Odtiaľ však musel odísť, keď hostiteľ kráľa žiadal, aby mu splatil staršie dlhy. Prešiel do Záhrebu, ale ani tam sa necítil pred Tatármi bezpečný a putovanie skončil až v dalmátskom meste Togir.

Na území Slovenska spôsobil väčšie škody ďalší voj mongolského vojska, ktorý viedli cháni Ordu a Šejban. Najskôr postupovali cez Malopoľsko do Sliezska, kde pri Lehnici knieža Henricha II. Pobožného, ktorý tam v boli 9. apríla 1241 padol. Odtiaľ pokračovali mongolské vojská cez Moravu na juh, pri Trenčíne prenikli na Považie a spustošili celé juhozápadné Slovensko. Začiatkom roku 1242 prekročili zamrznutý (!) Dunaj a dobyli Ostrihom. Potom sa spojili s vojskami chána Batua. Útokom Tatárov odolali iba múrmi opevnené mestá a hrady. Na Slovensku to boli Bratislava, Nitra, Trenčín, Komárno, Fiľakovo a Abovský Novohrad. Na niektorých miestach jednoduchí ľudia spolu s hradnými rytiermi na neprístupných miestach narýchlo vybudovali opevnenia, ktoré potom spoločne bránili pred útokmi Tatárov. Keď sa situácia už zdala beznádejnou, Tatári v lete 1242 z krajiny náhle odtiahli. Chán Batu totiž dostal správu o smrti veľkého chána Ögedeja, a tak sa ako jeden z možných nasledovníkov spolu s celou armádou ponáhľal zasiahnuť do bojov o následníctvo.

Dôsledky tatárskeho vpádu krajina pociťovala ešte niekoľko desiatok rokov. Miestami bola vyvraždená celá polovica obyvateľstva. Stovky osád ľahli popolom. Sedliaci zo strachu pred Tatármi prestali obrábať polia, a preto koncom roku 1242 prepukol hladomor. Hornaté oblasti boli do istej miery pred plienením Tatárov uchránené. Tatárska pohroma najťažšie postihla juhozápadné Slovensko, kde vojenské hordy vyčíňali niekoľko mesiacov. Do úplne vyľudnených miest a dedín sa v nasledujúcich rokoch prisťahovali noví osadníci.