referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Jozefína
Štvrtok, 6. augusta 2020
Dejiny Cirkvi
Dátum pridania: 09.09.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: whuke
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 6 840
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 27.3
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 45m 30s
Pomalé čítanie: 68m 15s
 
Cirkev od svojho zrodu po reformáciu

Zrod Cirkvi a inštitútu pápežstva

Pri zrode kresťanskej Cirkvi stojí Ježiš Kristus so svojimi žiakmi. Od vyvolenia dvanástich apoštolov sa ich Ježiš usiloval pripraviť na vedenie nového pevného spoločenstva (cirkev – zhromaždenie) Bohom vyvoleného národa, ktoré má všetkých jeho členov priviesť k spáse. Kresťanská morálka, filozofia a učenie sa po smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista potom mohla rýchlo šíriť po celej Palestíne a netrvalo dlho, kým sa nové náboženstvo, majúce svoj základ v judaizme, dostalo aj do Európy. Pri šírení kresťanských myšlienok o všeobecnej spáse a odpustení hriechov, láske k blížnemu, ba k nepriateľom a o novom humanistickom ponímaní zmyslu ľudského života a jeho subjektívnej hodnote, sa apoštoli od prvých Turíc Cirkvi opierali o Ježišovo jedinečné posolstvo o Božom kráľovstve. Plne rešpektovali Jeho vyvolenie si Kéfasa za apoštola Petra (Petros – skala), ktorý sa z Jeho osobnej vôle stáva vedúcim „pastierom“ celej Cirkvi. Úloha Petra ako hlavu nového cirkevného spoločenstva bola nespochybniteľná a posvätná. Jeho autorita stojí na počiatku inštitútu pápežstva. Postupne sa v spoločenstve Cirkvi zviditeľňuje aj autorita a jedinečnosť poslania „apoštola“ Pavla (pôvodne Šavel), ktorý pôvodne nepatril medzi vyvolených Dvanástich. Ten presvedčil po svojom obrátení na kresťanstvo ostatných apoštolov na čele s Petrom, aby sa posolstvo (evanjelium – zvesť, posolstvo) nechalo šíriť aj medzi pohanmi, teda tých, ktorí neboli židovského pôvodu, nepodstúpili obriezku a žili pod vplyvom vonkajších mytologických a antických náboženstiev. Spočiatku sem patrili predovšetkým Gréci a Rimania. Tak sa kresťanstvo dostalo misijnými cestami Pavla a iných apoštolov do Európy. Prímas apoštolov, Peter, sa z Jeruzalema presunul do centra pohanskej Rímskej ríše – Ríma, odkiaľ sa dalo lepšie vplývať na vývoj nežidovských kresťanských obcí, ktoré sa rozmáhali po celej ríši závratnou rýchlosťou. Učeníkov Ježiša Krista a členov novej Cirkvi prvýkrát nazvali kresťanmi v Antiochii. Prví kresťania boli presvedčení, že koniec sveta je blízko, ba že ho sami zažijú. Vyplývalo im to zo slov svojho Učiteľa a Pána. Avšak, ako plynuli roky a apokalypsa neprichádzala, apoštoli si v pokročilom veku začali vychovávať svojich nástupcov, ktorí by po ich smrti dostali všetku ich duchovnú moc. Túto zodpovednosť začali presúvať práve na prímasov väčších kresťanských cirkevných spoločenstiev. Títo sa nazývali biskupmi.

Biskupi disponovali rozličným vplyvom na šírenie evanjelia a riadenie spoločenstva. Tam, kde boli biskupi priamymi následníkmi apoštolov ako zakladateľov danej cirkevnej obce, mali vplyv oveľa širší, čo sa odrazilo na ich autori-te. Prezývali sa otcami obce, patriarchami alebo pápežmi. Takto sa vyčlenilo po smrti apoštolov (zväčša muče-níckej smrti) niekoľko vplyvných patriarchov. Pomenovanie pápež (papa – otec) sa v priebehu prvých storočí ustálilo na označenie práve iba patriarchu v Ríme. Medzi najvýznamnejšie sídla patriarchov zaraďujeme Alexan-driu, Antiochiu, Jeruzalem a Rím. K nim sa po rozdelení Rímskeho impéria na západnú a východnú časť (r. 395) pridal aj Konštantínopol (Byzancia, Carihrad, dnešný Istanbul). Rímski biskupi alebo patriarchovia resp. pápeži sa stávali vplyvnejšími na riadenie kresťanskej Cirkvi. Už v časoch tvrdého prenasledovania Cirkvi (od čias cisára Nera po Konštantína), kedy jej členovia boli neustále posilňovaní mučeníckou smrťou svojich bratov a sestier, sa rímski pápeži snažili uplatniť pôvod svojho úradu (pontifikátu) od apoštola Petra, no narážali často-krát na silný odpor zo strany iných patriarchov, ktorí sa snažili byť s ním rovní alebo niekedy ešte nadradenejší.

Inštitút pápežstva ako základ cirkevnej hierarchie

Rímsky cisár Konštantín (Veľký) sa po úspešnej záchrane Ríma pred svojim oponentom Maxentiom rozhodol kresťanstvo oslobodiť a prehlásiť za dovolenú vieru (religio licita). Bol presvedčený, že zvíťazil v mene kríža a Krista. Roku 313 vydáva Milánsky edikt, ktorým sa kresťanská Cirkev stala náhle slobodnou, ba žiadanou. Už vtedy mala svoju pevnú organizáciu, ktorá zodpovedala správe Rímskej ríše. Rovnako ako impérium aj ona bola rozdelená na diecézy, na ktorých čele stáli biskupi. Vplyv patriarchov na biskupov však bol nepopierateľný aj naďalej. V priebehu niekoľkých rokov sa celá ríša výrazne christianizovala (pokresťančovala). Nebolo totiž treba medzi ľuďmi už toľko evanjelizovať. Pre chudobné vrstvy evanjelium predstavovalo silu a nádej do budúcna, ich utrpenie vyzvihovalo a povyšovalo na jedinečné poslanie, za ktoré budú bohato odmenení po smrti. Pre bohatšie vrstvy znamenalo učenie Cirkvi rýchly spôsob, ako svoje majetky uplatniť pre dobro blížnych a zároveň pestovať vplyv na dianie novej slobodnej kresťanskej pospolitosti, čo sa začala veľmi rýchlo meniť na značné masy obyvateľstva Rímskej ríše. Dodalo im základný zmysel života. Kresťanstvo sa stalo štátnym náboženstvom ríše a potlačilo takmer všetky pohanské zvyky, tradície, viery ba celú antickú mytológiu a filozofiu (r. 380 cisár Theodosius).

