České dejiny až po husitské hnutie

Českí veľmoži, obklopení bojovníckymi družinami, nahromadili do 2. polovice 9. storočia veľké majetky. Podmanili si väčšinu obyvateľstva Kmeňové a rodové zriadenie už bolo v rozklade. Veľmožský rod Přemyslovcov si prisvojil dedične kniežaciu moc nad kmeňom Čechov a svojej nadvláde podrobil postupne aj ostatné kmeňové kniežatá. Tak koncom 9.storočia vytvoril český ranofeudálny štát a začala sa tvoriť česká národnosť. Už prv přemyslovské kniežatá v záujme upevnenia svojej moci rozširovali kresťanstvo a štedro podporovali cirkev.

Prvým známym kniežaťom bol Bořivoj, ktorý údajne prijal krst z rúk arcibiskupa Metoda. Po smrti Bořivoja veľkomoravské knieža Svätopluk obsadil Čechy, a tým obmedzil vládu Přemyslovcov. Úsilie Přemyslovcov vymaniť sa spod nadvlády mojmírovskej dynastie sa úspešne skončilo po smrti Svätopluka I. Okolo roku 925 sedel na přemyslovskom stolci Bořivojov vnuk knieža Václav. Bol ústupčivý voči cirkvi i nemeckému cisárovi. S politikou Václava I. nesúhlasil jeho brat Boleslav a časť veľmožov. Vylákali ho na Boleslavov hrad a tam ho zavraždili (935).

Knieža Boleslav I. (935 – 967) dlho odmietal posielať nemeckému cisárovi vojenskú pomoc a vazalský poplatok. Keď cisár ohrozil Čechy vojenský Boleslav nakoniec uznal zvrchovanosť nemeckej ríše. Vo vojsku cisára Otu I., ktoré zvíťazilo nad Maďarmi v roku 955 na rieke Lech, boli aj české jednotky. Boleslav využil toto víťazstvo na rozšírenie hraníc českého štátu o Moravu, Slovensko a Krakovsko. Na zamedzenie vplyvu nemeckého cisára chcel osamostatniť Čechy aj cirkevne. Tento úmysel uskutočnil jeho nástupca Boleslav II. (967 – 999), ktorý založil biskupstvo v Prahe. Boleslav II. dôsledne upevňoval svoju kniežaciu moc. Keď veľmož Slavník pripojil k rodovému hradu Libice severovýchodné Čechy a odmietol Přemyslovcom poslušnosť , knieža Boleslav II. s družinou sa zmocnil hradu Libice a celý rod Slavníkovcov dal vyvraždiť. Zachránil sa jediný jeho člen, pražský biskup Vojtech, ktorý bol v tom čase v Ríme. Vojtech sa nevrátil natrvalo do Čiech, ale odišiel ako misionár do Uhorska a potom do Poľska. Po smrti Boleslava II. prepukli v přemyslovskom rode krvavé rozbroje, ktoré využil poľský panovník Boleslav Chrabrý. Najprv pripojil k Poľsku Krakovsko, neskôr obsadil Moravu a zabral aj Slovensko. Spory medzi Přemyslovcami ustali až za kniežaťa Břetislava I., ktorí po smrti Boleslava Chrabrého natrvalo pripojil Moravu k Čechám.

