Jednoznačne zamietavý postoj vodcov maďarskej revolúcie a vlády voči spravodlivým požiadavkám Slovákov viedol k tomu, že slovenskí predstavitelia museli hľadať iné cesty na ich uplatnenie. Prvá viedla do Prahy na Slovanský zjazd, ktorý sa konal v júni 1848. S nadšením mladých radikálnych demokratov, súčasne s odporom konzervatívnych stúpencov austroslavizmu a tvrdým nepriateľstvom vlády, ktoré pretrvalo roky, sa stretlo Štúrovo vystúpenie na zjazde.

Po rozohnaní Slovanského zjazdu sa Štúr spolu s ďalšími Slovákmi zúčastnili  v bojoch na pražských barikádach. Vodcovia slovenského národného hnutia sa opäť museli skrývať a znovu hľadať iné cesty na uplatnenie slovenských práv. Vyhnaní z košiara revolúcie vydali sa na cestu veľkých ústupkov. Využili pozície chorvátsko-dalmátsko-slavónskeho bána Josipa Jelačica, ktorý im pomohol dostať sa do cisárovho tábora. Začiatkom septembra sa vo Viedni utvorila Slovenská národná rada, po prvý raz v dejinách slovenského národa ako jeho najvyššia politická reprezentácia a súčasne i orgán koordinujúci politické a vojenské akcie. Tvorili ju politickí predstavitelia Štúr, Hurban a Hodža, členovia s vojenskými úlohami Bloudek, Janeček a Zach a tajomníci Nosák a Bórik. Vo Viedni zriadili aj kanceláriu na nábor slovenských dobrovoľníkov. Utvorila sa asi 600-členná jednotka, ktorá sa na ceste Moravou rozrástla o ďalších 150 dobrovoľníkov. Vodcom slovenského povstania proti uhorskej vláde ani dobrovoľníkom nechýbali nádeje, odhodlanie a presvedčenie o spravodlivosti tohto boja. Plán povstania rátal najprv s mobilizovaním a vyzbrojením ľudu Myjavy a okolia, odkiaľ sa iskra povstania mala preniesť cez Považie na stredné Slovensko.
Prvé sídlo Slovenskej národnej rady na slovenskom území bolo na Myjave. Tu na ľudovom zhromaždení 19. septembra vyhlásili nezávislosť Slovenska. Odtiaľto vychádzali aj prvé výzvy pre mestá a obce, aby sa zapojili do povstania. Takto sa podarilo zmobilizovať okolo 6000 mužov. Utrpeli však porážku, pretože ako zbrane používali len vidly a upravené kosy.