Rastúci počet členov Cirkvi sa pričinil o upevnenie cirkevnej hierarchie. Klérus (duchovenstvo) pozostávalo z rôznych potulných kazateľov, misionárov, mníchov, ďalej diakonov a kňazov. Na vrchole hierarchie stáli biskupi a vedúcimi silami kresťanstva, po Edikte aj celého kresťanského sveta, boli patriarchovia a pápež. Pevnou organizačnou štruktúrou, zachovaním latinčiny a rímskej vzdelanosti sa Cirkev menila s rastúcim počtom členov zo všetkých vrstiev rímskej spoločnosti na mocnú a vplyvnú autoritu. Jej veľkou slabinou na počiatku stredoveku však bola stále nevyjasnená úloha pápeža ako patriarchálneho nástupcu prímasa apoštolov – sv. Petra. Roku 395 cisár Theodosius rozdelil ríšu na Západ a Východ. Od tej chvíle rástol náboženský význam Ríma. Rím zostal jediným sídlom patriarchu (pápeža) v Západorímskej ríši. Na Východe sa medzi ostatnými patriar-chálnymi sídlami zase upevňovalo postavenie Konštantínopolu ako politicky hlavného mesta Východorímskej ríše (Byzantskej ríše). Po páde západného inštitútu cisárstva (r. 476) sa prvenstvo rímskeho pápeža už len upev-ňovalo a nemohla ho už žiadna duchovná autorita na Západe spochybniť. Na Východe však cisárstvo pokračovalo a pozvoľna sa úlohy patriarchu Konštantínopola previedli na politicky vplyvného byzantského (východo-rímskeho) cisára. Vzhľadom na osobné zásluhy o šírenie a upevňovanie kresťanstva týchto cisárov a známemu odporu voči hlásanému prvenstvu západného patriarchu – pápeža, sa východní cisári stali uznávanými duchov-nými vodcami a autoritami. Svoju úlohu však spájali s politickou mocou, keďže vládli „novému Rímu.“ Tento jav nazývame cézaropapizmus. Vplyv zvyšných patriarchov v priebehu ďalších storočí takmer úplne vymizol. Prvým významným pápežom bol Lev I. (pontifikát 440-461). Upevnil pápežstvo natoľko, že prežilo takú politickú katastrofu, akým bol r. 476 zánik Západorímskej ríše. Iným vplyvným pápežom včasného stredoveku bol Gregor I. (Veľký; pontifikát 590-604). Vybudoval dobre fungujúcu pápežskú kanceláriu a výrazne sa zá-slúžil o upevnenie autority svojho úradu. V 8. storočí pápežov ohrozovali Longobardi. Franskí panovníci však s nimi vždy zápasili o vplyv na Apenin-skom polostrove, až ich napokon Karol Veľký r. 774 definitívne porazil. Pápežovi odovzdal do správy určité územie, ktoré sa stalo základom pápežského štátu. Inštitút pápežstva to iba posilnilo. Výrazom vďaky pápežov bolo obnovenie inštitútu rímskeho cisárstva na Západe. Prvým cisárom sa stal franský kráľ Karol Veľký r. 800.

Dogmatické spory. Prvé koncily.

Ikonoklazmus


Zápas o prvenstvo rímskeho pápeža s byzantským cisárom, ktorý takéto hlásanie odmietal, bol od začiatku sprevádzaný početnými dogmatickými a vieroučnými spormi. Kresťanská filozofia, morálka a vierouka sa formovali postupne, až keď sa krstom do Cirkvi začleňovalo mnoho rôznych pohanov, ktorých názory a myšlienky vyvolávali obavu, že sa duchovné posolstvo Ježiša Krista prekrúti, a tak znehodnotí. To vyvolalo tlaky na biskupov, patriarchov či iných cirkevných mysliteľov, aby kresťanské učenie spísali a presnejšie definovali. S príchodom prvých takýchto definícií sa objavili takí členovia Cirkvi, ktorí dané učenie spochyb-ňovali a šírili svoje vlastné myšlienky. V prvých storočiach po Milánskom edikte sa takýmto mysliteľom dávala voľná ruka, pretože si bolo potrebné vypočuť všetky múdre pripomienky, najmä ak išlo o biskupov, patriarchov či mníchov. Takto sa zrodili učenia tých, ktoré Cirkev prijala, a učenie tých, ktoré Cirkev zavrhla a označila za nesprávne. Kresťanstvo spoznalo svojich tzv. cirkevných otcov a svojich prvých heretikov (heréza – bludné učenie). Učenie, o ktoré sa zaslúžili cirkevní otcovia (2. až 8. stor.), sa nazýva patristika. Západnými cirk. otcami sa stali svätí Ambróz, Augustín, Hieronym a pápež Gregor Veľký. Medzi vých. cirk. otcov zaraďujeme svätých Atanáza, Jána Zlatoústeho, Bazila Veľkého a Gregora Naziánskeho. Cirkev rozlišovala medzi herézou a pravdou na zvláštnych poradných zhromaždeniach svojho kléru, kde všetci prosili o osvietenie Ducha Svätého. Tieto cirkevné snemy sa volajú koncily a vždy dostávajú pomenovanie podľa mesta, kde sa konajú. Takto Cirkev dokázala „scenzurovať“ učenie svojich Otcov a vyvodiť z neho iba to pravdivé a skutočné. Cirkevné spoločenstvo tak aj zavrhovalo množstvo heréz, ktoré sa s príchodom kresťanstva do no-vých pohanských oblastí s odlišnou mentalitou a filozofiou neustále vytvárali a ohrozovali samotné duchovné zá-klady Cirkvi. Najvýznamnejšie herézy prvých storočí bolo učenie kňaza Ária, biskupa Nestoria a mnícha Eutychesa. Prvý koncil sa konal v Jeruzaleme okolo r. 50, ktorý viedli samotní apoštoli. Árius tvrdil v období okolo r. 311, že Kristus je iba Boží tvor a nie Jeho Syn. Vážený biskup Konštantínopolu Nestorius šíril myšlienku, že Kristus nie je Boh a človek zároveň. Tiež nabádal veriacich, aby si Máriu neuctievali ako Božiu Matku, pretože je matkou iba človeka Ježiša. Carihradský mních Eutyches stál zase pri zrode učenia, že Kristus bol či je iba Bohom a človekom vlastne nikdy nebol. Tieto myšlienky sú základom monofyzitizmu. Arianizmus bol vyhlásený za pomýlený na koncile v Nicey r. 325, ktorý zvolal cisár Konštantín Veľký.

Toto učenie totiž ohrozovalo jednotu Cirkvi, a tým aj jednotu ríše. Roku 431 bol na koncile v Efeze odsúdený zase nestorianizmus. Na počiatku stredoveku však vznikali aj také učenia, ktoré Cirkev nedokázala riešiť cestou spoločného koncilu. Príčinou bola rozhádanosť medzi Západnou cirkvou, uznávajúcej za hlavu kresťanstva rímskeho patriarchu (pápeža), a Východnou cirkvou, obklopenej okolo byzanského cisára v Konštantínopole. Výrazným znakom vzájomných rozporov sa stal napríklad dogmatický boj známy ako obrazoborectvo či ikonoklazmus. Starokresťanská tradícia nepripúšťala zobrazovanie bytostí a nadprirodzených javov. Maľovali sa len symbo-lické znaky ako kríž, palma, vinič, ryby či holubice. Pápež Gregor I. (pontifikát 590-604), však vyhlásil, že čím je písmo pre vzdelaných, tým je obraz pre negramotných. Takto sa rozšírili obrazy po kresťanských kostoloch a začala sa im vzdávať úcta. Najmä na Východe sa obrazom veľmi skoro začali pripisovať zázračné vlastnosti a stali sa predmetom neúmernej poverčivosti. A tak byzantský cisár Lev III. (Sýrsky) zakázal ediktom v roku 730 akékoľvek uctievanie obrazov. Na Východe sa začalo s ikonoklazmom. Pápež Gregor III. (pontifikát 731-741) odsúdil jeho konanie. Oficiálne teológie Západu a Východu sa stretli v priamej konfrontácii. Problém sa neskôr rôznymi rokovaniami r. 843 vyriešil tým, že sa uctievanie obrazov na Východe (v Byzantskej ríši) povolilo.