V kniežati Břetislavovi I. (1034 – 1055) mal český štát mocného panovníka. Břetislav I. podnikal úspešné výpravy do zahraničia. Tak na výprave do Poľska roku 1038 sa Česi zmocnili Hnezdna a Krakova. Z Hnezdna slávnostne priviezli ostatky biskupa Vojtecha do Prahy, čo Břetislav I. chcel využiť u pápeža ako príležitosť na povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo. Nemecký cisár Henrich III. a ríšski feudáli sa naľakali rastu Břetislavovej moci a vyslali do Čiech trestné vojsko. Břetislav I. sa musel zriecť výbojov v Poľsku (okrem Sliezska) a uznať zvrchovanosť cisára. Břetislav I. položil pevné základy českého štátu. Jeho nástupcovia sa usilovali pomocou nemeckého cisára získať kráľovský titul. V druhej polovici 11. storočia moc ústredného českého kniežaťa oslabovali druhostupňoví príslušníci přemyslovskej dynastie, ktorí takmer samostatne vládli na Morave. Medzi českým ústredným kniežaťom a moravskými údelnými kniežatami vznikali často nezhody. Nemeckí cisári to využívali a stále viac zasahovali do českých pomerov. Až kniežaťu Soběslavovi I. (1125-1140) sa podarilo utíšiť domáce rozbroje a ubrániť nezávislosť českého štátu. Jeho nástupca Vladislav I. (1140-1173) sa zúčastnil ako spojenec cisára na výpravách v Taliansku a za to získal kráľovský titul. Rozbroje vnútri přemyslovskej dynastie utíchli až koncom 12. storočia, a tým sa upevnila vnútorná sila českého štátu. Od konca 12. storočia sa v poľnohospodárstve stále viac ujímal trojpoľný systém. Prirodzeným prírastkom i prílevom cudzích kolonistov zväčšil sa počet obyvateľstva, ktoré kolonizovalo najmä neosídlené pohraničné kraje. Remeselníci z vidieka sa sťahovali do utvárajúcich sa miest. Cudzincov lákalo najmä bohatstvo rudných ložísk. Z novootvorených baní sa získavalo dosť rúd na razenie mincí. Koncom 13.storočia zaviedli stálu striebornú mincu (české groše).

V 12. - 14. storočí sa zväčšila produktivita práce najmä tých roľníkov, ktorí boli osadení na zákupnom ( emfyteutickom ) práve. Zákupné právo sa udomácnilo najprv v mestách. V mestách vznikali špeciálne remeslá a rozvíjal sa obchod. Prudší vzostup miest nastal aj v Čechách vtedy, keď panovníci začali udeľovať výsady ( privilégiá ). Správu v mestách mala v rukách mestská rada na čele s burgmajstrom. Samosprávu miest často obmedzoval kráľom menovaný dedičný richtár. Osobitnú skupinku tvorili banské mestá ( Jihlava, Kutná Hora ). Poddanské mestá, ktoré zakladala šľachta alebo vysoké duchovenstvo, mali tiež nárok na vlastnú samosprávu a trhy.
Najvýznamnejším strediskom remesiel a obchodu boli pražské Staré Město, Malá Strana a od polovice 14.storočia aj Nové Město pražské. Českí remeselníci tvorili väčšiu časť mestského obyvateľstva ako v mestách na Slovensku. Hospodársky rozvoj českých miest a sceľovanie feudálnych panstiev zatláčali do úzadia staré hradské zriadenia. Namiesto neho sa zaviedlo krajské zriadenie. Kraje boli územnými jednotkami štátnej správy. Základnou hospodárskou jednotkou ostali feudálne panstvá, ktoré patrili veľmožom. Drobná šľachta – rytieri – získavala od kráľa malé majetky, čím sa zväčšovala feudálna roztrieštenosť. Šľachta ako trieda sa usilovala obmedziť moc patriarchátu a sama chcela získať čo najviac moci na úrok kráľa. Po vymretí Přemyslovcov získala česká šľachta významné výsady. V boji proti vplyvným cudzincom sa u šľachty posilnil feudálny český patriotizmus. Od konca 11. storočia prebieha medzi pápežskou kúriou a svetskými feudálmi zápas o tzv. investitúru ( právo uviesť do cirkevného úradu, najmä biskupského ), ktorý mal vplyv aj na pomer štátu a cirkvi v Čechách. Cirkevných hodnostárov do začiatku 13.storočia menoval český panovník. Českí cirkevní hodnostári získali roku 1222 nezávislé postavenie od svetskej moci a boli podriadení priamo pápežovi. Odvtedy pápež obsadzoval výnosné cirkevné úrady aj cudzincami.

