Skaza v Uhorsku: Tatári

Na jar roku 1241 do Uhorska vtrhli vojská Tatárov a pri rieke Slanej na hlavu porazili kráľovské vojsko. Bezbranná krajina bola potom vyše roka vydaná napospas plieniteľom z východu. Formálnou zámienkou tatárskeho vpádu sa stalo prijatie Kumánov, ktorých kráľ Belo IV. na jesen 1239 usadil v medziriečí Dunaja a Tisy. Veľký chán sa niekoľko ráz obrátil na kráľa so žiadosťou o ich vydanie. Na kráľovskom dvore zjavne podcenili nebezpečenstvo a posledné mongolské posolstvo dali dokonca povraždiť. Nespokojní uhorskí veľmoži sa nazdávali, že Tatári tiahnu do Uhorska iba preto, aby sa porátali s Kumánmi, a tak kumánskeho chána aj s jeho družinou začiatkom roka v Pešti zabili. Ostatní Kumáni potom spustošili krajinu a odtiahli do Bulharska. Uhorsko takto prišlo o jediného spojenca v boji proti Tatárom. Belo IV. vyhlásil brannú pohotovosť krajiny. Kráľ si však svojou predchádzajúcou politikou preverovania oprávnenosti držb mnohých šľachtických majetkov popudil veľmožov proti sebe, a preto nastupovali spolu so svojimi vojakmi neochotne.

Vojsko sa potom pohlo v ústrety nepriateľovi. Dorazilo k rieke Slaná, menší oddiel na kráľov príkaz obsadil most cez rieku a ostatné vojsko sa utáborilo na jej brehu v nádeji, že Tatári sa k nim nedostanú. Veliteľom výpravy do Uhorska bol chán Batu, ktorému jeho zvedovia priniesli podrobné správy o počínaní kráľovského vojska. S menším oddielom síce zaútočil na most cez rieku, lae hlavné sily mongolského vojska sa prebrodili a na druhý deň (11. apríla 1241) uhorskí vojaci na čele s kráľom zistili, že sú obkľúčení. Tatári nemilosrdne zlikvidovali uhorský tábor a kráľovské vojsko sa im už nevládalo postaviť na účinný odpor. Kráľovi sa s malou skupinou vojakov podarilo uniknúť z obkľúčenia. Ostatní našli na brehoch Slanej smrť. Padol veľký počet popredných šľachticov a cirkevných hodnostárov. Podľa niektorých prameňov tu zahynulo až 65 000 ľudí. Varadínsky kanonik Rogerius hovorí, že mŕtvych nebolo možné ani spočítať. Na dva dni cesty bola rovina posiata mŕtvolami a vody Slanej sfarbila krv. Mongolské vojská zanechali za sebou úplne spustošené územia, ľudí pozabíjali alebo odviekli do zajatia a kostoly vypálili. Mŕtvych nemal ani kto pochovávať.

Belo IV. po šťastnom úniku z tatárskeho obkľúčenia zamieril cez územie Slovenska na západ. Dostal sa do Nitry, kde si z vojakov hradnej posádky pribral posily a uchýlil sa do Viedne k rakúskemu vojvodovi Fridrichovi Svárlivému.
Odtiaľ však musel odísť, keď hostiteľ kráľa žiadal, aby mu splatil staršie dlhy. Prešiel do Záhrebu, ale ani tam sa necítil pred Tatármi bezpečný a putovanie skončil až v dalmátskom meste Togir.

Na území Slovenska spôsobil väčšie škody ďalší voj mongolského vojska, ktorý viedli cháni Ordu a Šejban. Najskôr postupovali cez Malopoľsko do Sliezska, kde pri Lehnici knieža Henricha II. Pobožného, ktorý tam v boli 9. apríla 1241 padol. Odtiaľ pokračovali mongolské vojská cez Moravu na juh, pri Trenčíne prenikli na Považie a spustošili celé juhozápadné Slovensko. Začiatkom roku 1242 prekročili zamrznutý (!) Dunaj a dobyli Ostrihom. Potom sa spojili s vojskami chána Batua. Útokom Tatárov odolali iba múrmi opevnené mestá a hrady. Na Slovensku to boli Bratislava, Nitra, Trenčín, Komárno, Fiľakovo a Abovský Novohrad. Na niektorých miestach jednoduchí ľudia spolu s hradnými rytiermi na neprístupných miestach narýchlo vybudovali opevnenia, ktoré potom spoločne bránili pred útokmi Tatárov. Keď sa situácia už zdala beznádejnou, Tatári v lete 1242 z krajiny náhle odtiahli. Chán Batu totiž dostal správu o smrti veľkého chána Ögedeja, a tak sa ako jeden z možných nasledovníkov spolu s celou armádou ponáhľal zasiahnuť do bojov o následníctvo.

Dôsledky tatárskeho vpádu krajina pociťovala ešte niekoľko desiatok rokov. Miestami bola vyvraždená celá polovica obyvateľstva. Stovky osád ľahli popolom. Sedliaci zo strachu pred Tatármi prestali obrábať polia, a preto koncom roku 1242 prepukol hladomor. Hornaté oblasti boli do istej miery pred plienením Tatárov uchránené. Tatárska pohroma najťažšie postihla juhozápadné Slovensko, kde vojenské hordy vyčíňali niekoľko mesiacov. Do úplne vyľudnených miest a dedín sa v nasledujúcich rokoch prisťahovali noví osadníci.