Východná schizma

Schizmou označujeme vážny cirkevný rozkol, ktorý má vplyv nielen na jej učenie, ale aj na jej organizáciu a hierarchiu. Východná schizma je vyvrcholením dogmatických sporov medzi Západnou cirkvou, ktorá sa upev-nila so svojou hlavou – rímskym pápežom, a Východnou cirkvou, ktorej veriaci uznávali náboženskú autoritu byzantského cisára resp. neuznávali prvenstvo pápežov. Zápas o autoritu takto prerástol v mocenské súperenie pápeža Mikuláša I. a patriarchu Fotia v 9. storočí. Ich sféry vplyvu sa zrazili na slovanskom území, na Balkáne i v strednej Európe. Spor pretrvával dlhé desaťročia, až kým 16. júla 1054 pápežský legát kardinál Humbert nepoložil na hlavným oltár Chrámu sv. Sofie exkomunikačnú bulu proti konštantínopolskému patriarchovi a jeho prívržencom. Podobné formálne gesto následne prejavila aj Východná cirkev, od tejto chvíle známej ako Ortodoxná či Pravoslávna cirkev. Západná cirkev sa dostala do povedomia ako Rímska všeobecná cirkev, po reformácii ako Katolícka cirkev. Nastalo definitívne rozštiepenie Západu a Východu.

Pápeži sa však i naďalej snažili presadzovať svoju autoritu medzi všetkými kresťanmi, i pravoslávnymi. Vzájomný exkomunikačný krok bol odvolaný až 17. decembra 1965 pri historickom stretnutí pápeža Pavla VI. s ortodoxným patriarchom Atenagorosom. Jednota sa však obnoviť nepodarila.

Prvé rehole. Kláštory ako centrá civilizácie. Kláštor v Cluny

Po Milánskom edikte sa mnohí kresťania snažili svoju vieru čo najhlbšie prežívať. Podriaďovali sa tvrdej askéze a pôstu. Svoje majetky rozdávali ako almužnu. Celkom sa odovzdali svojej viere a vydávali sa na dlhé cesty a púte do neznáma. Často pri svojom putovaní vykonávali misionársku činnosť a šírili kresťanské myšlienky zaujímavým kázaním založenom na vlastnom príklade. Kolískou takéhoto pustovníckeho života sa stal Horný Egypt. Tam sa na pustatinách v okolí Nílu venovali prví mnísi rozjímaniu, modlitbe a sebaza-pieraniu. Prvými pustovníkmi boli sv. Pavol z Théb (vraj žil 90 rokov v jaskyni), sv. Anton (putoval 20 rokov) a sv. Pachómius, ktorý zhromaždil prvých pustovníkov do akéhosi spoločenstva, ktoré dostalo názov rehoľné spoločenstvo, pretože sa riadili tzv. regulami (pravidlami). Pustovníci, ktorí vytvárali rehoľné spoločenstvá a postupne svoj pustovnícky život zanechávali, aby sa svojej viere venovali na jednom mieste spoločne s ostatnými, sa organizovali do tzv. kláštorov. Z kláštorov vychádzali počas storočí raného stredoveku dôležité civilizačné impulzy, ktoré výrazne ovplyvnili sociálno-kultúrny a ekonomický vývoj v Európe. Mohutná vlna zriaďovania kláštorov pôsobila v 6. až 8. storočí. Prvé kláštory boli vo Vádí Natrum (Egypt), v Cézarey (Byzancia), Chalkedóne (Byzancia), Vercelli (Taliansko), Nursii (Taliansko), Monte Cassino (Taliansko; prvý benediktínsky), Marmoutier (Franská ríša), Salamis (Cyprus), Canterbury (Anglicko) či v Clonarde (Írsko). Na Východe sa rozkvet kláštorného života spája so sv. Bazilom (baziliáni), na Západe s regulami sv. Benedikta (benediktíni). Benedikt zostavil skutočné pravidlá rehoľného života založené na výroku –Modli sa a pracuj–. Kláštory viedli dôležitú misijnú činnosť, ktorá viedla potláčaním pohanských praktík k určitej modernizácii spoločnosti, ktorú po páde antiky kresťanstvo a jeho christianizácia predstavovali. Stali sa tiež prvými „nemocnicami“ a „nocľahárňami.“ Ich vplyvom sa zvyšovala aj poľnohospodárska produkcia, pretože mnísi klčovaním lesov rozširovali ornú pôdu. Zavádzali nové metódy obrábania pôdy a rozširovali medzi ľudom pestovanie nových plodín.

Kláštory postupne prerástli až na hospodárske mocnosti, ktoré dokázali konkurovať stredovekým mestám či feudálnym panstvám v období prevládajúcej autarkie. V čase boja o investitúru (viď nižšie) sa stalo dôležitým impulzom obnovy duchovného života Cirkvi hnutie vychádzajúce z benediktínskeho kláštora v Cluny. Tento burgundský kláštor vznikol na začiatku 10. storočia. Vyznačoval sa prísnym zachovávaním benediktínskej regule a tvrdou askézou. Stojí pri samom počiatkou reformného hnutia, ktoré sa šírilo po celej Európe vyznávajúcej západné kresťanstvo. Hlavnou myšlienkou tohto hnutia bol vznik prísne hierarchizovaných sústav s materským kláštorom na čele. Celá sústava mala byť podriadená pápežskej autorite a úplne nezávislá od šľachtickej i kráľovskej moci. Uplatnenie odkazu kláštora v Cluny napomohlo vzniknúť viacerým organizovaným reholiam, ktoré by mali vlastnú sieť kláštorov s vlastný-mi regulami. Takto vznikali ďalšie rehoľné spoločenstvá s vlastným rádom. Medzi ne zaraďujeme najmä kartuziánov (asketický rád založený r. 1084 v La Chartreuse sv. Brunom), cisterciánov (založený r. 1098 sv. Róbertom z Molesme v Cîteaux vo Francúzsku), františkánov (založený r. 1209 sv. Františkom z Assisi), dominikánov (založeným r. 1215 sv. Dominikom) a augustiniánov (založený cca r. 1100 sv. Augustínom z Hippo Regia).

Christianizácia Európy

Christianizácia barbarských národov, žijúcich mimo bývalého antického sveta sa diala skrze misionárov a potulných pustovníkov. Viaceré misionárske výpravy boli dobre organizované z Ríma či z Konštantínopolu. Prehľad christianizácie (pokresťančovania) európskych národov:
 Góti r. 341 biskupom Wulfilom vyslaným od patriarchu Eusebia (Eusebios)
 Vizigóti r. 589 kráľom Rekkaredom, ktorý prijal kresťanstvo
 Frankovia r. 496 kráľom Chlodovikom, ktorý prijal kresťanstvo
 Íri sv. Patrikom r. 430
 Anglosasi r. 590-604 misionármi od pápeža Gregora Veľkého
 Nemci r. 719 sv. Bonifácom
 Dáni r. 826 mníchom Angarom, ktorého pozval ich kráľ Harald
 Švédi r. 1002 kráľom Olavom III., ktorý prijal kresťanstvo
 Nóri kráľom Olavom Svätým v priebehu rokov 1014 až 1030
 Islanďania r. 1000 prijatím zákona vo svojom parlamente
 Chorváti r. 640 misionármi od pápeža Jána IV., tiež aj zásluhou Cyrila a Metoda
 Srbi r. 640 misionármi od byzantského cisára Haraklia
 Bulhari r. 864 kniežaťom Borisom, ktorý prijal kresťanstvo
 Slováci a Moravania r. 863 sv. Cyrilom a sv. Metodom od byzantského cisára Michala III.
 Česi sv. Metodom v 9. storočí
 Poliaci kniežaťom Mieškom r. 966, ktorý prijal kresťanstvo, a zásluhou sv. Vojtecha
 Rusi r. 957 kňažnou Oľgou, ktorá prijala kresťanstvo, i zásluhou jej vnuka Vladimíra (r. 998 založená Ruská cirkev, ktorá sa po Východnej schizme (r. 1014) prihlásila k ortodoxnému Konštantínopolu)
 Maďari r. 896 Gejzom, ktorého pokrstil sv. Vojtech, a zásluhou sv. Štefana