Koniec 12. storočia je v Čechách obdobím hospodárskeho i politického rozmachu. Postavenie Přemysla I. (1197-1230) sa posilnilo natoľko, že dosiahol roku 1212 od cisára Fridricha II. v Zlatej bule sicílskej uznanie kráľovskej hodnosti pre českého panovníka „na večné časy“ a priznanie hodnosti ríšskeho kniežaťa ( kurfirsta ). Kurfirst mal právo voliť nemeckého cisára. Za Přemysla II. i jeho syna Václava I. (1230-1253) význam českého štátu v medzinárodnom meradle vzrástol. Kráľ Václav I. sa pokúšal zmocniť dedičstva rakúskych krajín, pričom sa dostal do sporu s nemeckými feudálmi a s uhorským kráľom Belom IV. V spore pokračoval aj jeho syn Přemysl Otakar II. (1253-1278), ktorý po veľkom zápase dočasne pripojil k Čechám Rakúsko a Štajersko a neskôr slovinské oblasti až k Jadranskému moru. Viac ráz vpadol aj na západné Slovensko. Vnútri krajiny svoju moc posilnil zorganizovaním rytierskeho vojska, potláčaním nepoddajných veľmožov a podporou cirkvi a miest. V zahraničnej politike nemal trvalé úspechy. Nový nemecký kráľ Rudolf Habsburský prinútil Přemysla II. vzdať sa alpských krajín. Keď sa Přemysl II. znovu pokúsil získať tieto krajiny, v boji na Moravskom poli zahynul (1278).

Za nedospelého Přemyslovho syna sa zmocnil vlády brandenburský markgróf Oto.
Pri moci sa udržiaval pomocou nemeckých žoldnierov a mestského patriciátu. Cudzinci nemilosrdne vykorisťovali domáce obyvateľstvo. Okrem toho sa v Čechách šíril mor a hlad. Česká šľachta sa proti cudziemu tlaku vzbúrila. V tomto smutnom období stal sa kráľovič Václav plnoletým a ujal sa vlády ako Václav II. (1283-1305). Za jeho panovania zbohatol najmä nemecký patriciát. V zahraničnej politike sa orientoval na Poľsko. Dočasne sa stal poľským kráľom a jeho syna Václava III. zvolili aj za uhorského kráľa. Po smrti Václava II. a po krátkej vláde Václava III. (1305-1306) ( bol zavraždený roku 1306 v Olomouci ) sa v Poľsku opäť ujali moci Piastovci a uhorský trón získali neapolskí Anjouovci.

Po vymretí Přemyslovcov, ktorí sa zaslúžili o vybudovanie českého štátu, uchádzali sa o český trón viacerí kandidáti. Nakoniec českí feudáli ponúkli trón Luxemburgovcom. Nový panovník Ján (1310 – 1346), ktorý šľachte potvrdil významné stavovské právo, bol obratným diplomatom. Rozšíril český štát o Chebsko, Sliezsko a Hornú Lužicu. Žil zväčša v cudzine a za jeho neprítomnosti ho zastupoval jeho syn Karol, ktorý sa stal po otcovej smrti českým kráľom a nemeckým cisárom.

Karol IV. (1346-1378) sa staral o politické a kultúrne povznesenie Čiech. Pokúsil sa obmedziť moc šľachty nariadením zvaným Majestas Carolina, no bezúspešne. Väčší úspech mal v hospodárskej politike ( založenie Nového Města v Prahe ). Praha sa stala za jeho vlády najväčším mestom v strednej Európe. Jej význam zvyšovala univerzita ( založená roku 1348 ). Dosiahol aj povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo, a tak sa české krajiny osamostatnili. Za Karola IV. neúmerne vzrástla moc vysokého duchovenstva, preto bol posmešne nazývaný „popským“ kráľom. Rozšíril hranice českého štátu o Brandembursko, Dolnú Lužicu a zvyšok Sliezska. Pri voľbe nemeckého cisára povýšil českého panovníka na popredné miesto. Po smrti Karola IV. sa začala česká monarchia drobiť medzi dedičmi luxemburskej dynastie. Toto delenie zapríčinilo neskôr medzi jej príslušníkmi spory.

