Roku 1492 podnikol Krištof Kolumbus prvú výpravu do Strednej a južnej Ameriky. Čoskoro nato sa odohrali dve udalosti, ktoré patria k najdramatickejším v histórii ľudstva: zničenie skvelých ríš, najprv aztéckej a neskôr ríše Inkov, španielskymi conquistadormi. Do aztéckeho hlavného mesta TENOCHTITLÁNU (ležiaceho na území dnešného mesta Mexiko) španielski vojaci vstúpili začiatkom 16. storočia. Mesto sa rozprestieralo na jednom z ostrovov uprostred jazera Texcoco, malo asi 200 000 obyvateľov, sieť kanálov a ulíc s nádhernými chrámami a palácmi. Hovorilo sa, že sa podobá „začarovanému mestu“.

Tenochtitlán bol centrom aztéckej ríše od r. 1325. Aztékovia v nej vytvorili spoločnosť, ktorá oplývala zlatom a vysokou kultúrou, zároveň však pestovala náboženské obrady známe svojou krutosťou. Španielski votrelci sa o Aztékoch vyjadrovali ako o barbaroch – čiastočne bezpochyby preto, aby ospravedlnili svoje vlasné dobývanie a drancovanie. Sami však mali s Aztékmi veľa spoločného. Jedni aj druhí považovali seba za vyvolený národ, predurčený na víťazstvo. Aztékovia boli takí zapálení pre vojnu, že chlapcov po narodení zasväcovali vojenskej dráhe. Dobývanie nebolo pre Aztékov iba prostriedkom, ako daňami získavať od podrobených nepriateľov bohatstvo, ale malo zásadný význam pre prežitie vesmíru. Aztékovia totiž verili, že ich slnečný boh HUITZILOPOCHTLI potrebuje pre život stály prísun krvi: život vesmíru mohol trvať iba vďaka obetovaniu zajatcov. Pri jednom z obradov za vlády predposledného aztéckeho cisára Montezumu II. Bolo napríklad usmrtených 12 000 nepriateľských vojakov. Aztékovia dokonca niekedy jednli končatiny svojich obetí a ich kňazi sa pri obradoch obliekali do ľudskej kože. Verili, že ak obetujú statočného bojovníka, jeho sila vstúpi do ich vlastných vojakov.