Boj o investitúru. Rozkvet cirkevného majetku. Pokusy o jej reformu

Roku 1073 sa dostal na pápežský stolec odchovanec clynyjského kláštora Gregor VII. Bol zástancom myšlienky, že by mal byť pápež ako nástupca prímasa apoštola – sv. Petra uznávaný za najvyššiu morálnu a du-chovnú autoritu kresťanského sveta. Starší poriadok však poskytoval panovníkom európskych pokresťančených národov a najmä franským kráľom a cisárom tzv. Svätej Rímskej ríše veľký priestor pre riešenie interných cirkevných otázok. Králi a cisári značne ovplyvňovali pápežov a ich biskupov. V duchovnej moci cirkevného duchovenstva videli spôsob, ako ovládať masy. A bohatstvo, ktoré Cirkev počas christianizácie rôznymi darmi a zbierkami nadobudla, predstavovalo tiež spôsob, ako sa obohatiť či zabezpečiť si vplyv, najmä v čase rastu bohatstva francúzskej a nemeckej vysokej šľachty. Preto odpor nového pápeža Gregora VII. a jeho snaha zachovať nezávislosť Cirkvi od svetskej moci sa stali tŕňom v oku pre európskych panovníkov či feudálov. Tak vypukol boj o investitúru. Tento spor začal pri obsadzovaní postu milánskeho arcibiskupa, kedy pápež podporoval iného kandidáta než cisár. Investitúra spočívala v tom, že biskupov a kňazov uvádzali do úradu svetskí predstavení. Zvolený biskup sa mohol ujať svojho úradu až po zložení sľubu panovníkovi. Boj o investitúru sprevádzalo aj značné svätokupectvo, keď panovníci predávali cirkevné úrady aj nehodným laikom. Podľa nariadenia Gregora VII. z pôstnej synody roku 1075, malo byť každé svetské knieža exkomunikované, ak by si uplatňovalo právo udeľovať investitúru. Odmietavý postoj Gregora VII. rozhnevalo nemeckého cisára Henricha IV., ktorý svojimi vojskami napadol sídlo pápeža a poštval ho do vyhnanstva. Neskôr sa však pápež vrátil a Henricha exkomunikoval. Zakázal jeho poddaným poslúchať ho a zbavil ich prísahy vernosti. Keďže kliatba bola účinná a Henricha postupne opúšťali mnohí prívrženci, v kajúcnom rúchu sa postavil na tri dni celkom bosý a hladný pred bránu pevnosti Canossa, kde sa Gregor VII. zdržiaval. Pápež mu odpustil a rozhrešením ho prijal späť do Cirkvi.

Celý boj však pozvoľna pokračoval a skončil definitívnym víťazstvom pápeža. Roku 1122 sa pápež Kalixt II. a nemecký cisár dohodli na kompromise, ktorý uznal právo pápeža menovať do funkcie kresťanských biskupov. Táto dohoda je známa v dejinách ako Wormský konkordát. Po ňom sa stala Cirkev rozhodujúcim duchovným i mocenským činiteľom v Európe. Pápežom sa konečne podarilo zabezpečiť si uznanie svojej autority medzi biskupmi. Ich podriadenosť Rímskej kúrii definovala aj špeciálna zbierka cirkevných noriem a pravidiel, známej ako Kanonické právo. Hierarchická Cirkev na čele s pápežom sa stala pevne zakorenenou duchovnou i politickou inštitúciou kresťanského západného sveta. Za takýchto priaznivých podmienok, v ktorých sa Cirkev duchovne i materiálne prudko vzmáhala, sa zrodila idea pápežskej svetovlády. Nositeľom tejto idey bol jeden z najväčších pápežov histórie – Inocent III. (pontifikát 1198-1216). Podľa neho by mal byť pápež vodcom celého západného sveta, ktorý spája jedna viera. Takto sa Cirkev začala vzďalovať od svojho duchovného poslania, ktoré jej zveril Ježiš Kristus, a pretvárala sa na skutočnú politickú mocnosť. To malo za následok mravný a náboženský úpadok života veriacich. A tak sa začali šíriť myšlienky o dôkladnej reforme jej vnútorného života. Najúčinnejší spôsob ako volať po zmenách niesli vo svojich myšlienkach tzv. mendikanti resp. žobravé rehole. Medzi ne zaraďujeme predovšetkým františkánov a dominikánov. Františkánov zrodila hlboká sociálna kríza v 12. storočí. Široké masy vtedy žiadali obnoviť apoštolskú chudobu Cirkvi. V tom obodobí sa rozšírili mnohé reformné sekty, ktoré videli koreň sociálnej nespravodlivosti a zla v bohatstve kňazstva a rehoľníctva. Františkáni však boli úspešní aj v boji s reformátormi aj sektami, a zároveň privádzali k zamysleniu cirkevný klérus. Boli to jednoduchí mnísi, ktorí chodili v drevených sandáloch a za hriech označovali každý, aj poctivo získaný majetok. Františkánske hnutie, ktorého zrod zabezpečil sv. František z Assisi, sa od začiatku delilo na tri rády: mužský (1209), ženský – klarisky (1212) a tzv. tretí rád pre laikov, mužov i ženy (1221). Františkánsku rehoľu schválil pápež v roku 1223. Roku 1215 sv. Dominik zakladá druhú veľkú žobravú rehoľu – rehoľu bratov kazateľov (dominikáni). Z ich radov neskôr vyšlo mnoho významných učencov a profesorov európskych univerzít.

Avignonské zajatie pápežov; Veľká západná schizma

V 13. stor. vzrástol vplyv francúzskych kráľov na rímskych pápežov. Ich tlak sa zvyšoval, až sa politika Rímskej kúrie začala orientovať iba na Francúzsko. Pod vplyvom franc. kráľa Filipa IV. (Pekného) sa r. 1307 pápež Klement V. odsťahoval do Avignonu na juhu Francúzska. Z Ríma presťahoval celú pápežskú kanceláriu. V Avignone nadobudli pápeži väčší prepych, pretože sa novými daňami snažili všemožne zvýšiť svoje príjmy. Francúzski králi v tomto období výrazne s pápežmi manipulovali, aby presadili svoje vlastné záujmy. Avšak v Cirkvi sa začali hromadiť čoraz väčšie neporiadky. Mnohí biskupi a kňazi zanevreli na nástupcov sv. Petra a pápeži opäť stratili svoje všeobecné prvenstvo medzi všetkými západnými kresťanmi. Takto upadla cirkevná disciplína, ktorá viedla k štyridsať rokov trvajúcej vážnej západnej schizme. Tlak verejnej mienky, ktorá sa k opusteniu miesta apoštolskej tradície stavala mimoriadne negatívne, spôsobil, že sa pápež Gregor XI. vrátil do Ríma. Predtým, ako zomrel, vyjadril želanie, aby jeho nástupca už zostal v Ríme. Roku 1378 bol zvolený na Petrov stolec pápež Urban VI. (pontifikát 1378-1389). Francúzski kar-dináli však novému pápežovi, ktorý nesúhlasil s návratom do Avignonu, vypovedali poslušnosť. Plne sa prejavil úpadok cirkevnej disciplíny. Po dlhých storočiach upevňovania inštitútu pápežstva mu opäť hrozil morálny a náboženský kolaps svojho významu a zmyslu. Kardináli si vo Francúzsku totiž zvolili svojho vlastného pápeža Klementa XII. (pontifikát 1378-94). Ten pôsobil z Avignonu. Takto nastala Veľká západná schizma. Avignon a Rím si následne vytvorili vlastné kardinálske kolégiá, Avignon podporovali románske krajiny, Rímu bol verný germánsky a slovanský svet. Nesmierne zložitá situácia sa dala vyriešiť iba cestou všeobecného koncilu. Roku 1409 bol na koncile v Pise zvolený nový pápež Alexander V. Problém sa však iba prehĺbil, pretože úradujúci pápeži sa nemienili svojho pontifikátu vzdať. Západná schizma prerástla v trojpápežstvo. Bežní kresťania boli úplne zmätení, nikto nevedel objektívne určiť, kto je skutočným pápežom. Či Benedikt XII. v Ríme, Gregor XII. v Avignone alebo Alexander V. v Pise. Situáciu napomohla vyriešiť svetská hlava kresťanstva – Žigmund Luxemburský. Od roku 1411 bol tento uhorský kráľ rímskonemeckým cisárom. Tak zvolal v roku 1414 významný koncil do Kostnice. Koncil riešil mnoho otázok, ale najväčším úspechom bolo zosadenie všetkých troch pápežov a voľba nového, všetkými uznávaného pápeža Martina V. (pontifikát 1417-1431).