Kráľ Václav IV. ( 1378-1419) od svojho nastúpenia na český trón prijímal do svojich služieb nižšiu šľachtu a medzi jeho radcami boli aj bohatí mešťania. Preto ho vysoká svetská a cirkevná šľachta nenávidela. Domáhala sa účasti vo vláde a združila sa v panskej jednote. Príslušníci panskej jednoty Václava IV. uväznili, aby ho donútili k ústupkom. Vnútorné rozbroje oslabili postavenie kráľa. Roku 1400 ho nemecké kniežatá pozbavili titulu
„ rímskeho“ kráľa a tým klesol aj význam Prahy ako politického strediska Európy.
Proti poddanému ľudu vystupovali svetskí i cirkevní feudáli svorne. Zvyšovali peňažné dávky a keď sa poddaní postavili na odpor, nemilosrdne ich trestali. Ak poddaný nemal priamych mužských potomkov, odobrali mu celý majetok. Feudáli spoločne obmedzovali aj výsady miest. Zástupcami miest opovrhovali a nechceli ich pripustiť na krajinský snem.

V mestách nemecký patriciát svojvoľne zdaňoval ostatné, prevážne české meštianstvo. Pre svoj zisk určoval ceny remeselných výrobkov a s mestským majetkom zaobchádzal ako so svojím vlastníctvom. Od 14. stor. sa českí remeselníci domáhali účasti v správe miest, aby obmedzili moc patriciátu. Súčasne chceli odstrániť úžerné árendy, ktoré museli platiť duchovenstvu za prenajatý majetok alebo dom.

Bezstarostný život cirkevných hodnostárov, vysokej šľachty a patriciátu bol v ostrom protiklade s položením poddaných a mestskej chudoby. Príslušníci mestskej chudoby, tovariši, nádenníci a sluhovia, živorili z nízkych miezd. Veľmi boli postihnutí drahotou, ktorá vznikla začiatkom 15. stor., pretože Václav IV. dal raziť nehodnotnú mincu. Zbedačená mestská chudoba preto ochotne počúvala kazateľov, ktorí kritizovali „ hriešne“ bohatstvo šľachty a cirkevnej hierarchie. Lepšie sa nemali ani schudobnení roľníci na vidieku, ktorí svoje živobytie museli hľadať v službe u bohatých sedliakov, šľachticov a prelátov. Vidiecku chudobu najviac utláčal juhočeský panský rod Rožmberkovcov. Preto sa medzi juhočeskými mešťanmi a poddanými koncom 14. stor. ujímalo učenie protifeudálnych náboženských siekt. Cirkev ako všemocná opora feudalizmu bola v 14. stor. v hlbokom mravnom úpadku.

Pápeži udeľovali vysoké cirkevné hodnosti za veľké poplatky. Bohatí preláti poskupovali viaceré cirkevné hodnosti, ale ich funkcie vykonávali zástupcovia, vyberaní z chudobného duchovenstva. Úpadok cirkvi vyvrcholil, keď francúzski kardináli zvolili „vzdoropápeža“ (1378) a keď napokon roku 1409 pribudol ešte 3.pápež, zvolený v Pise. Pápeži hľadali pomoc u svetských feudálov a navzájom sa dávali do kliatby. Neporiadky v cirkvi vyvolali v celej Európe, ale najmä v Čechách, kde cirkevná hierarchia zväčša cudzieho pôvodu vlastnila takmer polovicu pôdy. V stredoveku sa občiansky život prekrýval so životom cirkevným. Preto kritika občianskeho života úzko súvisela s kritikou cirkvi. Už na konci vlády Karola IV. proti sebectvu cirkevný hodnostárov vystupovali kazatelia Konrád Waldhauser, po ňom Ján Milič z Kroměříža a Matej z Janova. Začiatkom 15.
storočia sa odpor voči hierarchii rozšíril medzi českým zemianstvom, meštianstvom, chudobným kňažstvom, mestskou a vidieckou chudobou. Tento odpor za Husovho pôsobenia prerastal na proticirkevné hnutie proti feudálnemu zriadeniu.

