Na jar roku 1241 do Uhorska vtrhli vojská Tatárov a pri rieke Slanej na hlavu porazili kráľovské vojsko. Bezbranná krajina bola potom vyše roka vydaná napospas plieniteľom z východu. Formálnou zámienkou tatárskeho vpádu sa stalo prijatie Kumánov, ktorých kráľ Belo IV. na jesen 1239 usadil v medziriečí Dunaja a Tisy. Veľký chán sa niekoľko ráz obrátil na kráľa so žiadosťou o ich vydanie. Na kráľovskom dvore zjavne podcenili nebezpečenstvo a posledné mongolské posolstvo dali dokonca povraždiť. Nespokojní uhorskí veľmoži sa nazdávali, že Tatári tiahnu do Uhorska iba preto, aby sa porátali s Kumánmi, a tak kumánskeho chána aj s jeho družinou začiatkom roka v Pešti zabili. Ostatní Kumáni potom spustošili krajinu a odtiahli do Bulharska. Uhorsko takto prišlo o jediného spojenca v boji proti Tatárom. Belo IV. vyhlásil brannú pohotovosť krajiny. Kráľ si však svojou predchádzajúcou politikou preverovania oprávnenosti držb mnohých šľachtických majetkov popudil veľmožov proti sebe, a preto nastupovali spolu so svojimi vojakmi neochotne.

Vojsko sa potom pohlo v ústrety nepriateľovi. Dorazilo k rieke Slaná, menší oddiel na kráľov príkaz obsadil most cez rieku a ostatné vojsko sa utáborilo na jej brehu v nádeji, že Tatári sa k nim nedostanú. Veliteľom výpravy do Uhorska bol chán Batu, ktorému jeho zvedovia priniesli podrobné správy o počínaní kráľovského vojska. S menším oddielom síce zaútočil na most cez rieku, lae hlavné sily mongolského vojska sa prebrodili a na druhý deň (11. apríla 1241) uhorskí vojaci na čele s kráľom zistili, že sú obkľúčení. Tatári nemilosrdne zlikvidovali uhorský tábor a kráľovské vojsko sa im už nevládalo postaviť na účinný odpor. Kráľovi sa s malou skupinou vojakov podarilo uniknúť z obkľúčenia. Ostatní našli na brehoch Slanej smrť. Padol veľký počet popredných šľachticov a cirkevných hodnostárov. Podľa niektorých prameňov tu zahynulo až 65 000 ľudí. Varadínsky kanonik Rogerius hovorí, že mŕtvych nebolo možné ani spočítať. Na dva dni cesty bola rovina posiata mŕtvolami a vody Slanej sfarbila krv. Mongolské vojská zanechali za sebou úplne spustošené územia, ľudí pozabíjali alebo odviekli do zajatia a kostoly vypálili. Mŕtvych nemal ani kto pochovávať.

Belo IV. po šťastnom úniku z tatárskeho obkľúčenia zamieril cez územie Slovenska na západ. Dostal sa do Nitry, kde si z vojakov hradnej posádky pribral posily a uchýlil sa do Viedne k rakúskemu vojvodovi Fridrichovi Svárlivému.