Hlavné križiacke výpravy

V 11. stor. vrcholila územná expanzia výbojného islamu v rukách Seldžuckých Turkov. Turci ovládli Prednú Áziu až po pobrežie Stredozemného mora. Kresťanské púte do Svätej zeme (Palestíny) boli až do tohto obdobia relatívne pokojné. Avšak situácia sa skomplikovala, keď sa moslimskí Turci, ktorí boli agresívnejší ako moslimskí Arabi, zmocnili Blízkeho Východu. Roku 1076 sa Jeruzalem stal jedným z mnohých islamských stredísk. V Európe to vyvolalo strach a zároveň pobúrenie. Islam sa dostal do otvorenej konfrontácie s európ-skym kresťanstvom. Podnet na vojenské výpravy rytierov a bojovníkov označených v znamení kríža (križiakov) dal pápež Urban II., ktorý v roku 1095 vyzval na konciloch v Piacenze a v Clermonte všetkých kresťanov, aby sa zúčastnili na oslobodení Božieho hrobu. Konalo sa tak 7 ťažení.
V rokoch 1096-99 sa konala prvá križiacka výprava, ktorá vyvrcholila dobytím Jeruzalema a založením kresťanského Jeruzalemského kráľovstva (jestvovalo do r. 1187). Pri tretej križiackej výprave (1189-92) sa im nepodarilo dobyť opäť Jeruzalem. Výpravu viedol cisár Fridrich I. Barbarossa, francúzsky kráľ Filip II. August a anglický kráľ Richard I. Levie srdce. Vymohli si aspoň dohodu, podľa ktorej kresťanskí pútnici mohli slobodne navštevovať Jeruzalem. Štvrtá križiacka výprava sa konala v rokoch 1202-04. Križiaci chceli predovšetkým zaútočiť na Egypt, ktorý sa pokladal za kľúč k Palestíne. Preto sa účastníci výpravy sústredili v Benátkach. Odtiaľ mali byť prevezení cez Stredozemné more, avšak chýbali finančné prostriedky. Benátsky dóža Dandolo vtedy navrhol, aby za prepravu zaplatili bojom. Križiaci mali dobyť a zničiť obchodného konkurenta Benátok, dalmátsky Zadar. Križiaci potom nakoniec obľahli Konštantínopol, dobyli ho a ustanovili Latinské cisárstvo (jestvovalo do r. 1261).
Roku 1212 sa uskutočnila tzv. križiacka výprava detí. Pápež a Cirkev ju nikdy nepodporovali, ba vyvíjali početné snahy, aby sa deti vrátili domov. Nadšenie detí však bolo také obrovské, že uverili organizátorom, že sa pred nimi rozostúpi more a ony suchou nohou vkročia do Svätej zeme a oslobodia sväté miesta. Keď sa tak nestalo, uverili zase obchodníkom, ktorí im sľúbili bezplatnú dopravu do Palestíny. Oni ich však pri prvej príležitosti predali do otroctva. Piatu križiacku výpravu tvorili izolované ťaženia európskych feudálov (1217-1221). Bol dobytý prístav Damietta. Cisárovi Fridrichovi II. sa však vyjednávaním so Saracénmi podarilo získať od sultána časť bývalého Jeruzalemského kráľovstva s tromi mestami – Jeruzalemom, Betlehemom a Nazaretom. Roku 1229 sa korunoval za jeruzalemského kráľa.

Hlavnou postavou šiestej a siedmej výpravy (1248-54 a 1270-1275) bol francúzsky kráľ Ľudovít IX. Svätý. Ich hlavným dejiskom bol Egypt, kde franc. rytieri dobyli aj stratili významný prístav Damiettu. Siedmu výpravu zmarila epidémia moru. Jeruzalemské kráľovstvo padlo definitívne roku 1291. Jeho poslední obrancovia hľadali útočisko na Cypre. Tento ostrov sa stal poslednou baštou rytierskeho rádu johanitov. Vzhľadom na svoj hlavný cieľ – dobyť a udržať Svätú zem, boli vlastne všetky križiacke výpravy neúspešné. Napriek tomu mali výpravy nenahraditeľný blahodarný účinok na európske hospodárstvo, kultúru, vedu či životný štýl. Preprava veľkého počtu osôb cez Stredozemné more umožnila vznik a rozvoj peňažných ústavov. Najväčší zisk z ťažení mali kupci a peňazomenci z Benátok, Janova a z Pisy. V Európe sa udomácnili veterné mlyny, zdokonalila sa výroba skla, rozšírili sa nové plodiny (cukr. trstina, bavlna, marhule, citróny, ryža, pohánka) a rôzne luxusné predmety a koberce. Do povedomia európskeho akademického života sa dostáva latinský preklad Al-Chvárizmího spisu o matematike, ktorým sa v kresťanskom svete šíria tzv. arabské číslice vrátane nuly, dovtedy nepoznanej. Latinské štáty, ktoré pozvoľna vznikali a zanikali počas výprav, boli prvými finančnými centrami, ktoré začali raziť zlaté mince. Talianske mestské republiky sa tak vrátili k zlatu ako univerzálnemu platidlu. V európskej spoločnosti neskorej gotiky sa vplyvom islamu udomácnili tradičné zvyky hygieny (napr. umývanie si rúk pred jedlom). Výpravy pozdvihli aj európskeho rytierskeho ducha vznikom nových rytierskych rádov – johanitov, templárov a nemeckých rytierov. Znamenie kríža, ktoré nosili križiaci, dalo podnet na masové rozšírenie erbov jednotlivých rytierov, rádov, reholí, panovníkov, pápežov i stredovekých miest. Oboznámením Európy s arabskou vedou a kultúrou malo za následok prudký rozvoj prírodných vied v kresťanskom svete. Antické písomné a kultúrne dedičstvo, uchované práve Arabmi, postupne vplývalo na európsky akademický svet do takej miery, až vyvolal v priebehu nasledujúcich dvoch storočí vznik humanizmu a renesancie.

História križiackych rádov
Johanitov tvorili väčšinou Taliani. Rád vznikol roku 1099. Po križiackej porážke odišli na Cyprus a odtiaľ na Rodos. Roku 1534 im cisár Karol V. Habsburg udelil ako léno Maltu – maltézski rytieri.
Rád nemeckých rytierov vznikol v Akke roku 1190. Po neúspechu výprav sa centrum rádu prenieslo do Marienburgu v Prusku. Stalo sa tak roku 1309.
Templármi boli prevažne Francúzi. Tento križiacky rád vznikol v okolí Šalamúnovho chrámu v Jeruzaleme roku 1118. Po porážke pri vojenských ťaženiach sa presídlili do Francúzska.