Kázňami si majster Ján Hus znepriatelil cirkevnú hierarchiu, najmä pražského arcibiskupa. Tento najprv obmedzil a napokon zakázal kázne majstra Jána Husa v Betlehemskej kaplnke. Hus bol presvedčený o správnosti svojho konania a roku 1412 verejne vystúpil aj proti predávaniu odpustkov ako potupnému kupčeniu so zbožnosťou veriacich. Pápež za to dal Husa do cirkevnej kliatby a pre Prahu vyhlásil interdik ( zákaz náboženských úkonov), kým sa „ kacír“ Ján Hus z Prahy nevzdiali. Hus sa odobral do južných Čiech a v okolí Kozieho Hrádku pokračoval v kazateľskej a literárnej činnosti. Na podnet uhorského a nemeckého kráľa Žigmunda bol roku 1414 zvolaný do Kostnice cirkevný koncil, aby odstránil cirkevný rozkol. Cirkevný hodnostári sa presvedčili, že Husovo učenie ohrozuje svetské panstvo cirkvi a feudálne zriadenie. Vyhlásili Husa za kacíra a odovzdali ho svetskej moci, ktorá ho po viacmesačnom väzení odsúdila a 6. júla 1415 upálila. Aby po kacírovi neostala ani stopa , zmietli ešte aj popol z jeho hranice do rieky Rýn.

Majster Ján Hus bol prvým z kazateľov, ktorí prenášali kritiku feudálneho zriadenia a cirkevnej hierarchie medzi prostý pracujúci ľud. Hus vedel ľud svojimi smelými kázňami nadchnúť pre nastávajúci zápas s feudálmi. Zaslúžil sa o počeštenie pražskej univerzity, keď na jeho návrh Václav IV. Kutnohorským dekrétom roku 1409 priznal Čechom na pražskej univerzite tri hlasy a cudzincom dokopy len jeden hlas. Dbal o čistotu a rozvoj českého jazyka i o zdokonalenie pravopisu. Husove listy, kázne a spisy rozmnožovali jeho spolupracovníci po celých Čechách a burcovali český ľud do revolučného boja. Husov odkaz vyvrcholil po jeho smrti v husitskom hnutí. Cirkevní hodnostári, patriciát, mnísi a časť šľachty najmä v Čechách ostali na strane katolíckej cirkvi a kráľa Žigmunda. Boli to stúpenci domácej feudálnej reakcie, ktorá mala oporu vo vládnucich kruhoch Sliezska a Lužíc. Keď doma zostali v menšine, začali hľadať podporu v zahraničí. Výbuch proti domácej reakcii vznikol z vnútorného napätia v Prahe.

