracať so žiadosťami o pomoc na svojich verných najmä v Košiciach, Bratislave, Bardejove, Prešove či Trnave. Okrem pravidelných kráľovských daní od nich získal ďalšie tisícky mimoriadnych poplatkov, ktoré potreboval na vedenie protihusitských a protitureckých vojen. Okrem toho mestá si museli priazeň kráľa, kráľovnej a najvyšších dvorských hodnostárov vykupovať novoročnými darmi. Hoci šlo o veľké finančné obety, v konečnom dôsledku sa im vyplatili. Kráľ svoje mestá chránil a udeľovaním nových privilégií podporoval ich ďalší rast.
Malý dekrét zaviedol jednotné miery podľa vzoru budínskych mier, domácim obchodníkom zaručil slobodný pohyb po krajine, všeobecne oslobodil od mýta, zaručil súdnu ochranu a právo byť súdený vlastným richtárom v prípade konfliktu s inými mešťanmi. Predaj súkna v malom povolil iba domácim mešťanom, zakázal spolčovať sa s cudzími kupcami s úmyslom obchádzať ustanovenia dekrétu, poskytoval mešťanom právo byť súdený vlstným richtárom a podobne. Niektoré ustanovenia kráľ neskôr modifikoval. Napríklad slobodný pohyb domácich kupcov bez ohľadu na právo skladu Budína, ktorým chcel potrestať Budínčanov za odboj proti nemu v roku 1401 a 1403. Dekrét však z mešťanov nevytvoril právne a politicky krajinský stav ani nelegalizoval ich účasť na uhorských snemoch.

To sa realizovalo až v neskoršom období. Dekrét rieši aj ďalšie ekonomické otázky, ako je zákaz dovozu cudzej soli, usmernenie výmeny cudzej soli, usmernenie výmeni peňazí a stanoveniu kurzu florénu (zlatky). Druhý okruh ustanovení vyníma mešťanov zo súdnej kompetencie stolíc a podriaďuje ich tavreníkovi a kráľovi ako odvolacím súdnym inštanciám. Týka sa to iba kráľovských, a nie zemepánskych miest, ktorých zástupcovia sa ani nezúčastnili na poradách s kráľom a ktoré sa z právneho hľadiska chápali ako súčasť poddaného obyvateľstva. Na poddaných sa vzťahuje iba sloboda sťahovania po zaplatení obvyklých dávok zemepánom. Toto ustanovenie bolo v záujme poddaných i miest, ktoré vítaly prílev obyvateľstva z vidieka.

Dôležitým poznatkom je, že Žigmundove dekréty z roku 1405, jednotne upravujú postavenie mešťanov kráľovských miest, mestečiek a kráľovských dedín (villa regia), teda všetkých lokalít na kráľovskej pôde, avšak tento fakt ešte neznamená uznanie mestského stavu ako rovnocenného účastníka snemov popri prelátoch a šľachte. Už predtým kráľovná Mária i žigmund pozývali zástupcov niektorých miest na snem. Mali tam iba funkciu pozorovateľa či štatistu, pretože neboli vynášané aj v ich mene popri prelátoch a barónoch. S pozývaním zástupcov miest na snemy sa stretávame neskôr, v polovici 15. storočia, počas feudálnej anarchie a bojov medzi znepriatelenými stranami. Ani vtedy nereprezentovali významnú politickú silu, pretože mali dohromady iba jeden hlas.
Napriek všetkým dobovým danostiam Žigmundove dekréty z roku 1405 znamenali novú kvalitu v živote mešťanov. Škoda len, že kráľ, podobne ako v iných prípadoch, nevedel dlhodobo chrániť záujmy mešťanov a mestá chápal iba ako zdroj stálych príjmov pre kráľovskú pokladnicu, nie ako politických partnerov, ktorí by mu mohli bať oporou v boji proti záujmom šľachty.