Kresťanská vzdelanosť. Univerzity. Rytierska kultúra

V 4. storočí sa Cirkev stala významnou sociálnou a kultúrnou silou, a preto vtedy ocenila význam svetského vzdelania, ktoré ponúkala neskororímska spoločnosť. Znalosť čítania, písania a počítania, schopnosť plynule a zrozumiteľne vykladať jednoduché i zložité problémy boli dôležité zvlášť pre kresťanských kňazov. A tak Cirkev nadviazala na tradíciu rímskeho školského vzdelávania. Spočiatku biskupi vydržiavali iba staré rímske školy. Od 6. storočia však vzniká nová sieť v mestách a pri kláštoroch. Kláštorné školy zriaďovali najmä benediktíni. Delili sa na vnútorné školy, ktoré boli pre chlapcov od 9 rokov, budúcich rehoľníkov, a na vonkajšie školy pre ostatných. Vyučovacím jazykom bola latinčina. Všeobecná vzdelanosť, ktorú sa školy snažili poskytnúť, spočívala v ovládnutí siedmich slobodných umení. Tie sa delili do dvoch skupín – trivium (gramatika, dialektika, rétorika) a kvadrivium (aritmetika, geometria, astronómia a hudba). Vrchol vzdelanosti predstavovalo štúdium teológie. Práve kláštorné školy sa stali v 7. storočí najvýznamnejšími strediskami západnej kresťanskej vzdelanosti. Pre zachovanie a šírenie vzdelanosti mali obrovský prínos kláštorné knižnice. Sústreďovali početné stredo-veké diela a antické písomné pamiatky, ktoré mnísi v špeciálnych skriptóriách ručne prepisovali, a tak tvorili kópie. Ďalšími strediskami vzdelanosti boli katedrálne a farské školy. V katedrálnych sa bezplatne vzdelával kňažský dorast. Žiaci farských škôl sa často stretávali priamo v kostoloch zvyčajne v nedele a sviatky, kde sa oboznamovali v materinskom jazyku s liturgiou, kresťanským učením. Pripravovali sa tak na prijatie sviatostí. Názov škola pochádza z latinského slova schola. Šírenie kresťanskej vzdelanosti so sebou prinieslo mnohých teológov a mysliteľov. Tí sa počas celého vrcholného i neskorého stredoveku usilovali vytvoriť jednotný a uza-vretý myšlienkový systém, ktorý by bol schopný vysvetliť a odôvodniť cirkevné dogmy. Tieto snaženia voláme jedným slovom scholastika. Jej počiatky siahajú ku karolínskej renesancii, svoj vrchol zažíva v 13. storočí. Pri zrode európskeho akademického sveta stála myšlienka poskytnúť nadaným čo najdokonalejšie vzdelanie. Centrami vzdelanosti sa postupne od 12. storočia stávajú práve univerzity. Tí, ktorí plne ovládali tzv.

sedem slobodných umení, mohli pokračovať vo svojom štúdiu na artistickej fakulte. Tam sa prednášali filozofické základy výkladu sveta. Po jej čiastočnom či úplnom absolvovaní študent pokračoval na niektorej z fakúlt. Univerzity mali spravidla 4 fakulty, i keď nie všetky boli takto úplné. Vyššou fakultou bola medicína, za najvyššiu fakultu bola naďalej uznávaná fakulta teologická. Univerzity zakladala predovšetkým Cirkev, i keď vždy pôsobili aj súkromné univerzity či univerzity európskych panovníkov. Bez ohľadu na svoj pôvod sa stávali kultúrnymi centrami, z ktorých vychádzali významné impulzy, ovplyvňujúce celú neskorú stredovekú spoločnosť. Prvou univerzitou bola talianska univerzita v Bologni. Okrem nej mali významné postavenie aj univerzity v Padove a Salerne. Centrom európskej vzdelanosti sa však od polovice 12. storočia stala La Sorbonne v Paríži, na ktorej pôsobil najväčší teológ a dominikánsky kresťanský filozof histórie sv. Tomáš Akvinský, učeň sv. Alberta Veľkého. K rozvoju kresťanskej vzdelanosti nepochybne prispeli aj všetky ostatné stredoveké univerzity, akými boli napríklad univerzity v Grenoble, Lipsku, Hiedelbergu, Prahe (Karlova u.) Viedni, Krakówe, Bratislave (Academia Istropolitana založená r. 1467 Matejom Korvínom), Barcelone, Oxforde či v Canterbury. Cirkev sa stala hlavnou nositeľkou kultúry a vzdelanosti v stredovekej spoločnosti. Vzorom stredovekého spôsobu života bola dvorná kultúra určovaná vojenskými, kresťanskými a estetickými ideálmi. Rytierska výchova sa začala pestovať v 12. a na začiatku 13. storočia najmä na francúzskych hradoch. Chlapcov začínali vychovávať vo veku siedmich rokov ako pážatá. Sedem rokov ich učili jazdiť, šermovať, plávať a dvorne sa správať. Od 14. roku z nich boli panoši a ďalších sedem rokov sa oboznamovali so zbraňami a lovom, ale k ich vzdelávaniu patril i tanec, hudba a spev. Napokon sa konalo symbolické pasovanie za rytiera. Rytier sa musel správať podľa istých pravidiel, dbať na svoju rytiersku česť, chrániť slabých, siroty a vdovy. O výchovu dievčat sa starala hradná pani. Rytierska výchova bola svetská výchova. Bola dostupná deťom iba zo vznešených rodín. V porovnaní s duchovným vzdelávaním na cirkevných školách mala rytierska výchova viac národných čŕt. Až za križiackych výprav sa duchovné a svetské vzdelávanie zlúčilo v rytierskych rádoch, ktoré misijnou a kolonizačnou činnosťou vniesli do rytierskej kultúry nové prvky.

Stredoveké umenie

Kresťanské stredoveké umenie charakterizuje symbolizmus prebratý z antickej tradície. Počiatočná kresťan-ská architektúra rozlišovala iba dva typy chrámov – baziliku (trojloďovú) a centrálnu stavbu s okrúhlym alebo elipsovitým pôdorysom (rotunda). Prvý univerzálny sloh stredoveku sa nazýva románsky sloh (10. stor. až prvá pol. 13. stor.). Vyznačuje sa vážnou monumentalitou a odstupňovaním priestorov v chráme. Je charakteristický hrubými múrmi, nízkymi klenbami a malých okennými a dverovými otvormi. Využíval polkruhový oblúk, ktorý uplatňoval aj na vchodoch – tzv. portáloch. Takéto portály boli zdobené kamennými pásmi (archivoltami), pod ktorými sa nachádzal tympanon zdobený reliéfmi. V chráme sa využili stĺpy s hlavicou zdobenou kvetinovým kalichom a driekom oblým alebo osemhranným. Románsky sloh sa v svetskej architektúre uplatnil najmä pri stavbe obranných veží, hradov, podzemných väzníc či tajných chodieb. Druhým univerzálnym slohom stredoveku sa stala gotika (od pol. 12. stor. do konca 14. stor., v strednej Európe až do zač. 16. stor.; názov odvodený od kmeňa Gótov). Jej typickými znakmi sú lomený oblúk, rebrová krížová klenba, mohutný oporný systém a značná výška stavieb. Ich cieľom bolo dosiahnuť ilúziu nadpozemského priestoru. Sloh vznikol vo Francúzsku, prvou jeho stavbou je opátsky chrám v Saint-Denis, vysvätený roku 1144. Najväčší rozkvet gotika dosiahla vo Nemecku, Francúzsku a v Anglicku. V svetskej architektúre sa prejavila pri stavbách radníc, verejných budov v mestách, meštianskych domov či šľachtických hradoch. V maliarstve mala vplyv na rozvoj tabuľových oltárov (oltár sv. Alžbety v Košiciach), v sochárstve sa prejavila v rezbárskych umeleckých skvostoch (oltár majstra Pavla z Levoče). Najstaršou sakrálnou gotickou stavbou na Slovensku je kostolík v Kaplnej (1244). Ďalšími stavbami sú dóm sv. Mikuláša v Trnave, či sv. Martina v Bratislave alebo sv. Alžbety v Košiciach. Najznámejšími svetskými gotickými stavbami u nás sú hrady a zámky (Zvolen, Spiš, Oravský zámok, Trenčín).