Husitské hnutie prepuklo ako organizovaný protifeudálny odboj koncom júla 1419. Jeho bezprostredným podnetom bolo zneuctenie husitskej procesie, ktorú viedol kazateľ Ján Želivský. Rozhorčený pražský ľud vyhádzal z okien novomestskej radnice nenávidených radných pánov (defenestrácia), a tým dal signál na všeobecný protifeudálny útok.
Revolučné krídlo husitského hnutia po celých Čechách útočilo na majetky feudálov, a najmä kláštory. Revolučná mestská chudoba pomohla českému meštianstvu zlomiť moc cudzieho patriciátu. Keď v týchto rušných udalostiach zomrel náhle kráľ Václav IV., noví pražskí konšeli sa usilovali obmedziť revolučnosť pražskej chudoby. Začali so Žigmundom rokovať o nástupníctve, ale pyšný kráľ chcel Čechy najprv pokoriť. Od pápeža si vyžiadal súhlas organizovať vyhladzovaciu križiacku výpravu proti českým kacírom. V Čechách a najmä v Prahe sa husiti pripravovali na obranu. Na čelo sa postavil kazateľ Ján Želivský. Najvýznamnejším strediskom po Prahe sa stal Tábor, ktoré postavili juhočeskí husiti. Verili, že zanikne nespravodlivá spoločnosť a utvorí sa „ Kristova ríša“. Pre nerozvinutosť výrobných síl učenie o beztriednej spoločnosti sa nemohlo natrvalo ujať. Vojenský význam Tábora stúpol po príchode Jána Žižku z Trocnova. Na výzvu Jána Želivského a pod vedením Jána Žižku sa spojilo táborské a pražské vojsko do ťaženia proti križiakom. Husitské vojská pod vedení Jána Žižku porazili 14. júla 1420 križiacku výpravu na Vítkove. Porazení križiaci prestali obliehať Prahu a opustili Čechy.

Následne po tom meštianska strana si začala upevňovať v Prahe svoje postavenie. Na jeseň 1420 sa vrátil kráľ Žigmund na čele uhorského vojska, aby dobyl Prahu a porazil husitov. Pražské husitské vojská vedené Jánom Želivským porazili jeho vojsko pri Vyšehrade. Na čele radikálnej meštianskej strany od roku 1421 Ján Žižka. Program tejto strany sa zdal pražskému meštianstvu nebezpečný, pretože sa obávali revolučnosti mestskej chudoby, a preto v marci 1422 zákerne zabili kazateľa Jána Želivského. Vodca radikálnej meštianskej strany Ján Žižka sa rozhodol prinútiť kolísavých Pražanov k poslušnosti. Vo východných Čechách nový ,,Tábor“ , ktorý nazval biblickým menom Oreb. Potom zastrašil uhorských feudálov výpravou na Moravu. Na jar 1424 spojené táborsko-orebské vojská v bitke pri Malešove porazili spojené vojská Pražanov a panskej jednoty a Žižka sa pripravoval oslobodiť Moravu spod Žigmundovej nadvlády, no pri tejto výprave zomrel. Orebiti po Žiškovej smrti nazývaní Sirotkami neochabujúco bojovali proti cudzím križiakom a domácim nepriateľom. Velenie husitských vojsk po Žižkovi prevzal kňaz Prokop Holý. Pod jeho vedením husitské vojská pripravili križiakom porážku pri Ústí nad Labem (1426) a o rok aj pri Tachove. Prokop Holý zvaný aj Veľký dokázal, že križiaci nie sú schopní zlomiť českých husitov násilím. Zmenil taktiku obrany a prešiel k odvetným výpravám do susedných krajín.
Kronikári ich nazvali spanilými jazdami, pri ktorých išlo aj o propagáciu husitského programu. Nemeckí a uhorskí feudáli pripravovali za podpory pápeža posledný vojenský úder na Čechy. Križiacka výprava sa stretla s husitmi pri Domažliciach (1431) a pri bojovom nástupe husitov za zvukov ich piesne „Kdož jste boží bojovníci“ sa rozpŕchla. Zradná cesta panskej jednoty a bohatých Pražanov viedla k bitke pri Lipanoch v máji 1434, kde boli radikálne poľské vojská Sirotkov a Táboritov porazené a Prokop Holý padol. Poslednou oporou radikálnych husitov bol hrad Sion. Jeho majiteľ Ján Roháč z Dubé radšej padol, než aby sa vzdal kráľovi Žigmundovi. Husitské revolučné hnutie patrí k najväčším protifeudálnym hnutiam v stredoveku. Svojim revolučným obsahom podlomilo svetské panstvo cirkvi. Pre svoj protifeudálny a demokraticky program malo medzinárodný význam. Husitská tradícia bola oporou českého národného hnutia v zápase s nemeckou aristokraciou v 19. a 20. storočí.