Onedlho sa však predstavitelia slovenského národného odboja chytili novej nádeje. Po novom zotrení vzťahov medzi uhorskou vládou a viedenským dvorom a po novom prísľube panovníka, že prizná rovnaké práva všetkým národom monarchie, však už výlučne podľa scenára cisárskeho dvora. Novosformovaná slovenská výprava postupovala a bojovala od decembra 1848 na dvoch úsekoch.

Jedna časť postupovala Kysucami, Oravou, Turcom, hornou Nitrou, Horehroním, Gemerom, Spišom a končila v Prešove a Košiciach. Druhá skupina postupovala od Trenčína po Komárno. Ani jedna skupina nezaznamenala chýrne vojenské víťazstvá. Podstatný význam postupu slovenských dobrovoľníckych jednotiek bol v tom, že prebúdzal a posilňoval vedomie a spolupatričnosti jednotlivých častí Slovenska. Ľudové zhromaždenia, na ktorých vystupovali najmä Štúr, Hurban a Hodža boli nielen miestami, na ktorých sa agitovali za vstup do dobrovoľníckych jednotiek, ale najmä príležitosťou na prvé poučenia o právach ľudu a národa na slobodný život. Podobné ciele i priebeh, ale v podstatne menšom rozsahu, plnila tretia slovenská výprava zorganizovaná v lete 1849 Štefanom Markom Daxnerom a Jánom Franciscim.
Medzi týmito výpravami sa konala aj okázalá audiencia. K mladému 18-ročnému na trón nastúpiacemu panovníkovi Františkovi Jozefovi sa 20. marca 1848 dostavila do Olomouca deputácia slovenských politikov vedená Jozefom Kozáčkom. Priniesla prosbopis, aby sa v pripravovanej reorganizácii monarchie nezabudlo na slovenský národ. Po dvojročnom úsilí, bojoch, strádaniach a utrpeniach zostali národu len prísľuby a robotnému človeku nedokončené a polovičaté rozhodnutia, odsudzujúce ho na lopotu na cudzom pod inými názvami.