Počiatky reformácie Cirkvi. John Wycliff. Ján Hus. Husitské hnutie

Pôvod prvých vážnych heréz, ktoré viedli k viacerým schizmám Cirkevného spoločenstva, má základ v nízkej kultúrnej a vzdelanostnej úrovne nižšieho kňažstva a prísnej ochrany textov Biblie pred pospolitým svetom. Cirkev sa totiž až príliš bála, že by sa prekladmi latinských textov Písma a ich následným rozšírením medzi kresťanské masy poskytla príležitosť, aby sa jej učenie prekrútilo a posolstvo posvätných textov zle vyložilo. Takto sa rozšírili hnutia vyzývajúce cirkevné autority o uvoľnenie Písma medzi bežných veriacich.

Myslitelia, ktorí sa o tieto reformné idey zaslúžili, sa však veľmi rýchlo stali vážnymi heretikmi, kacírmi a relapsami (obrátený kacír, ktorý znovu upadá do svojich bludov). S odsúdením iných chýb a skazených pomerov v renesančnej Cirkvi začali napádať samotné jej teologické základy, čím hrozila západnému kresťanstvu mohutná a rázna politická, hospodárska a náboženská katastrofa. Medzi prvých takýchto reformátorov sa zaradili John Wycliff a Ján Hus. Wycliff (Ján Viklef; 1329-1384) pochádzal z anglosaskej šľachtickej rodiny. V Oxforde vyštudoval filozofiu, teológiu a právo. Stal sa i rektorom Oxfordskej univerzity. Počiatok jeho reformátorskych myšlienok spočíval v podpore anglického kráľa Eduarda III., ktorý odoprel platiť pápežovi lénny poplatok. Neskôr začal vystupovať proti svetskému panstvu Cirkvi a cirkevným majetkom vo všeobecnosti. V pokročilejšej fáze svojej herézy zaútočil aj na samotný inštitút pápežstva, ktorý označil za Antikristovu institúciu. Zavrhol aj učenie o transubstanciácii (že sa podstata chleba a vína pri sv. omši mení na podstatu Tela a Krvi Ježiša Krista; učenie, že to tak nie je, sa volá remanencia), učenie o očistci, význam ušnej spovede a úcty k relikviám. Namiesto toho sa priklonil k učeniu o predestinácii (predurčenosti ľudského života), ktoré v takej podobe, ako ho on vysvetľoval, Cirkev už dávno označila za mylné. Vplyvom jeho pre Cirkev nesmierne nebezpečných myšlienok vypuklo r. 1381 aj sedliacke povstanie. Ján Hus sa narodil v roku 1369 v Husinci v sedliackej rodine. Študoval v Prahe, kde sa stal bakalárom slobodných umení a teológie. Po vysviacke za kňaza prednášal filozofiu a r. 1401 sa stal dekanom filozofickej fakulty. Pôsobil aj ako kazateľ v pražskej betlehemskej kaplnke, kde sa malo Božie Slovo šíriť českým jazykom. Jeho dobu poznamenal značný vplyv Nemcov na dianie v Prahe a nepriaznivé sociálne podmienky. Svoju počiatočnú kritiku neporiadkov v Cirkvi držal v rámci medzí vzdelaného a vplyvného kňaza. Učenie Johna Wicliffa ho však navždy zmenilo a obrátilo jeho kritiku na nepotlačovanú herézu. Za prameň všetkého zla v Cirkvi pokladal jej majetky. V čase jeho neochvejných reformátorskych útokov vrcholila tzv. Veľká západná schizma. Hus sa následne postavil proti kupčeniu s odpustkami a verejne spálil pápežskú bulu, čo vyvolalo verejné nepokoje. Pápež a pražský arcibiskup ho okamžite exkomunikovali, čím vlastne Hus stratil všetko, čo si počas života a pôsobenia v akademickom svete vybudoval. Utiahol sa tak na český vidiek (Kozí hrádok), kde si našiel mnoho prívržencov.

Žigmund Luxemburský, svetská hlava kresťanstva, ktorý zvolal do Kostnice koncil, aby sa prekonalo trojpápežstvo, pozval na cirkevný snem aj Husa. Ten sa mal oficiálne podrobiť „scenzurovaniu“ svojich myšlienok. Koncil mal úlohu rozdeliť jeho učenie na pravdivé a kacírske. Tak bolo z jeho vierouky vyčlenených 30 bodov, ktoré bolo čisto heretických resp. bludných. Keďže sa však Hus odmietol vzdať kacírskych bodov, bol odovzdaný na potrestanie svetskej moci. Tá ho odsúdila na trest smrti upálením. Rozsudok bol vykonaný 6. júla 1415. Prívrženci Husa – husiti sa stali pokračovateľmi a nositeľmi jeho reformátorskych myšlienok. Ich revolučné hnutie prepuklo v roku 1419. V Čechách sa stali mocnou nábožensko-reformačnou silou, ktorá svoj odpor voči okolitej „katolíckej“ spoločnosti prejavovala aj násilnými metódami. K husitom sa pridali aj Pražania a česká šľachta, ktorí vytvorili umiernené krídlo tzv. kališníkov, keďže žiadali najmä prijímanie pod obojím (aj Krv z kalicha). Radikálne krídlo sa sformovalo z tzv. táboritov (podľa mesta Tábor založeného r. 1420). K tomuto krídlu sa prihlásili aj spolubojovníci Jána Žižku, ktorí sa po jeho smrti r. 1424 začali nazývať sirotkovia. Husiti podnikali vojenské ťaženia do Nemecka, Sliezska, Poľska a v rokoch 1428 až 1435 aj na Slovensko. Tak sa oslabovali, ako i oslabovali svojich nepriateľov. Týmto výpravám hovoríme spanilé jazdy (spievali si pri nich obávanú pieseň „Kdo jsou Boží bojovníci“).

Úlohu hlavného protivníka husitov prevzal Žigmund Luxemburský. Ten podnikol r. 1420 významné ťaženie do Čiech, avšak utrpel porážku na hore Vítkov pri Prahe. Roku 1429 dokonca s husitmi vyjednával na Bratislavskom hrade, no opäť neúspešne. Husiti zanechávali svoje trvalé posádky aj na slovenskom území. Sídlili na hradoch v Likave, Topoľčanoch či v Ledniciach. Neskôr dobyli Skalicu a ľsťou sa im podarilo zmocniť aj Trnavy. Veliteľ trnavskej posádky Blažek z Borotína podnikal aj výpravy do okolia a neúspešným sprisahaním sa pokúsil zmocniť v novembri 1432 aj Bratislavy. Husiti zo Slovenska odtiahli za výkupné na prelome rokov 1434 – 1435 po bitke pri Lipanoch. Po neústalych, k ničomu vedúcich bojoch sa umiernení husiti snažili zmieriť s Cirkvou skrze koncil v Bazileji (1433). To viedlo k sporom medzi umiernenými a radikálmi v husitskom hnutí. V máji 1434 sa odohrala veľká bitka pri Lipanoch, kde boli radikálni husiti i sirotkovia porazení. Výsledkom tohto prelomu bola dohoda s Cirkvou i so Žigmundom. V Jihlave tak boli r. 1436 slávnostne vyhlásené tzv. bazilejské kompaktáta. Na ich základe boli prijaté určité výnimky, ktoré umožnili prijímanie pod obojím.

V politickej rovine kompaktáta znamenali husitské uznanie Žigmunda za českého kráľa.

