Uvoľňovanie napätia a jeho koniec
K uvoľňovaniu napätia koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov došlo v dôsledku postupného uvedomenia si o zbytočnosti jadrového zbrojenia a potrebe regulovať ho na oboch stranách. Viedlo k tomu aj vyrovnanie jadrových potenciálov USA a ZSSR. Ďalšie horúčkovité zbrojenie už nemalo opodstatnenie. Tomuto predchádzali viaceré obdobia odmäku: Ženevská konferencia (1955), uvoľnenie po Kubánskej kríze (1963), kedy sa uzavrela zmluva o čiastočnom zákaze skúšok jadrových zbraní a zaviedla sa horúca linka medzi Moskvou a Washingtonom, i rok 1968, kedy sa uzavrela zmluva o nešírení jadrových zbraní. V rámci tohto celosvetového diania, kedy sa uvoľnili vzťahy medzi ZSSR a USA, prebiehalo aj uvoľnenie aj v Európe: Francúzsko presadzovalo aj túto politiku kvôli uvoľňovaniu sa spod vplyvu USA, V Nemecku ožili snahy o priblíženie sa oboch nemeckých štátov („východná politika“ vlády W. Brandta). Uvoľňovanie vyvrcholilo podpísaním zmluvy SALT1 (1972) a Konferenciou o bezpečnosti a spolupráci v Európe (1975). Po nástupe Cartera v USA koncom sedemdesiatych rokov sa však opäť začala stará konfrontácia, typická pre ostatné obdobia studenej vojny.

Fenomén Gorbačov

Koncu studenej vojny predchádzalo niekoľko významných reformných udalostí a trendov na medzinárodnej scéne, nikto však nepochybuje o tom, že najvýznamnejšími z nich bolo uvoľnenie vzťahov Východ – Západ a rozpad východoeurópskeho impéria. To všetko bolo umožnené vďaka politike Michaila Gorbačova v ZSSR: koniec osemdesiatych rokov sprevádzalo tzv. „nové myslenie“. Gorbačov veľmi rýchlo po svojom nástupe do funkcie generálneho tajomníka KSSZ pochopil, že systém, ktorý vedie, nie je možné zlepšiť, je možné ho reformovať, alebo najlepšie zmeniť. Tento posun v myslení vodcu superveľmoci prispel rozhodujúcou mierou k výraznému zlepšeniu vzťahov medzi USA a ZSSR, ale aj k opätovnému uvoľneniu napätia na medzinárodnej scéne: stretnutie v Reykjavíku v roku 1986, Washingtonská Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu (INF), kedy Gorbačov pristal na nulový variant prezidenta Reagana.

To bol oveľa významnejší pokrok ako boli zmluvy SALT1 a SALT2. Čo sa týka východoeurópskych krajín, najreformnejšími boli Poľsko a čiastočne Maďarsko, v ostatných vládli skostnatení vodcovia neschopní vôbec si predstaviť akúkoľvek reformu. Najprv prišla Solidarita v Poľsku, po nej otvorenie rakúsko – maďarských hraníc. Zrútenie východonemeckého skorumpovaného režimu a následné zbúranie Berlínskeho múru už len urýchlilo vývoj aj v ostatných krajinách východného bloku: nasledovala zamatová revolúcia v Československu, antiživkovský prevrat v Bulharsku a revolúcia v Rumunsku. Tento vývoj už nebola Moskva schopná zabrzdiť, a ani ho nemienila zabrzdiť, veď samotná „perestrojka“ a „glasnosť“ vyšli práve zo Sovietskeho zväzu. Napriek tomu, tu sa hlboko zakorenený komunistický režim zrútil až v roku 1991. Ak bol kolaps komunizmu na celom svete historickou nevyhnutnosťou, politika Michaila Gorbačova už len urýchlila jeho zánik.