Reformácia a jej príčiny. Martin Luther. Ulrich Zwingli. Ján Kalvín

Reformačné hnutie si postavilo za svoj hlavný cieľ obnovu ba zmenu pomerov v Cirkvi. Za jeho kolísku považujeme Nemecko. Príčiny reformácie sú dvojaké, pričom všetky sa plne o jej rozvoj zaslúžili. Rozlišujeme cirkevné príčiny a politicko-sociálne príčiny. Medzi cirkevné príčiny zaraďujeme:
 márnivosť, materializmus a svetskosť, či niekedy až nehodnosť renesančných pápežov
 narušená cirkevná disciplína kléru
 kupovanie biskupských úradov nevysvätenými šľachticmi; zápasy o investitúru
 nízka kultúrna a vzdelanostná úroveň nižšieho kňazstva
 neporiadok v kláštoroch, úpadok ich významu, morálky a disciplíny rehoľníkov
 zneužívanie odpustkov na obchod (z odpustkov bola krytá časť štátneho rozpočtu v jedno-tlivých krajinách)
 falšovanie odpustkových búl, krádeže a podvody odpustkových komisárov
 korupcia v Cirkvi
 obmedzenie inštitútu pápežstva na materiálnu a politickú sféru

Medzi politicko-sociálne príčiny zaraďujeme:
 oslobodenie od platenia daní pre kláštory, čo sa mestám javilo ako nespravodlivé hospodárske zvýhodňovanie
 snaha miest zbaviť sa závislosti na svetských a duchovných zemepánoch
 početné konflikty a boje, ktoré si vyžadovali financie
 strata vojenského významu rytierov a nižšej šľachty, ktorí sa snažili aspoň dostať k cirke-vnému majetku, aby mohli slušne vyžiť

Situácia sa vyostrila roku 1515, keď pápež vyhlásil nové odpustky. Každý, kto prispel na stavbu Chrámu sv. Petra v Ríme, mohol získať čiastočné či úplné odpustky. Celé dianie bol od začiatku prepletané intrigami mnohých odpustkových komisárov, ktorí sa rozhodli situáciu zneužiť a obohatiť sa. Napríklad knieža Albrecht Brandenburský mal polovicu svojho príjmu z odpustkov obetovať pre splatenie dlhou rodine Fuggerovcov. Takto skazené pomery v kresťanskom svete sa rozhodol skritizovať nemecký augustiniánsky mních Martin Luther (1483 –1546), ktorý pribil r. 1517 na dvere chrámu vo Wittenbergu svojich 95 kritických poznámok (téz) a žiadal cirkevné autority, aby mu záväzne odpovedali. Všeobecné pobúrenie a nepokoje, ktoré sa stali nevyhnutnou reakciou kresťanskej pospolitosti v nemeckých mestách, sa rýchlo šírili. Reformačné myšlienky si Martin Luther postupne iba vytváral. Vcelku sa snažil o čistotu viery.

Jeho doktrína o všeobecnom kňažstve všetkých veriacich si dav, ktorý túžil po zmenách, začal vysvetľovať celkom liberálne. Preto Luther rýchlo zdôraznil nevyhnutnosť poriadku a poslušnosť voči Cirkvi. Čoskoro sa však svojím vlastným učením čoraz viac neodlišoval od prvých revolučných heretikov. Bol presvedčený, že iba viera robí človeka spravodlivým a nie aj skutky, za jediný zdroj čistej viery považoval Sväté Písmo. Počas svojho života sa zaslúžil aj o nemecký preklad Knihy kníh. Luther dokázal aj presvedčivo spochybniť inštitút pápežstva, keď vyhlásil, že Cirkev nemôže zaistiť svojim veriacim Božiu milosť. Uznával tiež len dve sviatosti – krst a sv. Oltárnu. Takisto spochybnil význam pôstov a askézy ako prejavov pokánia, pohŕdol rehoľnými spoločenstvami. On sám sa r. 1525 oženil s bývalou mníškou. Tiež prispel k roztočeniu špirály protestantizmu odmietnutím kultu Panny Márie a svätých či odsúdením kňazského celibátu. Roku 1520 bol Luther ako nepolepšiteľný kacír exkomunikovaný z Cirkvi. Následne sa uchýlil na hrad Wartburg, kde sa pod ochranou saského kurfistu venoval prekladu Biblie do nemčiny. V tom období sa v nemeckých krajoch zhoršili sociálne pomery. Jednoduchá pospolitosť, ovplyvnená myšlienkami protestant-ského hnutia, povstala, čím vypukla tzv. sedliacka vojna (1524-25). Sedliaci hlásali slobodu kresťanského človeka, čo znamenalo zbaviť sa poddanstva. Využívali najmä myšlienku, že pred Bohom si je každý rovný. Vodcom povstania bol Tomáš Műnzer. Sedliacke povstanie však bolo potlačené. Šírenie reformácie po Európe vyvolávalo mnohé konflikty. Kniežatá a feudáli boli zrazu rozdelení na dve kresťanské viery, pričom obidve si nárokovali právo byť dominantou. Po ďalších bojoch zvolal cisár Karol V. koncil do Speyera, kde presadil právo luteránskym kniežatám ponechať si vieru, avšak za podmienky, že nebudú túto vieru šíriť mimo svoje územie. Luteránske kniežatá však aj tak boli nespokojné a chceli úplnú slobodu. Spojili sa s mestami, kde sa ujali Lutherove či iné protestantské myšlienky, a vytvorili r. 1531 Šmalkaldský spolok. Skrze neho viedli vojny proti katolíckym (všeobecným, neprotestantským) feudálom. Roku 1547 bol spolok po krvavých dlhých bojoch porazený. Mier v Európe, ktorý znamenal akési uznanie (aspoň dočasné) práva protestantov na svoju vieru, nastal v roku 1555. Voláme ho Augsburským mierom. Snem v tomto meste prijal Lutherovo učenie, na ktorom sa vyčlenili z Cirkvi tzv. evanjelici augsburského vyznania.

Základom mieru bola zásada: „Curius regio, illius est religio,“ teda „Koho panstvo, toho náboženstvo.“ Takáto zásada problémy vôbec nevyriešila, iba ich na určitý čas odsunula. Znamenala totiž náboženskú slobodu iba pre šľachticov a zemepánov. V tomto období sa už však rozbiehali aj prvé protireformačné prúdy, ktoré vyšli z myšlienok Tridentského koncilu (1545-63), čo bol zvolaný ako reakcia na Lutherovo vystúpenie.

O reformáciu Cirkvi sa pričinili aj iní významní reformátori. Najvýznamnejší z nich boli Ulrich Zwingli a Ján Kalvín. Ulrich Zwingli (1484-1531) bol švajčiarskym kňazom. Začal vystupovať približne od roku 1517, keď presadzoval názor, že jediným prameňom náboženskej autority je Písmo. Centrum jeho prívržencov sa stalo mesto Zűrich. Dokonca bol taký presvedčivý, že vláda zűrišského kantonu prijala jeho 67 téz o reformácii. V nich popieral moc Cirkvi, vyhlásil, že hriech je len nedokonalosť, poprel transubstanciáciu a povzbudzoval k slobodnému výkladu Biblie. Zwingli zahynul v boji proti katolíckym kantonom. Ján Kalvín (1509-64) bol pôvodne francúzskym právnikom a teológom. Presadzoval prísnu podobu protestantizmu, ktorá sa opierala o myšlienku predestinácie. Centrum svojich reformačných myšlienok sa vytvorilo v Ženeve, z ktorej urobil útočisko európskych protestantov. Kalvín upravil štruktúru bohoslužby. Tá mala pozostávať z kázne, modlitby a spevu žalmov. Dbal na prísnu morálku a prísne dodržiavanie litery Písma. Kresťanstvo také, aké ho vytvoril Kalvín, sa stalo mimoriadne netolerantným náboženstvom. Jeho vyznávači – kalvíni majú v rozličných krajinách rôzne pomenovania. Vo Francúzsku ich poznáme ako hugenotov a v Anglicku ako puritánov.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.